Vladimír Kampf

Taká veselá obec a&nbsp;už ani krčmu nemajú! Zato so zamestnanosťou&nbsp;je to celkom dobré. Je to odtiaľ kúsok do Senice, Malaciek, Kútov, Trnavy aj do Bratislavy je to za dobrých podmienok na diaľnici približne hodina cesty. Kto chce, robotu si nájde.

Starosta František Chudý je vo funkcii druhé volebné obdobie. Predtým podnikal v&nbsp;obci, bol spolumajiteľom malej výrobne nábytku na zákazku a&nbsp;obchodnej činnosti s&nbsp;tým spojenej. Výrobňa interiérového zariadenia dodnes funguje v&nbsp;bývalej budove materskej školy, v&nbsp;ktorej má sídlo aj obecný úrad. Vyrábať nábytok ho neprestalo baviť, ale: „Bol som poslanec miestneho zastupiteľstva a&nbsp;nepáčilo sa mi, ako obec fungovala. Niekoľko volebných období som síce podporoval kandidátov, ktorí chceli priniesť zmenu, ale nedokázali sa presadiť v&nbsp;konkurencii bývalého starostu. Stále som ustupoval a&nbsp;posúval dopredu niekoho iného. Keď som po rokoch videl, že nikto neuspel, povedal som si dosť. A&nbsp;išiel som do toho sám.“

VIAC FOTIEK Z MALEBNEJ OBCE NA ZÁHORÍ NÁJDETE V GALÉRII

Starosta je sedemnásť rokov organistom v&nbsp;kostole. Ľudia ho poznajú. „Dostal som sa na obecný úrad a&nbsp;snažím sa zmeniť filozofiu starostovania, aby bol obecný úrad pre všetkých, nielen pre niektorých. Je jedno, či mi je niekto sympatický alebo nie, ak má trvalý pobyt v&nbsp;Štefanove a&nbsp;býva tu, snažím sa mu vychádzať v&nbsp;ústrety. Obecný úrad je tu pre všetkých.“ Na fašiangy vyzerá Štefanov ako veľmi družná a&nbsp;jednotná obec. Ale vraj majú aj svojich ufrflancov –&nbsp;a&nbsp;nielen pod maskami.

V&nbsp;obci za jeho starostovania začali stavať požiarnu zbrojnicu. Doteraz mali ťažkú techniku nezmyselne pod strechou v&nbsp;areáli spoločnosti, ktorej spoluvlastníkom je aj obec. Nebolo by na tom nič zlé, keby to nebolo päť kilometrov za dedinou. „Hasiči sa najprv museli dostať k&nbsp;trom požiarnickým autám, aby mohli vyraziť. Naša stará zbrojnica s&nbsp;jednou malou garážou je už viac kultúrna pamiatka než budova zodpovedajúca súčasným štandardom. Minulý rok na jeseň sme začali stavať novú na obecnom pozemku.“

Starostu trápi, že škola nemá telocvičňu. Zohnať na ňu v&nbsp;súčasnosti financie bude náročné. „Z&nbsp;obecného rozpočtu to isto nezvládneme, ale čakáme na výzvy. Športový areál s&nbsp;ihriskom a&nbsp;kabínami vyrástol za môjho predchodcu. To bola jedna z&nbsp;vecí, ktoré ma mrzeli. Namiesto kabín za 270-tisíc eur sme mohli mať v&nbsp;tom čase za 260-tisíc telocvičňu,“ vysvetľuje starosta František Chudý.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Okrem telocvične je pre obec dôležité zvýšenie kapacity materskej školy. Dnes už nestačí. „Ďalší problém sú stavebné pozemky. Máme tri nové bytovky, ale máme tu ľudí, ktorí by chceli bývať vo vlastnom dome. Dve desaťročia nemáme žiadnu novú ulicu. Jediný ucelený obecný pozemok predchádzajúce obecné zastupiteľstvo predalo podnikateľovi. Počas korony, keď takmer všetci zostali doma, sme zistili, že naša čistiareň odpadových vôd nestíha, a&nbsp;dostali sme stavebnú uzáveru, pokiaľ problém nevyriešime.“

Súčasťou Štefanova je štvrť na dolnom konci, v&nbsp;ktorej bývajú ľudia, ktorí si z&nbsp;platenia daní a&nbsp;kadejakých taľafatiek za odpad a&nbsp;s&nbsp;odpadom ťažkú hlavu nerobia. „Keď im obec nevyvezie bordel, ktorí si narobia, volajú na mňa životné prostredie, že sa o&nbsp;nich nestarám. Ak im postavím medzi domy dva kontajnery a&nbsp;raz do týždňa ich vyveziem, aj tak odpad nehodia do nich, ale vysypú ho vedľa. Vraj im nikto nič nemôže.“

Samozrejme, tento prístup prekáža tým, ktorí platia, žijú a&nbsp;chcú žiť v&nbsp;čistote. Nezostáva im iné, len byť tolerantní. „Myslím, že nám chýbajú zákonné možnosti, aby sme na takýchto ľudí neboli krátki. Za opakované vytváranie neporiadku by sme mali mať možnosť siahnuť im na sociálne dávky. Inak s&nbsp;nimi nepohneme. Skúšal som osloviť poslancov Národnej rady SR, ale neuspel som. Kým to nemajú pod nosom, veľmi ich to netrápi,“ ťažká si.

Starosta hovorí, že mal šťastie. V&nbsp;súčasnosti nie je nešťastný, že všetko je inak a&nbsp;horšie, ako to tvrdia jeho funkčne ostrieľanejší kolegovia, ktorí zažili aj iné časy. „Mne to ani nedošlo. Nebol som zžitý s&nbsp;funkciou, a&nbsp;tak ma chaos a&nbsp;nepredvídateľnosť opatrení, nariadení a&nbsp;zákonov ani neprekvapili. Jednoducho som do toho vhupol. Veď ani v&nbsp;podnikaní predtým som to nemal inak. Ale teraz som dosť nahnevaný, že na environmentálny projekt na vývoz odpadu sme dostali peniaze, ktoré musíme doslova nezmyselne niekoľkonásobne dokladovať a&nbsp;ku ktorým treba vypisovať rôzne dobrozdania a&nbsp;kopu opisov, že to všetko naozaj. Úradníci v&nbsp;Bratislave si potrpia na kopy nezmyselných papierov.“

Vymyslené v&nbsp;Štefanove: „Zakát Joška Šubrík žil, ždycky do šenku chodzil. A&nbsp;ket došól do šenku, namluvil si šenkérku. Šenkérečko má milá, nalej mi holbu vína. Šak ja ci ho zapuacím, ked sa z&nbsp;vojny navrácim.“ Nikto nevie, prečo maškary spievajú túto pesničku. Nikto nevie, ani to, kto bol Joška Šubrík. Ani prečo v&nbsp;Štefanove na Záhorí nazývajú masky herivašci. Jasné je len to, že v&nbsp;utorok pred Popolcovou stredou si každý môže obliecť akýkoľvek kostým a&nbsp;pridať sa do maskového sprievodu. Vedie ho kapitán. Pred každým domom vytasí šabľu, usporiada herivaškov do kruhu a&nbsp;na slová pesničky vysoko skáče.

Miestne masky sa striktne držia kalendára. Fašiangové oslavy nepresúvajú na víkend. Dôležitými fašiangovými postavami sú Turci. Ti chodia po dedine v&nbsp;pondelok a&nbsp;takisto v&nbsp;kruhu hopsajú na tú istú pesničku. Traduje sa, že počas tureckých nájazdov začali ľudia zakomponovávať do ľudovej zábavy a&nbsp;tradície aj tieto na tú dobu veľmi exoticky vyzerajúce postavičky. Skákať pred domom je pocta. Ten, komu spievajú, však musí byť muž. Ženám nespievajú. Muž nemusí byť doma a&nbsp;spievajú mu, akoby už bol mŕtvy, aj keď nie je. Spievajú aj tým, ktorí ozaj zomreli. Ak nie je v&nbsp;chalupe chlap, v&nbsp;texte použijú univerzálne meno Joška Šubrík. Pondelkovú družinu Turkov robievali regrúti. Dnes sú to zvyčajne študenti nižších ročníkov stredných škôl. Nikto z&nbsp;nich už krčmárkam nesľubuje, že im za víno zaplatí po návrate z&nbsp;vojenčiny, lebo už ani tú krčmu nemajú.

Maskám stačí ako hudobný sprievod harmonikár a&nbsp;bubeník. Bubeníkom, ktorý udáva herivaškom rytmus, je už dlhé roky rodený Štefanovčan Miroslav Ovečka. „Som bývalý muzikant. Takých tu veľa nemáme. V&nbsp;sprievode som nebol iba dva razy: keď som mal operované koleno a&nbsp;raz som bol niekde mimo. Pokiaľ mi to zdravie dovolí, budem chodiť, nech sa nám tradícia udrží čo najdlhšie.“ Miro býval profesionálny športovec. Do Kristových rokov hrával profesionálne futbal najmä v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;Česku.

V&nbsp;súčasnosti ho živí práca na benzínovej pumpe. Futbalu zostal verný. Vrátil sa do Štefanova vo veku, keď jeho rovesníci končili kariéru. Je hrajúcim trénerom a&nbsp;teší sa z&nbsp;postupov dedinského mužstva. Nikdy nemal chuť odísť, pretože je srdcom Štefanovčan. Hrať a&nbsp;spievať celý deň dookola niekoľko desiatok ráz po sebe tú istú pesničku je o&nbsp;rozum. Miro priznáva, že keď večer zaspáva, hlavu má ohučanú. Mimochodom, je to dávno, ale je to na­ozaj. Istý čas pôsobil v&nbsp;dedine pán farár Sulo. Aj on si dal zaspievať pesničku Zakát farár Sulo žil… A&nbsp;zaplatil za ňu herivaškom do plechovice. Starší spomínajú, že mal rád futbal. Mirovi v&nbsp;dedine nič nechýba. Len tá telocvičňa… Podľa neho je smutné aj to, že mladí ľudia odtiaľto odchádzajú, pretože nemajú kde stavať.

Volajú ho Oki. Martin Okasa je zamestnanec obecného úradu a&nbsp;za tie roky už zabudol, ako sa jeho funkcia volá. „Som dievča pre všetko,“ hovorí síce s&nbsp;úsmevom popod fúzy, ktoré nemá, ale smrteľne vážne. „Robím všetko, čo práve treba, a&nbsp;niekedy aj nič,“ zveličuje vo fašiangovej nálade. Rodák zo Štefanova je na úrade, odkedy skončil obchodnú akadémiu v&nbsp;Bratislave, už dve desaťročia. Priznáva, že si myslel, že s&nbsp;bývalým starostom skončí aj on a&nbsp;už nebude inventár obce, ale nevyšlo to. „Zostal som hlavne preto, lebo ma ľudia presviedčali. Som tu pre nich,“ vyznáva sa. „Keď niečo potrebujú, vedia, že mi môžu zavolať a&nbsp;ja to vybavím. Snažím sa byť k&nbsp;všetkým ústretový.“

V&nbsp;minulosti robil herivaškom hlavného družbu, čo je v&nbsp;rámci sprievodu podobne zodpovedná funkcia ako tá jeho na úrade. Chodil ako prvý a&nbsp;organizoval ich pochod. „Nie je to najlepšia funkcia. Ani piť sa nedá poriadne a&nbsp;treba mať všetko a&nbsp;všetkých, aj tých, ktorí môžu piť, koľko sa im zachce, pod kontrolou. Už som funkciu družbu odovzdal mladším s&nbsp;tým, že keby bol problém, ešte sa na to dám nahovoriť.“ Fašiangové tradície učia starší mladších. Aj Oki si už vychoval nasledovníkov. Tradíciu fašiangov a&nbsp;pochodov prerušil iba prvý rok pandémie. Ten druhý už maskovaní herivašci vyšli sami od seba nenápadne do ulíc. Turci nechodili, zabíjačka nebola, ale maškary sa nedali.

V&nbsp;sprievode nie je núdza o&nbsp;humorné situácie. Istý muž sa raz rozohnil na zamaskovanú postavu, ktorá ho pred všetkými neustále tĺkla, až kým ju nahnevane niekam neposlal… Až potom ho ktosi upozornil, že veď je to jeho manželka. Oki sám starostom nikdy nechcel byť. „Ja som na to strašne prchký. To nemôže robiť hocikto. Doba sa mení a&nbsp;ľudia sú podráždenejší.“ Štefanovu podľa neho inak nechýba nič, len tá telocvičňa keby sa konečne podarila. K&nbsp;Joškovi Šubríkovi a&nbsp;herivaškom Oki pridáva ako dedinskú zaujímavosť Kadúbek. Tak volajú prameň nad dedinou.

Riaditeľke Základnej školy s&nbsp;materskou školou v&nbsp;Štefanove Zuzane Burdovej chýba telocvičňa najviac. Kým na ňu nezoženú prostriedky, žiaci musia cvičiť vo vestibule školskej budovy zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ešteže ich stavali také mohutné. „O&nbsp;telocvičňu bojovali už moji predchodcovia. Projekty, výzvy a&nbsp;neustále neúspechy. Raz sme nemali dostatočný počet žiakov, potom zasa nebolo dosť financií. Deti potrebujú pohyb. Vonku už máme možností dosť, ale pod strechou nám vhodný cvičebný priestor chýba.“

Zuzana sa vydala do Štefanova spoza kopca, z&nbsp;Petrovej Vsi. Do dvojstupňovej školy chodí 160&nbsp;detí a&nbsp;do materskej ďalších 40. Dochádzajú sem deti z&nbsp;Letničia. „Sme akoby rodinná škola. Môžeme sa viac venovať deťom a&nbsp;krúžkom. Nacvičujeme divadlo, máme športové krúžky a&nbsp;k&nbsp;tomu aj poľovnícky, hasičský a&nbsp;ďalšie. Škola mávala v&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia až tristo detí.“

Siedmačka Karin Novomestská je vo svojej kategórii šachistka na európskej úrovni. „Reprezentovala česko-slovenský tím na majstrovstvách v&nbsp;Turecku, kde bola medzi najlepšími. Šach hrá od siedmich rokov. Naše deti vedia hrať šach vďaka jednému z&nbsp;rodičov, ktorý tu viedol krúžok. Karin je hviezda, ktorá nás zviditeľňuje. Úspešné máme aj deti z&nbsp;iných krúžkov, recitátorov, spevákov, športovcov. Keby sme mali telocvičňu, aj Turci zo sprievodu by v&nbsp;nej mohli nacvičovať. Takto sa museli uskromniť s&nbsp;vestibulom. Kapitán musí mať veľmi dobrú kondíciu, pretože jeho skákanie je fyzicky náročné. Musí to byť športovec. To by chlapec, ktorý sedí pri počítači, nezvládol.“