Vladimír Kampf

Najprv chcel byť hasičom. Je od Košíc zo železničiarskej rodiny. Otec bol vlakvedúci. Keď bol šiestak, bol chorý a&nbsp;mama ho vodila na kontroly do nemocnice. Raz ho vzal otec a&nbsp;zviezli sa v&nbsp;rušni. Odvtedy vedel, že raz bude pánom lokomotívy aj on. Je rozhodnutý, že vydrží, kým mu lekárka nepovie dosť. Alebo kým neodíde do dôchodku.

Pohli sme sa z&nbsp;Bratislavy z&nbsp;hlavnej stanice a&nbsp;hrkoceme výhybkami. Rušeň sa nežne potáca, akoby bol mierne pripitý. Kúsok za hlavným mestom už šviháme stošesťdesiatkou. Zneistel som. Z&nbsp;kabíny rušňovodiča vysoko nad koľajami svet vyzerá inak než z&nbsp;bočného okna vozňa. Anton Strela, zahľadený vpred, ani okom nemihne. Za sebou máme vozne ranného vlaku intercity. Sedíme v&nbsp;zmodernizovanej 90-tonovej lokomotíve gorila. Od Antona je len o&nbsp;rok mladšia. Číselné označenie obyčajnému smrteľníkovi o&nbsp;rušni nič nepovie. Gorily dostali takúto prezývku, pretože to bývali najsilnejšie mašiny na našich tratiach.

Mohli by sme letieť rýchlejšie ako stošesťdesiatkou?

Nemôžeme, ale mohli by sme. Trať aj lokomotíva by mali byť približne o&nbsp;dvadsať percent predimenzované.

Hádam nie. Za tie roky sa mi vykoľajila iba jedna os štrnásteho vagóna v&nbsp;nákladnej súprave na koľaji vybočenej teplom, a&nbsp;to v&nbsp;čase, keď som bol ešte pomocník. V&nbsp;rušni to cítiť nebolo.

V&nbsp;susednom Česku majú obdobia, keď akoby sa im nehody nakopili.

Majú hustejšiu dopravu. A&nbsp;zdá sa, že aj väčšiu smolu.

V&nbsp;Rakúsku ju majú ešte hustejšiu a&nbsp;nehôd menej.

Nie som si istý, či ich majú menej. Možno len menej vieme.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Boli také situácie, že som spustil rýchlobrzdu. Zažil som už aj zrážky s&nbsp;ľuďmi. Našťastie sa mi pred lokomotívu dostali iba traja. To za tie roky nie je veľa. Kolega rekordér išiel do penzie a&nbsp;vytiahol to číslo na osemnásť. Ľudia sú nielen samovrahovia, ale aj veľmi nepozorní. My kolíziu s&nbsp;človekom alebo so zvieraťom nijako ne­ovplyvníme. Pri rýchlosti 160 by nám trvalo viac než trištvrte kilometra, kým by sme zastali. Zrážky sú nepríjemná súčasť inak krásnej profesie rušňovodiča.

Zrážky so zverou sú častejšie. Tie však meškanie vlakov nespôsobujú.

Musím ich ohlásiť dispečerovi a&nbsp;presvedčiť sa, že lokomotíva je nepoškodená. Raz sa mi podarilo zraziť pštrosa známeho podnikateľa Varehu z&nbsp;východného Slovenska. Len som si všimol, že v&nbsp;koľajisku leží nejaká zvláštna guča. Zapískal som, guča sa postavila a&nbsp;začala utekať. Náraz som ani nepocítil. Musí to byť veľmi ľahké operené zviera. Najviac zveri je okolo Spišských Vlách. Vidno ju najmä zrána. Najviac sa po trati prechádzajú srny, potom diviaky a&nbsp;už som videl aj čerstvo zrazeného medveďa. Ešte sa z&nbsp;neho parilo. Stalo sa, že pre zrážku so zvieraťom zostal rušeň nepojazdný. Mne raz jeleň rozbil zásuvku kúrenia a&nbsp;súprava zostala bez tepla. Myslel som si, že by som vlak mohol potiahnuť do Košíc, ale dispečer nesúhlasil. Kúrenie sa mi podarilo narýchlo provizórne opraviť.

Musíte sa spoliehať na kolegov na pevnej zemi, ktorí zabezpečujú dopravu.

Na moderných tratiach nám systém a&nbsp;elektronika nedovolia urobiť vážne chyby. Technike a&nbsp;počítaču dôverujem viac ako ľuďom. Tí sú omylnejší. Som si istejší, keď viem, že ani výpravcovi technika nedovolí niečo zanedbať. Pri stošesťdesiatke už musím dôverovať všetkému a&nbsp;všetkým. Táto práca ma stále baví a&nbsp;nemenil by som.

Aký je zásadný rozdiel medzi riadením auta a&nbsp;lokomotívy?

Na lokomotíve treba viac predvídať a&nbsp;myslieť dopredu.

Priznám sa, pri stošesťdesiatke mám trochu obavu. To sa naozaj udržíme na koľajniciach?

V&nbsp;Japonsku išli na klasických koľajniciach päťstovkou. Európa už ťahá štandardne na dvesto a&nbsp;nielen západná, ale trebárs na juhovýchode v&nbsp;Srbsku.

Sú na Slovensku trate, po ktorých ste ešte neriadili lokomotívu?

Samozrejme. Každé depo má svoje vozebné ramená, po ktorých jazdí. Ja som v&nbsp;súčasnosti stále na ceste do Bratislavy a&nbsp;naspäť.

V&nbsp;lokomotíve nie je toaleta. Čo by ste urobili, keby ste museli…

Zatiaľ som problém nemal. Ale keby niečo, isto by som zastavil a&nbsp;odskočil by som si do súpravy.

Vybehnúť si môžem na staniciach, a&nbsp;keby fakt náhodou, zastavil by som kdekoľvek. Je to biologická potreba. S&nbsp;tým predsa nič neurobím. Len zavolám dispečerovi. To by mi toleroval.

Prečo tak málo mladých túži byť rušňovodičom?

To nie je iba v&nbsp;našej profesii. Môj syn vyštudoval elektroniku. Keď som sa ho pýtal, či by šiel za rušňovodiča, len krútil hlavou, že to je veľká zodpovednosť. Mladí sa dnes zodpovednosti boja. Ľahostajný rušňovodič môže byť veľmi nebezpečný. Treba si veriť a&nbsp;k&nbsp;tomu mať veľkú dávku pokory.

Mali ste niekedy chuť vykašľať sa na to?

Určite boli také chvíle, ale z&nbsp;rušňa by som asi nikdy neodišiel.

Máte ako rušňovodič nejaký profesijný sen?

Skúsiť si jazdu v&nbsp;kabíne rýchlovlaku niekde vo Francúzsku alebo v&nbsp;Japonsku. Ale to sa mi asi nikdy nesplní.

Za Žilinou mám zrazu pocit, akoby sme sa ani poriadne nerozbehli a&nbsp;len sa tak vlečieme.

Mašinu a&nbsp;trať treba sledovať, najmä keď je vlhko, aby sa nedostala do sklzu a&nbsp;aby sme neprekročili rýchlosť. My vlastne rýchlosť neprekročíme, len na mastných vlhkých koľajniciach sa nám začnú pretáčať kolesá, čo mašina vyhodnotí ako prekročenie rýchlosti či nesúlad medzi nápravami. Hneď vyhodí tri červené krížiky, že máme vážnu poruchu. Riešením je reštartovať celú mašinu, čo trvá približne sedem minút.

Nie. Problém sú zafúkané výhybky v&nbsp;zime. Okrem toho nám počas vetra znižujú rýchlosť pre kmitajúce trolejové vedenie. Mohlo by sa ľahšie roztrhnúť.

Na horšie chránených priecestiach. Ľudia sú nepozorní a&nbsp;nerozumní. Takto sme aj v&nbsp;našom depe prišli po zrážke s&nbsp;posýpačom na priecestí o&nbsp;kolegu. Už je to desať rokov... Na slovenských modernizovaných tratiach našťastie máme mimoúrovňové priecestia. Na ostatných sú drevené závory, aby ich auto mohlo ľahko zlomiť. Zlomená závora signalizuje poruchu. Ak sa objaví porucha, dostávame rozkaz prechádzať priecestiami maximálnou rýchlosťou desať kilometrov za hodinu a&nbsp;musíme pred nimi trúbiť a&nbsp;pískať. Veľmi nepríjemné sú aj stromy popadané na trati. V&nbsp;staršej lokomotíve je rušňovodič menej chránený ako v&nbsp;modernom Vectrone. Preto na gorile v&nbsp;prípade bezprostrednej havárie utekáme do strojovne.