Zuzana Zimmermannová

Hovorí sa, že bol taký bohatý, že jeho majetok by aj v&nbsp;dnešnej dobe prekonal najväčších bilionárov. V&nbsp;časoch, keď svetu vládli králi a&nbsp;pápeži, muž bez modrej krvi nemal zábrany žiadať o&nbsp;vrátenie pôžičky samotného kráľa či prinútiť pápeža, aby vyškrtol úroky z&nbsp;pôžičiek zo zoznamu hriechov. Augsburský rodák Jakob Fugger bol priekopník, ktorý vďaka vzdelaniu v&nbsp;Benátkach do Nemecka priniesol podvojné účtovníctvo, navyše bol obchodník telom aj dušou. 

Je najväčšia zo 16 spolkových krajín Nemecka. Leží na juhovýchode krajiny a&nbsp;patrí k&nbsp;ekonomicky najrozvinutejším a&nbsp;najbohatším regiónom nielen Nemecka, ale aj celej Európy. Hlavným mestom je Mníchov, v&nbsp;ktorom sídlia aj automobilky BMW a&nbsp;Audi, poisťovacia spoločnosť Allianz či výrobcovia športovej obuvi a&nbsp;odevov PUMA Group a&nbsp;Adidas. K&nbsp;ďalším veľkým bavorským mestám patrí Norimberg, Augsburg, Regensburg či Würzburg. Cez Bavorsko pretekajú rieky Dunaj, Mohan aj Rýn, hranicu s&nbsp;Rakúskom tvoria Bavorské Alpy s&nbsp;najvyšším vrchom Zugspitze. K&nbsp;najznámejším pamiatkam Bavorska patria zámky Neuschwanstein a&nbsp;Herrenchiemsee, bývalá rezidencia Adolfa Hitlera Orlie hniezdo alebo Krimmlské vodopády – vôbec najväčšie v&nbsp;Európe.

Bavorsko

K&nbsp;jeho hlavným artiklom patrilo korenie, luxusný tovar a&nbsp;zbrane, vlastnil však aj bane na striebro aj meď a&nbsp;hlavne bol vynikajúci bankár. Máloktoré vojenské ťaženie z&nbsp;prelomu 15. a&nbsp;16. storočia sa zaobišlo bez jeho pôžičiek s&nbsp;vysokými úrokmi, financoval aj stavbu Baziliky sv. Petra vo Vatikáne či vzostup Maximiliána I. „Oženil sa so mnou, hoci bol medzi nami takmer 20-ročný vekový rozdiel. Zabezpečil si tak vstup do augsburskej panskej spoločnosti. Keďže bol neustále na cestách, naše manželstvo zostalo bez detí,“ vysvetľuje sprievodkyňa Alexandra v&nbsp;elegantnom dobovom kostýme Fuggerovej manželky Sibylly Artztovej, keď kráčame ulicami Augsburgu. „Jeho majetok zdedili Jakobovi synovci, ktorí investovali do pozemkov a&nbsp;lesov. Dnes existujú tri línie rodov, ktoré sú priamymi potomkami Jakoba Fuggera a&nbsp;dodnes vlastnia mnohé z&nbsp;pôvodných pozemkov.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z JEDNÉHO Z NAJBOHATŠÍCH REGIÓNOV NEMECKA A EURÓPY NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;Augsburgu sa stopy po „Fuggerovi Bohatom“, ako ho prezývali, zachovali dodnes. Jeho dlhý pobyt v&nbsp;Benátkach pomohol priniesť renesančný štýl aj do týchto končín – kaplnka, ktorú financoval a&nbsp;v&nbsp;ktorej je s&nbsp;dvomi bratmi pochovaný, sa stala prvou renesančnou stavbou v&nbsp;Nemecku. Jakob Fugger však myslel aj na iných ľudí. Minimálne v&nbsp;okamihu, keď zostarol a&nbsp;túžil si vydláždiť cestu do neba. V&nbsp;Augsburgu, blízko ulíc, ktoré dodnes pretína zurčanie rieky Lech, nariadil v&nbsp;roku 1519 postaviť súbor domov pre chudobných. Fuggerei, ako komplex dnes už 142 nažlto natretých bytov pomenoval, patrí k&nbsp;najstarším stále funkčným projektom sociálneho bývania na celom svete. Ľudia za tieto byty začiatkom 16. storočia platili ročné nájomné v&nbsp;hodnote jedného florinu – dnešných 88 centov, čo bola v&nbsp;tom čase zhruba týždenná výplata bežného pracovníka. A&nbsp;presne takú istú sumu platia obyvatelia ročne aj dnes!

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na to, aby ste tu mohli bývať, musíte splniť štyri podmienky. „Byť augsburským rezidentom, byť čestným človekom, mať čistý register trestov a&nbsp;nárok na podporu. Mali by ste byť aj katolík, keďže obyvateľov od počiatkov zväzoval sľub, že sa budú trikrát denne modliť za dušu zakladateľa a&nbsp;jeho rodiny. O&nbsp;prijatí žiadosti rozhoduje nadácia, v&nbsp;ktorej sú činní Fuggerovi potomkovia,“ vysvetľuje Alexandra, keď prechádzame pokojnými dláždenými ulicami Fuggerei. Po mnohých z&nbsp;domov, ktoré vedú k&nbsp;fontáne, sa romanticky plazí brečtan, z&nbsp;tmavozelených dverí sem-tam vyzrie zvedavý nájomník.

V&nbsp;súčasnosti vo Fuggerei žije okolo 180 ľudí. Sú medzi nimi seniori, vdovy, ale aj celé rodiny. „Tento komplex, ktorý má aj vlastný bunker, prežil vyše pol tisícročia. Aj po 2. svetovej vojne ho znovu opravili a&nbsp;zmodernizovali, takže má už aj ozajstnú kúpeľňu. Kuriozitou je miestny vrátnik. Brána sa totiž o&nbsp;22.00 zatvára, obyvatelia si za neskorý vstup platia 50 centov, ak sa vrátia do polnoci, a&nbsp;euro, ak je to neskôr,“ dodáva Alexandra. V&nbsp;komplexe sa nachádza aj múzeum a&nbsp;dom s&nbsp;pôvodným vybavením zo 16. storočia, ktoré vysvetľujú dômyselnosť celého projektu. Obľúbenou je aj reštaurácia Tafeldecker, ktorá servíruje tradičné bavorské pochúťky ako syrové halušky käsepätzle, plnené taštičky maultaschen, bravčové mäso vo forme fašírky leberkäse či diviačí guláš, všetko však v&nbsp;drobných porciách na štýl španielskych tapas.

Najstaršie mesto Bavorska sa môže pochváliť aj úžasnou spleťou vodných kanálov, ktoré pretínajú ozdobené mosty a&nbsp;mostíky. Tých je tu vyše päťsto, viac ako v&nbsp;Benátkach. Vodu z&nbsp;riek Lech a&nbsp;Wertach v&nbsp;Augsburgu celé stáročia využívali na pohon vodných kolies, ktoré vytvárali energiu pre remeselné prevádzky a&nbsp;poháňali čerpadlá privádzajúce pitnú vodu. V&nbsp;súčasnosti týchto 29 kanálov vytvára príjemné zákutia pivných záhrad aj neobvyklé priedomia domov. Kanály sú súčasťou unikátneho vodohospodárskeho systému Aug­ sburgu, ktorý bol zapísaný aj na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Tvorí ho 22 objektov vrátane vodných veží, vodární či renesančných fontán, ktoré sa zaslúžili o&nbsp;hospodársky rozmach mesta.

Atmosféru Augsburgu dodávajú aj historické kupecké domy a&nbsp;renesančné a&nbsp;barokové paláce. Pozornosť púta najmä radnica a&nbsp;jej prepychová Zlatá sála s&nbsp;pozláteným stropom z&nbsp;orechového dreva a&nbsp;freskami v&nbsp;barokovom štýle. Ide síce o&nbsp;repliku, keďže počas 2. svetovej vojny strecha spadla, vôbec to však neuberá na jej impozantnosti. Odkaz pri vstupe do sály návštevníkov upozorňuje, aby sem nenosili balóny. „Strop je vysoký 14 metrov, nevieme ich potom odstrániť,“ smeje sa predavačka vstupeniek.

Augsburg preslávil aj textilný priemysel. Žili tu vyberaní tkáči a&nbsp;pradiari, v&nbsp;meste dodnes vidno budovy, ktoré slúžili ako farbiarne, a&nbsp;históriu si pripomína aj tím – Múzeum textilu a&nbsp;priemyslu. Nie div, že šikovných krajčírov tu nájdeme dodnes. Jednou z&nbsp;nich je aj Sandra Müllerová, za ktorou sa treba vybrať na malebný vidiek do obce Waldstetten. V&nbsp;dome, kde býva s&nbsp;manželom Markusom, o&nbsp;kreatívne dekorácie nie je núdza. Tými najväčšími sú však Sandrine dirndle – tradičné kroje, ktorým dodáva extravagantný šmrnc, ako aj záplava ručne navíjaných gombíkov, ktoré premieňa aj na náušnice či brošne. „Ručne navíjané gombíky boli obľúbené najmä v&nbsp;18. storočí, dodnes sa zachovali aj na miestnych krojoch, ale aj na tradičných krojoch v&nbsp;Anglicku či Holandsku. S&nbsp;príchodom kovových gombíkov však ich popularita klesala, až sa na ne takmer zabudlo,“ hovorí Nemka, ktorá nič podobné nechcela dopustiť.

Inšpirovaná históriou aj novými štýlmi

Keď počas výskumu historických odevov objavila aj bohatosť vzorov a&nbsp;farieb ručne navíjaných gombíkov, rozhodla sa remeslo oživiť. V&nbsp;jej dielni, ktorá pôsobí ako večná dúha, odpočíva pestrá spleť gombíkov, látok, krojov, čeleniek a&nbsp;priadzí. Často tu organizuje kurzy tvorby navíjaných gombíkov, o&nbsp;ktorých napísala aj knihu. Vytvorenie jedného gombíka jej v&nbsp;závislosti od vzoru trvá od desiatich minút až po tri hodiny. „Vyžaduje si to nesmierne veľa trpezlivosti. Na prácu sa treba plne sústrediť, ale mne to neprekáža, práve naopak, veľmi ma to upokojuje,“ vysvetľuje Sandra.

Mladá krajčírka sa rada inšpiruje históriou, pod jej rukami však vznikajú nové štýly. „Preferujem návrat ku koreňom, ale moderne, tradíciu prepojenú s&nbsp;rebelantstvom,“ hovorí Sandra. Platí to aj o&nbsp;krojoch – okrem tých na bežné nosenie šije aj výstredné kúsky, na ktoré využíva netradičné materiály od starých podkolienok cez uzávery z&nbsp;plechoviek až po gombíky s&nbsp;vlastnými vzormi – napríklad aj v&nbsp;podobe očí. Mladá krajčírka dúfa, že raz z&nbsp;nich usporiada aj samostatnú výstavu.

Na bavorskom vidieku nie je núdza o&nbsp;zvlnené zelené pastviny, na ktorých sa spokojne pasú kravy. Zatiaľ čo sa väčšina chovateľov sústredí na ich mlieko, z&nbsp;ktorého vyrábajú syrové pochúťky, Werner Härtl má v&nbsp;hľadáčiku kravský hnoj. Z&nbsp;neho potom tvorí netradičné umenie. Ako sa hovorí, pre niekoho odpad, pre iného poklad. „Odkedy sme sa presťahovali na vidiek, zvykol som pomáhať na farme. Keď sme vyhnali kravy na leto do hôr, zostalo na mne vyčistiť všetky stajne. Vtedy som si všimol, že hnoj veľmi tvrdohlavo drží na všetkých povrchoch, a&nbsp;tak som si povedal, že s&nbsp;ním skúsim experimentovať,“ prezrádza 45-ročný umelec, ktorý sa živí ako ilustrátor a&nbsp;príležitostne dabuje v&nbsp;rádiu a&nbsp;televízii.

Drevenú stajňu v&nbsp;Reichersbeuerne v&nbsp;Hornom Bavorsku pred 15 rokmi premenil na umelecké štúdio, v&nbsp;ktorom visia jeho obrazy maľované hnojom. Okrem vidieckych a&nbsp;naturalistických výjavov či portrétov zvierat sú to aj moderné maľby s&nbsp;provokačným odkazom, v&nbsp;ktorých hnoj zriedený vodou dopĺňa aj plátkami zlata. Hnoj ho fascinuje najmä preto, že v&nbsp;sebe zahŕňa prírodu. Zápach? Žiaden. „Hnoj je vlastne len fermentovaná tráva, keď uschne, vôbec ho necítiť. Dnes sa už používa nielen ako hnojivo, ale aj ako pohonná či stavebná látka. Dokonca je dokázané, že jedna z&nbsp;jeho baktérií pôsobí antidepresívne. Mňa zaujíma z&nbsp;hľadiska kolobehu života. Pýtam sa, kam kráča moderná výroba jedla. Nemal by to byť priemysel, kto nakŕmi svet, ale farmári. Ľudia by si mali uvedomiť, koľko práce za tým stojí,“ hovorí umelec, ktorý je zástancom ekologického hospodárenia. Sám vlastní len hydinu, celé leto sa však s&nbsp;manželkou a&nbsp;tromi deťmi chystá stráviť na horskej chate, kde sa budú starať o&nbsp;stádo kráv. Materiálu na maľovanie bude mať teda viac než dosť.

Zatiaľ čo sa niektoré kravy v&nbsp;Bavorsku nevedomky podieľajú na tvorbe umenia, ďalšie prispievajú k&nbsp;umeniu na tanieri. V&nbsp;oblasti neďaleko jazera Tegernsee leží aj výnimočná syráreň združenia Naturkäserei TegernseeLand, ktorá má v&nbsp;ponuke 30 druhov syrov. „Malí farmári mali problémy s&nbsp;predajom mlieka, a&nbsp;tak sa v&nbsp;roku 2007 spojili a&nbsp;pustili sa do výroby tvrdých aj mäkkých syrov,“ vysvetľuje spolumajiteľ a&nbsp;farmár Josef Stadler, keď stojíme pred veľkou drevenicou obklopenou zvedavým dobytkom.

Na prvom poschodí sídli reštaurácia, z&nbsp;ktorej možno cez presklenú stenu pozorovať výrobu syra. Skutočné poklady v&nbsp;podobe bochníkov zrejúcich syrov ležia v&nbsp;podzemných priestoroch. Aktuálne tu na svoje vyzretie čaká 8 000 kilogramov tvrdých syrov, ktoré kuchári používajú aj na varenie syrovej polievky. Tie, ktoré nechajú zrieť rok, musia počas čakania presne stokrát ručne otočiť. „Združujeme 20 fariem, ktoré ležia vo vzdialenosti od 500 metrov do 15 kilometrov od našej syrárne, aby sa sem čerstvé mlieko dostalo čo najrýchlejšie, keďže ho nepasterizujeme ani nepridávame žiadne konzervanty. Naše kravy jedia len seno, či už čerstvé, alebo v&nbsp;zime sušené, čo sa stará o&nbsp;unikátnu arómu aj chuť s&nbsp;vyšším obsahom omega-3 mastných kyselín. Farmári si cenu stanovujú sami. Vďaka takejto spolupráci sa nám podarilo nielen zachrániť produkciu, ale aj presláviť syry z&nbsp;nášho regiónu,“ teší sa Josef.

Königssee, Chiemsee, Walchensee, Eibsee, Kochelsee... Horské jazerá, okolo ktorých sa dá trekovať, patria k&nbsp;prírodným ikonám Bavorska. Pravdepodobne najväčším lákadlom tejto oblasti je rozľahlé jazero Tegernsee, ktoré v&nbsp;niektorých častiach obkolesujú pôvabné malé obce zasadené medzi strmými kopcami, v&nbsp;iných je zasa čisto prírodné. Obľúbila si ho aj smotánka, keďže pripomína zmenšenú verziu jazera Garda. Na jeho tyrkysových vlnách sa každoročne usporadúvajú medzinárodné súťaže v&nbsp;regatách. 

Už z&nbsp;diaľky púta pozornosť bývalý benediktínsky kláštor, z&nbsp;ktorého je dnes zámok s&nbsp;funkčným pivovarom a&nbsp;anglickým parkom. Leží v&nbsp;rovnomennom kúpeľnom mestečku Tegernsee, v&nbsp;ktorom sa z&nbsp;väčšiny niekdajších víl stali hotely. Dopĺňajú ich aj alpské ľudové domy s&nbsp;drevenými balkónmi. Na jazere ležia štyri ďalšie obce vrátane Bad Wiessee s&nbsp;liečivými prameňmi. Tegernsee je ako stvorené pre všetky vodné športy, a&nbsp;keďže leží len 50 kilometrov od Mníchova, pre mnohých jeho obyvateľov je tým pravým únikom do prírody.

Bavorské Alpy toho majú veľa čo ponúknuť pre zdatných aj menej zdatných turistov. „„Či už v&nbsp;okolí Tegernsee, na vrchole kopca Wallberg vo výške 1 722 metrov, pri Garmisch-Partenkirchene alebo Mangfallgebirge pri Spitzingsee,“ hovorí horská sprievodkyňa Stefanie Pramlová z&nbsp;organizácie Munich Wanderland, ktorá organizuje denné výlety do hôr priamo z&nbsp;Mníchova. Presviedčame sa o&nbsp;tom, keď sa lanovkou ponad pastviny prevezieme až k&nbsp;vrcholu Hochries, odkiaľ sa rozbiehajú turistické chodníky. Nie je v&nbsp;nich núdza ani o&nbsp;vrcholové kríže.

Tradícia ich stavania má hlboké korene, ktoré nesúvisia len s&nbsp;kresťanstvom, najviac ich leží práve v&nbsp;Alpách, najmä v&nbsp;Bavorsku. „Stavali ich aj križiaci ako orientačné body. Najviac sa rozšírili od konca 18. storočia spolu s&nbsp;rozmachom turistiky a&nbsp;horolezectva, ktoré dovtedy pre ľudí predstavovali veľkú nebezpečnú neznámu. Po oboch svetových vojnách pribudli aj kríže za padlých vojakov, v&nbsp;súčasnosti zostali najmä symbolmi či cieľmi pri prechádzkach v&nbsp;prírode. Vo svete sa nájde tendencia ich odstraňovania, ktorá však v&nbsp;Bavorsku nie je veľmi silná, keďže mnohé z&nbsp;krížov majú svoj vlastný príbeh,“ zasväcuje nás Stefanie.

Práve kríže horských vrcholov inšpirovali aj miestneho dizajnéra Floriana Blickenbergera, ktorý po prírode rád chodí naboso. Keď mal 17 rokov, vybral sa do zahraničia so stoeurovkou vo vrecku. Pochodil kus sveta, žil v&nbsp;Amerike aj v&nbsp;Španielsku, kde pracoval v&nbsp;oblasti gastronómie. Keď sa po rokoch vrátil do rodného Rosenheimu, nespoznával ulice ani tváre a&nbsp;celkovo stratil pocit domova. Až keď ho v&nbsp;Bavorsku začali navštevovať noví priatelia z&nbsp;rôznych kútov sveta, uvedomil si, v&nbsp;akej kráse to žije. „Raz som vystúpil na horu Heu­berg, sadol som si pod vrcholový kríž osvetlený zapadajúcim slnkom a&nbsp;premýšľal som, aké by bolo fajn, keby som si ho mohol vziať so sebou, aby mi pripomínal, aké ciele chcem dosiahnuť,“ spomína dizajnér, pre ktorého kráčanie po horách i&nbsp;samotné vrcholové kríže predstavujú symbol života.

Niekedy idete hore, niekedy dole, nič nie je nemenné. „A&nbsp;keď vyjdete na vrch hory, pozriete sa nielen vôkol, ale aj do svojho vnútra. Všetci chceme dosiahnuť istý cieľ, chcel som vyrobiť niečo, čo by nám to pripomínalo,“ hovorí 38-ročný Florian, ktorý po tejto inšpirácii začal kresliť najkrajšie vrcholové kríže z&nbsp;regiónu Chiemsee-Alpenland a&nbsp;navrhovať ich vo forme príveskov. Hoci vždy rád kreslil, s&nbsp;prácou s&nbsp;kovmi nemal žiadne skúsenosti. Nájsť zlatníka, ktorý by ho zaučil, nebolo jednoduché, jeden sa pre jeho víziu predsa len nadchol. Počas troch učňovských rokov sa u&nbsp;neho priučil trikom remesla a&nbsp;pustil sa do výroby vlastných šperkov.

Florianova zbierka dnes okrem najkrajších gravírovaných vrcholových krížov v&nbsp;regióne od Wendelsteinu cez Heuberg až po Zug­spitze a&nbsp;Hochries, ktoré sú jeho poznávacou značkou, zahŕňa aj dirndle a&nbsp;kožené nohavice lederhose, ale aj ďalšie šperky či svadobné obrúčky, ktoré vyrába priamo na pódiu uprostred svojej predajne v&nbsp;Riederingu. Prostredníctvom svojej značky, ktorá vzdáva hold Bavorsku a&nbsp;zároveň z&nbsp;neho čerpá inšpiráciu, našiel aj svoje miesto vo svete a&nbsp;nanovo si vybudoval vzťah k&nbsp;domovine, na ktorú nedá dopustiť. A&nbsp;niet sa čo čudovať, Bavorsko má skutočne všetko.