Jana Homolová

O vás je známe, že ste okrem režisérskej práce aj cestovateľ a dobrodruh. Je práve dobrodružná povaha dôvodom, pre ktorý ste v zahraničí natočili svoj nový film Ostrov?

Asi áno. V minulosti som dlhé roky pracoval v Ázii a pohyboval som sa mimo filmárskej brandže. Ale keď som začal nakrúcať, uvedomil som si, že už od začiatku tejto kariéry som kus svojho prvého filmu nakrúcal v Číne, Bábovky sme točili v Bangkoku, Minútu večnosti na Islande a teraz sme nakrúcali v Thajsku. Cestovanie mám veľmi rád a hovoril som si: Prečo by som nemal robiť to, čo ma baví najviac? Po rokoch mám navyše túto možnosť. Vo filmovom priemysle už mám niečo za sebou a dokázal som osloviť producentov, ktorí mi na moje bláznovstvo povedali áno, za čo som vďačný. (Smiech.)

Napriek tomu, že ste scestovaný, prekvapilo vás niečím nakrúcanie v Thajsku?

Je pravda, že keď človek cestuje dvadsať rokov, už ho máločo prekvapí. Obzvlášť keď v danej krajine žijete, pracujete a nie ste tam ako turista. My sme však do posledného momentu nevedeli, kde ten „náš ostrov“ bude. Hľadali sme po celom svete od Karibiku cez Afriku, ale pre nás filmárov vyšla Ázia jednak finančne, ale aj servisom ako najzaujímavejšia. Thajsko je veľmi dobre vybavená filmová krajina, lebo tam točí celý svet. Profesionáli, ktorí tam pôsobia, nám poskytli všetok potrebný servis, aby sme film pekne natočili, dokázali všetko zaplatiť a úplne neskrachovali. Nakrúcali sme s 50-členným štábom, pričom asi polovicu tvorili Thajčania a zvyšok (hlavné profesie) Česi a Slováci.

Asi najviac to, že Thajsko bolo úplne prázdne. Boli sme totiž jedni z prvých turistov, ktorí sa do tejto destinácie po kovide mohli vrátiť.

S čím ste sa v rámci nakrúcania potrápili najviac?

Dosť nám dal zabrať príliv a odliv pre nadväznosť scén, ktoré sme potrebovali nakrúcať. Čas sme trávili na opustenej pláži a zvieratká, ktoré tam žijú, nám dali zabrať. Bolo ich dosť. Od pavúkov, škorpiónov, jedovatých stonožiek, hadov… Nakrúcali sme aj v noci v džungli, kde sme potrebovali svietiť lampami, preto osvetľovači chodili v&nbsp;špeciálnych gumených oblekoch, aby nedošlo k problému. Vo všeobecnosti sme boli dobre pripravení, ale v tomto smere bolo nakrúcanie náročné.

Dej filmu sa točí okolo dvoch hercov Jirku Langmajera a Jany Plodkovej, ktorí stroskotajú na opustenom ostrove, kde riešia svoje rozpadnuté manželstvo. Je toto podľa vás recept na záchranu emocionálne vyprahnutého vzťahu?

Neviem jednoznačne povedať, či je toto univerzálny recept na záchranu manželstva, ale myslím si, že je určite dobré, keď sa dvaja ľudia dostanú do stresovej situácie, v ktorej sa ukáže to, čo sa pod povrchom ich vzťahu ukrýva, teda či tam stále láska je alebo nie je. A zároveň treba povedať, že film je romantickou komédiou, teda pracujeme so žánrom, ktorý sa nemusí úplne zlučovať s realitou, tá je veľmi často omnoho smutnejšia a pálčivejšia. Ale za mňa to ako recept na záchranu vzťahu, teda vziať svoju manželku na peknú dovolenku, môže zafungovať. Ja by som to urobil. (Úsmev.)

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Prečo ste sa rozhodli nakrúcať len s dvomi hercami?

Pretože keď si prečítate akúkoľvek anketu, kde je otázka, čo by ste si zobrali na opustený ostrov, máte obmedzené možnosti a väčšinou sa zúžia na konkrétneho človeka. Mne ako tvorcovi sa zdalo zaujímavé pomyselne zatvoriť na takýto ostrov dvoch ľudí a nechať ich prejsť tým, čo nepoznajú, dostať ich do situácií, ktoré sú občas na hrane. Od začiatku ma táto myšlienka bavila a potom som sa jej už držal. Vedel som, že celý film budú ťahať dvaja herci.

Viem, že v rámci filmu je výnimočná jedna scéna, a to havária lietadla, po ktorej hlavní hrdinovia stroskotajú. Ako vznikla?

Keďže sme nemali k dispozícii rozpočet ako napríklad Netflix, museli sme si pri jej natáčaní poradiť, a to vlastnou vynaliezavosťou. Lietadlo sme nakrúcali v&nbsp;Česku. Let sme natočili pri Mladej Boleslavi, kde sme mali k&nbsp;dispozícii typické staré nákladné lietadlo. Haváriu sme následne vyrábali kompletne v počítači. Trvalo to asi pol roka, ale mali sme vymyslený výtvarný koncept, vďaka ktorému sa to podarilo vyrobiť v podstate pekne.

Do grafických prác ste hovorili aj vy, keďže ste vyštudovali grafiku?

(Smiech.) Áno. S mojou kolegyňou sme vytvárali celý grafický servis, vymýšľali sme napríklad všetky rekvizity, ktoré sme následne museli ničiť, lebo ich postupne vyplavovalo more, čiže bola to zaujímavá a kreatívna práca.

Pretavuje sa vaše grafické videnie do vašich filmov?

Určite áno. Zastávam názor, že každý jeden film by mal mať svoju „art direction“, teda vizuálnu výpoveď. Či už cez farebné spektrum, kompozície, čo sa aj ja snažím vo svojich filmoch napĺňať, využívať všetky svoje skúsenosti, ktoré som za tie roky nadobudol.

Zároveň píšete scenáre, čo je zaujímavé – mix vašich záujmov sa napokon cez grafiku a písanie pretavil do filmu.

Najviac ma však baví práve film. Ale je pravda, že rád píšem. Píšem aj knihy, pretože pri písaní môžem „uletieť“. Pri filme to až tak nejde, tam musím byť konkrétny, ale mám to všetko dokopy rád a&nbsp;funguje to.

Režisérskej kariére ste sa začali venovať relatívne neskoro. Prečo?

K tejto profesii ma to podvedome ťahalo. V detstve som si kreslil komiksy, stále som si niečo písal, čiže vizuálna stránka u mňa fungovala naplno, ale pôvodom som z&nbsp;malého mesta a nikdy by mi nebolo napadlo, že by som mohol ísť na filmovú školu. Považoval som to za možnosť pre VIP ľudí. Pozeral som sa na Ondřeja Vetchého v&nbsp;televízii a v živote by mi nebolo&nbsp; napadlo, že s ním niekedy budem točiť film.

Moja kariéra prišla postupne. Najskôr som sa začal venovať blogovaniu. Mal som celkom úspešný cestovateľský blog a tým, že ma čítalo mnoho ľudí, raz mi niektorý z nich povedal, aby som natočil film, veď som po tom vždy túžil. Tak som to skúsil a ono to vyšlo, ale táto cesta bola tŕnistá, a kým prišiel úspech, trvalo to dlho. (Úsmev.)

Po svete ste začali cestovať už v&nbsp;mladom veku. Prečo? Hľadali ste samého seba?

Toto hľadanie samého seba býva skôr trendom súčasnej doby, ale ja som seba samého nehľadal. Pracoval som ako grafik pre istú odevnú firmu v Česku, dnes už veľmi známu, a oni už po revolúcii vyrábali oblečenie v Ázii. Neskôr sme si s&nbsp;kamarátom založili vlastnú firmu na výrobu športového oblečenia. Ja som kreslil návrhy odevov, a&nbsp;keďže nám ich niekto musel vyrobiť, rozhodli sme sa po predošlých skúsenostiach zadať výrobu do Ázie. A keďže výrobu našich odevov musel v Ázii niekto skontrolovať, naraz som sedel v&nbsp;lietadle smerom do Šanghaja. To bola pre mňa extrémna životná zmena, lebo som tam napokon strávil dvanásť rokov prácou pre seba aj pre veľké odevné firmy z celého sveta, ktoré si nás prenajímali na dozor svojich zákaziek. Ľudí, ktorí tieto veci ovládali a vedeli ich dotiahnuť do konca, nebolo v&nbsp;tom čase veľa. Bolo to obdobie, keď nebol internet, wi-fi, ľudia nemali mobilné telefóny a niekto musel tráviť čas v továrňach, kde sa oblečenie vyrábalo, byť s ľuďmi, ktorí tam pracovali. Keďže sme vyrábali menšie objemy oblečenia, môj kontakt s týmito ľuďmi fungoval nie na manažérskej, ale na dosť osobnej báze. Ja som s nimi otváral aj zatváral továrne, v továrni som s nimi prespával, nakladal som s nimi tovar, videl som, ako žijú, pracujú len za pár drobných a ako sa k nim správajú veľké korporácie.

Takže ste na vlastnej koži zažili to, o čom sa v súvislosti s takzvanou rýchlou módou posledné roky hovorí. Čo hovoríte na samotnú výrobu oblečenia a podmienky, v&nbsp;ktorých tí ľudia pracujú? Zlepšila sa situácia za tie roky alebo na­opak?

Neviem, či je to lepšie alebo horšie, myslím, že situácia je stále rovnaká, zmenil sa len spôsob výroby, k dispozícii sú mobilné telefóny, wi-fi pripojenie, ale inak je táto téma v mnohom ešte zložitejšia. Málokde existuje taký dohľad a&nbsp;taká snaha, aby odevy boli vyrábané aspoň trošku férovo. Ono sa o tom vždy veľa hovorí. Hocikto dnes vyrobí tenisky z&nbsp;odpadkov, ale zvyšok odevov, ktoré sú na pultoch predajní, je vyrobený neetickým a neekologickým spôsobom niekde v Bangladéši. Naoko chceme byť všetci udržateľní, ale čo presne udržateľnosť je, nikto nevie. Okrem toho dosiahnuť ju ani nie je reálne. A do tohto stavu nereálnych spotrebiteľských požiadaviek vstúpila pandémia, ktorá celú situáciu ešte zhoršila, lebo sa následne vyrobilo ešte viac odpadu ako predtým.

Predpokladám, že vy v reťazcoch nenakupujete.

Nie. Nosím veci, ktoré sú staré aj 20 rokov. Naša spoločnosť je dlho tlačená do toho, aby sme pravidelne niečo nakupovali, čo nie je normálne, lebo tie veci ani nemáme šancu vynosiť. Možno až nové generácie budú s našou márnivosťou narábať inak.

Ten tu bol, je a asi ešte dlho bude. Je to zložitá téma, o ktorej by sme mohli hovoriť veľmi dlho a aj tak by sme nič nevyriešili. Sám za seba môžem povedať, že ja som s týmito deťmi pracoval namiesto toho, aby som ich z tých pracovných miest vyhadzoval. Inak by mnohé z nich potom nemali finančné prostriedky na fungovanie svojej rodiny. Omnoho zaujímavejšie mi preto pripadalo spríjemniť im čas, ktorý v práci museli tráviť. Niektorí z nich sú dnes už dospelí ľudia, mnohých som finančne podporoval a mám pocit, že aspoň pár duší som za svoj život mohol niekam posunúť. Myslím si, že iba o&nbsp;tejto téme rozprávať nič nevyrieši. Pomôže jedine to, že s&nbsp;tým začneme niečo robiť. Stále tvrdím, že ľudia by sa mali vzdelávať, pracovať a cestovať, aby pochopili, ako mnohé veci v skutočnosti fungujú.

A neláka vás natočiť film na túto tému?

V Česku som napísal dva úspešné romány, ktoré sa venujú tejto téme, a nedávno prišiel za mnou tvorivý tím, ktorý by chcel o tom natočiť film, čiže to nevzniklo na môj popud, a&nbsp;teraz pracujeme na tom, ako to uviesť do života. Dokonca tým, že už aj u nás fungujú streamovacie služby, vyzerá to tak, že by sme spolu mohli pracovať na projekte, ktorý by mohol byť naozaj veľký. (Úsmev.)

FOTKY Z NAKRÚCANIA FILMU NÁJDETE V GALÉRII

Režisér HAVLÍK nakrúcal v Thajsku film Ostrov: Drsné podmienky v exotike! Z tohto ide strach

Výber pre vás

Režisér HAVLÍK nakrúcal v Thajsku film Ostrov: Drsné podmienky v exotike! Z tohto ide strach

Súvisiace články

Herečka Vica KEREKES sa sťahuje na Slovensko: Prečo nechce žiť v Maďarsku? VIDEO

Súdržnosť žien v bežnom živote vidíme aktuálne zriedka: MAGDA VÁŠÁRYOVÁ vie, prečo je to tak

Miriam KALISOVÁ si prešla ťažkými životnými skúškami: Prečo sa rozhodla pomáhať týraným ženám?!

Výber pre vás