Jana Homolová

Všimla som si, že rozhovory poskytujete sporadicky. Čo je za tým?

Je ich menej, lebo mám pocit, že som už skoro všetko, čo sa v&nbsp;mojom živote odohralo, povedal. A&nbsp;čo bude, to so sebou prinesie čas. (Smiech.)

Naposledy sme spolu robili rozhovor ešte v&nbsp;čase kovidu. Čo sa odvtedy u&nbsp;vás z&nbsp;pracovnej aj osobnej stránky zmenilo?

Vďaka kovidu som si uvedomil, že s&nbsp;nástupom do pracovného kolotoča nesmiem zabúdať občas spomaliť. Snažím sa byť viac s&nbsp;rodinou, aj keď je to náročné, lebo kolotoč každodennosti sa naraz veľmi rýchlo rozbehol. Decká sú celý deň v&nbsp;škole, som s&nbsp;nimi chvíľu, keď prídu domov, občas im stihnem pomôcť s&nbsp;úlohami, ale potom bežím do divadla, lebo skoro každý večer hrám. A&nbsp;keď nehrám na domácej scéne, som na zájazde.

Zrazu po práci príde človek domov a&nbsp;uvedomí si, že deti sú opäť o&nbsp;niečo väčšie. A&nbsp;keďže spadajú do kategórie pubertiakov, už ani ten rozhovor s&nbsp;nimi nie je úplne najobsažnejší. Je teda náročné zistiť, čo majú nové, keď je všetko „v&nbsp;pohode, o. k. a&nbsp;dobre“. (Smiech.) Práve preto sa snažím udržiavať si všetky možné práz­dniny pre rodinu, aby sme mohli tráviť čas spolu.

Synov som videla s&nbsp;vami v&nbsp;jednom internetovom rozhovore. Najmä mladší Boris (11) sa javí ako veľký extrovert. Nechystá sa vydať vo vašich šľapajach? Pripadá mi ako rodinný zabávač.

Áno, je to náš rodinný zabávač, to je pravda. Starší Filip (13) je skôr introvert. Keď mu napríklad s&nbsp;manželkou povieme, aby išiel niekde niečo vybaviť, vypýtať, väčšinou si so sebou berie aj mladšieho brata. Naopak, Bobeš s&nbsp;týmto problém nemá, vybaví všeličo.

Filip inklinuje k&nbsp;športu. Začal futbalom, keď bol ešte malý, a&nbsp;bol v&nbsp;ňom veľmi dobrý, ale prišiel kovid, netrénovalo sa, preto od futbalu trošku upustil, ale stále sleduje všetky výsledky. Momentálne ho chytil basketbal. Kúpil si nejakú špeciálnu loptu a&nbsp;každý deň chodieva hrávať s&nbsp;kamarátmi von. A&nbsp;venuje sa aj petangu. V&nbsp;tomto smere ide v&nbsp;mojich šľapajach, pretože ja som začal petang hrávať asi pred 20 rokmi. Som veľmi rád, že ho to chytilo. Dokonca je aj v&nbsp;širšej nominácii reprezentácie v&nbsp;petangu.

A&nbsp;Boris je naozaj zabávač. Jeho šport nebaví, skôr ho baví baviť sa online hrami. A&nbsp;musím na neho prezradiť aj to, že je výborný kuchár. Nielenže sám pripravuje niektoré jedlá, ale s&nbsp;manželkou je pre nás v&nbsp;kuchyni výborným pomocníkom. Je pravda, že je žoviálnejší, ale či ho zláka herectvo, neviem. Je to tvrdý chlebíček. Uvidíme, čo z&nbsp;neho vyrastie. (Úsmev.)

Ako dlho majú synovia dovolené tráviť čas napríklad pri spomínaných online hrách? Máte to doma nejako regulované?

Jasné, jednoznačne. Hry sa u&nbsp;nás hrajú len niektoré dni, to je dávno stanovená klauzula a&nbsp;hrať sa môžu len do vypršania časového limitu, väčšinou je to hodina. Zároveň sa snažíme, aby okrem trávenia času pred obrazovkami trávili dostatok času vonku, najmä teraz, keď už býva takto pekne.

Prejdem k&nbsp;vašej divadelnej práci. Hovoríte, že stojíte na divadelných doskách takmer každý večer. Ako je to s&nbsp;návštevnosťou v&nbsp;divadlách po kovide?

Predstavenia mávame úplne vypredané. Vyzerá to tak, že nikomu už ani nenapadne, že bol kedysi nejaký kovid. Nie tak dávno sme trikrát vypredali Trstenú s&nbsp;predstavením Na koho to slovo padne, ktoré hráme už 25 rokov. Práve tento rok s&nbsp;ním oslavujeme toto krásne výročie. A&nbsp;ja ani neviem, kde tie roky ubehli. Veľmi rýchlo to letí. Dokonca teraz v&nbsp;apríli budeme mať 500. reprízu tohto predstavenia.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

HEREC MÁ DVOCH SYNOV! SPOLOČNÚ FOTKU NÁJDETE V GALÉRII

Určite, ale oslavovať chceme až na jeseň, keď budeme mať veľkú šnúru po celom Slovensku.

Dvadsaťpäť rokov a&nbsp;500 repríz? To je významná rarita.

Jednoznačne. Navyše Robo Jakab si zmyslel, že tento náš spoločný počin a&nbsp;výkon musíme zaznamenať do Guinnessovej knihy rekordov. Mať totiž školské predstavenie, ktoré je na scéne tak dlho a&nbsp;s&nbsp;toľkými reprízami, to už stojí za zmienku. Predstavenie vzniklo ešte počas našich štúdií na VŠMU, hrá sa dodnes a&nbsp;stále máme plno.

Vzniklo ako z&nbsp;núdze cnosť a&nbsp;to je na tom to najkrajšie, pretože to vypálilo lepšie ako predstavenia, ktoré dlho plánujete a&nbsp;potom očakávate, že budú úspešné. Úspech sa nedá naplánovať…

Počas VŠMU sme mali ročníkových pedagógov Milku Vášá-wryovú (80) a&nbsp;Maťa Hubu (79). Milka v&nbsp;tom čase točila film v&nbsp;Česku, Maťo mal zdravotné problémy, preto sa nás v&nbsp;druhom ročníku ujal Peter Mankovecký (†45), ktorý si v&nbsp;tom čase robil na škole doktorát. V&nbsp;treťom ročníku si Milka a&nbsp;Maťo uvedomili, že voči nám majú resty, preto s&nbsp;Maťom nacvičili všetky spolužiačky s&nbsp;jediným spolužiakom Petrom Nádasdim (45) hru Orchester. Keďže zvyšok chlapov sa nemal možnosť ukázať, Peťo Mankovecký sa podujal, že s&nbsp;nami niečo naskúša. A&nbsp;vtedy Juraj Kemka (47) prišiel s&nbsp;predstavením Ide pešek dokola, ktoré sa hrávalo u&nbsp;nich v&nbsp;divadle v&nbsp;Martine. Je to hra maďarského autora Gábora Görgeyho (†94), ktorý bol v&nbsp;minulosti aj ministrom kultúry a&nbsp;naše predstavenie videl v&nbsp;priebehu času trikrát. Dvakrát v&nbsp;Bratislave pri príležitosti 200.&nbsp;a&nbsp;400.&nbsp;reprízy a&nbsp;raz sme ho hrali v&nbsp;Maďarsku, kam sa prišiel pozrieť a&nbsp;bol nadšený.

Takže my sme toto predstavenie nazvali Na koho to slovo padne, režíroval ho Peter Mankovecký, a&nbsp;keď sme ho uviedli, mali sme úspech. Zároveň sme sa na VŠMU pričinili o&nbsp;to, aby tam vzniklo repertoárové divadlo (vznikol tam vďaka nám aj bufet, telefónna búdka), ktoré sa tam udržalo až doteraz. V&nbsp;tom čase sme tak mali možnosť hru nielen uviesť, ale ju aj pravidelne hrávať (v&nbsp;minulosti bolo zvykom stiahnuť hru po premiére a&nbsp;dvoch-troch reprízach).

Ako sa predstavenie dostalo medzi širokú verejnosť?

Najskôr sme s&nbsp;ním vyhrali študentský festival v&nbsp;Prahe, účinkovali sme s&nbsp;ním na študentskom festivale vo Francúzsku a&nbsp;po škole sme hľadali priestor, kde by sme predstavenie hrávali. Samozrejme, prišli aj problémy. Chvíľu sme ho hrávali v&nbsp;Astorke, ale na predstavenie chodilo málo ľudí. Istý pán kritik vtedy napísal, že je to predstavenie, ktoré sa dá vidieť na stužkovej slávnosti, nie na divadelných doskách. Tak sme sa s&nbsp;ním postupne pretĺkali. Boli sme s&nbsp;ním aj na vojne v&nbsp;Armádnom umeleckom súbore. Hrávali sme ho po kasárňach naprieč Slovenskom a&nbsp;vojakom sa to celkom páčilo. (Smiech.) Po vojne sme uviedli obnovenú premiéru predstavenia v&nbsp;divadle Astorka, kde to hrávame doteraz. A&nbsp;precestovali sme s&nbsp;tým celý svet. Najďalej sme boli v&nbsp;Sydney, ale aj v&nbsp;Kanade, L.&nbsp;A., skrátka všade po svete. Inscenáciu stále hrávame v&nbsp;Astorke a&nbsp;aktuálne aj po Slovensku.

Okrem divadla stále účinkujete vo filme, v&nbsp;dabingu, televízii. Mám pocit, že v&nbsp;porovnaní s&nbsp;inými kolegami ste v&nbsp;čase kovidu nezažili až taký pracovný výpadok.

V&nbsp;tomto roku to bude 20 rokov, čo som sa stal zamestnancom divadla Astorka. Je to moja&nbsp;&nbsp; stabilná práca a&nbsp;som za ňu vďačný. Občas sa mi predstavenia nakopia a&nbsp;vtedy filmovú tvorbu dávam nabok, pretože nestíham. Respektíve ono sa to aj dá, ale je to o&nbsp;hubu. Hektické obdobie som zažil napríklad pri nakrúcaní Našich. Boli to štvormesačné etapy, počas ktorých sa nakrúcala jedna séria. Vtedy som vstával ráno o&nbsp;piatej, na pľaci som bol do tretej-štvrtej, doma som sa osprchoval, išiel som do divadla, kde som hral do desiatej predstavenie, prišiel som domov a&nbsp;tam som sa ešte dve hodiny učil texty na nasledujúci nakrúcací deň Našich.

A&nbsp;osobne mám skúsenosti, že buď je obdobie, keď je práce extrémne veľa, a&nbsp;potom je zas obdobie, keď je toho menej. Vtedy stále hrávam predstavenia a&nbsp;počas dňa môžem oddychovať alebo skúšam nové predstavenie. Doteraz si pamätám na prvú hodinu na VŠMU s&nbsp;Milkou Vášáryovou, ktorá sa nás opýtala, prečo sme si vybrali práve toto povolanie. Všetci sme hovorili o&nbsp;tom, ako máme radi slovenské inscenácie, divadlo, že byť hercom musí byť niečo úžasné… A&nbsp;ona sa nás opýtala: „Uvedomujete si, že ja vôbec neviem, čo budem robiť o&nbsp;mesiac, a&nbsp;v&nbsp;podstate žijem celý život v&nbsp;tejto neistote?“ Spolu s&nbsp;Maťom Hubom nás pripravovali na to, že je krásne dostať sa spomedzi 300 uchádzačov na VŠMU, ale dôležité je, či sa dokážeme po škole uplatniť. Zdôrazňovali, že je dobré niekde sa zamestnať, mať stálu prácu, a&nbsp;čo príde popri tom, je príjemný bonus. A&nbsp;občas je to tak, že v&nbsp;súvislosti s&nbsp;televíznou prácou si na vás aj pol roka nikto nespomenie, ale divadlo zostáva.

Je taká múdra veta, ktorú som nevymyslel ja, ale absolútne sa s&nbsp;ňou stotožňujem: Človek točí a&nbsp;robí iné herecké veci preto, aby mohol robiť divadlo. Na Slovensku sa divadlom nedá uživiť, preto my herci robíme aj film, aj dabing, aj televíziu. Ale občas sa stane, ako napríklad teraz, že sme s&nbsp;Ďurom Kemkom naskúšali predstavenie Jakub a&nbsp;jeho pán, ktoré je náročné, pretože za dve a&nbsp;pol hodiny nezídem z&nbsp;javiska, a&nbsp;vtedy nie je čas venovať sa okrem skúšok v&nbsp;divadle a&nbsp;večerných predstavení aj niečomu inému.

Nedávno sme vás mohli vidieť v&nbsp;jojkárskom seriáli Einstein.

Áno, išlo o&nbsp;epizódnu postavu skorumpovaného policajta, ktorú mi ponúkol režisér Martin Kazimír. Prečítal som si scenár, veľmi sa mi to páčilo a&nbsp;povedal som, že idem do toho. Ešte tam vymyslel scénu, kde prenasledujem svoju dcéru (jeden chlapec mi ju ukradol), v&nbsp;ktorej sme urobili odkaz na film Osvietenie s&nbsp;Jackom Nicholsonom. Išlo o&nbsp;to, že sme sekerou rozrúbali dvere, a&nbsp;mne sa to veľmi páčilo. Prvýkrát som si zároveň vyskúšal akčné scény, ktoré som nikdy predtým nemal možnosť nakrúcať. Dokonca mi problém nerobila ani streľba zo zbrane, lebo mám kamaráta, ktorý je profesionálny strelec. Párkrát som si s&nbsp;ním bol na strelnici zastrieľať a&nbsp;naučil ma základy streľby. Bol som na premiére seriálu a&nbsp;musím povedať, že sa veľmi vydaril.

Je niečo nové, čo aktuálne chystáte?

Nejaké telefonáty a&nbsp;ponuky som už mal, len podobných ponúk a&nbsp;telefonátov už bolo toľko a&nbsp;vo výsledku z&nbsp;toho napokon nič nebolo… Aktuálne je to všetko otvorené. Momentálne pripravujeme jeden náš projekt v&nbsp;divadle a&nbsp;z&nbsp;ponúk, ktoré som dostal, uvidíme, či z&nbsp;nich napokon aj niečo bude. (Úsmev.)

Herec Marián MIEZGA odkryl v rozhovore svoje súkromie aj lákavú ponuku: Čomu neodolal?

Výber pre vás

Herec Marián MIEZGA odkryl v rozhovore svoje súkromie aj lákavú ponuku: Čomu neodolal?

Súvisiace články

Herečka Vica KEREKES sa sťahuje na Slovensko: Prečo nechce žiť v Maďarsku? VIDEO

Súdržnosť žien v bežnom živote vidíme aktuálne zriedka: MAGDA VÁŠÁRYOVÁ vie, prečo je to tak

Miriam KALISOVÁ si prešla ťažkými životnými skúškami: Prečo sa rozhodla pomáhať týraným ženám?!

Výber pre vás