Dušan Tarageľ odhalil obsah tajného listu od maestra Chudíka: Čo ukrýva?

Tarageľ prezradil pikošky z fľašových posedení: Čo sa dialo za dverami legendárnej šatne 42?

Tarageľ oprášil historky z legendárnej šatne: Neuveríte, čo sa dialo na fľašových posedeniach

Jana Homolová

Už Ladislav Chudík (†91) pred rokmi Dušanovi Tarageľovi povedal, aby písal, pretože má veľmi dobré pero. Jeho spisovateľské vlohy sa prejavili jednak v knižke Hádam ma nezabijú, v ktorej na svojich kolegov povyťahoval mnoho kurióznych a zábavných historiek, ale aj pri tvorbe zápiskov, ktoré na konci každej divadelnej sezóny prezentoval hereckým kolegom na známych fľašových posedeniach. A jeho talent sa prejavil ešte raz – pred pätnástimi rokmi, keď s ním ako s čerstvým šesťdesiatnikom vznikol rozhovor v prievidzských novinách, ktorý s redaktorom Jarom Schutom dali spoločne dokopy. „Ten článok sme potom nazvali Herecká modlitba. Čítalo ho dohromady možno päťdesiat ľudí, ale obsahuje mnoho vecí, ktoré sú stále platné, a ja by som už dnes nič lepšie nevymyslel, lebo kedysi som mal mladšiu myseľ,“ priznal nám a zároveň sa s nami o niektoré myšlienky z dávneho rozhovoru podelil.

Vaše herecké začiatky boli veľmi zaujímavé, keďže ste chceli byť veterinárom, ale pre talentové skúšky na VŠMU, ktoré boli skôr, ste sa stali hercom.

Na herectvo ma nahovorila moja spolužiačka z&nbsp;gymnázia v&nbsp;Martine Elenka Romančíková, dcéra herca Ela Romančíka. Celá trieda nás bola vtedy vo Vrútkach na stanici odprevádzať, keď si ma zrazu učiteľka zavolala bokom a&nbsp;povedala: „Dušan, nebuďte potom prekvapený, ak vás nezoberú a&nbsp;Elenku áno, lebo ona má otca v&nbsp;Národnom divadle a&nbsp;vy tam nemáte nikoho.“ Napokon sa stal presný opak. Mňa vzali a&nbsp;ju nie. Ale Elenka bola veľmi zlatá, vzájomne sme si pomáhali, pripravovali sme si na skúšky spoločné dialógy. Dokonca mi u&nbsp;svojej rodiny, u&nbsp;istej výtvarníčky na Svätoplukovej ulici v&nbsp;Bratislave, našla v&nbsp;čase hereckých skúšok ubytovanie. Mal som ju veľmi rád. Škoda, že odišla tak skoro.

Viackrát ste v&nbsp;rozhovoroch priznali, že na hereckej ceste vás ovplyvnil predovšetkým ročníkový pedagóg Ladislav Chudík.

Náš ročník otváral môj obľúbený pedagóg Laco Chudík a&nbsp;z&nbsp;desiatich hercov, ktorých prijal, bolo deväť z&nbsp;Bratislavy. Len ja jediný z&nbsp;Pribyliny. Boli sme dosť slávny ročník, keďže sa takmer všetci z&nbsp;nás uplatnili. Mojimi spolužiakmi boli Juraj Kukura, Vlado Durdík, Zuzana Kocúriková, Sylvia Turbová, Andy Hryc, Zoro Laurinc a&nbsp;medzi nimi aj Tarageľ. (Smiech.)

Na začiatku mojej hereckej cesty stál list Laca Chudíka, ktorý venoval každému jednému študentovi zo svojho ročníka. Jeho slová na mňa v&nbsp;tom čase veľmi silno zapôsobili. Ako ste spomínali, hercom som sa pôvodne ani nechcel stať, ale pri jeho slovách som si uvedomil, že keď som sa už na túto cestu vydal, rozhodne nepôjde len tak o&nbsp;nejakú zábavu. Dodnes mám jeho list uchovaný a&nbsp;niečo vám z&nbsp;neho odcitujem: „Ak ste si vytvorili predstavu o&nbsp;škole, to znamená, že rátate s&nbsp;tým, že budete pokračovať v&nbsp;štúdiu podľa systému ‚to sa naučím, toto ešte netreba, teraz si oddýchnem alebo sa ulejem‘, tak si to ešte rozmyslite. Nie v&nbsp;záujme školy, ale vo svojom vlastnom. Lebo váš záujem nie je absolvovanie tejto školy, ale dráha profesionálneho herca. Škola je len odrazový mostík, aby ste nemuseli po štyroch rokoch do diplomovej práce napísať –&nbsp;človek si uvedomuje hodnoty zvyčajne až vtedy, keď ich stráca, a&nbsp;potom vyriekne to začarované keby: Keby som teraz začínal, tak by som… Keby som viac pracoval, tak by som… Keby… Keby… Možno si pomyslíte, že môže ísť len o&nbsp;taktickú ľútosť, na záver trochu sebakritiky, aby mal pedagóg radosť. Je to až neuveriteľné, ale mne na tom nezáleží, či to považujete za taktický manéver. Hovorím pravdu a&nbsp;nie je mojou vinou, že niekto to pozná na začiatku školy, niekto uprostred a&nbsp;niekto až v&nbsp;živote, ale… Potom to už býva naozaj dosť neskoro.“

Vidíte? Do dnešných dní sú jeho slová ako všeobecne platná herecká modlitba. Kto ju nepochopil alebo sa jej nedržal, už tu dnes ako herec nie je. Alebo sa zaradil medzi priemerných a&nbsp;tých je stále všade dosť. Život je predsa presný hierarchizátor hodnôt, ale i&nbsp;neúprosný odratávač minút, dní a&nbsp;rokov –&nbsp;to sa už teraz týka aj mňa, keďže mám 75. V&nbsp;istom veku donekonečna sa opakujúca mozaika približne tých istých pocitov. A&nbsp;ja som ten svoj život cítil a&nbsp;cítim asi takto. Detstvo: čosi nedefinovateľne krásne, čosi neopakovateľné, milé, romantické, ale smutné zároveň, ale i&nbsp;niečo, z&nbsp;čoho nasávam a&nbsp;vegetujem dodnes. Detstvo je tou najčírejšou studňou života. Nasleduje kúzlo voňavej dvadsiatky –&nbsp;mladosti, bezhraničnej spontánnosti, ale aj naivity a&nbsp;hlúpych vylomenín. Ďalej kúzlo plamenného, ale i&nbsp;„plemenného“ tridsiatnika. Neskôr udivené oči zaskočeného štyridsiatnika, začínajúceho túžiť po retrospektívach veľkosti svojich zašlých dní, aby prišla rozhľadenosť a&nbsp;uváženosť zrelého päťdesiatnika či zmiereného šesťdesiatnika. A&nbsp;už sa blížime opäť k&nbsp;detstvu so svojimi túžbami sedemdesiatnika, osemdesiatnika či deväťdesiatnika prahnúceho opäť po hrách a&nbsp;materinskej láske. (Smiech.) Nuž takto nejako prejde svoju životnú cestu asi väčšina z&nbsp;nás a&nbsp;pritom každý tak neopakovateľne ináč.

Aj tieto životné pravdy máte od pána Chudíka?

On bol veľký intelektuál, ktorý nás naučil o&nbsp;herectve aj rozmýšľať, ale zároveň nám vložil do hlavy, čo je vlastne umenie žiť. A&nbsp;to je podľa mňa spoznávať slzy nielen vo svojich očiach, pociťovať úsmev nielen na svojich perách, pozerať a&nbsp;vidieť, počúvať a&nbsp;počuť. To sú veľmi dôležité poznania pre prácu herca. Herectvo samo osebe je taký neustály omyl, neustále hľadanie, dobrovoľná nadväznosť. Množstvo svetielok, ktoré v&nbsp;procese práce buď zhasínajú, alebo sa menia na veľké svetlá. Vydávať zo seba v&nbsp;práci čo najviac je koreňom úspechu a&nbsp;dáva jej zmysel.

A&nbsp;keď sa v&nbsp;hereckej práci dostaví neúspech?

Vždy, keď som bol v&nbsp;úzkych, keď sa mi v&nbsp;práci nedarilo, snažil som sa presadiť niečím novým, originálnym, nečakaným, niekedy až drzým. Aj keď mi to občas ne­vyšlo, veľakrát mi to pomohlo. Viete čo? Aspoň sa o&nbsp;danom čine alebo prečine hovorilo. Keďže som s&nbsp;Lacom Chudíkom sedel spolu v&nbsp;jednej šatni, naučil som sa od neho veľa hereckých múdrostí a&nbsp;toto je jedna z&nbsp;nich: „Neveril by si, aké je pre herca dôležité, aby sa o&nbsp;ňom hovorilo, diskutovalo, polemizovalo. Lebo byť v&nbsp;centre pozornosti je predsa túžbou každého herca. A&nbsp;pritom to nie je egoizmus. Lebo tu niekde sa napĺňa hercovo sebavedomie. Sebadôvera spočíva kdesi v&nbsp;hĺbke hercovej duše a&nbsp;tá sebadôvera zvestuje potom aj víťazstvo.“

Chudík nebol jediný. Kto ďalší ovplyvnil Tarageľovu hereckú púť sa dozviete na ďalšej strane...

Kto okrem pána Chudíka vás na vašej hereckej ceste ovplyvnil?

Ešte si spomínam na svojho druhého pedagóga, ktorý u&nbsp;mňa nebol až taký obľúbený, lebo učil predmet umelecký prednes. Bol to pán Viliam Záborský. Od prvých chvíľ som mal problém s&nbsp;recitáciou Hviezdoslava, na ktorého on bol absolútny expert až maniak. O&nbsp;Hviezdoslavovi vedel takmer všetko. Samozrejme, na jeho hodinách sme veľmi často museli prednášať práve Hviezdoslava a&nbsp;ja som sa pri prednese chcel podvedome podobať jemu. Nerecitoval som preto Hviezdoslavove verše za seba, ale chcel som byť Záborský –&nbsp;patetický, dokonca som mal občas pocit, že až hysterický. (Smiech.)

V&nbsp;indexe som mal veľa jednotiek, občas nejakú dvojku, ale uňho mi hrozila trojka. Napokon som sa z&nbsp;toho vylízal tak, že som mal červený diplom, lebo som si našiel báseň od Hviezdoslava, ktorú ani sám Viliam Záborský, jeho najvychýrenejší znalec, nepoznal. A&nbsp;vyhral som to uňho na celej čiare nielen tým, že som recitoval verše, ktoré nepoznal, ale pobavil ho najmä ich obsah, lebo báseň sa začínala takto:

Toto ho presvedčilo, že mi dal napokon dvojku, ak nie aj jednotku. (Úsmev.) Akoby mi Pán Boh z&nbsp;neba bol pomohol, keď som na túto báseň natrafil, a&nbsp;ešte som si povedal, že predsa tá báseň je celá o&nbsp;mne: Hľadám sa, hľadám… Prišiel som vtedy za ním s&nbsp;takým utrpením a&nbsp;prosbou, že mi uveril.

Určite si spomeniete na postavu vojačika, ktorú Dušan Tarageľ stvárnil v&nbsp;trojdielnej televíznej komédii Sváko Ragan, učiteľa z&nbsp;Vianočných oblátok, žandára Bázlivého z&nbsp;muzikálu Na skle maľované a&nbsp;postavy z&nbsp;mnohých ďalších televíznych filmov či výborných divadelných inscenácií.
&nbsp;
„Povzbudilo ma, že som mal možnosť hrať u&nbsp;všetkých našich významných režisérov. U&nbsp;profesora Budského to bola napríklad slávna inscenácia Vojna a&nbsp;mier. U&nbsp;režiséra Miloša Pietora to bolo predstavenie Figarov rozvod, kde som si hlavnú postavu zahral s&nbsp;Kamilou Magálovou. U&nbsp;Pavla Mikulíka to bola postava sluhu Luncha v&nbsp;hre Gavalieri, za ktorú mi udelili Cenu Janka Borodáča. Tá sa odovzdávala len mladým hercom do piatich rokov od skončenia VŠMU. Za divadelnú postavu Uhríka v&nbsp;hre Kým kohút nezaspieva som zas dostal Cenu Literárneho fondu. Za postavu Vlada vo filme Keby som mal dievča som získal cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v&nbsp;Karlových Varoch,“ zaspomínal si na najobľúbenejšie postavy a&nbsp;úspechy, ktorých rozhodne nebolo málo.
&nbsp;
„A&nbsp;v&nbsp;staršom veku som zas veľmi rád hral Ženský zákon po záhorácky. Po záhorácky ma naučila manželka, ktorá pochádzala z&nbsp;Malaciek. Hrali sme to pätnásť rokov, mali sme asi 300 repríz. Bol to obrovský úspech. Záhorčina je skvelý jazyk. A&nbsp;mal som rád aj inscenáciu Tri sestry v&nbsp;réžii pána Vajdičku,“ doplnil s&nbsp;tým, že podľa neho v&nbsp;dobrej divadelnej hre má každá, aj tá najmenšia úloha svoje poslanie.

Jeho najobľúbenejšie

Vrátim sa ešte k&nbsp;pánovi Chudíkovi. Keď v&nbsp;roku 1968 emigroval do Viedne, aj vy ste ho boli so spolužiakmi prosiť o&nbsp;návrat na Slovensko?

Keď prišli Rusi, je pravda, že moji spolužiaci sa za ním vybrali do Viedne, ale to bolo leto a&nbsp;ja som nebol v&nbsp;Bratislave, ale doma na Liptove. Netušil som, že Kukura, Hryc, Durdík, Kocúriková sa za ním vybrali a&nbsp;kriedou mu na cestu pred domom písali: Pán profesor, vráťte sa… Vôbec som o&nbsp;tom netušil, a&nbsp;keď som sa o&nbsp;tom dozvedel, okamžite som mu napísal. On si to veľmi vážil a&nbsp;vždy mi odpísal. Dokonca mám od neho odložený ďalší list, v&nbsp;ktorom mi odkazuje: „Dušan, len píš! Píš! Píš! Máš dobré pero a&nbsp;na starosť akoby si našiel.“ Nakoniec som sa aj preto rozhodol napísať knižku Hádam ma nezabijú.

V&nbsp;tejto knižke spomínate rôzne historky, ktoré pravidelne odznievali na legendárnych fľašových posedeniach na konci každej sezóny v&nbsp;SND.

Ak niekto náhodou nevie, len vysvetlím, že názov fľašové posedenia nebol podľa pitia, ale ­podľa toho, že kedysi sa v&nbsp;najväčšej šatni divadla, kde sa prezliekali Dočolomanský, Hlaváček, Slezáček, Sarvaš aj Adamovič, odkladali peniaze do mliekovej fľaše. To bolo miesto, kde sa varila káva, kam všetci radi chodili. Keďže často sa v&nbsp;šatni stretlo príliš veľa ľudí, vymyslelo sa, že za vstup sa bude platiť. Neskôr sa dokonca platilo aj za škaredé slová, ktoré sa nesmeli používať. Za vyzbierané peniaze sme potom na konci sezóny po poslednom predstavení urobili posedenie, baby upiekli koláče, chlapi doniesli nejaké mäská a&nbsp;klobásky. Každé fľaškové posedenie sa začínalo mojím čítaním zápiskov z&nbsp;udalostí na javisku, v&nbsp;zákulisí, na zájazdoch.

Spomeniete si, koľko peňazí ste vyzbierali?

Vedeli sme vyzbierať aj päťtisíc korún, čo bolo celkom dosť. Raz Jozef Adamovič (†74) navrhol, že by sme si za tie peniaze mohli zaplatiť striptérku, aby nám prišla urobiť program. (Smiech.)

Tieto posedenia boli záležitosťou hercov, ale prišlo aj pár režisérov, dramaturgia, ľudia z&nbsp;riaditeľstva. Tieto moje zápisky, ktoré som si poctivo zbieral, som neskôr vydal knižne, ale musím sa priznať, že niektoré veci som zverejniť nemohol, lebo sa príliš dotýkali súkromia niektorých hercov. Krstnou mamou knižky bola Dačka Turzonovová (80) s&nbsp;Dušanom Jamrichom (76). Neskôr mi vykričala, či je v&nbsp;divadle len ona, lebo ju v&nbsp;knižke najčastejšie spomínam. Ja som jej odpovedal: „To preto, Dačka, lebo ťa mám najradšej.“ (Smiech.)

Odchod manželky bol najväčšou ranou v Tarageľovom živote.Čo ho mrzí sa dozviete na ďalšej strane.

Nerozmýšľali ste nad pokračovaním knihy?

Viem od mnohých ľudí, že knižku si prečítali na jeden šup. Dokonca mi napísal mladý Lipták z&nbsp;Mikuláša, že cestoval z&nbsp;Bratislavy domov vlakom a&nbsp;jeho žena mu zabalila moju knižku, pretože vedela, že aj ja pochádzam z&nbsp;Liptova. Vraj ju mal prečítanú za tri hodiny a&nbsp;veľmi ho dojala.

V&nbsp;tej knižke je humor, smútok aj nostalgia. Je to taká „všehochuť“. Myslím, že mi celkom vyšla, napríklad Gabika Dzuríková (49) sa ma stále pýta: „Duško, kedy vydáš pokračovanie?“ Vždy jej odpoviem, či sa túži o&nbsp;sebe viac dozvedieť, lebo aj s&nbsp;ňou mám veľa rôznych príhod. (Smiech.)

Existujú fľašové posedenia aj v&nbsp;súčasnosti?

Áno, prevzala ich po mne práve Gabika Dzuríková, ale hovorí, že už to nie je také, ako keď som ich robil ja. Je totiž pravda, že príhody, zážitky som si začal spisovať hneď od septembra, teda od začiatku každej divadelnej sezóny, aby som do jej skončenia na nič podstatné nezabudol. Dnes už na to nie je čas.

Hovoríme najmä o&nbsp;divadelnej práci. Ale čo vám robí radosť v&nbsp;súkromí?

Jednoznačne moje vnúčatá. Staršia dcéra má dvoch chlapcov, čo je v&nbsp;našej rodine dosť nevídané, lebo z&nbsp;každej strany sme mali vždy len dievčatá. Mám vnukov Jakubka (15) a&nbsp;Janka (13) a&nbsp;druhá dcéra, aby sme ostali verní tradícii, mi porodila dve vnučky Paulínku (9) a&nbsp;Dorotku (5).

Bohužiaľ, moja žena sa vnúčat nedožila. Jej odchod bol najväčšou ranou v&nbsp;mojom živote. Zomrela ako 57-ročná a&nbsp;prvý vnuk sa narodil až rok a&nbsp;pol po jej odchode. Je to veľká škoda a&nbsp;mrzí ma, že sa z&nbsp;nich nemohla tešiť, ale verím, že z&nbsp;nebíčka to vidí. Ona by ich milovala nadovšetko.

Ako je to aktuálne s&nbsp;vašou hereckou prácou. Čaká vás do konca sezóny ešte nejaká premiéra?

Ešte v&nbsp;decembri som vystupoval v&nbsp;piatich inscenáciách, z&nbsp;ktorých mi zostala už iba jedna. Budem teda čakať na budúcu sezónu, ktorá sa začne od septembra. Tridsať rokov som v&nbsp;divadle hral 25&nbsp;až 30&nbsp;predstavení mesačne a&nbsp;popritom som nakrúcal veľa filmov. Neviem, ako som to dokázal. Nás starších už v&nbsp;divadle veľa nie je a&nbsp;verím, že ešte budem mať príležitosť tešiť sa z&nbsp;hrania. (Úsmev)

Dušan Tarageľ odhalil obsah tajného listu od maestra Chudíka: Čo ukrýva?

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Dušan Tarageľ odhalil obsah tajného listu od maestra Chudíka: Čo ukrýva?

Jana Homolová

Súvisiace články

K divadlu sa dostal z núdze: Slezáček roky šéfoval činohre, no všetko mohlo byť inak

Srdce dal jedinej: Idylku v manželstve K. Machatu prerušila náhla tragédia v rodine

Zachar si bolesť z maminho skorého odchodu niesol celý život: Aspoň takto ju mal stále pri sebe

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás