Vladimír Kampf

Štyri generácie Demjánovcov bývali v&nbsp;jednom byte kúsok od súčasného Prezidentského paláca. Bratislavský rodák začal koketovať s&nbsp;lezením vďaka otcovým horolezeckým knihám. Niektoré boli v&nbsp;nemčine, rovnako ako dobré horolezecké časopisy. Chcel im rozumieť, preto sa učil jazyk.

V&nbsp;súčasnosti bývate v&nbsp;Malých Karpatoch. Nie sú vám malé?

Sme na hranici Malých a&nbsp;Bielych Karpát. Karpaty nikdy nemôžu byť malé. Pre mňa sú to najkrajšie hory, do ktorých som vždy rád chodieval už v&nbsp;puberte.

Ste jedným z&nbsp;Bratislavčanov, ktorí dobýjali Vysoké Tatry.

V&nbsp;piatok večer sme sa spolu s&nbsp;východniarmi tlačili v&nbsp;nočnom vlaku, kde boli aj záchody plné cestujúcich. Hrozné podmienky. Nadránom sme prišli do hôr, presunuli sme sa niekam pod stenu a&nbsp;liezli sme celý víkend. V&nbsp;nedeľu sme sa takým istým napchatým vlakom vrátili. Už keď sme sa v&nbsp;takej situácii dostali do Tatier, neexistovalo pre nás zlé počasie. Liezli sme za akýchkoľvek podmienok.

Spočiatku to nevyzeralo, že z&nbsp;vás bude horolezec, ale skôr kanoista.

Po zlúčení dvoch bratislavských oddielov ma vyhodili. Zostali tí silní. Vznikol superoddiel z&nbsp;najlepších. Bol som kanoistom dva roky, z&nbsp;toho rok som sa len učil sedieť v&nbsp;lodi. Na kanoistike som sa naučil trénovať. Každý deň sme boli na vode, v&nbsp;posilňovni, behali sme… Vďaka tomu som prišiel medzi horolezcov nadupaný. Pred nami bola veľmi silná generácia špičkových lezcov. Boli prví spomedzi socialistických krajín, ktorí vyliezli na Nanga Parbatu. V&nbsp;Jamese Bratislava bol predsedom oddielu Maroško Šajnoha. Staral sa o&nbsp;nás mladých spolu s&nbsp;Lojzom Halásom. Možno sme boli prvá generácia horolezcov, ktorých niekto podchytil. Pred nami to bolo naturistické. Zvyčajne platilo, že kto lezie, ten trénuje. O&nbsp;špeciálnych tréningoch ako dnes sa nikomu ani nesnívalo. To, čo sa dialo u&nbsp;nás v&nbsp;oddiele, bola príprava na väčšie veci.

V&nbsp;roku 1978 organizoval Maroško Šajnoha výpravu do Himalájí. Štyria mladí „jogurti“ sme dostali príležitosť pridať sa. To bola neuveriteľná príležitosť. Samozrejme, neboli sme na to pripravení. Tým, že tam boli skúsení starší lezci, s&nbsp;nami horúcimi hlavami to bola výborná kombinácia. Získali sme skúsenosti.

Boli ste na vtedy ešte panenskom severnom vrchole Nanaga Parbatu.

Bol to sused hlavného a&nbsp;slávneho vrcholu, ktorý bol nebezpečnou horou, ktorá si vyžiadala niekoľko životov, kým sa na ňu dostal počas sólo výstupu bez kyslíka Hermann Buhl. V&nbsp;tom čase neboli prvovýstupy ničím výnimočným. Veľa vrcholov čakalo svojich prvých.

Vy osobne ste sa však na vrchol nedostali.

Dostal som poriadnu po nose. V&nbsp;noci, keď sme sedeli v&nbsp;jednom z&nbsp;výškových táborov s&nbsp;Marošom Šajnohom, spadla skalná lavína. Ťažké balvany nám vleteli do stanu. Našťastie sme neležali, ale sedeli. Skala mi vrazila do ramena a&nbsp;lakťom som si naštiepil rebrá. Tým sa pre mňa výstup skončil. Štyria naši „parťáci“ sa dostali na vrchol. Bolo pekné, že to boli dvaja mladí a&nbsp;dvaja starší kamaráti. Mal som radosť.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Nebolelo vás, že ste neboli hore?

Bol som rád, že som prežil. Tešil som sa z&nbsp;úspechu kamarátov. To bola vôbec najkrajšia výprava, na akej som kedy bol. Boli sme jedna banda. Chodievali sme spolu na skaly, do telocvične, na pivo. Nebol to výber z&nbsp;celého Československa. Aj to som zažil a&nbsp;nebolo to také dobré. Pri takom širokom výbere hrozia nedorozumenia či konflikty. Každý je kráľom vo svojom regióne a&nbsp;rieši sa, kto bude ten, ktorý vystúpi až hore. To nie je jednoduché. Vedúci deviatich himalájskych expedícií Ivan Gálfy mal veľmi náročnú úlohu, ktorú bravúrne zvládol.

Dobrá partia je základ úspechu.

Na prvej expedícii nám mladým pripravili rovnaké kôpky, ktoré sme mali vyniesť do tábora vyššie. Mali sme po dve laná a&nbsp;nejaké konzervy. Do trojky tábora sme prišli okolo poludnia. Jožo Just, vyškerený od ucha k&nbsp;uchu, sa tešil, ako s&nbsp;nami vybabral, že si potajomky naložil o&nbsp;jedno lano viac. Prekvapili sme ho, keď sme sa mu začali smiať. Každý z&nbsp;nás si počas noci potajme to jedno lano pridal sám od seba. Neskôr na štátnych výpravách som stretol aj takých, ktorí sa pred vynáškou radšej hodili na maródku alebo prišli s&nbsp;malými ruksakmi, aby sa im toho veľa nezmestilo. Špekulovali, ako sa nezodrať.

V&nbsp;začiatkoch ste si museli všetko zohnať, dať vyrobiť, prispôsobiť, ušiť…

Na starej škodovke som brázdil Československo z&nbsp;jedného konca na druhý. Kdesi v&nbsp;Děčíne nám vyrobili duralové trúbky, ktoré sme mohli ohýbať na stany. My sme si skopírovali japonské kupolovité stany, ktoré perfektne odolávali vetru. Jeden nám daroval kamarát z&nbsp;Rakúska. V&nbsp;Ružomberku nám zo silónu, ktorý sme kdesi v&nbsp;Česku vyžobrali a&nbsp;kúpili, ušili stany. V&nbsp;Cíferi nám darovali perie na spacie vaky a&nbsp;vetrovky. V&nbsp;Dunajskej Strede sme dostali sušené mlieko. Kdesi v&nbsp;konzervárňach nám dali do konzerv nielen kvalitné mäso a&nbsp;kompóty, ale aj rum a&nbsp;borovičku. To sa nám v&nbsp;základnom tábore hodilo.

Ako dlho ste cestovali do Himalájí?

Nákladnou tatrovkou to trvalo dva týždne. V&nbsp;Iráne je prohibícia. Fľašky by nám isto boli zhabali, ale konzervy nie. Stačilo pohrkať a&nbsp;vedeli sme, kde to žblnkoce.

Radi vám ľudia pomáhali?

Ako mladý som chodil za riaditeľmi a&nbsp;vysvetľoval som im, že sa chystáme do Himalájí a&nbsp;hľadáme ľudí ochotných nám pomôcť. V&nbsp;tom čase sme boli za drôtmi železnej opony a&nbsp;kúpiť si len tak nejakú výbavu bolo nemožné. Oproti západným výpravám sme vyzerali doslova ako hastroši. Ale keď sme sa stretli so sovietskou či s ruskou výpravou, boli oproti nám hastroši oni.

Socializmus bol príšerný. Dnes stačí zájsť do športového obchodu a&nbsp;kúpiť si veci, o&nbsp;ktorých sa vám v&nbsp;tom čase ani nesnívalo.

Bol to úplne iný svet. Možno nám prospeli práve tie ťažké podmienky. Spolupatričnosť a&nbsp;súdržnosť perfektne fungovali. My sme nechodili vrcholy pokoriť, ale boli sme pred nimi pokorní.

Ktorý vrchol vám spôsobil najhlbšie vrásky na čele?

Najvyšší vrchol sveta Mount Everest. Nemohlo sa stať nič horšie ako to, že mi pri zostupe zahynul kamarát Juzek Psotka. S vedúcim výpravy Ferom Kelem sme sa dostali do slovnej potýčky. Ja som nemohol hovoriť o&nbsp;úspechu, keď som prišiel o&nbsp;kamaráta. Jeho hnevalo, že tým spochybňujem úspech výpravy, že sme predsa boli prví Čechoslováci na streche sveta. Čo mňa po tom, že sme boli hore, keď sme nezišli dole. Do hôr nechodíme zomierať, ale vracať sa z&nbsp;nich ako lepší ľudia. Bola to úplne iná výprava ako tá prvá. Žiaľ, pri zostupe sme sa za tmy dostali do víchrice, v&nbsp;ktorej vyčerpaný Juzek urobil chybu, keď sa prepínal na fixných lanách. Pošmykol sa a&nbsp;padol tisíc metrov. Horolezectvo, to je deväť dielov utrpenia a&nbsp;len jeden diel radosti.

Napriek tomu, že ste boli na vrchole Everestu, je vašou srdcovkou Dhaulágirí.

Pripravoval som sa naň tri roky. To bol pre mňa vážny cieľ. Pri prvom pokuse dostať sa na vrchol sme sa museli otočiť. To sa stáva. Raz som vystupoval na pamírsky Štít komunizmu, ktorý volajú aj Garmo. Stretol som partiu ľudí, schádzali dolu. Viedol ich švajčiarsky vodca, ktorý bol už mimo. Sedel na snehu a&nbsp;ťukal si paličkou do topánky. Hovoril mi, že všetko je v&nbsp;poriadku, ale nevyzeral tak. Vyzul som mu topánky a&nbsp;začal som mu masírovať nohy. Keď sa mu v&nbsp;nich rozprúdila krv, obul som ho, že ideme dole. Nechcel ísť, musel som ho viesť za ruku ako dieťa. Keď sme zišli o&nbsp;päťsto metrov nižšie, kde bolo viac kyslíka, spamätal sa. Zišiel som s&nbsp;ním až do základného tábora a&nbsp;na vrchol som sa vykašľal.

Ľudský život je dôležitejší ako nejaká čiarka do zbierky. Ani na chvíľu mi nenapadlo, že by som mal zaváhať. Bol tam človek – chlapík, ktorému bolo treba pomôcť. Viac som neriešil. Jeho klientom ani nenapadlo, že majú svojho horského vodcu zachraňovať.

Jedného dňa ste s&nbsp;extrémnym horolezectvom náhle skončili.

Bolo to po 30-metrovom páde počas lezenia neďaleko Yosemitského národného parku v&nbsp;USA. Liezli sme s&nbsp;kamarátom na skalnú stenu a&nbsp;šmykol som sa. Ani sme neboli na seba naviazaní. Všetko zle! Podarilo sa mi nejako zastaviť. Končeky prstov som mal spálené od brzdenia. Keď sme zlanili, schladil som si prsty v&nbsp;potôčiku. Ľahol som si na zem a&nbsp;pomedzi konáre som sa pozeral na modrú oblohu. Vtedy mi došlo, že život je taký krásny a&nbsp;ja robím všetko pre to, aby som sa zabil. Skončil som. Bol som vtedy vo vrcholnej forme.

Nechýba vám horolezectvo?

Nie. Je mi už trochu trápne rozprávať dookola o&nbsp;horolezectve. Je to jedna etapa môjho života, ktorá je už dávno uzavretá. Ešte chvíľu som bol horolezecký funkcionár.

Potom prišlo vaše manažérske obdobie. V&nbsp;cementárni v&nbsp;Rohožníku ste robili personalistu, generálneho riaditeľa, predsedu dozornej rady. Prečo práve cementáreň?

Bol to prvý privatizačný projekt v&nbsp;Československu. Švajčiarski majitelia potrebovali personalistu. Bývalý riaditeľ dostal inštrukcie, čo by taký personalista mal vedieť. Mal to byť človek, ktorý nebol zdeformovaný prácou v&nbsp;socialistickom podniku, mal hovoriť minimálne po nemecky a&nbsp;po anglicky a&nbsp;mal mať skúsenosti so vzdelávaním ľudí. Nikoho takého nepoznal. Naše manželky sa kamarátili. Keď sa zamyslel, prišiel na to, že ako horolezec som nikdy nerobil v&nbsp;socialistickom podniku, ale visel som kdesi na lanách a&nbsp;umýval okná. Jazyky som vedel a&nbsp;desať rokov som učil na horolezeckej škole. Spĺňal som všetky predpoklady. Tak som sa dostal do cementárne.

Neprekážalo vám, že ste boli zrazu niekde na druhej strane kameňov, tam, kde skaly končia?

Zistil som, že to je čistý a&nbsp;ekologický priemysel. Švajčiari ako prvé kúpili filtre, ktoré niekoľkonásobne spĺňali naše vtedajšie normy. Moderná cementáreň nevytvára žiaden odpad. Skôr naopak, spaľuje ho. Uniká len kysličník uhličitý, ktorý však spotrebováva tuhnúci betón. Inak by nestvrdol. Jednoducho povedané, to, čo na jednom mieste vyfučí, na inom vsiakne. Keď som skončil v&nbsp;Rohožníku mohol som si vybrať spomedzi troch krajín, kam som mohol vycestovať urobiť do tamojších fabrík poriadok. Mal som vtedy chorého syna a&nbsp;povedal som, že nikam nejdem. Prijal som ponuku viesť na osem rokov dozornú radu a&nbsp;rozmýšľal som, čo by som mohol popritom robiť.

Došlo mi, že intímne poznám Himaláje a&nbsp;že v&nbsp;nich mám perfektné kontakty. Poznal som aj svet vrcholových manažérov. Napadlo mi spojiť ich. Sprevádzal som skupiny na mesačné pobyty. Museli šliapať, tri razy denne jesť vegetariánsku stravu a&nbsp;žiadne mobily. Ľudia sa vracali ako vymenení. Na jednom z&nbsp;takýchto pobytov bola aj Klára Giertlová, ktorá je jednou z&nbsp;našich najlepších koučov. Cestou späť sa ma pýtala, prečo nekoučujem, keď prakticky robím najvyššiu formu koučingu. Ponúkla mi tréning. Odvtedy sa zaoberám koučovaním už sedemnásť rokov. Sprevádzam ľudí pri ich osobnostnom rozvoji. Pomáham im riešiť problémy.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?

Lesníkom. Otec bol poľovník, tak som k&nbsp;tomu mal blízko. Vyrastal som s&nbsp;ním v&nbsp;lesoch na Záhorí. Chvíľu som sa aj hral na poľovníka. Zastrelil som dve sluky, ktorým sa za to dodnes ospravedlňujem. Ráno som chodieval s&nbsp;otcom na poľovačku a&nbsp;hneď po nej do Sološnice liezť na skalky. Poľovníctvo som zavesil na klinec veľmi rýchlo.

Vašou vášňou je fotografovanie.

Mal som šesť rokov, keď som dostal svoj prvý fotoaparát. Teraz mám šesťdesiatosem. To je už celkom slušný čas. Fotografii sa naozaj vážne venujem od roku 2020.

Do Himalájí na šesť týždňov. Pokračujem v&nbsp;sérii dlhých pochodov, ktoré mi trvajú približne mesiac v&nbsp;roku. Prerušila mi ich pandémia. Popritom budem fotografovať. Chodenie prospieva môjmu duševnému a&nbsp;fyzickému zdraviu. Premýšľam, čo ďalej a&nbsp;akým chcem byť človekom. Na to potrebujem mať čas byť sám so sebou. Sám chodím preto, aby som nikoho nezdržiaval, keď sa zastavím a&nbsp;počkám trebárs na záber. Na dobrú fotografiu si pokojne doprajem aj niekoľko hodín či dní na jednom mieste.

Stál na vrchole sveta, na hore Mount Everest: Napriek tomu na to nemá dobré spomienky...

Výber pre vás

Stál na vrchole sveta, na hore Mount Everest: Napriek tomu na to nemá dobré spomienky...

Súvisiace články

Majster a blázon do modernej železnice Igor Grega: Svojím zamestnaním si splnil sen!

Z okna mašiny: Čo je najkrajším zamestnaneckým benefitom každého rušňovodiča?

Rušňovodič ANTON STRELA: Zažil som už aj zrážky s ľuďmi, sú nepozorní a nerozumní...

Dedinka Štefanov na Záhorí: Do úplnej spokojnosti im chýba len jedno

Výber pre vás