Viera Szijartová (50) je staničná sestra kovidovej JIS pľúcneho oddelenia Univerzitnej nemocnice Bratislava v Ružinove. Po roku práce v pandémii tvrdí, že jediné, čo im ešte pomáha vydržať, sú pacienti, ktorých sa im podarí zachrániť a prepustiť domov.
Keď porovnáte prácu na kovidovej jiske počas prvej vlny a teraz, čo sa zmenilo? V čom sú rozdiely?
Na kovidovej JIS pracujem už takmer rok. Tie dve obdobia – obdobie do októbra 2020 a obdobie odvtedy až doteraz – sú veľmi rozdielne. Keď na jar vzniklo kovidové oddelenie, chodili k nám najmä pacienti s podozrením na kovid. Z 83 sa potvrdilo len trinásť pozitívnych. Sestry a sanitári boli rozdelení v pracovných tímoch po deviatich a mohli sa striedať. S personálom nám pomáhali kliniky UNB, za čo im patrí veľká vďaka.
Od októbra však pracujeme len s infekčnými pacientmi s potvrdeným kovidom a ťažkým zápalom pľúc. Reprofilizovali sa aj ďalšie oddelenia v rámci nemocnice. Napriek tomu, že z iných oddelení k nám prišlo šesť sestier, máme nedostatok personálu. Už nie je možná rotácia pri kovidových pacientoch tak ako na jar. Sestry trávia v overaloch takmer celú službu. Práca je náročnejšia a vyčerpávajúcejšia. A kým predtým boli ťažkí pacienti najmä vo veku 70 rokov a vyššie, teraz sú medzi nimi aj mladí ľudia. Z plného zdravia sa dostanú do vážneho stavu ohrozujúceho život. Je to veľmi náročné.
VIAC FOTOGRAFIÍ NÁJDETE V GALÉRIIČo je teraz na vašej práci najťažšie? A čo vám, naopak, pomáha ísť ďalej?
U nás sú pacienti na neinvazívnej ventilácii alebo na takzvanej high-flow ventilácii. Ležia vedľa spolupacientov s tou istou diagnózou a stáva sa, že ich vidia zomrieť. Pacienti okolie vnímajú veľmi intenzívne a majú obrovský strach. Najradšej by ste ich niekam preložili, aby dianie okolo seba nevideli, ale nemáte kam a ich stav to ani neumožňuje. Sú vydesení, no vy neviete, ako to s nimi dopadnete. Snažíte sa ich motivovať, aby vydržali, aby spolupracovali. Je vyčerpávajúce vidieť mladých ľudí vo veľmi vážnom stave. Keď príde človek vo vašom veku, ktorý sa dusí, až vás mrazí.
A je to psychicky náročné aj pre personál. Na druhej strane sa vždy tešíme, keď je niekomu lepšie. To jediné nám pomáha ešte vydržať. Od októbra pracujeme v kuse, nemohli sme čerpať dovolenku, ani na sviatky, keďže ešte stále platí núdzový stav. Snažíme sa nahrádzať choré kolegyne v službách. Ja som našťastie kovid nemala, ale tri štvrtiny mojich kolegýň z oddelenia ho prekonali. Zdravotnícki pracovníci sú unavení, vyčerpaní, no chceme to dotiahnuť do úspešného dokonca. Personál na pôvodnej JIS pracuje spolu už dvanásť rokov, vytvorili sme jednu veľkú rodinu. Všetci sa navzájom podporujeme – primár, vedúca sestra, sestry, lekári i sanitári.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
