Sestrička z kovidovej JIS: Je ťažké vidieť rovesníkov, ako sa dusia a v očiach majú strach

Sestrička z kovidového oddelenia: Očkovanie stojí za to

Sestrička z kovidového oddelenia: Vydržať nám pomáha jediná vec

Marcela Fuknová

Keď porovnáte prácu na kovidovej jiske počas prvej vlny a&nbsp;teraz, čo sa zmenilo? V&nbsp;čom sú rozdiely?

Na kovidovej JIS pracujem už takmer rok. Tie dve obdobia –&nbsp;obdobie do októbra 2020 a&nbsp;obdobie odvtedy až doteraz –&nbsp;sú veľmi rozdielne. Keď na jar vzniklo kovidové oddelenie, chodili k&nbsp;nám najmä pacienti s&nbsp;podozrením na kovid. Z&nbsp;83 sa potvrdilo len trinásť pozitívnych. Sestry a&nbsp;sanitári boli rozdelení v&nbsp;pracovných tímoch po deviatich a&nbsp;mohli sa striedať. S&nbsp;personálom nám pomáhali kliniky UNB, za čo im patrí veľká vďaka.

Od októbra však pracujeme len s&nbsp;infekčnými pacientmi s&nbsp;potvrdeným kovidom a&nbsp;ťažkým zápalom pľúc. Reprofilizovali sa aj ďalšie oddelenia v&nbsp;rámci nemocnice. Napriek tomu, že z&nbsp;iných oddelení k&nbsp;nám prišlo šesť sestier, máme nedostatok personálu. Už nie je možná rotácia pri kovidových pacientoch tak ako na jar. Sestry trávia v&nbsp;overaloch takmer celú službu. Práca je náročnejšia a&nbsp;vyčerpávajúcejšia. A&nbsp;kým predtým boli ťažkí pacienti najmä vo veku 70 rokov a&nbsp;vyššie, teraz sú medzi nimi aj mladí ľudia. Z&nbsp;plného zdravia sa dostanú do vážneho stavu ohrozujúceho život. Je to veľmi náročné.

Čo je teraz na vašej práci najťažšie? A&nbsp;čo vám, naopak, pomáha ísť ďalej?

U&nbsp;nás sú pacienti na neinvazívnej ventilácii alebo na takzvanej high-flow ventilácii. Ležia vedľa spolupacientov s&nbsp;tou istou diagnózou a&nbsp;stáva sa, že ich vidia zomrieť. Pacienti okolie vnímajú veľmi intenzívne a&nbsp;majú obrovský strach. Najradšej by ste ich niekam preložili, aby dianie okolo seba nevideli, ale nemáte kam a&nbsp;ich stav to ani neumožňuje. Sú vydesení, no vy neviete, ako to s&nbsp;nimi dopadnete. Snažíte sa ich motivovať, aby vydržali, aby spolupracovali. Je vyčerpávajúce vidieť mladých ľudí vo veľmi vážnom stave. Keď príde človek vo vašom veku, ktorý sa dusí, až vás mrazí.

A&nbsp;je to psychicky náročné aj pre personál. Na druhej strane sa vždy tešíme, keď je niekomu lepšie. To jediné nám pomáha ešte vydržať. Od októbra pracujeme v&nbsp;kuse, nemohli sme čerpať dovolenku, ani na sviatky, keďže ešte stále platí núdzový stav. Snažíme sa nahrádzať choré kolegyne v&nbsp;službách. Ja som našťastie kovid nemala, ale tri štvrtiny mojich kolegýň z&nbsp;oddelenia ho prekonali. Zdravotnícki pracovníci sú unavení, vyčerpaní, no chceme to dotiahnuť do úspešného dokonca. Personál na pôvodnej JIS pracuje spolu už dvanásť rokov, vytvorili sme jednu veľkú rodinu. Všetci sa navzájom podporujeme – primár, vedúca sestra, sestry, lekári i&nbsp;sanitári.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Spomínate si na nejaké pozitívne príbehy, keď ľudia napriek zlým vyhliadkam nad vírusom vyhrali?

Naučili sme sa tešiť sa opatrne, aby sa o&nbsp;dva-tri dni niečo opäť nezomlelo. Stáva sa totiž aj opak – máme pocit, že s&nbsp;pacientom už bude len dobre, no jeho stav sa náhle zhorší a&nbsp;napokon boj o&nbsp;život prehráme. Mali sme však aj takých, ktorí boli vo veľmi vážnom stave so zlými vyhliadkami a&nbsp;polepšilo sa im naozaj výrazne. Pamätám si na paniu, ktorá bola vo veľmi vážnom stave. V&nbsp;piatok sme sa obávali, že v&nbsp;pondelok tam už nebude. No po víkende sme prišli a&nbsp;ona sedela na posteli, jedla a&nbsp;chutilo jej. Mohli sme ju preložiť na iné oddelenie a&nbsp;po čase ju prepustili domov. Bolo to taký malý zázrak.

Ako to nesú blízki vašich pacientov, ak ich nakazili práve oni? Majú možnosť sa napríklad rozlúčiť, ak sa blíži koniec?

Ak pacient zomrie náhle, vtedy to, bohužiaľ, nejde. Ak však vieme dlhšie, že pacient sa má zle a&nbsp;nepodarí sa nám ho zachrániť, príbuzných informujeme, a&nbsp;ak sa s&nbsp;ním chcú rozlúčiť, samozrejme, umožníme im to. Na jeseň po dovolenkách sme mali rodinu, ktorá bola v&nbsp;Chorvátsku a&nbsp;po príchode infikovala mamu. Usmernili sme ich, aby sa dali otestovať. Ani netušili, že zdrojom nákazy môžu byť práve oni, pretože nemali príznaky. Určite mali výčitky. Má ich asi každý, kto nechtiac nakazí blízkych.

Mali ste na oddelení aj popieračov kovidu? Zmenila choroba ich názor?

Ľudia, ktorí k&nbsp;nám prichádzajú, už kovid majú a&nbsp;nie sú v&nbsp;dobrom stave, poprieť ho teda nemôžu. Spomínam si však na jedného pacienta, ktorý sa nám pri odchode priznal, že pred ochorením kovid popieral. Sľuboval, že už nikdy nič také o&nbsp;tejto infekcii hovoriť nebude. Povedal –&nbsp;pozrite, ako ma to zmohlo. Prežil to na vlastnej koži. My však neriešime, kto si čo o&nbsp;kovide myslí. Každého pacienta sa snažíme zachrániť a&nbsp;vyliečiť, aby sa dostal domov.

Ak vieme dlhšie, že pacient sa má zle a&nbsp;nepodarí sa nám ho zachrániť, príbuzných informujeme, a&nbsp;ak sa s&nbsp;ním chcú rozlúčiť, samozrejme, umožníme im to.

<span style="font-size: 1.625rem;">Už ste zaočkovaná obomi dávkami vakcíny. Máte v práci lepší pocit? Báli ste sa predtým nákazy?</span>

Samozrejme, všetci máme strach. Obavy sa nedajú vylúčiť ani z&nbsp;práce, ani zo súkromia. Ja i&nbsp;moja rodina chodíme len do práce, na nákup a&nbsp;domov a&nbsp;ja raz do týždňa k&nbsp;rodičom. Kolegyne okolo mňa boli choré, úplná izolácia nie je možná, hoci v&nbsp;práci, samozrejme, používame ochranné pracovné pomôcky. Našťastie na našom oddelení všetky kolegyne ochorenie zvládli. Odvtedy, ako som očkovaná, som pokojnejšia. Napriek tomu, že žiadna vakcína nie je stopercentná, pravdepodobnosť ochorenia či ťažkého priebehu je už oveľa menšia.

Mali ste nejaké vedľajšie účinky očkovania?

Mňa len bolela ruka. Niektorí kolegovia mali mierne chrípkové príznaky, ja však nič. Ani po druhej dávke.

Mnoho ľudí sa pýta, prečo propagovať očkovanie, keď nie je dosť vakcín. Čo si o&nbsp;tom myslíte?

Myslím, že o&nbsp;vakcinácii treba hovoriť. Momentálne nie je dosť vakcín, ale dúfam, že sa to zlepší a&nbsp;že do konca roka budeme všetci zaočkovaní. Ľudia, ktorí očkovaniu neveria, to podľa mňa časom pochopia. Možno to bude práve ten čas, keď už vakcín bude dosť. Bola by som rada, keby sa mohli dať zaočkovať aj mladí ľudia, medzi ktorými sú aj moje dospelé deti. V&nbsp;súčasnosti zdravotníci – aj z&nbsp;našej kliniky – cez víkendy chodia očkovať učiteľov.

Napriek tomu, že sme stále v&nbsp;práci, budeme robiť všetko pre to, aby sme pri očkovaní pomohli a&nbsp;aby sme sa všetci mohli čo najskôr vrátiť do bežného života. Aj zdravotníci, nech pracujú kdekoľvek, majú svoje limity, jedno zdravie, jeden život. Systém funguje aj vďaka kolegom v&nbsp;dôchodkovom veku, ktorí však po zvládnutí pandémie unavení odídu do dôchodku.

Čo vám najviac chýba z&nbsp;predchádzajúceho života?

Nie som kaviarenský typ, ale teraz by som išla do kaviarne. Išla by som aj do kina. Z&nbsp;práce sme chodili na kolky, s&nbsp;kamarátkami na wellness. To všetko padlo. Chýba mi aj rodinný život, túry, dovolenky. Áno, život sa dá žiť aj tak, ako ho žijeme teraz, ale unikajú nám zážitky, uniká nám čas a&nbsp;stretnutia s&nbsp;blízkymi. Chýbajú nám pozitívne emócie, dotyky.

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí váhajú, či sa dať alebo nedať zaočkovať?

Bolo by veľmi dobre, keby sme boli zaočkovaní. Nikto nás nebude nútiť, musíme s&nbsp;tým byť stotožnení a&nbsp;každý sa musí rozhodnúť sám. Očkovanie je potrebné, aby sme prežili, ochránili seba i&nbsp;svojich blízkych a&nbsp;aby sme sa opäť mohli tešiť zo vzájomnej blízkosti. Podľa mňa to určite stojí za to.