Peter Ličák

ABRANOVCE sa trocha vymykajú z tejto šablóny dvoma legendami. O hrade Bodoň a záhadnom liečivom kameni, v ktorom je zakliaty rytier Raslav.

Lokalizácia: Prešovský kraj, okres Prešov, región Šariš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1320
&nbsp;
Počet obyvateľov: 688
&nbsp;
Erb obce tvorí vztýčená kuna so strieborným bruškom na zelenej pažiti s modrým pozadím.

Abranovce

Abranovce sú typická podhorská obec s nadmorskou výškou v strede obce 446 metrov. Uprostred valalu obecný úrad, škola, zbrojnica dobrovoľných hasičov, predajňa potravín, gazdovské domy starousadlíkov. Úzka výpadovka tretej triedy smeruje do Kokošoviec, opačným smerom do Žehne, obecné ulice sa kľukato šplhajú do strmého kopca, ktorý v zime šoféri často preklínajú. Na najvyššom mieste cintorín s riedkymi radmi pomníkov a s gréckokatolíckym kostolom zasväteným narodeniu presvätej Bohorodičky.

Rovno oproti svätostánku je brána a vysoký žltý plot kláštora stúpencov staroindického náboženského hnutia Haré Krišna, ktorí kvôli svojmu bohu vstávajú už o pol piatej ráno. Hore nad bránou je nápis: chrám Nová Ekačakra. Na Slovensku majú len dve centrá, jedno v hlavnom meste, druhé tu, v Abranovciach. Domáci o nich veľa nevedia, ani sa do nich nestarajú, majú predsa len iné videnie sveta ako títo prišelci zo všetkých končín Slovenska. Z domov pod lesom je smerom na západ rozprávkový výhľad, manželia Durbákovci zo svojej obývačky majú ako na dlani Prešov a v diaľke i horskú hradbu masívu Branisko. Práve pri ich dome sa začína turistický chodník k liečivému Raslavkameňu i k vzdialenejším&nbsp; pozostatkom hradu Bodoň.

Len asi trištvrte hodiny pohodlnej chôdze sa v listnatých lesoch medzi Abranovcami a dedinkou Lesíček pred zvedavými zrakmi sveta ukrýva machom obrastená skala pripomínajúca dvojmetrový bochník chleba. Alebo ľudskú tvár: štyri výrazné a jedna menšia jamka pripomínajú ústa, oči, nos.&nbsp; Keď sa v roku 2002 uskutočnil na tomto tajomnom mieste záchranný prieskum, našli tu 31 mincí, 22 kovových lyžíc i pár úlomkov novovekej keramiky. S najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajú z nádob, v ktorých prinášali na toto pietne miesto vodu. Najstaršou mincou nájdenou pri Raslavkameni je smolnícky toliar Jozefa Il. z roku 1776. Ale našli sa tu aj mince z čias Československa, 50-halierniky vyrazené v roku 1979, 20-haliernik pochádza z roku 1987. Je to svedectvo o tom, že v rokoch silného potláčania katolíckej viery komunistickým režimom sem ľudia chodili tajne vykonávať náboženské, liečebné a magické obrady.
&nbsp;
Podľa legendy, ktorú nám porozprávala Rómka Alžbeta Šarišská, je v kameni zakliaty rytier Raslav z hradu Bodoň, ktorý miloval neurodzenú dievčinu z Prešova. Jeho matka tejto láske nepriala, a keď syna prekliala, ten v tej chvíli skamenel. Štyri otvory na kameni sú vraj stopy po kopytách jeho koňa, na ktorom jazdil za svojou láskou. „Keď človek na lyžičke prinesenej z domu vyleje do štyroch jamiek vodu, splní sa mu akékoľvek želanie. Ale do jednej jamky ešte musí vložiť nejakú drobnosť, napríklad mincu,“ vysvetlila nám Alžbeta Šarišská.

Tajomný Raslavkameň

Slanské vrchy boli v minulosti známe baníckou činnosťou, ťažbou zlata, striebra, svetoznámych dubníckych opálov, ich banícka história sa však Abranovciam zďaleka vyhla, tu sa ľudia neživili otrockým kutraním v podzemí, ich chlebíkom bola práca na poli a v lesoch. Hoci základy dediny boli podľa historikov položené v 13. storočí, prvá písomná zmienka o dedine bola napísaná až v roku 1320. Abranovce sa len tak mimochodom spomínajú v listine Jágerskej kapituly ako susedný chotár majetku Zbeh. Od založenia patrila dedina do majetku šľachtickej rodiny Abovcov z Drienova aj ich príbuzných z Budimíra, Ploského a zo Žehne. Ako plynuli roky a stáročia, menili sa aj majitelia Abranoviec. Raz to boli šľachtici z Brezovice pod Levočskými vrchmi či z Kelemeša, poddaní sa úctivo klaňali Segneyovcom, Pálfiovcom, Kapyovcom, Nemesányiovcom. Abranovčania si zo stavania domov ťažkú hlavu nerobili, stavali si ich z najľahšie dostupných materiálov – z kameňa, hliny, zo slamy, len tak naľahko, bez základov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Už sedemnásť testovacích dní má v tomto roku na svojom konte abranovský tím, testovanie nevynechali dokonca ani na veľkonočnú sobotu. Pomoc od iných nepotrebujú, vystačia si sami. Stabilnú testovaciu päťku tvorí zubný lekár Jaroslav Milenovský, terénna sociálna pracovníčka Iveta Róbová, jej kolegyňa Zuzana Kovaľová, Patrícia Rajnová a Peter Milenovský. Jeho koníčkom sú ľahké motocykle Babeta, komu vypovie službu, hľadá záchranu u tohto šikovného mladíka. A pri každom testovaní pomáhajú tomuto kvintetu v bielych ochranných odevoch aj dobrovoľní hasiči, ktorých vedie František Štofko, niekdajší starosta.

Obecnú samosprávu od posledných komunálnych volieb vedie Stanislav Volanský (44). Rodáka z dediny od Lipian priviedla do týchto končín výhodná kúpa stavebného pozemku. Kým sa usadil v Abranovciach, býval v neďalekom Prešove, aj tam pracoval v službách mestského úradu v uniforme mestského policajta. „O svojom prvom volebnom období vravím ako o testovacom. Najprv som si od prevzatia starostovských povinností a práv 7. decembra 2018 testoval svoje schopnosti potrebné na riadenie obce, potom sa objavil koronavírus a od vlaňajšieho novembra testovanie, vstupujeme už do šiesteho mesiaca testovania. Našťastie máme kvalitný tím zostavený z našich ľudí, takže nám už testovanie ide ako po masle,“ pochvaľuje si abranovský starosta priebeh a organizáciu testovania antigénovými testami. Spokojný je aj s tým, ako rýchlo refunduje štát obecnému úradu náklady, ktoré testovanie stojí obecnú pokladnicu.

Po presťahovaní z Prešova do Abranoviec nabral jeho život celkom iný smer. Vedel, že hoci dedina má len 688 obyvateľov, nebude ľahké starať sa o jej chod a rozvoj. „Lenže prišla pandémia a mnoho plánov zmenila, praktický celá činnosť obecného úradu je od vlaňajšieho marca podriadená ochrane zdravia a životov Abranovčanov. Toto je pre mňa, obecné zastupiteľstvo a obecný úrad to najhlavnejšie. Čaká nás rekonštrukcia budovy obecného úradu, lenže teraz riešime problémy, ktoré priniesla pandémia. Mrzí ma, že mnoho vecí štát hodil na plecia samospráv, pokyny a odporúčania sú často chaotické, čo platí ráno, napoludnie už neplatí. Dobre, nechaoticky riadený štát by mal vyzerať inak. Tak sme mnoho veci zobrali do vlastných rúk, pandemická situácia je u nás dobrá, tak máme otvorenú materskú i základnú školu pre prvý stupeň, aby sme rodinám zbytočne nekomplikovali život,“ konštatuje Stanislav Volanský. Na svojom konte má zapísané aj založenie klubu stolných tenistov, ktorý funguje už piaty rok. Pre dobrovoľných hasičov kúpil obecný úrad na Orave do vynovenej hasičskej zbrojnice starú, ale funkčnú hasičskú aviu, ktorú chodia obdivovať najmä deti, ešte za ministrovania Roberta Kaliňáka dostali nové hasičské auto, ktoré prvýkrát použili pri hasení požiaru autobusu verejnej hromadnej dopravy.

Z horného konca Abranoviec dovidieť do Prešova, nečudo, že sa podchvíľou príde ktosi z mesta opýtať na obecný úrad, či nemajú na predaj stavebnú parcelu. „Aj mi ten záujem mladých ľudí o bývanie v našej obci lichotí, ale na druhej strane naša samospráva nemá záujem o mohutnú výstavbu rodinných domov, ktorá by totálne zmenila tvár a charakter obce. Našim ľuďom sa páčia Abranovce také, aké sú, a nechceme z nich o dva-tri roky mať čosi ako na zem vyvrátený panelák...“ povedal pre Život starosta.

Pani Iveta Róbová (53) sa v Abranovciach venuje už šestnásť rokov terénnej sociálnej práci, túto robotu jej ponúkol predchádzajúci starosta František Štofko. Zobrala to len tak na skúšku, ak jej to nepôjde, povie na rovinu, že táto práca jej nesadla. Ale sadla, ani sama netušila, aký má pre ňu zmysel a cit. „V našej dedine žije 270 Rómov, ale nebývajú segregovane v osade, rómske domy sú na hornom konci obce, medzi domami ostatných Abranovčanov. Na rozdiel od mnohých iných dedín naši Rómovia žiadne problémy nerobia, sú normálnou súčasťou života Abranoviec,“ hovorí pani Iveta.

A dodáva, že Rómom by sa žilo ľahšie, keby ich netrápil nedostatok práce a exekúcie. Vo finančnej núdzi si naberú od nebankových firiem pôžičky, a keď príde čas na prvé splátky, nemajú ich z čoho zaplatiť. Po čase sa im ozve exekútor, zhabe im staré autá, televízory, chladničky. „Snažím sa im dať aspoň aké-také základy finančnej gramotnosti, aby vedeli, že za požičané peniaze treba platiť aj úroky a na nepotrebné veci by si rozhodne požičiavať nemali. Ale musím povedať aj to, že keď som začala pracovať ako terénna sociálna pracovníčka, bolo v dedine asi sto nezamestnaných Rómov, dnes je bez práce len dvadsať. Najlepšie sa uplatňujú na stavbách, počas pandémie sa mnohí vrátili domov z Anglicka. Dobre si tam zarobili a na ich domoch a domácnostiach to aj vidieť, umývačky riadu v ich kuchyniach sú celkom bežným vybavením,“ hovorí o živote abranovských Rómov Iveta Róbová, ktorá ich starosti, radosti, žiale, problémy pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Lebo práca s Rómami ju tak baví, vraví, že inú si ani nevie predstaviť: „V kancelárii nejakého úradu by som sa asi unudila, medzi Rómami deň utečie, ani sa človek nenazdá...“

Najviac ju mrzí ľahostajnosť, nezáujem mladých Rómov o vzdelanie, vraví, že je to až akási nákazlivá letargia. V abranovskej komunite žije len jeden Róm s vysokoškolským vzdelaním, za vinu to dáva rodičom, že netlačia na deti, aby študovali na strednej či vysokej škole. „Mnoho detí má výnimočný talent, určite by ich prijali aspoň na stredné umelecké školy, bola by to dobrá vstupenka do lepšieho života, ale mladí sú zjavne spokojní s tým, ako žijú, lepšia budúcnosť v ich plánoch nie je,“ trápi Ivetu Róbovú.

Voľné chvíle najradšej trávi za pletacím strojom. Pleteniu prišla na chuť na stredoškolskom internáte drevárskej priemyslovky vo Zvolene. Domov to mala ďaleko, cez víkendy ostávala v internáte, so spolužiačkami si s ihlicami v rukách krátili dlhé chvíle. „Boli sme veľké frajerky, dokázali sme si upliesť parádne svetre, šaty, aké sa v obchodoch nedali kúpiť. Potom som roky nemala na pletenie čas, prišlo štúdium na univerzite, rodina, dve deti, Lenka a Róbert. K pleteniu som sa vrátila až na materskej dovolenke, vtedy som si kúpila prvý pletací stroj značky Singer. Najprv som plietla pre deti svetríky, potom som si dokonca otvorila živnosť, dodávala som svoje výrobky do obchodov i veľkoobchodov. Boli to roky, keď som ani nestíhala plniť objednávky, lenže potom trh zaplavili lacné pletené veci z Ázie a ja som skončila. Dnes pletiem pre kamarátky, pre ich deti, pončá, svetre, šaty, čelenky. Teraz akurát pripravujem pestrú kolekciu chobotničiek, ktoré chcem venovať prešovskej nemocnici pre predčasne narodené detičky,“ pochválila sa nám vo svojej malej pletiarskej dielni pani Iveta.

Hoci je otec štyroch detí Slavomír Šarišský (49) Róm, nikdy nemal problém nájsť si robotu. Je jeden z mála Rómov, ktorí majú odborné stredoškolské vzdelanie, remeslu sa vyučil na stavebnom učilišti na Vodárenskej ulici v metropole Šariša. Manželku, Nerómku, si našiel v Česku, v Hradci Králové. „Našiel som si tam nielen dobrú partnerku do života, ale aj dobrú prácu vo firme Petrof, ktorá vyrába klavíry. Keď sme sa presťahovali do mojej rodnej dediny, zamestnal som sa na obecnom úrade, je to už vyše 30 rokov. Šesť rokov som pracoval v našej rómskej komunite ako terénny sociálny pracovník, môžem vám povedať, že to nebola ľahká práca. Stále som zamestnancom obecného úradu, pracujem ako údržbár, mám na starosti obecný úrad, materskú i základnú školu. Stále mám čo robiť, vždy treba niečo opraviť, namontovať, ale mne nerobí problém obliecť si montérky ani v nedeľu, niektoré opravy nepočkajú,“ rozhovoril sa Slavomír Šarišský.

Je presvedčený, že kto nemá vykradnutú hlavu a obe ruky ľavé, dokáže si nájsť robotu. Len potom do nej treba aj chodiť bez ohľadu na to, či sa človeku chce alebo nechce. „Manželka je vyučená kuchárka čašníčka, mala dobrú prácu v reštaurácii vo veľkom obchodnom centre, teraz je pre pandémiu doma, ale podľa všetkého už aj reštaurácie by sa mali onedlho otvoriť, ako vraví Matovič, nemáme sa báť, bude aj lepšie…“ drží sa optimistického pohľadu na svet Slavomír Šarišský.

Pandémia zasiahla aj do života mladého inžiniera Mareka Gombika (27).&nbsp; Jeho profesiou sú informačné technológie, odbor vyštudoval na Technickej univerzite v Košiciach. Ítečkári sú dnes vyhľadávaní aj dobre platení, Marek sa zamestnal v americkej firme, ktorá má jednu zo svojich pobočiek aj v Košiciach. „Už niekoľko mesiacov pracujeme z domu, chýba mi kolektív, ale na druhej strane nemusím každý deň precestovať desiatky kilometrov. Naša firma sa zameriava na tvorbu ekonomických programov, je toho veľa, je to práca, kde malá chyba programátora môže spôsobiť veľké ekonomické škody. Ani nechcem pomyslieť na to, keby sa nejaká chyba vyskytla v počítačovom programe pre burzu, kde sa denne robia miliardové obchody,“ zamýšľa sa Marek Gombik.

Ako dobrovoľný hasič nechýbal pri organizovaní testovacích víkendov. Vraví, že k dobrovoľným hasičom sa pridal, lebo je to veselá i nanajvýš úspešná partia. „Je nás takmer 30, v každom veku, radi chodievame na súťaže zručnosti, na konte máme aj niekoľko víťazstiev na okrskových súťažiach. Ale vieme sa šikovne obracať aj v krízových situáciách, hasili sme napríklad horiaci autobus prímestskej dopravy, keď v Prešove vybuchol na Mikuláša 2019 plyn vo výškovom paneláku, chodili sme pomáhať pri odstraňovaní ruín. A každú jeseň robíme v dedine preventívne prehliadky komínov, aby sme zistili, či niekomu nebodaj nehrozí pre zlý stav komína požiar,“ predstavil nám Marek Gombik abranovský zbor dobrovoľných hasičov.

Zlaté bane predkov nezlákali: Abranovčania nechcú dať dedine podobu ležiaceho paneláka

Výber pre vás

Zlaté bane predkov nezlákali: Abranovčania nechcú dať dedine podobu ležiaceho paneláka

Súvisiace články

Rarity horskej dediny: Na Králikoch pracujú na vytvorení lyžiarskeho raja

Na Švábe dobre: V obci Dolná Ves poznajú recept na spokojný život

S automobilkou za humnami: Už na prvý pohľad vidno, že ZAVAR nie je chudobná dedina

Výber pre vás