Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Mala veľký hlas, ale aj veľké trápenia. Boli to hlavne choroby a&nbsp;muži, ktorí ju obrali o&nbsp;sily a&nbsp;o&nbsp;ilúzie, a&nbsp;ten posledný aj o&nbsp;majetok. Napriek tomu všetkému bola Naďa Urbánková silná žena. Zvlášť tretie manželstvo bolo pre ňu nočnou desivou morou. Ako speváčka uvádzala v&nbsp;rozhovoroch pre české aj slovenské médiá, začiatkom 90. rokov v&nbsp;minulom storočí sa po roku známosti vydala za Čecha, ktorý emigroval do Švajčiarska. Povolaním bol detský lekár.<em> „Ľudia, ktorí pomáhajú deťom, predsa nemôžu byť svine, myslela som si,“</em> takto komentovala nádej, s&nbsp;ktorou uzavrela tretie manželstvo. Tretí manžel jej najprv sľúbil, že si adoptuje jej dcéru a&nbsp;zabezpečí jej vzdelanie v&nbsp;luxusných školách. Psychický tyran ju však obral o&nbsp;majetok a&nbsp;zaplietol do ekonomických podvodov. Držiteľka piatich československých zlatých slávikov a&nbsp;herečka oscarového filmu Ostro sledované vlaky dožila svoj život v&nbsp;obci Želiv na Pelhřimovsku. Pochovali ju tam, kde našla ešte počas života pokoj. Jej priateľ Karol Lovaš slúžil za ňu svätú omšu v&nbsp;Bazilike Nanebovzatia Panny Márie, areál Strahovského kláštora v&nbsp;Prahe. „Viem, že mamička by si to veľmi priala. Absolútne ťa milovala,“ s&nbsp;touto prosbou sa na neho obrátila Jana, dcéra zosnulej speváčky. 

Práve vy ste pomohli Nadi Urbánkovej po tom, ako bola ekonomicky a&nbsp;psychicky na dne. Ako je známe, a&nbsp;ako to uvádzala aj v&nbsp;rozhovoroch, v&nbsp;poradí tretí manžel ju zaplietol do podvodov. Spomínate si ešte na toto obdobie a&nbsp;na vaše prvé stretnutie?

Naďa bývala v&nbsp;domove dôchodcov v&nbsp;Radotíne neďaleko Prahy. Mala vyše šesťdesiat a&nbsp;začínala odznovu s&nbsp;jednou igelitkou. Všetko, čo mala, bola tá igelitka. Zavolal som jej, či by neprišla na koncert, ktorý som pripravoval v&nbsp;Bratislave pre odsúdených. Súhlasila. A&nbsp;tak sme ju priviezli. To bolo naše prvé stretnutie. Všade, kam sa pozrela, robila radosť. Bola odvážna. Dať ako prídavok a&nbsp;cappella starý pražský šláger Já mám rádá políra, to chcelo v&nbsp;kostole odvahu. „Nechtějte jít do ráje, i&nbsp;když chlap jak hora je. Mužský jsou tak, jak ten jeden, když vám chtěj ukázat eden, pošlete je do háje. Ty lumpy.“ Kostol bol plný usmievavých ľudí. Pochopil som, že je to dôležité. Nemali by sme tam sedávať len ako mrzúti s&nbsp;tvárou „kostolného človeka“. Nadi sa podarilo ukázať kostol ako miesto, kde nám môže byť dobre. A&nbsp;príjemne. Bolo.

<strong>Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane </strong>

Pôsobila na vás ako zlomená žena alebo bola skôr bojovníčka?

Pre mňa bola vždy silná žena. To neznamená, že by sa netrápila. Snažila sa svojím životom neobťažovať iných. Bola idealistka. Často na to v&nbsp;živote doplatila. Napriek tomu nezanevrela. Na život ani na ľudí. Nie raz, keď sme sa spolu prechádzali a&nbsp;ona prežívala naozaj ťažké chvíle, keď médiá o&nbsp;nej písali ako o&nbsp;zlodejke a&nbsp;satanovi, pretože ju takto označoval jej bývalý manžel, vysvetľovala mi: „Čo môžem? Nemám šancu prísť za každým a&nbsp;hovoriť mu, že nie som zlodejka ani diabol, lebo by som teraz nemusela prijať pomoc od vás a&nbsp;užívala by som si ‚nakradnuté‘. Poznala som pravdu. A&nbsp;to ma uspokojovalo. Poznať pravdu o&nbsp;sebe je veľká devíza, Karolko. A&nbsp;potom ešte priatelia, ktorí ti veria bez toho, aby si im musel čokoľvek vysvetľovať. A&nbsp;majú ťa radi.“ Tie prechádzky ma naučili múdrosti starej ženy. Počúval som ju a&nbsp;učil sa nerobiť si veľa z&nbsp;toho, čo si kto myslí, lebo ľudia si stále budú niečo myslieť. Dôležité je čosi iné. Pravda, ktorú poznáme my. Neskôr som pochopil, že napriek silným postojom sa vnútorne predsa len trápila, čo sa napokon odrazilo na rakovine, ktorá ju pripravila o&nbsp;oba prsníky. Mala narušenú lymfu a&nbsp;následky ju výrazne obmedzovali v&nbsp;každodennom živote. Pozoroval som zblízka, ako dozrievala. Zo ženy, ktorá patrila v&nbsp;mladosti k&nbsp;tým najkrajším v&nbsp;Československu, v&nbsp;ženu, ktorá sa v&nbsp;mojich očiach stávala stelesnením onoho: „Svetská sláva, poľná tráva.“ A&nbsp;dôkazom, že z&nbsp;každej sa dá usušiť kvalitné seno.

Ako reagovala na váš návrh, aby prišla bývať do kláštora premonštrátov? A&nbsp;ako reagovali samotní bratia?

Bola vďačná. Zo začiatku bývala v&nbsp;návštevnej izbe, neskôr v&nbsp;malom byte neďaleko kláštora. Bratia boli spokojní. Zvykla spievať pri slávnostiach. A&nbsp;inak nám varievala. Bola famózna kuchárka. Slivkové gule od nej boli vychýrené široko-ďaleko. Ja som mal najradšej krkonošské chudinky. Sama ich nazvala dobrým jedlom za málo korún. Prekrásne bývali večery, keď prichádzali do kláštora Eva Kristínová alebo Milka Zimková. Cez deň sme zbierali lipu a&nbsp;po nociach preberali život. Krásne časy.

Prejavovala sa Naďa Urbánková ako veriaca?

Prežívala svoj vzťah s&nbsp;Bohom intenzívne. Rozprávali sa denne. O&nbsp;všetkom. Spätne si uvedomujem, že keď mu dovolila, aby ju našiel, staral sa o&nbsp;ňu. Už len tým, že ju poslal k&nbsp;nám. Jej choroba prepukla až vtedy, keď znovu stála pevne na nohách. Ale hlavné je, že nebola sama. Život je zložený z&nbsp;malých a&nbsp;väčších múrikov. Tie malé nás pripravujú na tie veľké. Je dôležité, aby sme nezostali sami.

Aký ste mali vzájomný vzťah? Vekovo bola z&nbsp;generácie vašich rodičov.

Nikdy sme sa nenudili. Výborne šoférovala. Nebál som sa sadnúť k&nbsp;nej do auta. Opačne to bolo asi inak. Bola súcitná, keď sme zablúdili alebo raz skoro zmeškali vystúpenie. Skončili sme kdesi v&nbsp;poli. Pred nami sa pásli srnky. „Tak, toto nám chcel Boh ukázať“, prehodila s&nbsp;najväčšou samozrejmosťou. Mal som rád tie cesty. Spievala pri nich. Veľká profesionálka. Pravidelne cvičila. A&nbsp;ja som nemusel zapnúť rádio. Kedysi ju vozievali veľkí hereckí bardi ako majster Kopecký či Sovák. S&nbsp;nadšením som ju počúval a&nbsp;predstavoval si svet plný farieb.

Naďa Urbánková mala za sebou tri neúspešné manželstvá a&nbsp;osemročný vzťah s&nbsp;nebohým hercom Jozefom Abrhámom. V&nbsp;zrelom veku naletela podvodníkovi. Javila sa vám ako naivná žena?

Každý z&nbsp;nás chce byť v&nbsp;živote šťastný. Možno nebola naivná, iba túžila po láske. A&nbsp;to nie je hriech. Človek skúša neustále. Nádej je lepšia, ako keď to v&nbsp;živote vzdáme. Naďa celý život hľadala muža, ktorý by ju urobil šťastnou a&nbsp;ktorému by mohla venovať svoju lásku. Nakoniec ho našla. Skvelo si rozumeli. Ten chlap ju nesklamal do konca života. Ako som ich pozoroval, ani ona jeho. Ježiš je chlap do nepohody. Tak o&nbsp;ňom vravievala.

Na želivskom cintoríne si kúpila hrobové miesto. Ako vznikol ten nápad? 

Dokonca naň videla z&nbsp;okna. Krásne miesto s&nbsp;lavičkou. Aby každý, kto chce, mohol prísť na kus reči. Smrť nevnímala ako strašidlo. Vedela, že je súčasťou cesty, ktorá vedie domov.

Za života neraz žartovala, že do hrobu pôjde v&nbsp;okuliaroch. Koľko ich vlastne mala?

Stovky. Nosila však len niektoré. Keď mala osemdesiat rokov, tak som v&nbsp;Božejove urobil výstavu tých okuliarov. Mala božejovský kostol i&nbsp;faru rada. Aj miestni mali radi ju. A&nbsp;Nadine historky. Dlhý život. Dlhá história. Obdivoval som nadhľad a&nbsp;humor, ktoré mala. „Predstav si, že na staré kolená spravili zo mňa narkomanku. Skúšala som s&nbsp;kapelou a&nbsp;brala si zo stola upečené koláčiky. Chutili náramne. Jeden. Druhý. Tretí. A&nbsp;odrazu sa mi predlžuje ruka. A&nbsp;potom na mňa padá strop. Viac nič. Po prebudení vidím, ako kľačí pri posteli môj kapelník. ‚Čo tu robíš? Som síce stará žena, ale dáma.‘ Predstav si, celú noc sa on, neznaboh, modlil, aby som z&nbsp;tých zelených koláčikov neumrela. A&nbsp;modlil sa dobre.“

Ako odchádzala? Boli jej posledné dni ťažké? Dcéra Jana prosila ľudí prostredníctvom sociálnych sietí o&nbsp;modlitbu.

Posledné mesiace neboli pre ňu vôbec ľahké. Postretlo ju niekoľko závažných diagnóz, ktoré viedli až k&nbsp;smrti. Bola jej nablízku dcéra Jana, ktorá sa o&nbsp;mamu postarala, ako sa patrí. Až do konca. Keď mi oznamovala, že mama umrela, nebol som nijako smutný. Lebo sú chvíle v&nbsp;živote, kedy by sme mali byť ochotní dopriať druhému smrť ako začiatok niečoho nového. Lepšieho. Perspektívnejšieho. Zomrela v&nbsp;spánku. Po takom ťažkom živote, aký žila, si zaslúžila umrieť dôstojne.

Ste známy, že udržiavate priateľské vzťahy s&nbsp;umelcami, umelkyňami. Ide to dohromady s&nbsp;kňazstvom?

Už je to dávno, čo som bol predvolaný na koberec, že mojím priateľom je fotograf Ján Saudek. Biskupovi som vysvetľoval, že aj Ježiš mal rôznych priateľov. Vhodných. Aj nevhodných. Biskup zasypel. „Ale on je ‚prasa‘. Na to si nepomyslel?“ „Nevolá azda Boh do neba každého? Nezomrel Ježiš na kríži za všetkých? Aj za neho? Ako sa dostane do neba, keď ho vylúčime z&nbsp;cesty?“ Biskup pochopil. Ďalej sme sa rozprávali iba o&nbsp;pekných veciach. Veľkým priateľom Nade Urbánkovej bol napríklad pražský arcibiskup a&nbsp;kardinál Miloslav Vlk. Miloval pieseň Závidím. Keď kázal a&nbsp;Naďa bola po ruke, vyzval ju, aby prišla dopredu a&nbsp;v&nbsp;rámci homílie zaspievala túto pieseň. Obaja si to užívali. A&nbsp;celý kostol s&nbsp;nimi. Nadino Závidím je návod pre nás, čo sme zostali, ako žiť a&nbsp;naplniť život. „A&nbsp;já chci jen žít, jak žít se má. A&nbsp;nic víc.“ Nič viac nie je v&nbsp;živote dôležitejšie. Nič iné nás neurobí šťastnými a&nbsp;spokojnými. Naďa to vedela. A&nbsp;chcela, aby sme to pochopili tiež.