Do Tivoli z&nbsp;nesmrteľného a&nbsp;zároveň hlučného Ríma je akoby ste kameňom hodili. Návštevníci i&nbsp;samotní Rimania utekajú pred ruchom veľkomesta, aby našli nebeský pokoj. A&nbsp;veľmi dobre vedia, kde sa ukrýva. Po pár kilometroch jazdy od talianskej metropoly sa ocitnete uprostred renesancie, v&nbsp;priamom srdci klenotu architektonickej a&nbsp;krajinnej nádhery. Mimoriadny komplex je známy po celom svete, figuruje aj v&nbsp;Zozname svetového dedičstva UNESCO. Villa d'Este s&nbsp;rozľahlými rafinovane usporiadanými parkami, sochárskymi výtvormi siahajúcimi až do starobylej antiky a&nbsp;pokračujúc jej znovuzrodením v&nbsp;období renesancie, je skvostom a&nbsp;zároveň najlepšou medicínou pre každú ubolenú dušu.

<p>Je mesto v talianskom regióne Lazio približne tridsať kilometrov východne od Ríma, známe tiež pod antickým názvom Tibur. Žije v ňom približne 57&nbsp;000 obyvateľov. Je dostupné autobusom aj vlakom. V&nbsp;období rokov 1879 — 1933 bola k&nbsp;dispozícii pre dopravu do Ríma aj parná električková linka.&nbsp;&nbsp;&nbsp;</p>

Tivoli

V&nbsp;najkrajšom a&nbsp;najväčšom vodnom parku Európy napočítate 250 vodotryskov, 60 chrličov, stovku nádrží, 50 fontán, 255 kaskád, dve desiatky terás, tristo brán, nespočetné množstvo rastlín a&nbsp;vzácnych stromov. Čo je však oveľa dôležitejšie ako únavný výpočet dávnovekých artefaktov, je harmónia a&nbsp;ticho, ktoré na vás dýchne na panstve kardinála d'Este. Ja viem, ošúchaná fráza – že čas sa tu zastavil, smrdí starinou. No nič objavnejšie a&nbsp;priliehavejšie tento pocit nevystihuje. Stačí len otvoriť masívne dvere na Piazza Trento hneď vedľa kostola Santa Maria Maggiore a&nbsp;prenesiete sa do minulosti. 

Brána trošičku zavŕzga. Čo na tom, veď sa píše rok 1560. Práve vtedy si kardinál Ippolito II. d'Este objednal u&nbsp;klasického učenca a&nbsp;geniálneho staviteľa Pirra Ligoria výstavbu paláca s&nbsp;terasovitými záhradami na strmom svahu hôr s&nbsp;jedinečným výhľadom na okolitú malebnú krajinu. Na vzácnom mieste hneď pri vstupe do rezidencie visí obraz kardinála d'Este, otca myšlienky vytvoriť niečo neslýchané, čo Rím ani svet doposiaľ nevidel. Pozeráme sa na vznešenú postavu odetú do červeného kardinálskeho rúcha s&nbsp;úprimným a&nbsp;možno aj tak trochu potmehúdskym pohľadom, ktorý vedel, čo je krása. A&nbsp;nielen to, on nám ten nesmrteľný pôvab príťažlivosti zanechal ako svoje humánne dedičstvo.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OČARUJÚCEHO MIESTA S FASCINUJÚCOU HISTÓRIOU NÁJDETE V GALÉRII

Kardinál Ippolito II. d'Este nebol len tak hocikto. Bol synom Alfonsa I. d'Este, vojvodu z&nbsp;Ferrary, vnukom pápeža Alexandra V. a&nbsp;synom matky Lucrezie Borgia. Vznešená stará dynastia d'Este bola pánom Ferrary od roku 1393 a&nbsp;bola známa ako patrónka umenia a&nbsp;humanistických učencov renesancie. Ippolito ako druhý syn v&nbsp;poradí bol predurčený na kariéru v&nbsp;cirkvi. Už ako desaťročný bol vymenovaný za milánskeho biskupa, pred tridsiatkou ho vyslali na francúzsky dvor, kde sa stal poradcom francúzskeho kráľa Františka I. Vzápätí, na žiadosť kráľa, ho pápež Pavol II. menoval za kardinála. To bola ale raketová kariéra! Nečudo, vďaka cirkevným a&nbsp;kráľovským stykom a&nbsp;mimoriadnemu talentu plávať v&nbsp;búrlivých diplomatických vodách i&nbsp;neskrotnej túžbe po bohatstve sa stal sa jedným z&nbsp;najbohatších kardinálov Talianska. Na rozdiel od svojich súputníkov svoj majetok ľahtikársky neprehajdákal. Podporoval nadaných umelcov – sochára Benvenuta Cellinniho, hudobníka Pierluigiho da Palestrinu a&nbsp;básnika Tor­quata Tassa.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Nový francúzsky kráľ Henrich II. ho poslal ako vyslanca do Ríma, kde zohral významnú úlohu v&nbsp;politickom a&nbsp;spoločenskom živote mesta. Zdalo sa, že je predurčený stať sa pápežom a&nbsp;na tento cieľ použil všetky svoje peniaze a&nbsp;vplyv. V&nbsp;čase reformácie ho Tridentský koncil odsúdil za jeho extravagantný bohémsky štýl života, navyše pracoval proti nemu aj habsburský zbor. Po dohode s&nbsp;nimi lišiacky stiahol svoju kandidatúru na pápeža a&nbsp;3. decembra 1549 ho neprajníci odmenili doživotnou funkciou guvernéra Tivoli. Nový titul mu padol ako uliaty, ale ambície stať sa pápežom sa aj tak nevzdal. Päťkrát kandidoval na tento najvyšší cirkevný post, nikdy sa mu to však nepodarilo.

Ako dobre, povzdychne si vari každý návštevník vidiac bohatstvo, ktoré po sebe vášnivý zberateľ starožitností zanechal. Pobožný svet síce prišiel o&nbsp;pápeža, ale objavitelia tohto vzácneho pokladu môžu všetkými zmyslami vnímať úchvatnú hru farieb, vôní a&nbsp;poézie. Ja vám poviem, ten toskánsky kardinál bol fiškus. Nový titul guvernéra sa mu náramne hodil, pretože mohol začať vrchovato napĺňať svoje sny a&nbsp;túžby o&nbsp;diele nevídanom. Navyše dostal právomoc nad neďalekou Hadriánovou vilou, odkiaľ čerpal inšpirácie, ale zároveň mohol bezplatne načierať plným priehrš­tím do stavebného materiálu vrátane odvozu jedinečného mramoru pre svoj veľkolepý projekt. Pochopiteľne, sochy, reliéfy a&nbsp;vzácne starodávne kúsky z&nbsp;druhého storočia nášho letopočtu počas panovania cisára Hadriána v&nbsp;Ríme z&nbsp;toho nevynímajúc.

Obytný palác už doďaleka svieti svojou elegantnou fasádou. Otvára ho Vialone prezývaná veľká trieda, ohraničená rozsiahlou lodžiou. Hlavným vchodom sa dostaneme na schodisko vedúce do obradnej siene k&nbsp;freskám a&nbsp;nóbl apartmánu. Ešte predtým musíme prejsť nádvorím, nachádzajúcim sa na základoch starodávneho pôvodného kláštora, ktorý je obklopený galériou. Stredobodom je Venušina fontána, Raffaelovo dielo, ktoré si od počiatku zanechalo pôvodný vzhľad a&nbsp;výzdobu. Jej ústredným prvkom je rímska socha spiacej Venuše zdobená dvoma hlavami levov. Základňa je zdobená štukovými reliéfmi, kedysi pozlátenými, zobrazujúcimi heraldické orly rodiny d'Este. Sochárska výzdoba nádvoria je venovaná výlučne príbehom o&nbsp;najväčšom hrdinovi gréckych bájí Herkulovi a&nbsp;jeho dvanástim úlohám, ktoré úspešne splnil a&nbsp;tak mu zaručili nesmrteľnosť. Nie je tajomstvom, že Ippolito odvodzoval svoj pôvod práve od tohto antického hrdinu.

Prízemie tvoria komnaty kardinála. Jednou z&nbsp;nich je salón, kde sa konali recepcie a&nbsp;uvítacie bankety. Nie náhodou, komorné prostredie totiž ponúka aj nádherný výhľad na okolitú krajinu, posadenú ako perlu do stálozeleného pralesa stromov. Už samotný pohľad mal návštevníkov prekvapiť a&nbsp;neskôr aj ochromiť. Kardinál chcel svojich priateľov a&nbsp;hostí vo svojom paláci okúzliť, potešiť a&nbsp;pobaviť. Preto do svojej vily pozval celú armádu výtvarníkov, štukatérov, sochárov a&nbsp;keramikárov. Výsledkom sú siene, ktoré vyrážajú návštevníkom dych. Klenutý strop jeho súkromnej komnaty je dodnes pokrytý vlysmi a&nbsp;freskami na tému cnosti, maľovaných v&nbsp;dvadsiatich rôznych personifikáciách. 

Ešte pôsobivejšia je malá predsieň vedúca do kardinálovej spálne. Kazetový pozlátený strop je vyzdobený erbom, orlom obkoleseným dulovými ratolesťami, biskupským klobúkom a&nbsp;mottom rodu – veršom Ovídia s&nbsp;odkazom na draka, ktorý stráži záhrady Hesperidiek. Nechýba knižnica a&nbsp;malá kaplnka, steny zdobia maľby klasickej a&nbsp;kresťanskej symboliky. Poschodie nad osobnými apartmánmi obsahuje sériu vysoko zdobených izieb. Dielo inšpirované antickými bájami a&nbsp;povesťami rozpráva každý svoj príbeh cez symboliku a&nbsp;inotaje.

Noemova sieň nám prostredníctvom malieb na stene približuje Noema s&nbsp;archou po jeho pristátí na hore Ararat pri uzatváraní zmluvy s&nbsp;Bohom. Sála príbehov Šalamúna približuje scény zo života tohto múdreho kráľa, ktoré sú zasadené do rámov tak, aby pripomínali mramor. V&nbsp;Mojžišovej miestnosti dominuje freska, ako Mojžiš udiera palicou do skaly, prinášajúc vodu pre ľud Izraela. Hlavnou témou Tiburskej siene je osud Sibyly, predpovedajúcej narodenie Krista a&nbsp;etudu troch bratov, ktorí porazili nepriateľov a&nbsp;postavili mestečko Tivoli. Herkulova sieň zobrazuje dvanásť úloh tohto bohočloveka, ktorého napokon po splnení všetkých povinností vítajú bohovia na Olympe, pohostia ho ambróziu a&nbsp;nektárom a&nbsp;ocenia ho métou najvyššou – nesmrteľnosťou. Sieň šľachty odhaľuje maľby búst starovekého Platóna, Pytagora, Diogena, Sokrata a&nbsp;ďalších mudrcov a&nbsp;filozofov. Sieň fontán slúžila ako prijímacia miestnosť pre hostí, na koncerty a&nbsp;pravidelné umelecké podujatia. V&nbsp;čase ich najväčšej slávy znela odvšadiaľ hudba, poézia, hlučnejšie rozhovory, náboženské úvahy i&nbsp;veľavravný šepot blízkych osôb.

Hala je prepojená lodžiou a&nbsp;odtiaľ sa dostaneme do kúzelných záhrad. Namaškrtení maľbami, freskami, súsošiami, reliéfmi, začíname pod šírym nebom vnímať iný druh krásy. Fontány, kaskády, vodotrysky, nádrže, v&nbsp;ktorých sa zrkadlia aj drobné, ale za to prekvapujúce rustikálne stavby pre potešenie očí. Pri náhlom klesaní nadol sa nám začína prihovárať vôňa kvetenstva a&nbsp;spev vodotryskov. Ožívajú všetky zmysly. Je to skutočná záhrada zázrakov. Na každom kroku nás prekvapuje nejakým iným divotvorným obrazom. Otvára sa pred nami krajina fantázie. Záhrada je obsypaná stovkou fontán. Kráčame po ich stopách, premýšľajúc nad zručnosťou stredovekých inžinierov, ktorí vytvorili fontány výlučne gravitačnou silou bez čerpadiel a&nbsp;použili pri ich výrobe dômyselné a&nbsp;precízne stroje a&nbsp;triky.

Ubolení krásou si podchvíľou sadáme na lavičku, aby sme ešte väčšmi precítili nadpozemský dar. Akoby už človek neovládal krajinu, ale v&nbsp;dôvernej, citovej jednote s&nbsp;ňou splynul. Slávnostnejšie, grandióznejšie. Zdá sa nám záhaľčivá, zmyselná, akoby v&nbsp;nich slobodná fantázia námetu prebudila poetický výraz vedúci k&nbsp;splývaniu artefaktov a&nbsp;prost­redia v&nbsp;škále farieb popretkávaných svetlom a&nbsp;podvečer aj šerosvitom prchavého preludu. A&nbsp;keď len na chvíľočku prižmúrime oči, vynárajú sa z&nbsp;pološera postavičky z&nbsp;dôb renesancie odeté do jemných pestrofarebných šiat, s&nbsp;klobúčikmi na hlave, neodmysliteľným zdobeným slnečníkom a,&nbsp;pochopiteľne, zvodným úsmevom krásnych dám, ktoré venujú prítomným galantným fičúrom. 

Smerujú ku slimačiemu travertínovému schodisku, aby sa ocitli na kurte pallacorda, predchodkyne dnešného tenisového kurtu, ktorý si Ippolito priviezol z&nbsp;Francúzska. Kardinál postupne plnil zbierku fontán, privážal exotické kultivary z&nbsp;ďalekej Ázie, čaroval vo svojej záhrade, vytváral divadlo z&nbsp;tisu, platanov, paliem, štíhlych cyprusov i&nbsp;bujarých ihličnanov. Tím majstrov, remeselníkov, umelcov a&nbsp;robotníkov vytváral barokové terasy, obelisky, balust­rády, belvedéry. Niektoré sú dnes zarastené machom, pôsobia ošumelo, až nezvyčajne zašlo. Dokonca príjemne vydesia, ale práve tento nános času im dodáva nefalšovanú patinu, ktorú ocenia len rojkovia. Podídeme bližšie k&nbsp;nymfe a&nbsp;nemýlime sa. Cudne sa na nás usmieva, akoby nám chcela prezradiť svoje staré tajomstvo. Ale... psst, nikomu to nepovedzte!

Nasýtení kúzelnou prírodou pokračujeme v&nbsp;ďalšom objavovaní sugestívnych vodných ukážok. Každá je iná, svojská, originálna. Fontána Rommeta rozpráva symbolický príbeh o&nbsp;starovekom Ríme v&nbsp;miniatúre. Jej zadná časť zobrazuje najdôležitejšie pamiatky Ríma, sedem malých chrámov a&nbsp;kostolov predstavuje sedem rímskych pahorkov. V&nbsp;cent­re tohto diania sa vypína veľká socha Rím Victorious, len pár metrov od nej symbolická vlčica dojčí Romula a&nbsp;Rema. Pôsobivá lodička so sťažňom v&nbsp;tvare obelisku, vystihujúca ostrov Tiburtina v&nbsp;Tibere, sa lahodne pohupuje, ako jej to prikazuje jemný vánok. 

Nemenej zaujímavá je fontána sovy. Uchvacuje pútnikov, ktorí sa pri nej zastavia. Nielen svojou architektúrou, kde nesmú chýbať insígnie kardinála – ľalie a&nbsp;biele orly, ale najmä vďaka dômyselnému hudobnému automatu, ktorý vyrobil francúzsky fontánový inžinier Luc Leclerck. Ippolito mal totiž okrem iných darov aj veľký zmysel pre humor. Koncert predstavoval dvadsať maľovaných bronzových vtáčikov umiestnených vo výklenku na olivových vetvách. Každý operenec spieval inú melódiu, ktorú vytvárala voda a&nbsp;vzduch. Znenazdajky sa objaví múdra sova a&nbsp;všetko navôkol stíchne. Na konci hudobnej šou sa všetky vtáčiky rozospievajú unisono v&nbsp;jednej tónine.

Mohli by sme pokračovať ďalej. Ale čaká nás fontána dell'Ovato, jeden z&nbsp;najznámejších a&nbsp;najobdivovanejších pokladov záhrady. Toto dielo preslávilo tivolskú rezidenciu vo svete a&nbsp;bola inšpiráciou pre mnohých záhradných architektov. Podpísal sa pod ňu Luc Leclerck a&nbsp;jeho synovec Claude Venard. Kto ju počul, zostal ochromený stáť neveriac svojim ušiam. Kto ju videl, nemohol od nej odpútať svoj zrak. Dokonca samotný pápež Gregor&nbsp;XII., keď ju v&nbsp;roku 1572 navštívil so sprievodom svojho dvora kardinálov a&nbsp;kniežat, trval na prehliadke interiéru fontány, aby zistil, či sa v&nbsp;jej útrobách neskrývajú skutoční hudobníci. Pôsobí vznešene, majestátne, rozprávkovo. Presne tak, ako si to naplánoval divotvorný umelec Ippolito, keď podľa svojich inštinktov a&nbsp;vzácneho citu pre krásu vytváral drámu s&nbsp;hlavnými postavami, akou je okázalosť, láska k&nbsp;histórii a&nbsp;nečakané prekvapenie ponorené do všeobjímajúceho diela.

Tivoli plné zázrakov: Neďaleko od Ríma sa ocitnete v nebeskom pokoji uprostred renesancie

Výber pre vás

Tivoli plné zázrakov: Neďaleko od Ríma sa ocitnete v nebeskom pokoji uprostred renesancie

Súvisiace články

Kreatívna cesta Bavorskom: Z historického Augsburgu na vidiek plný umenia a skvelého jedla

Znovuobjavený raj: Z niekdajšej námornej republiky je jedna z najkrajších lokalít Talianska

Šokujúci Jemen: Krajina zmietaná občianskou vojnou by mohla byť turistickým rajom

Výber pre vás