Jana Homolová

<h3>Aká ste mama? Eko, bio, raw alebo všetko s&nbsp;mierou?</h3>
<p>Ešte neviem. Vyvíjam sa spolu s&nbsp;obdobiami svojej dcéry. Rada si čítam knižky o&nbsp;výchove a&nbsp;priznávam, že kým ešte Ema nebola na svete, mala som pocit, že v&nbsp;tom mám jasno. A&nbsp;potom sa vám narodí dieťa a&nbsp;zisťujete, že musíte hľadať svoje cesty, svoje teórie a&nbsp;metódy. Snažím sa byť trpezlivá a&nbsp;empatická, ale nie vždy som v&nbsp;nastavení, že som schopná zahodiť všetky svoje nálady a&nbsp;sústrediť sa len na pocity dieťaťa. Dokonca si nie som istá, či je to možné.</p>
<p>A&nbsp;čo sa týka tých názvov, ktoré spomínate – áno, nakupujem hlavne v&nbsp;bioobchode, lebo ho máme najbližšie, ale nemyslím si, že sa niečo stane, ak moje dieťa pred tretím rokom ochutná niečo, v&nbsp;čom je biely cukor. Dôležitejšie je pre mňa to, aby zo žiadneho jedla nemalo strašiaka. Netlačím na to, aby sa všetko zjedlo – v&nbsp;dnešných časoch dostatku sa mi zdá dôležitejšie, aby sa dieťa naučilo, kedy je naozaj hladné a&nbsp;kedy je sýte. Rodičovstvo zahŕňa veľa detailov, v&nbsp;ktorých by som mohla pokračovať, ale aký by to malo pre niekoho zmysel? Treba len skúšať, hľadať a&nbsp;snažiť sa robiť najlepšie, čo pre svoje deti urobiť môžeme.</p>
<h3>Čo pri dcérinej výchove považujete za najpodstatnejšie?</h3>
<p>Naučiť ju slobodne sa rozhodovať a&nbsp;premýšľať o&nbsp;živote. S&nbsp;manželom sa pokúšame robiť maximum, aby v&nbsp;našom okolí videla príklady, s&nbsp;ktorými sa stotožňujeme, sami sa snažíme byť príkladom v&nbsp;tom, ako sa správať k&nbsp;ostatným ľuďom... A&nbsp;veľkou výzvou pre dnešných rodičov je podľa mňa nájsť mieru v&nbsp;tom, aby z&nbsp;dieťaťa vychovávali sebavedomého človeka, ktorý zároveň nemá pocit, že je stredobodom vesmíru. Takže asi by som to povedala takto: človeka, ktorý je slobodný a&nbsp;zároveň rešpektuje slobodu iných, kvôli ktorej si nemôže kedykoľvek robiť, čo chce.</p>
<h3>Aké je Emka dieťa?</h3>
<p>Živé, úprimné, slobodné, odvážne a&nbsp;spoločenské. Odmalička inklinovala skôr k&nbsp;pohybu, my sme ju nechávali skúšať všetko, na čo sa cítila, a&nbsp;teraz často pociťujem veľkú hrdosť vo chvíľach, keď vidím, ako si vie v&nbsp;niektorých situáciách poradiť sama. Myslím, že v&nbsp;čase dospievania sme si mnohí hovorili, že určite nebudeme ako mama, prípadne otec, ale napokon výchova nepustí.</p>

<h3>Vidíte občas v&nbsp;spôsobe výchovy svojich rodičov?</h3>
<p>Výchova mojich rodičov mi bola skôr dobrým príkladom. Až takým, že som v&nbsp;prvých rokoch bola trochu frustrovaná, že to nefunguje. Otec vždy rešpektoval naše pocity a&nbsp;bol pripravený o&nbsp;nich diskutovať, takže sme sa so sestrou cítili ako rovnocenní partneri svojich rodičov. A&nbsp;tak som mala pocit, že ak budem batoľaťu dostatočne často vysvetľovať, že niečo nemôže robiť, lebo si ublíži, dieťa to pochopí. Bohužiaľ, deti v&nbsp;tomto majú oveľa väčšiu trpezlivosť než my a&nbsp;budú to skúšať tak dlho, kým nemáme pocit, že sme ako rodičia nerešpektovaní a&nbsp;ignorovaní.</p>
<p>Ale jedna z&nbsp;dôležitých vecí, ktoré som sa naučila, je to, že nemôžem od dieťaťa istého veku očakávať správanie niekoho staršieho. Jednoducho ju nemôžem karhať za to, že ju niečo tak silno zaujme, až sa zabudne pozrieť na cestu, či nejde auto. Vysvetliť opäť vysvetlím, ale do istého veku je mojou povinnosťou dieťa chrániť a&nbsp;pochopiť, že jeho mozog funguje inak než môj. A&nbsp;v&nbsp;mnohom by som sa od dieťaťa mohla učiť. Napríklad v&nbsp;schopnosti byť tu a&nbsp;teraz, nestrácať čas nezmyslami – dieťa sa neustále učí hrou –, v&nbsp;schopnosti zabudnúť na zlú emóciu, hneď ako sa „vyventiluje“ hnevom či plačom... A&nbsp;dalo by sa pokračovať.</p>
<h3>Čoskoro na svet privediete druhé bábätko. Mamičky väčšinou tvrdia, že každé tehotenstvo, ktoré prežili, je iné. Máte to tak aj vy?</h3>
<p>Ja sa zaraďujem k&nbsp;tým mamičkám, u&nbsp;ktorých je druhé tehotenstvo takmer ako cez kopirák. Okrem bežných nepohodlností je – aj bolo – všetko v&nbsp;poriadku. Menšiu smolu som mala pri Emke, keď pre preeklampsiu musela prísť na svet skôr a&nbsp;s&nbsp;nízkou pôrodnou hmotnosťou, ale pri tomto tehotenstve sme s&nbsp;gynekológom urobili opatrenia, aby sme sa tomu vyhli. Čo, samozrejme, nevylučuje, že nejaké komplikácie ešte môžu nastať.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Aktuálne vás diváci môžu vidieť v&nbsp;druhej sérii seriálu Pán profesor, kde hráte učiteľku slovenského jazyka a&nbsp;literatúry. Akým spôsobom ovplyvnila škola váš život?</h3>
<p>Pre mňa bola škola vždy priestorom, kde som sa mohla realizovať. Mala som šťastie na učiteľov, ktorí mi ju neznechutili, ako to býva zvykom. V&nbsp;škole som sa naučila učiť sa, nachádzať stratégie, akými do pamäti dostať čo najviac informácií, učila som sa, ako vychádzať s&nbsp;ostatnými ľuďmi... Povinnú školskú dochádzku považujem za jednu z&nbsp;najväčších výhod tejto doby a&nbsp;bola som jedna z&nbsp;výnimiek, ktorá si to uvedomovala už počas nej. (Smiech.) Ale treba povedať, že v&nbsp;spôsobe výučby máme na Slovensku ešte veľmi veľa nedostatkov.</p>
<h3>Aká žiačka ste boli?</h3>
<p>Bola som vždy veľmi usilovná a&nbsp;neznášala som, ak mi niečo nešlo. Preto som robila všetko pre to, aby k&nbsp;niečomu takému nedošlo. (Smiech.) Okrem školy som sa od druhého stupňa základnej školy venovala atletickým tréningom a&nbsp;gitare, takže môj bežný deň vyzeral tak, že som prichádzala domov o&nbsp;piatej-šiestej a&nbsp;až do večera som sa venovala učeniu a&nbsp;knihám. K&nbsp;mojim najobľúbenejším predmetom patrila slovenčina práve vďaka učiteľke, ktorá ma na základnej škole naučila v&nbsp;rámci gramatiky všetko, čo som potrebovala na gymnáziu či na VŠMU. A&nbsp;okrem toho som vždy milovala knihy, takže príprava na hodiny literatúry bola zároveň mojím koníčkom.</p>

<h3>Mali ste v&nbsp;živote učiteľa, ktorý vás výrazne ovplyvnil, nasmeroval?</h3>
<p>Určite to bol môj profesor matematiky na gymnáziu. Učiteľ, ktorý mal prirodzenú autoritu, charizmu, humor a&nbsp;mnoho iných vlastností, ktoré by podľa mňa mali mať aj ostatní učitelia, aby ich študenti rešpektovali. Nepovyšoval svoj predmet nad ostatné, nerobil drámu zo zlých známok, snažil sa nás naučiť rozmýšľať, nielen vtĺkať do nás informácie, zaujímal sa o&nbsp;nás ako o&nbsp;ľudí, dokázal nachádzať súvislosti s&nbsp;ostatnými predmetmi... A&nbsp;mohla by som pokračovať. Druhým profesorom, ktorý ma ovplyvnil už v&nbsp;rámci mojej profesie, bol pán profesor Huba. To považujem za ďalšie šťastie môjho života, že som na VŠMU skončila práve uňho.</p>
<h3>Profesor Martin Huba na prednáškach údajne vzbudzuje strach. Bolo to tak aj vo vašom prípade?</h3>
<p>Ako študenti sme mali rešpekt pred jeho autoritou. Teda niečo, čo má často podobné prejavy ako strach. (Smiech.)</p>
<h3>Čo ste si od neho zobrali do hereckého života?</h3>
<p>Hlavne to, aby som sa snažila nič „nehrať“. Teda venovať dostatočný čas príprave na to, aby som duševnému svetu svojej postavy rozumela čo najlepšie, našla čo najviac adekvátnych situácií a&nbsp;pocitov, ktoré poznám zo svojho života, a&nbsp;aby som tak v&nbsp;rámci každej postavy odhalila kúsok seba. To považujem za dôležitejšie než to, či je výsledná postava „zaujímavá“ alebo „iná“. Samozrejme, že sa v&nbsp;konečnom dôsledku snažím aj o&nbsp;to, ale myslím si, že základom – aspoň v&nbsp;prvých rokoch hereckého života – je neustále sa pýtať seba samého: Je moje hranie úprimné? Verím sám/sama sebe? Viem si predstaviť samého seba v&nbsp;daných okolnostiach? Ak si herec vytvorí citlivý radar na to, čo je skutočné a&nbsp;nie hrané, postupne môže zahrať aj situácie, ktoré sú mu naozaj veľmi vzdialené, len za pomoci svojej fantázie.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>A&nbsp;ktorý herec, možno herci vás pri vašej práci najviac ovplyvnili?</h3>
<p>Práve Martin Huba, keďže som ho sledovala na hodinách a&nbsp;zároveň v&nbsp;divadle. Potom to určite bola aj Meryl Streep, cez ktorú sa ku mne prvýkrát dostala túžba sprostredkovávať rovnako silné pocity, ako toho bola schopná ona u&nbsp;mňa. Myslím, že som si to uvedomila pri postave Kramerovej vo filme Kramerová verzus Kramer. Zo slovenských herečiek som na VŠMU vždy obdivovala Táňu Pauhofovú, aj mnohé iné pre mňa boli v&nbsp;jednotlivých postavách obrovskou inšpiráciou. Milovala som inscenáciu Anna Kareninová v&nbsp;SND, tam sa mi páčili hádam všetci účinkujúci. A&nbsp;veľký herecký vzor, ktorý som spoznala aj osobnejšie, bol Mads Mikkelsen. Bol potvrdením toho, že súčasťou hereckého profesionalizmu je aj uznanie ostatných filmových profesií, snaha pomôcť im, budovať si príjemné vzťahy s&nbsp;ľuďmi zo štábu a&nbsp;vždy s&nbsp;nimi komunikovať slušne a&nbsp;rovnocenne. Znie to síce ako samozrejmosť, ale občas sa stane, že herec sa považuje za nadradeného ostatným profesiám.</p>
<h3>Napriek tomu, že ste ešte mladá, na pľaci pri nakrúcaní seriálu Pán profesor ste boli v&nbsp;intenzívnejšom kontakte s&nbsp;dnešnými tínedžermi. Čím žijú?</h3>
<p>Svojím životom. (Smiech.) Jasné, že každý sa venuje aj mobilu, ale to už platí bez ohľadu na vek. Okrem toho zdieľajú vtipy, fotky, hudbu, témy, ktoré sa momentálne preberajú v&nbsp;spoločnosti... V&nbsp;seriáli Pán profesor sa stretli mladí ľudia, ktorí našťastie nereprezentujú tú „pokazenú, rozmaznanú mládež“, o&nbsp;ktorej sa často hovorí.</p>

<h3>Majú to dnes možno aj z&nbsp;hľadiska technologického pokroku v&nbsp;živote ťažšie, než ste to mali vy v&nbsp;ich veku?</h3>
<p>Tak to vôbec neviem posúdiť. Mali to ťažšie naše babičky alebo my? Majú to ešte ťažšie dnešní mladí? To je skôr otázka pre psychológov. Mne sa len zdá v&nbsp;rámci technológií zásadné to, aby sa nezabúdalo na osobný kontakt medzi ľuďmi, pretože ten sa nedá nahradiť žiadnou virtuálnou realitou. Zdalo sa, že to budeme mať jednoduchšie než predchádzajúce generácie, pretože máme cez internet neobmedzený prístup k&nbsp;informáciám. Potom sa však ukázalo, že v&nbsp;každej problematike sa dostaneme k&nbsp;vyslovene protirečivým názorom. A&nbsp;čo je horšie, sociálne siete pre nás filtrujú tie názory, ktoré sme ochotní sledovať najdlhšie, a&nbsp;postupne vyraďujú ostatné. Pre mnohých mladých sú sociálne siete najväčším zdrojom informácií, takže sa nemôžeme čudovať, že pri takejto podpore – keď majú pocit, že celá ich bublina na sociálnej sieti má rovnaký názor – sa formujú také silné extrémistické skupiny.</p>
<h3>Túžili ste niekedy byť učiteľkou? Ak áno, čo by ste vyučovali?</h3>
<p>Áno, isté obdobie patrila táto profesia medzi moje sny. A&nbsp;asi by som skončila práve pri slovenčine a&nbsp;literatúre. Na gymnáziu mi totiž bolo veľmi ľúto, že nikto nedokáže motivovať väčšinu mojich spolužiakov, aby čítali povinnú literatúru. A&nbsp;pritom bolo medzi tými dielami toľko dobrých kníh. Celkovo si myslím, že svet by bol lepším miestom, keby ľudia čítali viac kníh.</p>
<h3>Čo je vám na postave Klaudie sympatické a&nbsp;čo s&nbsp;ňou máte spoločné?</h3>
<p>Klaudia je mi sympatická hlavne preto, že rešpektuje pravidlá, snaží sa v&nbsp;každej situácii svojho života konať správne. A&nbsp;zároveň sa nebojí priznať sama pred sebou, že isté pravidlá majú výnimky. (Smiech.) Aj preto sa jej Samo Vozár (postava Tomáša Maštalíra, pozn. red.) zrejme páči, je to človek, ktorý sa nebojí pravidlá obchádzať, keď mu ide o&nbsp;dobrú vec.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Počas nakrúcania druhej série Pána profesora u&nbsp;nás vládla pandémia korony. Ako zasiahla do nakrúcania?</h3>
<p>Asi trikrát sme sa museli všetci pretestovať, keď sa zistilo, že bol niekto zo štábu pozitívne testovaný alebo bol s&nbsp;takouto osobou v&nbsp;kontakte. A&nbsp;od istého času museli mať všetci okrem hercov rúška, čo pre nich asi nebolo najpohodlnejšie. V&nbsp;zásade sme však všetci boli vďační, že patríme medzi tie profesie, ktoré môžu svoju prácu vykonávať naďalej.</p>
<h3>Hereckú skúsenosť má za sebou aj váš manžel. Ide síce o&nbsp;projekt, ktorý sa nakrúcal dlhšie, ale koncom roka dostal priestor v&nbsp;televízii. Ako sa vám na obrazovke páčil? Pýtal si od vás aj nejaké herecké rady?</h3>
<p>Necítim sa ako tá správna na to, aby som mu radila v&nbsp;žánri, akým bol Uhorčík. Len sme si párkrát prešli texty, skúsila som mu vysvetliť, ako v&nbsp;príprave postupujem ja, a&nbsp;potom to už ostalo na ňom, respektíve na režisérovi. A&nbsp;väčšinou sa mi tam páčil, on sám bol k&nbsp;sebe kritickejší. Nepochybujem však, že pre ten seriál vymyslel výnimočne dobré skladby.</p>
<h3>Manžel je hudobník, spevák. Bolo pre neho na začiatku vzťahu náročné pochopiť úskalia vášho povolania nielen v&nbsp;rámci televíznych, filmových a&nbsp;divadelných úloh, ale napríklad aj výraznejší záujem médií?</h3>
<p>Doteraz má občas problém pochopiť, že som natoľko ústretová rozhovorom alebo foteniam. Pre mňa však ide o&nbsp;súčasť práce. Ak som sa zaviazala nejakému projektu, je mojou povinnosťou venovať sa aj propagácii tohto projektu, čo nám automaticky uberá z&nbsp;času, ktorý by sme mimo práce mohli byť spolu. Ale naše povolania vnímam skôr ako výhodu, majú mnoho spoločného na to, aby sme sa chápali, a&nbsp;zároveň veľa odlišností, ktoré môžeme na práci toho druhého obdivovať.</p>

<h3>Váš vzťah ste spečatili po pomerne krátkom čase. Kedy prišlo uvedomenie, že toto je muž vášho života, s&nbsp;ktorým si chcete založiť rodinu?</h3>
<p>V&nbsp;čase, keď som vedela, kto som, čo od vzťahu chcem, aké vlastnosti som schopná u&nbsp;ostatných tolerovať a&nbsp;s&nbsp;ktorými by som sa vyrovnať nedokázala. A&nbsp;potom mi prišiel do života človek, ktorý tieto kritériá spĺňal. Tým nechcem povedať, že to bolo čisto racionálne rozhodnutie, len apelovať na to, že romantická láska, tak ako sa prezentuje v&nbsp;rôznych umeleckých formách, nie je pre spoločný život to jediné a&nbsp;podľa mňa ani najdôležitejšie kritérium.</p>
<h3>Pri prvom tehotenstve si herečky zvyčajne urobia dlhšiu pauzu a&nbsp;viac sa venujú dieťatku, pri tom druhom, keď už vedia, čo ich čaká, nastúpia do pracovného kolotoča skôr. Bude to aj váš prípad alebo to bude všetko závisieť od bábätka a&nbsp;jeho potrieb?</h3>
<p>Odhodlali sme sa na odvážny krok nezrušiť veci, do ktorých som sa sľúbila pred tehotenstvom. Takže ak všetko dopadne dobre, v&nbsp;rámci leta by som chcela nakrútiť jeden film a&nbsp;jeden seriál. Jasné, že by pre celú rodinu bolo asi lepšie, keby som bola doma, ale situácia herca je v&nbsp;tomto trochu komplikovanejšia – keď sa rozhodujete o&nbsp;takýchto osobných veciach, zároveň ovplyvňujete život iným ľuďom. Scenáre, ktoré sú napísané, prípadne posuny nejakých projektov, ktoré tým zoberú prácu ľuďom, ktorí s&nbsp;nimi rátali... Zároveň treba povedať, že veľká časť nášho pracovného dňa zahŕňa čakanie, v&nbsp;rámci ktorého sa dá bábätku venovať. Všetky tieto faktory ma presvedčili, že by sme to mohli zvládnuť. Ale na nič ďalšie sa už nechystám, potom budem niekoľko mesiacov či rokov opäť len doma s&nbsp;deťmi.</p>

Po pôrode chce hrať: Prečo sa Marcinková rozhodla odložiť materskú dovolenku?

Výber pre vás

Po pôrode chce hrať: Prečo sa Marcinková rozhodla odložiť materskú dovolenku?

Súvisiace články

Mareka Vašuta v novom seriáli Slovania nepredabovali: Neuveríte, kto ho zdokonalil v slovenčine

Silné puto s Pántikom: František Kovár našiel v slávnom hercovi nezabudnuteľnú oporu

Sestrička z kovidovej JIS: Je ťažké vidieť rovesníkov, ako sa dusia a v očiach majú strach

Výber pre vás