Peter Ličák

Lenže všetko je inak, jesenný útok koronavírusu zatiahol núdzovú brzdu aj vláčiku Košickej detskej historickej železnice. Historická železnica pár dní po vydarených oslavách svojich narodenín pre Covid-19 predčasne ukončila tohtoročnú jubilejnú 65. sezónu. O jej chod sa stará približne 60 ľudí, profesionálnych železničiarov i dobrovoľníkov v detskom či tínedžerskom veku, toľko obyvateľov nemajú ani niektoré malé dedinky na severovýchode Slovenska. Všetkých do Čermeľského údolia priviedla láska k mašinám, iný dôvod jednoducho nenájdete. V Košiciach aj v ich dvoch mestských častiach sme už s naším seriálom boli, ale ich detská historická železnica si žije vlastným, nemenej zaujímavým životom. Napriek babičkovskému veku zažíva roky a príbehy, ktoré ju akoby omladzovali.

Každý, kto sa pričinil o&nbsp;nejaké dielo či projekt, vraví, že je oveľa ľahšie niečo vymyslieť, postaviť, zostrojiť, uviesť do života, ako neskôr to pri živote udržať. Dvojnásobne to platí v&nbsp;prípade, ak si to neustále pýta peniaze. Ak sa v&nbsp;takejto situácii nenájde aspoň hŕstka ľudí, nadšencov, neraz považovaných až za bláznov, ktorí chcú projekt či dobrý nápad silou-mocou udržať pri živote, po krátkej agónii nevyhnutne nasleduje definitívny krach. To všetko platí aj o&nbsp;Košickej detskej historickej železnici. Až na ten definitívny krach, ktorý ju viackrát minul len o&nbsp;vlások.

Prvý vláčik pionierskej železnice sa vydal po koľajniciach s&nbsp;úzkym rozchodom z&nbsp;miniatúrnej staničky Črmeľ, neskôr premenovanej na Čermeľ 19. augusta 1955 o&nbsp;tretej popoludní. Bol to protokolárny vlak s&nbsp;parným rušňom a&nbsp;troma vagónikmi, ktorý pred dvetisíc zvedavými Košičanmi odviezol prvých cestujúcich do staničky Vpred. Ako vraví riaditeľ železničky a&nbsp;predseda Občianskeho združenia Detská železnica Košice Ľubomír Lehotský (46), detské, presnejšie povedané pionierske či komsomolské železnice sa najmä v&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia stavali takmer vo všetkých krajinách socialistického sveta.

„Bola to v&nbsp;tých časoch veľká móda, aj týmto spôsobom sa komunistická moc chválila pred svetom svojimi úspechmi. V&nbsp;štátoch východnej Európy existovali pod vplyvom ideológie Sovietskeho zväzu desiatky pionierskych a&nbsp;ťažko spočítateľné množstvo detských železníc. Ich iniciátori a&nbsp;stavitelia chceli pred svetom demonštrovať technickú zdatnosť domácich odborníkov, šikovnosť, neutíchajúcu zapálenosť a&nbsp;nadšenie mladých angažovaných ľudí, pionierov, zväzákov, komsomolcov. Také železničky vznikali pomerne jednoducho, stačila jednoduchá myšlienka, impulz, strhujúci prejav zdatného rečníka na schôdzi a&nbsp;hneď boli k&nbsp;dispozícii desiatky mladých rúk s ochotou brigádovať vo voľných chvíľach,“ načiera do histórie vzniku pionierskych a&nbsp;detských železníc Ľubomír Lehotský.

Železnica, ktorú s&nbsp;ďalšími aktivistami všetkými silami udržiava pri živote a&nbsp;plnej sile, sa zrodila z&nbsp;podnetu prednostu Správy Košickej dráhy Ing. Vojtecha Janíka. Pre svoju myšlienku dokázal nadchnúť košických železničiarov, pracovníkov dopravného podniku, vedenie mesta i&nbsp;mnohých obyvateľov metropoly východného Slovenska. „Pionierska železnica bola vybudovaná v&nbsp;dvoch etapách. Prvý dvojkilometrový úsek z&nbsp;východiskovej stanice Čermeľ po stanicu Vpred bol odovzdaný do prevádzky ako dar k&nbsp;prvému Dňu železničiarov, ktorý sa v&nbsp;tom čase slávil v&nbsp;Československu po prvý raz. Druhý úsek od stanice Vpred po konečnú stanicu Pionier bol slávnostne odovzdaný do pravidelnej prevádzky až o&nbsp;rok neskôr, 1. mája 1956. Na trati dlhej 3 941 metrov s&nbsp;rozchodom tisíc milimetrov začali počas sezóny jazdiť každý deň dva vlaky, ktoré sa križovali v&nbsp;stanici Vpred v&nbsp;polovici trate,“ hovorí o&nbsp;začiatkoch dnes už historickej detskej úzkokoľajky jej riaditeľ.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Podľa najnovších poznatkov získaných z&nbsp;ruských archívov prvá elektrická železnica pre deti bola spustená do prevádzky v&nbsp;Detskom mestečku v&nbsp;moskovskom Centrálnom parku kultúry a&nbsp;oddychu okolo rokov 1932-1933, deti vozila po trati dlhej 528 metrov. K&nbsp;priekopníkom budovateľov pionierskych a&nbsp;detských železníc patrili už v&nbsp;roku 1933 aj pionieri zo železničiarskeho krúžku v&nbsp;hlavnom meste Gruzínska – Tbilisi. Prvý vlak Tbiliskej detskej železnice prešiel po 400 metrov dlhej trati začiatkom leta 1935. Budovatelia tejto železnice vyzvali ostatné kolektívy po celom Sovietskom zväze, najmä tie z&nbsp;Moskvy, aby budovali podobné železničky. Ohlas na túto výzvu bol veľký, už zakrátko, v&nbsp;apríli 1936 fungovalo v&nbsp;celej krajine 25 železníc, ktoré obsluhovali deti.

Pionierska železnica v&nbsp;Košiciach tiež vznikla ako priama inšpirácia sovietskymi detskými železnicami. Od ostatných detských železníc v&nbsp;Československu sa odlišovala svojím legislatívnym postavením. Nebola spravovaná a&nbsp;riadená ako zábavný podnik či výstavná atrakcia, bola regulárnou traťou, na ktorej platili predpisy a&nbsp;legislatíva Československých dráh. Akurát obsluhu tvorili pod dozorom inštruktorov vyškolené deti – pionieri. Neskôr jej pracovníkov ako zo vzorovej pionierskej železnice žiadali o&nbsp;pomoc a&nbsp;rady pri zostavovaní prevádzkových a&nbsp;prepravných predpisov pre detské železnice v&nbsp;Ostrave a&nbsp;Plzni. Systém výučby, riadenia, ale aj stavby železnice v&nbsp;Čermeľskom údolí vychádzal zo sovietskeho vzoru.

Šéf historickej železničky vyštudoval históriu a&nbsp;filozofiu, počas štúdia si pestoval predstavu, že sa bude venovať záchrane a&nbsp;obnove hradov, lenže osud z&nbsp;neho na dve desaťročia urobil redaktora novín, rozhlasu, televízie. Od novinárskeho chlebíka sa dostal k&nbsp;záchrane unikátnej historickej železničky v&nbsp;rodnom meste. „V&nbsp;histórii detskej železnice je zapísaných aj niekoľko kritických momentov, ktoré ju možno len zázrakom nepoložili na kolená a&nbsp;nadlho, možno navždy, nevyradili z&nbsp;prevádzky. Jej najväčším ohrozením bol nedostatok peňazí v&nbsp;hrozivej kombinácii so zlým technickým stavom a&nbsp;nezáujmom kompetentných ľudí o&nbsp;záchranu tohto unikátu. Ale našťastie vždy sa našlo aj dosť ľudí, veľkých nadšencov, ktorým záležalo na tom, aby železnička prežila nepriazeň doby.

Pred 10 rokmi prevzali prevádzku historickej železničky dobrovoľníci z&nbsp;nášho občianskeho združenia Detská železnica Košice. V&nbsp;spolupráci s&nbsp;mestom a&nbsp;ďalšími zanietenými partnermi sa nám darí, neraz s&nbsp;vypätím posledných síl, udržať túto unikátnu atrakciu pri živote. Naša železnička podáva dve dôležité svedectvá – o&nbsp;ľuďoch, ktorí sa v&nbsp;polovici päťdesiatych rokov minulého storočia pričinili o&nbsp;jej vznik, a&nbsp;o&nbsp;ľudoch, ktorí zápasili a&nbsp;dodnes zápasia o&nbsp;to, aby náš historický vláčik, unikát európskeho významu, nadobro neskončil pod zámkom v&nbsp;depe,“ povedal pre Život riaditeľ Košickej detskej historickej železnice.

V&nbsp;týchto dňoch ho trápi nielen predčasné ukončenie sezóny, ale aj niektoré legislatívne nezmysly, ktoré brzdia rozvoj železničky. Napríklad na jej trati sa nemohli fanúšikovia železničnej dopravy povoziť na ručne poháňaných drezinách, hoci všade na svete si tento nevšedný zážitok môžu dopriať. U&nbsp;nás paradoxne takúto drezinu mohol viesť len rušňovodič, novela zákona o&nbsp;dráhach schválená v&nbsp;parlamente minulý týždeň umožňuje konečne viesť drezinu poháňanú ľudskou silou aj bez oprávnenia.

Železnička z&nbsp;Čermeľského údolia vstúpila aj do života Zuzky Lehotskej (44), manželky šéfa tejto úzkokoľajky. Keď som sa jej opýtal čo je hlavnou náplňou jej práce v&nbsp;60-člennom kolektíve profesionálnych a&nbsp;dobrovoľných železničiarov, schuti sa zasmiala: „Ja som tu také dievča pre všetko, aj tak ma kolegovia berú, robím, čo príde, čo treba, čo prinesie deň, čo je aktuálne potrebné urobiť pred odchodom najbližšieho vláčika do staníc Vpred a&nbsp;Alpínka. A&nbsp;musím povedať, že čo príde, to robím rada, nevyberám si len tie povestné čerešničky na torte, nad žiadnou robotou neohŕňam nos.“ Hoci naozaj robí, čo aktuálne treba, prioritne má pani Zuzana na starosti kontakty s&nbsp;návštevníkmi železničky, rada si vždy vypočuje nielen ich nadšené slová po vystúpení zo starých historických vozňov, ale pozorne počúva aj ich námety týkajúce sa života tejto atrakcie.

„Samozrejme, že železnička ovplyvňuje aj chod našej rodiny, máme kvarteto dievčat a&nbsp;jedného chlapca vo veku od 11 do 24 rokov, všetci prežili detstvo na tejto železničke. Ale nie vozením sa hore-dole, tiež robili, čo bolo potrebné. Dievčatá medzičasom z&nbsp;detských šiat vyrástli, najstaršia už pracuje ako právnička, ale Samko je atmosférou detskej železnice stále fascinovaný. Príde na stanicu do Čermeľa, hodí na seba montérky, čím ufúľanejšie, tým lepšie. Najviac sa mu páči v&nbsp;depe parného rušňa, hoci má len 11 rokov, najradšej by už získal preukaz kuriča alebo pomocníka rušňovodiča. Má rád aj prácu pri predaji lístkov i&nbsp;suvenírov. Nie nadarmo sa vraví, že gény nepustia,“ vraví pani Zuzana. Ona sa pri svojej práci na železničke riadi tým, že ku každému návštevníkovi sa treba správať tak, ako keby sa prišla povoziť hlava štátu.

V&nbsp;depe detskej železnice nepomáha rád iba Samko. Platnou pomocou sú najmä tínedžeri Sebastián, Max, Michal, Miško, Miro, Riško, Vladko či Jano. Medzi nich sa prirodzene miešajú aj mladší, aby nasali atmosféru záchrany starého rušňa. Vídať tu malého Peťka či Jonáška, ktorých ocko Peter Kočiško (49) je prednostom depa tejto železničky. Na detskú železnicu sa dostal ako rušňovodič z&nbsp;košického depa v&nbsp;čase, keď jej prevádzku mali na starosti štátne železnice. Na slovenských tratiach riadil parné, dieslové i&nbsp;elektrické rušne všetkými smermi, na sever do Plavča, na juh do Čiernej nad Tisou alebo až do Žiliny.

Trať do Žiliny mal najradšej, najmä za pekného počasia popod Vysoké i&nbsp;Nízke Tatry, údolím Váhu, to boli pre neho doslova rozprávkové služby. Železnicu má asi tiež zapísanú v&nbsp;zdedených génoch, jeho starý otec bol výhybkárom na stanici v&nbsp;Drienovskej Novej Vsi. „Údržba 136-ročného parného rušňa je veľmi náročná, treba tej starej, ale kvalitne prepracovanej technike rozumieť, všetko je zo železa, každá súčiastka sa dá v&nbsp;prípade núdze vyrobiť, doposiaľ sme to vždy zvládli. Kým vyjdeme z&nbsp;depa na trať, vyhrievame kotol aj šesť hodín, pomaly, plynule, aby nepopraskal, Katka denne spotrebuje aj štyri kubíky ruského uhlia, ktoré nám vozia až z&nbsp;Novosibirska,“ prezradil nám Peter Kočiško.

Jozef Máčai (44) je profesionálnym železničiarom, viac ako štvrťstoročia je výpravcom na stanici Slanec južnejšie od Košíc. Aj on má v&nbsp;krvi železničiarske gény, jeho prapradedo bol na železnici hlásničiarom. „Na detskej železnici mám na starosti dobrovoľníkov, tých najmladších železničiarov na Slovensku, v tejto sezóne sme ich mali okolo päťdesiat vo veku 9 až 18 rokov. Bol som pri spoluzakladaní občianskeho združenia Detská železnica Košice, som hrdý na to, že sa nám darí železničku držať pri živote. A&nbsp;hreje ma pri srdci, že každý rok sa chce pridať k&nbsp;mladým železničiarom niekoľko desiatok detí. Vybrať však môžeme iba niekoľkých, ktorí splnia limit vekovej hranice a&nbsp;preukážu istú mieru zodpovednosti. Máme medzi nimi aj takých, ktorí by tu na stanici aj spali, keď sa im skončí služba, nechce sa im domov. Mne sa, žiaľ, nesplnil jeden veľký železničiarsky sen – túžil som pracovať na tatranskej železnici, rád by som sa bol usadil v&nbsp;Tatrách, ale akosi mi v&nbsp;tomto pani šťastena nepomohla,“ priznal sa pán Máčai, vášnivý cestovateľ, ktorý za historickými a&nbsp;unikátnymi vlakmi precestoval 64 krajín. Ale o&nbsp;tom až niekedy inokedy.

Svoj život spojil s&nbsp;košickou detskou železnicou aj profesionálny železničiar Karol Tarczal (72). V&nbsp;posledný deň predčasne ukončenej sezóny zažil v&nbsp;Čermeli s&nbsp;kolegom rušňovodičom Jozefom Sviatkom parádnu rozlúčku s&nbsp;kolektívom, v&nbsp;ktorom sa roky cítil tak dobre ako doma v&nbsp;Košickej Novej Vsi. „V&nbsp;lokomotívach detskej železnice som si odslúžil viac ako 30 rokov a&nbsp;môžem povedať, že boli fascinujúce. Na detskú železnicu som sa dostal v&nbsp;rokoch, keď jej prevádzku zabezpečovalo košické depo, po odchode do dôchodku pred desiatimi rokmi som ešte zostal vypomáhať na rušňoch v&nbsp;Čermeľskom údolí. Za tie roky medzi mladými železničiarmi som naozaj veľmi vďačný, lebo železnica je môj život aj osud. A&nbsp;takú parádnu rozlúčku, akú nám pripravili na detskej železnici, sme nezažili ani na štátnej železnici,“ vyznal sa nám Karol Tarczal.

Veľký príbeh malej železnice: Lockdown spustil červený semafor aj vláčiku v Čermeľskom údolí

Výber pre vás

Veľký príbeh malej železnice: Lockdown spustil červený semafor aj vláčiku v Čermeľskom údolí

Súvisiace články

Mlyn grófa Andrássyho: Manželia z Košíc zachránili na Gemeri jedinečnú technickú pamiatku

Po ôsmich rokoch je vyšetrovanie príčin pádu diaľničného mosta vo finále. Aké sú závery?

Metropola Goralov: Len dve mestá na Slovensku sú menšie než centrum Zamaguria

Výber pre vás