V jednom z rozhovorov si povedala, že verejnosť ťa má zaškatuľkovanú ako serióznu tvár spravodajstva. Aká si v skutočnosti?

No vieš, ako to je. Podľa toho, akú reláciu robíš, si ťa ľudia najviac zapamätajú. Kedysi som robila len Televízne noviny, sociálne siete ešte príliš neboli v takom rozsahu, ako sú dnes, televíznym divákom sme odpisovali mailom a chodilo nám veľa klasických listov. Čiže ľudia nás nemali možnosť spoznať inak, len cez obrazovku. Z toho obdobia je asi aj ten rozhovor, na ktorý narážaš. (Smiech.) Odvtedy sa však veľa zmenilo, a keďže som pomerne dosť aktívna na sociálnych sieťach, hlavne na Instagrame, televízni diváci, ktorí ma chcú spoznať bližšie, na to priestor majú, čomu sa veľmi teším. Je pravda, že dokážem byť seriózna, keď treba, ale inak som žena, ktorá sa rada smeje, vŕta sa v hline a pestuje všetko, čo si zmyslí. Rada snívam a tie sny si aj plním. Väčšinu času som v nadhľade. Ale tým, že mám v genetickom kóde dôverčivosť, som náchylná veriť aj tam, kde by som nemala… Ale radšej veriť niekomu, kto si to nezaslúži, ako neveriť niekomu, kto si to zaslúži. To je moje motto.

Práve v súvislosti so spomínanou serióznosťou si sa však akoby dostala do určitého rozporu so svojím vzhľadom, keď si si dala urobiť na hlave dredy.

Ja som vždy túžila po dredoch. Veľmi. Len som si nechcela zničiť svoje vlasy, a keď som objavila možnosť napletenia pseudodredov, neváhala som ani sekundu. Aj toto leto si ich dám znova! Je to časť mňa, ktorá tam vždy bola, len málokto dostal priestor zoznámiť sa s ňou. Kedysi by som na to asi ani nemala odvahu. Asi by som riešila, čo si pomyslia ostatní. Dnes už ma takéto banality netrápia.

V spravodajských reláciách na obrazovkách TV Markíza pôsobíš od roku 2006. Prešla si cez viaceré formáty. V ktorom si sa vnútorne cítila najlepšie a prečo?

Fíha, to už je toľko rokov? Človek sa až zľakne toho čísla. Ale som veľmi vďačná za to, že mám prácu, ktorú milujem, cítim sa tam ako doma. Každá relácia bola pre mňa skvelá presne v tom období, keď som ju moderovala. Televízne noviny sa spájajú s mojimi začiatkami, Nočné televízne noviny som moderovala počas tehotenstva a po návrate z materskej dovolenky mi dala Zuzka Štelbaská priestor moderovať Ref­lex, ktorý mi ako mamine, ktorá chce svoje dieťa večer ukladať do postele, momentálne vyhovuje najviac. Pre mňa práca nikdy nebola priorita natoľko, že by som pre ňu chcela obetovať rodinu. Preto je pre mňa Reflex momentálne to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Robím to, čo milujem, sme skvelá pracovná partia na čele s empatickou šéfkou, ktorá sa o nás zaujíma a neberie nás ako čísla. Vychádzame si všetky v ústrety a reportáže v Reflexe sú také kvalitné, že sama niekedy pri ich sledovaní zabudnem, že som v práci, tak sa do nich medzi moderátorskými vstupmi zapozerám. Takže Reflex je pre mňa vysnívaná práca zo všetkých stránok.

Aký typ reportáží máš najradšej?

Úplne najviac milujem reportáže o šikovných ľuďoch s nejakým talentom. Nedávno sme mali v Reflexe pána, ktorý vyrábal obrazy z maličkých kúsočkov riflí. Ale také diela, že sme pozerali všetci s otvorenými ústami. Som rada, že dávame priestor talentovaným ľuďom. Takisto cítim silu našej investigatívy. Poukazovanie na problémy ľudí, ktorí si nevedia dať rady so systémom. Naozaj niekedy stačí, aby sme na úrady prišli s kamerou, a zrazu sa takmer všetky „neriešiteľné“ situácie vyriešiť dajú. Je veľká škoda, že to tak nefunguje hneď, ale až potom, čo sa kompetentní zľaknú medializácie. Je mi smutno z toho, ako to u nás (ne)funguje a že ľudia sa nemôžu spoľahnúť ani na súdy. Vtedy cítim veľkú nespravodlivosť.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...