Počas tohto víkendu sa začína 30. ročník medzinárodného filmového festivalu Febiofest Bratislava, ktorého budete súčasťou. V čom je pre vás výnimočný?

Keď je to naše slovenské, tak je to výnimočné. Ako keď máte vlastné dieťa, to je to najkrajšie, najzlatšie, naše milované. (Úsmev.) Je úžasné, keď má takáto malá krajina vlastný filmový festival a ten už má 30 rokov. Že sa našli ľudia, ktorí do toho investovali svoj čas, nadšenie, odovzdanosť, a že sú ľudia, ktorí tento festival podporili.

S filmovou delegáciou uvediete psychologickú drámu s prvkami sci-fi Běžná selhání, v ktorej stvárňujete jednu z hlavných postáv. Prečo by si tento film mali prísť ľudia pozrieť?

Veľa takých filmov som ešte nevidela, nie je to bežný film. Nasnímanie a vnímanie filmu je úplne iné. Je to veľmi intímne. Sú to príbehy troch žien, ktoré sa na záver filmu stretnú. Ony o sebe nevedia, ale ich cesty sa nejako prelínajú. V tomto filme sa riešia otázky, ktoré riešim aj ja v sú­kromnom živote. Či sa príliš nesústreďujeme na seba, či sa príliš nesústreďujeme na svoje problémy. Či nie sme veľmi zainteresovaní do seba, do svojho vnútorného života... A či nie je neskoro zobudiť sa a prehodnotiť všetko. To sú otázky, ktoré aj ja neustále rozoberám.

Nie sú to aj pochybnosti?

Ja mám neustále pochybnosti.

Človek by si mohol myslieť, že úspešná krásna sebavedomá žena nemá o sebe pochybnosti.

Možno pôsobím, že som sebavedomá, ale skôr mám pocit, že som kritická k sebe a k všetkému okolo seba. Všetko príliš analyzujem každý deň, každú minútu.

Nežilo by sa vám ľahšie, keby ste menej analyzovali? Alebo to nemôžete ovplyvniť?

Áno. Dávam si aj takúto otázku. To sladké nevedomie... Viem si predstaviť, že sú ľudia, ktorým sa takto nádherne žije. Ale kde je tá pozornosť? Že som stredobodom pozornosti a všetko prispôsobím tomu nevedomiu? Že chcem vedieť iba to, čo sa deje u mňa a v mojom živote a okolo mňa? A radšej nepripustím tie okolnosti, ktoré sú vo svete, v spoločnosti, ktoré sa dejú okolo mňa? Samozrejme, aj takto to niekto môže mať, ale u mňa to nepripadá do úvahy. Som súčasťou planéty a mám pocit, že keby som sa sústredila iba na seba, ten svet by zanikol. Lebo čo by sa stalo, keby bol každý egocentrický a neriešil by toho druhého? Keby nebol empatický? Keby mu nezáležalo na iných?

Asi je najdôležitejšie zachovať si ľudskosť.

To je tá ľudskosť! Nie som šťastná a neradujem sa, keď riešim iba seba. Keď som hovorila, že príliš analyzujem, nemyslela som len svoje problémy. Poviem príklad. Keď som mala najväčšie trápenie, veľmi mi pomohlo, keď som svoju pozornosť premiestnila niekam inam. Pomáhala som oveľa viac, bola som oveľa otvorenejšia k problémom iných ľudí. Aj mne sa pritom uľavilo. Nehovorím, že som nevyriešila svoje problémy, ktoré som mala. Ale človek sa niekedy rád utápa, sedí v tom bahne a je mu aj dobre niekedy. Lebo sa potrebuje vytrápiť.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...