Oldo Hlaváček (91) vraj recept na dlhovekosť nepozná: Celý život ale robil jednu vec

Spomienky Olda Hlaváčka: Chvíľu trvalo, kým si k sebe s Krajíčkom našli cestu, a my vieme prečo

Oldo Hlaváček spomína na krásne aj ťažké časy: To, čo prezradil o Dočkovi, tušil málokto

Jana Homolová

Niekdajšieho stáleho člena Činohry SND Olda Hlaváčka sme navštívili v&nbsp;jeho bratislavskom príbytku. Za zvuku hudby z&nbsp;retrorádia a&nbsp;v&nbsp;obklopení kníh vychutnával príjemné januárové popoludnie. „Len tá príšerná zima by sa už mohla konečne skončiť,“ posťažoval sa nám, narážajúc predovšetkým na zľadovatené chodníky, ktoré ho v&nbsp;posledných týždňoch poriadne potrápili. Nedalo sa nevšimnúť si, že každú jednu izbu zdobia rôzne portréty nebohej manželky, ktorá umelcovi veľmi chýba. Božena Hlaváčková sa o&nbsp;herca krásne starala, prala mu, varila, upratovala, ale zároveň ovládala všetky jeho termíny či dôležité dátumy. Posledné roky sa tak Oldo, ktorý len pred pár dňami oslávil úctyhodné 91.&nbsp;narodeniny, musel <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/rozhovory/nadej-smrti-zeny-hlavackovi-mohla-dat-praca-preco-pracovne-ponuky-neprichadzaju" target="_blank">naučiť žiť bez jej opory.</a>

Všimla som si, že na stole máte diár na rok 2025. Aj na dôchodku si stále plánujete jednotlivé dni a&nbsp;zapisujete všetko podstatné?

Samozrejme, musím mať diár, lebo som občas v&nbsp;televízii, občas v&nbsp;rozhlase, potom doma, kde niečo porobím. Tým, že chodievam často preč, musím si všetko zapísať, lebo viete, pamäť už nemám bohvieakú.

Je skvelé, že ešte z&nbsp;času na čas pracujete. Ako sa teda máte?

Ďakujem za opýtanie, povedal by som presne, ako sa mám, ale to nie je vhodné pre ženské uši, tak to zaobalím do odpovede –&nbsp;nie tak dobre. Ale vysvetlím vám hneď aj prečo. Som skrátka sám a&nbsp;celý život som bol zvyknutý na svoju zlatú ženičku, ktorá robievala všetky domáce práce. O&nbsp;mnohých z&nbsp;nich som ani nevedel (zametanie, utieranie prachu a&nbsp;tak ďalej), lebo ma na nič z&nbsp;toho, čo okolo domácnosti robila, neupozorňovala. Všetko robila z&nbsp;vlastného popudu, bola ku mne veľmi pozorná a&nbsp;o&nbsp;to isté som sa zas snažil ja voči nej. Bohužiaľ, odkedy tu nie je, život sa zdá ťažší, ale nevzdávam sa, bojujem.

Práve vďaka pani manželke ste sa mohli zamerať na kariéru.

Presne tak. Ona zabezpečila domácnosť, navyše pracovala v&nbsp;televízii, takže môjmu povolaniu veľmi dobre rozumela. I&nbsp;keď ja som nebol televíznym zamestnancom, ale zamestnancom Slovenského národného divadla, no v&nbsp;televízii som neskôr často pracoval na svojich reláciách.

Dnes je práca medzi televíziou a&nbsp;divadlom u&nbsp;hercov prirodzená, vy ste však v&nbsp;televíznej tvorbe boli priekopníkom a&nbsp;ako jeden z&nbsp;prvých ste sa okrem divadla objavovali aj pred kamerou. Čo vám bolo bližšie?

Jednoznačne divadlo, pretože vďaka publiku ste okamžite dostali reakciu na to, čo sa na javisku odohráva. Jedno z&nbsp;mojich najobľúbenejších predstavení bola komédia Tak sa na mňa prilepila. Bolo to predstavenie, ktoré bavilo divákov, oslovovalo publikum. V&nbsp;divadle toto predstavenie dostalo pracovný názov Lepidlo. (Smiech.) Celkovo som mal veľmi rád komediálne úlohy, pretože v&nbsp;komédii musí vedieť každý herec prejaviť svoju komickú stránku. Do veľkej miery musí prejaviť sám seba. Pri tomto žánri treba na javisku odovzdať celú svoju dušu.

Boli by ste veľmi prekvapená, aký mali poniektorí moji kolegovia, s&nbsp;ktorými som hrával, zmysel pre humor… A&nbsp;nebolo ich málo. Asi boli na seba priveľmi citliví a&nbsp;nevedeli si zo seba možno urobiť žarty alebo skutočne nemali zmysel pre humor. Neviem. Prekážalo im napríklad, keď som si do predstavenia niečo pridal, niečo v&nbsp;rámci textu pozmenil. Po predstavení išli vyhľadať dramaturga alebo režiséra a&nbsp;sťažovali sa na mňa, čo som to na javisku rozprával. (Smiech.) Tieto zmeny však diváci veľmi pozitívne prijímali, aj režiséri veľakrát súhlasili. Niektorí kolegovia boli až príliš pedantní a&nbsp;tieto moje výstrelky nechápali.

Ktorí kolegovia vašim umeleckým prídavkom nerozumeli?

Napríklad môj vynikajúci kamarát Ďurko Slezáček. My sme si navzájom dôverovali, ale keď som si občas do textu počas predstavenia pridal vetičku-dve (občas som si pridal aj celý monológ), hneval sa, ako som si to dovolil nielen voči predstaveniu, ale aj voči samotnému autorovi. Lenže veľa z&nbsp;tých autorov bolo dávno mŕtvych, nemyslím si, že by im to prekážalo. (Smiech.) Časom som sa preto naučil, pri ktorom kolegovi si môžem dovoliť improvizovať a&nbsp;ktorý takúto improvizáciu nemá rád.

A&nbsp;ktorí kolegovia boli, naopak, takí, že vašu improvizáciu na javisku ocenili?

Výborným parťákom bol Karči Machata (†88). Ten si z&nbsp;nás hercov vedel vždy na javisku parádne vystreliť. Keď som nastúpil do Činohry SND, jeho vtipom som ešte nerozumel. Do textu niečo pridal a&nbsp;vtedy som okamžite lovil v&nbsp;pamäti, či sa nepoplietol, alebo som uvažoval, či som ja nezabudol text. (Smiech.)

Aj <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/soubiznis/oldo-hlavacek-dlhsom-case-spolocnosti-pochudnuty-ale-usmevom-perach" target="_blank">Miško Dočolomanský </a>(†66) bol vynikajúci kamarát a&nbsp;kolega. On bol ten, ktorý ma v&nbsp;tejto mojej aktivite podporil. (Smiech.) Keď som niečo mimo scenára povedal alebo urobil, on sa moju akciu snažil o&nbsp;to viac vylepšiť. Bol to úžasný človek, s&nbsp;ktorým som v&nbsp;jednej šatnici strávil viac ako štyridsať rokov svojho života. A&nbsp;okrem neho nemôžem zabudnúť na Jožka Adamoviča (†74), Ďura Sarvaša (†91) a&nbsp;na spomínaného Ďurka Slezáčka (†73), ktorý bol šéfom Činohry SND. Viete, myslím, že tá jeho prísnosť, o&nbsp;ktorej som na začiatku hovoril, do určitej miery vyplývala aj z&nbsp;funkcie, ktorú vykonával. Ako šéf, aj keď s&nbsp;mnohými vecami vnútorne nesúhlasil, musel navonok pritakávať a&nbsp;od nás hercov si aj musel udržiavať určitý dištanc. Preto keď som niečo vyparatil, bral to ako povinnosť vyčítať mi to.

Keď ste už spomenuli legendárnu šatňu 42, o&nbsp;ktorej dodnes kolujú v&nbsp;kuloároch mnohé historky, prezraďte o&nbsp;nej niečo viac.

To bola jediná šatnica na štvrtom poschodí Divadla P.&nbsp;O.&nbsp;Hviezdoslava na jednej dlhej chodbe pri výťahu. Činohra kedysi sídlila práve v&nbsp;tomto divadle a&nbsp;naša šatnica bola v&nbsp;porovnaní s&nbsp;ostatnými veľmi veľká. Bola totiž špeciálne urobená preto, že jej súčasťou bol náš šéf Ďurko Slezáček. Vždy sme sa do nej vyviezli výťahom, čo bolo perfektné. Keďže sme tam boli všetci kamaráti, bolo to príjemné prostredie, v&nbsp;ktorom sme strávili krásne časy. Tam nás chodili šatniarky obliekať, spolu sme mastili karty, žili sme si tam náš samostatný život. Miško tam dokonca občas aj prespával… O&nbsp;každom jednom sme všetko vedeli. Poznali sme manželky, vedeli sme, čo robia naše deti, ktoré nás občas do divadla prišli pozrieť, aby videli, ako to v&nbsp;tom zákulisí vyzerá. Delili sme sa spoločne o&nbsp;svoje radosti aj bolesti. Boli sme nielen kolegovia, ale predovšetkým výborní kamaráti. Pravidelne sme sa navštevovali. O&nbsp;Miškovi bolo známe, že je „kutil“. Dodnes mám doma napríklad veľký jedálenský stôl, ktorý nám vyrobil.

Ale v súvislosti s kolegami a kamarátmi by sme určite nemali zabudnúť na Ivana Krajíčka (†57), s ktorým ste najskôr v rozhlase a potom v televízii vytvorili humoristickú dvojicu.

Bolo to presne naopak. Za Ivanom som prvý prišiel ja. Od mladosti som rád písal a&nbsp;scenáre mi išli, ale Ivan ma ako scenáristu nevnímal. Tak som sa raz odvážil prísť za ním priamo domov, čo bolo, prirodzene, zvláštne, lebo v&nbsp;tom čase sme k&nbsp;sebe nemali blízko. Zvonil som, vedel som, že je doma, ale on mi neotvoril, preto som mu svoj scenár nechal položený predo dvermi. O&nbsp;pár dní nato mi zatelefonovali z&nbsp;rozhlasu, že Ivan texty našiel. Ivan ani sám nezareagoval, ale telefonoval niekto cudzí z&nbsp;rozhlasu. Keď sme sa stretli, opýtal som sa ho, či moje scenáre našiel. Odmerane odpovedal: „Áno, našiel, našiel...“

Prečo bol voči vám odmietavý?

To bol skrátka Ivan, takto sa správal k&nbsp;všetkým. Chvíľu trvalo, kým sme si k&nbsp;sebe našli cestu, ale potom, keď aj on videl, že naša spolupráca má zmysel, reagujú na ňu ľudia, stali sme sa najlepšími kamarátmi. Skamarátili sme sa až tak, že som u&nbsp;neho doma trávil veľmi veľa času. Spoločne sme sa učili texty, písali scenáre, stali sa z&nbsp;nás vynikajúci priatelia.

Po rozhlasových úspechoch sa mne začalo dariť aj v&nbsp;televízii. Najskôr som chodieval do televízie v&nbsp;Ostrave, potom ma začali volať do Brna a&nbsp;následne sa ozvali z&nbsp;pražskej televízie. Samozrejme, prišla ponuka na spoluprácu aj s&nbsp;Bratislavou. Sprvu som v&nbsp;televízii účinkoval sám a&nbsp;neskôr sa ku mne pridal Ivan. Robili sme zábavné relácie, ktoré boli mimoriadne populárne.

Dá sa povedať, že ste boli priekopníkmi humoristických dvojíc, ako boli neskôr Lasica a&nbsp;Satinský a&nbsp;po nich ďalší. Dokonca ste s&nbsp;týmito pánmi mali spoločné to, že ste si rovnako ako oni písali scenáre.

Vidíte? Nad tým som sa takto ni­kdy nezamyslel, ale asi máte pravdu, lebo spolupráca dvoch hercov začala byť pre divákov zaujímavá a&nbsp;atraktívna, keď nás spolu s&nbsp;Ivanom videli na obrazovkách.

Keďže ste si písali scenáre sami, aká bola v&nbsp;tom čase cenzúra?

Veľká. Často až drastická a&nbsp;pre nás ako autorov aj veľmi nepríjemná. Texty sme sa doma učili čítať a&nbsp;niektoré sme dokonca museli vedieť naspamäť. Stávalo sa však, že texty nám cenzori kompletne preškrtali. Veľakrát sme museli improvizovať.

O&nbsp;vás je verejne známe, že pre výhrady proti vtedajšiemu režimu ste strávili rok v&nbsp;base.

Vtedy mi to veľmi uškodilo. Bol som považovaný za protištátny živel a&nbsp;sedel som za veci, ktoré som napísal do listu svojej mame. List som vhodil do schránky a&nbsp;o&nbsp;dve hodiny bol v&nbsp;rukách polície… Niekto zrejme vedel, že tento list napíšem. Ja som bol totiž vždy prostoreký a&nbsp;zrejme som to niekomu spomenul. Po prepustení som sa dlho nevedel zamestnať v&nbsp;žiadnom divadle. Kým sa objasnil celý tento omyl, istý čas to trvalo a&nbsp;vlieklo sa to aj s&nbsp;mojimi deťmi. Napokon sa mi komunisti ospravedlnili, napriek tomu musím konštatovať, že komunistický režim bol strašný.

V&nbsp;časoch najväčšej popularity ste sa doslova topili v&nbsp;listoch od fanúšikov z&nbsp;celého Československa. Nikdy vám z&nbsp;toľkej pozornosti nestúpla sláva do hlavy?

(Smiech.) Viete, žili sme v&nbsp;režime, ktorý ľudí udupával, bol proti kultu osobnosti, všetci sme si mali byť rovní, preto som nad slávou nepremýšľal. Nikdy som sa slávnym necítil a&nbsp;priznám sa, že som sa vždy hanbil. Spoločenskému životu a&nbsp;podujatiam som sa skôr vyhýbal. Mal som kamarátov, ktorí zo svojej popularity profitovali, dali sa pozývať do reštaurácií, krčiem, na rôzne podujatia, ja som nikdy nebol tento typ. Našťastie som to nikdy ani nepotreboval, lebo som si vedel slušne zarobiť. Skôr som bol tým človekom, ktorý iných pozýval a&nbsp;platil.

Nedávno ste oslávili 91.&nbsp;narodeniny. Ľudia, ktorí sú vo vyššom veku, sa naň skôr sťažujú. Vy ste vždy boli životným optimistom. Čo je na tomto veku pozitívne?

Pre mňa v&nbsp;podstate celý život existovala vždy len pozitívna stránka veci. Na negatíva som sa nikdy nedíval a&nbsp;zo všetkého som sa vždy snažil zobrať niečo dobré. To, že sa na svet pozerám skôr cez ružové okuliare, že si pamätám najmä to pekné, je podľa mňa v&nbsp;mojom živote veľké plus. A&nbsp;ak predsa len občas vo svojich spomienkach nájdem niečo negatívne, spytujem sa sám seba, ako som k&nbsp;tomu prispel, či som danú negatívnu situáciu náhodou nespôsobil ja sám…

A&nbsp;máte nejaký recept na dlhovekosť?

Nemám absolútne žiadny recept. (Smiech.) Ale som typ človeka, ktorý bol odjakživa v&nbsp;pohybe. Ak som náhodou niečo potreboval, nikdy som neprosil o&nbsp;pomoc nikoho ani v&nbsp;divadle, ani doma manželku, vybehol som si všetko zariadiť. Možno je to tým, lebo inak sám neviem.

Radosť vám robia aj vaše vnúčatá, obzvlášť viditeľná je Lucia, ktorá pracuje ako moderátorka v&nbsp;televízii Markíza, a&nbsp;Michaela, ktorá je modelka. Sledujete ich kariéru?

Klamal by som vám, ak by som povedal, že ich poctivo sledujem. Viem, čomu sa obe venujú, aj ich občas vídavam v&nbsp;časopise, keď mi ho prinesú. Myslím, že v&nbsp;práci sú obe spokojné, aspoň tak usudzujem z&nbsp;toho, keď ma prídu navštíviť, chvíľu posedia a&nbsp;povedia mi, čo majú nové. Priznám sa však, že náš rozhovor sa väčšinou zvrtne a&nbsp;skôr im rozprávam ja a&nbsp;spomínam na to, ako sme my v&nbsp;minulosti pracovali či už v&nbsp;divadle, alebo v&nbsp;televízii, a&nbsp;ony počúvajú a&nbsp;čudujú sa. (Smiech.) Som rád, že sa im darí. (Úsmev.)

Oldo Hlaváček (91) vraj recept na dlhovekosť nepozná: Celý život ale robil jednu vec

Súvisiace články

O chybách minulosti: Štefan Skrúcaný si zaspomínal na staré časy a obdobie komunizmu

Božidara Turzonovová o prísnej výchove a ťažkých časoch s nebohým manželom Adamovičom

Marika Gombitová exkluzívne: Prežila som radosti i bolesť, úspechy aj sklamania, vyznala sa

Výber pre vás