Najprv chcel byť hasičom. Je od Košíc zo železničiarskej rodiny. Otec bol vlakvedúci. Keď bol šiestak, bol chorý a mama ho vodila na kontroly do nemocnice. Raz ho vzal otec a zviezli sa v rušni. Odvtedy vedel, že raz bude pánom lokomotívy aj on. Je rozhodnutý, že vydrží, kým mu lekárka nepovie dosť. Alebo kým neodíde do dôchodku.

Pohli sme sa z Bratislavy z hlavnej stanice a hrkoceme výhybkami. Rušeň sa nežne potáca, akoby bol mierne pripitý. Kúsok za hlavným mestom už šviháme stošesťdesiatkou. Zneistel som. Z kabíny rušňovodiča vysoko nad koľajami svet vyzerá inak než z bočného okna vozňa. Anton Strela, zahľadený vpred, ani okom nemihne. Za sebou máme vozne ranného vlaku intercity. Sedíme v zmodernizovanej 90-tonovej lokomotíve gorila. Od Antona je len o rok mladšia. Číselné označenie obyčajnému smrteľníkovi o rušni nič nepovie. Gorily dostali takúto prezývku, pretože to bývali najsilnejšie mašiny na našich tratiach.

Mohli by sme letieť rýchlejšie ako stošesťdesiatkou?

Nemôžeme, ale mohli by sme. Trať aj lokomotíva by mali byť približne o dvadsať percent predimenzované.

Nevykoľajíme sa?

Hádam nie. Za tie roky sa mi vykoľajila iba jedna os štrnásteho vagóna v nákladnej súprave na koľaji vybočenej teplom, a to v čase, keď som bol ešte pomocník. V rušni to cítiť nebolo.

V susednom Česku majú obdobia, keď akoby sa im nehody nakopili.

Majú hustejšiu dopravu. A zdá sa, že aj väčšiu smolu.

V Rakúsku ju majú ešte hustejšiu a nehôd menej.

Nie som si istý, či ich majú menej. Možno len menej vieme.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...