Jana Homolová

Označenie sexsymbol sa za posledné desaťročia troška spotvorilo

Po rokoch ste zmenili televízne pôsobenie. Ako túto zmenu vnímate?

Pre mňa je to práca ako každá iná. Seriál Oteckovia sa mi hlboko vryl pod kožu, ale každý projekt sa začína a končí a my herci s tým skrátka musíme počítať. Teším sa, že som dostal príležitosť v novom televíznom projekte Hranica, kde som sa stretol s novými aj so staronovými kolegami, a hádam nehovorím len za seba, keď poviem, že sa nám podarilo vytvoriť veľmi príjemnú atmosféru, ktorá sa, dúfam, prenesie aj na obrazovku.

Ste na voľnej nohe. Je pre vás výhoda pracovať týmto spôsobom?

Byť na voľnej nohe je slobodné a príjemné, ak má človek dosť práce. Boli aj obdobia, keď som vôbec nenakrúcal, ale zasa ma v oveľa väčšej miere než teraz zamestnávalo divadlo. Herecká práca je už raz taká, že chvíľu je roboty málo a potom zas človek nevie, kam skôr skočiť.

Pýtam sa aj preto, lebo v pandemickom období trpeli najmä herci, ktorí nepatria pod krídla žiadneho divadla. Ako ste túto situáciu zvládali?

Keď prišla pandémia a svet sa zrazu zastavil, aj ja som ostal úplne bez práce, chvalabohu, len na pár mesiacov. Hoci som vôbec nepracoval, musím priznať, že som si toto neplánované voľno užil ako nikdy predtým. Také dlhé prázdniny som ešte nemal a myslím, že ani nikdy mať nebudem. Naša dcéra bola v tom čase batoľa, takže som sa ani minútu nenudil. Keď som sa potom vrátil do skoro starých koľají, uvedomil som si, ako dobre som využil čas s najbližšími. Odvtedy som sa vrátil k nakrúcaniu, no divadla je stále veľmi málo.

Už ste spomenuli nový seriál Hranica, v ktorom hráte policajta. Napriek tomu, že herectvu sa venujete od detstva, netúžili ste niekedy po tomto vyslovene chlapčenskom povolaní?

Toto povolanie ma ako malého chlapca nikdy veľmi nelákalo. Musím sa priznať, že policajtov som sa vždy bál a dodnes mám pred nimi rešpekt. Chcel som byť skôr Indiánom alebo kovbojom.

Herectvo vás napokon zlákalo vďaka povolaniu vášho otca, s ktorým ste v detstve chodievali na filmovačky, alebo vás ovplyvnil niekto iný?

Otcovo povolanie bolo pre mňa príťažlivé ako pre každého malého chlapca. Veľa nás brával na filmovačky po celom Československu, a to sa vtedy nakrúcali naozaj kvalitné dobové a tým aj výpravné filmy. Neraz som si v nich zahral malé postavičky, napríklad pastiera kôz či husí, alebo som sedel na voze v kope sena a celý deň som sa v ňom vyvážal. Ale k tomu, čo robím a čo ma dnes živí, ma priviedla moja učiteľka na literárno-dramatickom krúžku Evička Kliská. Jedného dňa sa ma spýtala, či nechcem skúsiť konzervatórium, tak som ju poslúchol a vyšlo to. Ale je pravda, že nebyť toho, v čom som vyrastal, nad touto cestou by som ani nezačal rozmýšľať.

Otec bol aj kaskadér, no zároveň dodával do filmov zvieratá, vďaka čomu ste doma mali zoologickú záhradu. Jeho práca musela byť v čase, keď ste vyrastali, skutočne netradičná. Ako si na toto obdobie spomínate?

Mne to v tom čase pripadalo úplne prirodzené, že pracuje, kde pracuje. Každý sa nejako živí a môj otec mal šťastie, že sa pohyboval vo filmovej brandži. A že sme mali doma veľkú zoologickú záhradu, to bol obrovský bonus. (Smiech.) Detstvo bolo naozaj krásne a stále to vo mne evokuje len príjemné spomienky. Aj tá drina a starosti okolo toľkého množstvo zvierat stáli za to.

Váš otec má špeciálny vzťah najmä ku koňom. Ako je to s vami? Rád jazdíte? Preniesol túto vášeň na vás?

Kone boli a dodnes sú hlavnou pracovnou náplňou môjho otca, takže mi prirodzene učarovali a jazdil som na nich už od útleho detstva. Chodil som na voltíž a neskôr, keď sme mali koníky už aj doma, som si občas jedného len tak osedlal a vybral som sa s ním do okolitých lesov. Tak som si aspoň na chvíľu splnil detský sen a stal sa zo mňa Winnetou. (Úsmev.)

V rámci televíznej tvorby vás niektoré médiá označujú prívlastkom sexsymbol. Ako toto označenie vnímate? Je vám príjemné alebo nepríjemné byť takto titulovaný?

Táto otázka prichádza skoro vždy ku koncu rozhovoru. (Smiech.) Klamal by som, keby som tvrdil, že mi to nelichotí, no zároveň to beriem s nadhľadom, keďže sa mi zdá, že toto označenie sa za posledné desaťročia troška spotvorilo. Pre mňa je sexsymbol ten, kto nielen dobre vyzerá, ale má aj svoje hodnoty, zásady a je džentlmen.

V súvislosti s tým mi nedá nespýtať sa – ako vnímate, keď máte v scenári napísané vyzlečené či milostné scény? Beriete to ako nutnú súčasť hereckého povolania?

Ak je to v scenári takto napísané, asi to pre niečo má byť. Samozrejme, treba rozlišovať, či nakrúcam rodinný seriál, ktorý televízia vysiela o šiestej, alebo ide o večerný film. Milostné scény patria k divadlu, filmu či seriálu a je to súčasť hereckého povolania. Keď s tým má herec alebo herečka problém, je to jeho alebo jej problém. (Smiech.) A čo sa týka nahoty, ak teda nie je samoúčelná a má v príbehu opodstatnenie, ťažkosti mi nerobí. Nie nadarmo sa hovorí, že nahota je hercov kostým.

V súvislosti s vašou novou seriálovou úlohou televízia Joj sľubuje, že vás ako herca uvidíme v polohe, v akej sme vás doteraz nevideli. Čím nás teda prekvapíte?

Toto sa o mne hovorí? To sa veľmi teším. (Smiech.) V Hranici stvárňujem seriózneho a šarmantného policajta, ktorý sa znenazdajky ocitne na opačnom konci Slovenska medzi obyvateľmi dedinky Krivé, kde je rodinným športom pašovanie. Policajta som mal možnosť hrať pred mnohými rokmi v seriáli Odsúdené, no a kam som sa herecky posunul, budú mať diváci možnosť vidieť už teraz začiatkom januára.

Po vašom boku sa ocitne aj herečka Simona Kollárová (29), ku ktorej bude mať vaša postava Šimona blízko. Ako ste si s kolegyňou osobnostne sadli?

So Simonkou som predtým nikdy nenakrúcal a ani sme sa nestretli na divadelných doskách. Zoznámili sme sa až na kastingu do seriálu, kde sme museli zahrať niekoľko obrazov. Jeden z nich bol práve o ich prvom stretnutí. Takže sme sa zoznámili na viac klapiek. (Smiech.) Simonka je milá, šikovná a pracovitá herečka, myslím, že si rozumieme, a pracuje sa nám spolu veľmi príjemne.

Nakrúcalo sa v reálnom prostredí, teda na slovensko-ukrajinskej hranici?

Aj ja som si myslel, že vybehneme na ukrajinské hranice, ale všetky lokácie sa nachádzajú len pár kilometrov od Bratislavy. Čiže ukrajinský Svätý Jur, Záhorská Bystrica, Lozorno, Borinka aj Bratislava. (Smiech.) Ale určite si tam aspoň spravím výlet.

Vraj rád varíte, dokonca ste vydali kuchársku knihu, čo niektorých možno aj prekvapilo. Ako je to s touto záľubou teraz? Máte na varenie čas alebo sa varešky chopíte len vo výnimočných prípadoch?

Ja sa varešky chytám skoro denne, keď ráno robím svojej rodine praženicu alebo lievance a večer krupicu. Ale na varenie je odborníčka moja žena a ja som jej najlepší kuchynský pomocník. Ale nie som typický chlap staršej generácie, ktorý príde domov po celom dni a čaká, akú večeru mu žena položí pod nos popri tom, ako sa stará o dve deti a celú domácnosť. Ak treba, viem sa o seba postarať a nie sú to len párky a špagety s kečupom a so syrom. Viem uvariť aj ozajstné jedlo, za ktoré by sa nemusela hanbiť nejedna priemerná kuchárka. (Smiech.)

Aké jedlá, prípadne aká kuchyňa je vám blízka a na čom si s rodinou najradšej pochutnáte?

Milujem klasické jedlá, ako je segedínsky guláš, rezne, pečené kura, ale mám rád aj stredomorskú a ázijskú kuchyňu a vlastne chute celého sveta. Čo-to sme so ženou precestovali, všade sme ochutnávali lokálnu kuchyňu a snažili sme sa ňou inšpirovať aj doma. Snažíme sa o vyváženú ľahkú stravu. Najčastejšie si varíme karí, cestoviny na tisíc spôsobov, rizotá a rôzne zeleninové jedlá, od jesene do jari máme radi polievky. Mojou doménou sú ryby, steaky a pizza.

Vašou ďalšou vášňou sú motorky. Kto vás k nim priviedol a čo vás na nich najviac fascinuje?

K motorkám som inklinoval už ako malý chlapec, a keď som od dedka dostal prvú babetu, nebolo v dedine väčšieho frajera. (Smiech.) Boli sme taký babetovo-bicyklový gang. Na motorkách ma fascinuje, že sú krásne zostrojené, že každá je iná a tak úžasne krásna. Mám rád vôňu benzínu, a keď si sadnem na motorku, cítim sa trochu ako ten Indián a len tak si putujem krajinou. Skrátka, je to láska.

Po narodení dieťaťa ľudia takéto adrenalínovejšie koníčky zvyčajne prehodnotia, dokonca sa ich vzdajú. Vy ste nad tým v súvislosti s motorkami uvažovali, alebo je to skrátka láska, ktorá sa vás ni­kdy nepustí?

Je to veľká vášeň, ale byť zdravým otcom pre moju Matildu (2,5) je silnejšia pohnútka, takže lásky k motorkám som sa načas vzdal a tú svoju som dokonca predal. Ale nie je všetkým dňom koniec. Raz si určite nejakú mašinu zaobstarám a budem sa opäť prevážať len tak po krajine ako zamlada. (Smiech.)

V čom ďalšom zmenil Matildin príchod na tento svet váš život?

Stal som sa zodpovedným nielen za seba, ale aj za človiečika, ktorý ma potrebuje. Myslím, že každý chlap s narodením potomka trošku znežnie – azda o to viac, keď má dcéru. Vždy som si sám seba predstavoval ako otca dcéry a som rád, že sa mi to splnilo.

Najradšej vonku v parku, v lese alebo pri vode, no mám veľmi rád aj spoločné špacírky mestom. Keď nám nepraje počasie, veľa si čítame, naháňame sa po byte alebo spolu skáčeme na posteli a jašíme sa. A od leta sme si obľúbili cyklovýlety v tandeme. Nabalíme si dobrôtky, vodu a vyrážame za dobrodružstvom.

Vaša dcéra má krásne meno. S manželkou ste sa pri jeho výbere inšpirovali knihou Roalda Dahla Matilda alebo je za tým iný príbeh?

Jedno leto sme boli v Banskej Štiavnici na koncerte Janky Kirschner (43), ktorá po dospievaní pesničky zavolala do zákulisia na svoju dcéru: „Matilda, to bolo pre teba!“ Moja žena sa na mňa vtedy pozrela a povedala: „Matilda, to je krásne meno.“ A bolo vybavené. (Smiech.)

Sme v úvode roka 2022. Ten predošlý bol z hľadiska ľudských odchodov veľmi smutný a ťažký. Čo vás v tomto roku čaká, prípadne aké máte plány?

Netrúfam si odhadnúť, aký bude nový rok. Posledné dva pandemické roky ma len utvrdili v tom, že netreba nič plánovať a upínať sa na to. Veci sa často diali zo dňa na deň a myslím, že v tomto trende to ešte chvíľu potrvá. Od januára ide do vysielania nový seriál Hranica, takže ma bude zamestnávať tento projekt. Dúfam však, že si užijem aj viac divadla – úplne iný druh hereckej práce, ktorý mi už naozaj chýba. V novom roku ma čaká aj štyridsiatka, ktorej sa však nijako zvlášť neobávam – hádam sa mi ju podarí poriadne osláviť so všetkými, ktorých mám rád. Vo finále si asi najviac želám, aby bol rok 2022 zdravý pre celú moju rodinu, aby som mal tak akurát práce aj voľného času, aby sa k nám postupne vracali tie maličkosti, ktoré robia život príjemným, a tak celkovo aby sme k sebe boli v týchto zvláštnych časoch ohľaduplnejší a láskavejší.

Braňo si zahrá po boku Simony Kollárovej, s ktorou sa prvýkrát videl na kastingu.

Braňo Deák je na prívlastok sexsymbol zvyknutý: Takto vnímam nahotu ja!

Výber pre vás

Braňo Deák je na prívlastok sexsymbol zvyknutý: Takto vnímam nahotu ja!

Súvisiace články

Ťažké obdobie Basikovej: Myšlienky na samovraždu! A nebolo to iba raz...

Dorota Nvotová ďakuje vede za záchranu života: S oslabenou imunitou kovid zvládala ťažko!

ŠEBESTOVÁ a známy POLITIK sa už neskrývajú: Prvá spoločná FOTO zaľúbencov

Výber pre vás