Mala veľký hlas, ale aj veľké trápenia. Boli to hlavne choroby a muži, ktorí ju obrali o sily a o ilúzie, a ten posledný aj o majetok. Napriek tomu všetkému bola Naďa Urbánková silná žena. Zvlášť tretie manželstvo bolo pre ňu nočnou desivou morou. Ako speváčka uvádzala v rozhovoroch pre české aj slovenské médiá, začiatkom 90. rokov v minulom storočí sa po roku známosti vydala za Čecha, ktorý emigroval do Švajčiarska. Povolaním bol detský lekár. „Ľudia, ktorí pomáhajú deťom, predsa nemôžu byť svine, myslela som si,“ takto komentovala nádej, s ktorou uzavrela tretie manželstvo. Tretí manžel jej najprv sľúbil, že si adoptuje jej dcéru a zabezpečí jej vzdelanie v luxusných školách. Psychický tyran ju však obral o majetok a zaplietol do ekonomických podvodov. Držiteľka piatich československých zlatých slávikov a herečka oscarového filmu Ostro sledované vlaky dožila svoj život v obci Želiv na Pelhřimovsku. Pochovali ju tam, kde našla ešte počas života pokoj. Jej priateľ Karol Lovaš slúžil za ňu svätú omšu v Bazilike Nanebovzatia Panny Márie, areál Strahovského kláštora v Prahe. „Viem, že mamička by si to veľmi priala. Absolútne ťa milovala,“ s touto prosbou sa na neho obrátila Jana, dcéra zosnulej speváčky.

Práve vy ste pomohli Nadi Urbánkovej po tom, ako bola ekonomicky a psychicky na dne. Ako je známe, a ako to uvádzala aj v rozhovoroch, v poradí tretí manžel ju zaplietol do podvodov. Spomínate si ešte na toto obdobie a na vaše prvé stretnutie?

Naďa bývala v domove dôchodcov v Radotíne neďaleko Prahy. Mala vyše šesťdesiat a začínala odznovu s jednou igelitkou. Všetko, čo mala, bola tá igelitka. Zavolal som jej, či by neprišla na koncert, ktorý som pripravoval v Bratislave pre odsúdených. Súhlasila. A tak sme ju priviezli. To bolo naše prvé stretnutie. Všade, kam sa pozrela, robila radosť. Bola odvážna. Dať ako prídavok a cappella starý pražský šláger Já mám rádá políra, to chcelo v kostole odvahu. „Nechtějte jít do ráje, i když chlap jak hora je. Mužský jsou tak, jak ten jeden, když vám chtěj ukázat eden, pošlete je do háje. Ty lumpy.“ Kostol bol plný usmievavých ľudí. Pochopil som, že je to dôležité. Nemali by sme tam sedávať len ako mrzúti s tvárou „kostolného človeka“. Nadi sa podarilo ukázať kostol ako miesto, kde nám môže byť dobre. A príjemne. Bolo.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane