Mária Mišovičová

Detstvo a dospievanie Adolfa Hitlera neboli poznamenané dostatkom financií. Jeho otec Alois pracoval ako colník a rodina sa neustále sťahovala. S treťou manželkou, ktorá bola zároveň jeho neter, mali šesť detí, Adolf prišiel na svet štvrtý v poradí. Po otcovej smrti, v štrnástich rokoch, dostával podporu pre polosiroty. Keď mu zomrela i matka, žil z dôchodku pre siroty. Privyrábal si predajom pohľadníc a obrázkov pamätihodností Viedne, ktoré sám maľoval. Po neúspešných pokusoch dostať sa na viedenskú umeleckú školu striedal ubytovanie podľa stavu svojej peňaženky. Býval aj v útulku pre bezdomovcov, neskôr v mužskej ubytovni.

Roky živorenia si vynahradil ako ríšsky kancelár a&nbsp;nacistický diktátor. Keď sa dostal k&nbsp;moci, býval na viacerých miestach v&nbsp;Nemecku i&nbsp;v&nbsp;Rakúsku, no s&nbsp;jeho menom sa najčastejšie spája letná rezidencia Orlie hniezdo, situovaná v&nbsp;Bavorských Alpách v&nbsp;horskej dedine Obersalzberg. Túto honosnú chatu mu k&nbsp;päťdesiatinám venoval osobný tajomník Martin Bormann. Pôvodne malú chatu na Hitlerov popud a&nbsp;podľa jeho návrhov rozšírili, pristavili rozľahlú terasu s&nbsp;nádherným výhľadom na okolie. Prevládali v&nbsp;nej drevené prvky.

Vybudovať v&nbsp;tých časoch takéto obydlie vo výške 1&nbsp;834 m n. m. a&nbsp;k&nbsp;nemu aj prístupovú cestu bolo staviteľským unikátom. Na stavbe pracovalo vyše tritisíc robotníkov z&nbsp;Nemecka, Rakúska a&nbsp;Talianska a&nbsp;často bojovali s&nbsp;drsnou horskou prírodou. Za práce boli slušne platení, pracovali vo dne i&nbsp;v&nbsp;noci a&nbsp;údajne mali v&nbsp;čase oddychu k&nbsp;dispozícii utajený nevestinec s&nbsp;prostitútkami. V&nbsp;skalnatom teréne vytesali aj 124-metrový tunel, pre vodcu a&nbsp;jeho hostí v&nbsp;ňom premával výťah z&nbsp;bronzu. Sídlo pre Hitlera dokončili za trinásť mesiacov a&nbsp;náklady naň sa vyšplhali na astronomickú sumu.

Názov Orlie hniezdo dal chate francúzsky veľvyslanec André François-Poncet, ktorý ju navštívil v&nbsp;roku 1938 a&nbsp;doslova ho ohromila. Honosnému interiéru dominovala osemhranná miestnosť s&nbsp;mramorovým kozubom, darom od Benita Mussoliniho. Hitler sa tam však často nezdržiaval, skôr sporadicky, keď chcel zapôsobiť na významných hostí. Vraj pre závraty, strach z&nbsp;výšok a&nbsp;klaustrofóbiu. Bližšie k&nbsp;pravde bude skôr iná verzia – mal strach zo zajatia na takomto mieste, kde nebola možnosť úniku. Zato jeho milenka Eva Braunová toto miesto milovala. Na priestrannej terase sa rada opaľovala, často chodila na prechádzky po okolí a&nbsp;zo všetkého najradšej usporadúvala rôzne oslavy. Na konci vojny Spojenci aj toto miesto bombardovali, ale Orlie hniezdo nezasiahli. So záujmom ho navštevujú turisti.

Inak skončilo ďalšie Hitlerovo útočisko Vlčia hradba so zaužívaným názvom Vlčí brloh pri poľskom meste Kętrzyn. Tento rozsiahly komplex asi s&nbsp;dvomi stovkami budov a&nbsp;bunkrov mu slúžil dva roky počas vojny ako hlavný stan, zdržiaval sa v&nbsp;ňom takmer neustále. Nachádzal sa v&nbsp;horách, obklopovali ho zákopy, ostnatý drôt a&nbsp;jeho súčasťou boli aj dve letiská. Práve tam sa uskutočnil neúspešný atentát na Hitlera známy ako operácia Valkýra. Na konci vojny ho na Hitlerov pokyn čiastočne zničili nemeckí vojaci, pretože nechcel, aby sa komplex dostal do rúk sovietskej armády. Vyhlásil, že má pre neho veľkú cenu.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Hitlerov fašistický spolupútnik Benito Mussolini pochádzal z&nbsp;rodiny, v&nbsp;ktorej nebol prebytok peňazí. Matka učila na základnej škole, otec bol kováč. Do rodiny po najstaršom Benitovi pribudli ešte dvaja mladší súrodenci. Mussoliniho búrlivá a&nbsp;neskrotná mladosť urobila nejednu vrásku na čele najmä veriacej matke. Niekoľkokrát ho vylúčili zo škôl pre násilnícke správanie, vreckovým nožíkom napadol spolužiaka, len čo dovŕšil šestnásť rokov, stal sa pravidelným návštevníkom verejných domov. Napriek tomu zmaturoval, získal učiteľský diplom, dokonca nejaký čas aj učil.

Rodné hniezdo opustil skoro, striedal ženy i&nbsp;adresy, až sa upísal armáde. Bol v&nbsp;prvej svetovej vojne, po jej skončení zakladal polovojenské organizácie a&nbsp;možno povedať, že od roku 1925 aj s&nbsp;pomocou takzvaných čiernych košieľ zvyšoval svoj vplyv na dianie v&nbsp;krajine a&nbsp;de facto sa z&nbsp;neho už v&nbsp;tom čase stal diktátor. Vojnová mašinéria znamenala jeho vzostup. Nielen politický, ale aj materiálny. Dostatok financií sa odzrkadlil aj na jeho luxusnom bývaní.

Prepychom sa obklopil vo Villa Torlonia v&nbsp;Ríme. Obýval ju v&nbsp;rokoch 1925 až 1943. Neoklasicistickú vilu z&nbsp;roku 1802 obklopoval veľkolepý udržiavaný park a&nbsp;rokmi k&nbsp;hlavnej budove pribúdali menšie stavby – maurská veža, jaskyňa, divadlo, ktoré pripomínali bývalú slávu Rímskej ríše. Možno preto si ju Il Duce vybral za svoje sídlo, od Torloniovcov si ju prenajímal za jednu líru ročne. Dal v&nbsp;nej vybudovať veľkú miestnosť na premietanie filmov a&nbsp;v&nbsp;parku tenisový kurt. Rád sa obklopoval atraktívnymi ženami, vo vile sa často usporadúvali bujaré večierky s&nbsp;premietaním filmov. Veľa peňazí investoval do budovania podzemných vzduchotesných bunkrov, kde by sa ukryl počas bombardovania alebo chemického útoku.

Ďalšie obydlie si taliansky diktátor dal postaviť na ostrove Rodos. Vysoko v&nbsp;horách chcel po vojne stráviť zvyšok života. Nikdy tam však nevstúpil a&nbsp;desiatky rokov zostala chata opustená, dnes je z&nbsp;nej ruina.

Krutý diktátor a&nbsp;brutálny despota Josif Vissarionovič Stalin sa narodil do rodiny chudobného krajčíra, alkoholika a&nbsp;tyrana v&nbsp;Gruzínsku. Matka, zbožná kresťanka, sa utiekala k&nbsp;Bohu a&nbsp;zo syna chcela mať kňaza. Preto v&nbsp;šestnástich rokoch vstúpil do pravoslávneho seminára v&nbsp;Tbilisi. Tam sa zoznámil s&nbsp;ideológiou Marxa a&nbsp;Engelsa, stal sa členom podzemnej organizácie, napriek výbornému prospechu sa prestal venovať štúdiu, až ho zo seminára vylúčili. Začiatkom 20. storočia skončil v&nbsp;pracovnom tábore na Sibíri, odkiaľ sa mu podarilo ujsť.

Potom sa orientoval na boľševikov, po straníckom rebríčku rokmi vystúpil až do kresla generálneho tajomníka komunistickej strany. Ako oslavovaný víťaz druhej svetovej vojny žil v&nbsp;luxuse na rozdiel od miliónov Rusov, ktorých pripravil o&nbsp;život či už počas hladomoru, v&nbsp;gulagoch, alebo vo vykonštruovaných procesoch. Rezidencií mal niekoľko a&nbsp;každá musela byť pripravená na jeho príchod. Stalin mal neustále strach o&nbsp;svoju bezpečnosť, a&nbsp;preto nikdy vopred nepovedal, do ktorej sa práve zberá.

Dôkazom je aj letné sídlo – dača – pri rozprávkovom jazere Rica na Kaukaze v&nbsp;Abcházsku. Aby splynula s&nbsp;hlbokými lesmi a&nbsp;nebolo ju vidieť z&nbsp;lietadla, bola natretá na tmavozeleno. Prístup k&nbsp;nej bol po jedinej ceste. Rozľahlá chata s&nbsp;terasou tesne nad jazerom mala viacero prijímacích miestností, tri spálne, bohatú knižnicu a&nbsp;samostatný dom pre ochranku, ktorú nezriedka tvorilo až tristo členov. K&nbsp;jazeru Rica Stalin prichádzal často, aby si vraj oddýchol od rušného života v&nbsp;Moskve. Patrila k&nbsp;jeho najobľúbenejším miestam. Dnes je v&nbsp;nej múzeum, jeho súčasťou je diktátorova pracovňa so starým masívnym stolom, za ktorým sedí Stalinova vosková figurína.

Tyran a&nbsp;politik Nicolae Andruţă Ceauşescu sa usadil do kresla prezidenta Rumunskej socialistickej republiky v&nbsp;roku 1967 a&nbsp;zotrval v&nbsp;ňom až do smrti v&nbsp;roku 1989. Na svet prišiel v&nbsp;rodine roľníka na juhu krajiny. Keď dovŕšil jedenásť rokov, odišiel do Bukurešti, aby sa z&nbsp;neho stal obuvnícky učeň. V&nbsp;štrnástich sa pridal k&nbsp;ilegálnej komunistickej strane. Počas druhej svetovej vojny striedal prácu v&nbsp;ilegalite s&nbsp;pobytmi vo väzení. Po vojne pôsobil v&nbsp;rôznych straníckych funkciách, až sa v&nbsp;roku 1965 dostal k&nbsp;moci: zvolili ho za generálneho tajomníka komunistickej strany, o&nbsp;dva roky sa stal aj hlavou štátu. Život chudobného učňa nabral iný rozmer, čo sa premietlo aj do životnej úrovne jeho rodiny.

V&nbsp;80. rokoch 20. storočia si s&nbsp;manželkou Elenou dali vo vychýrenej bukureštskej štvrti postaviť honosnú súkromnú rezidenciu, ktorá dovtedy nemala obdobu. Navrhli ju sami a&nbsp;robotníci museli do bodky plniť ich želania. Nazvali ju Jarný palác a&nbsp;tomuto pomenovaniu aj zodpovedala. Na 14-tisíc štvorcových metroch bolo 80 izieb, kino, kaderníctvo, bazén, v&nbsp;interiéri masívny nábytok, najcennejšie koberce, doplnky zo slonoviny, krištáľové lustre, na stenách gigantické portréty diktátora i&nbsp;jeho ženy, originálne obrazy od rumunských maliarov alebo tapisérie, či luxusné mozaiky, prepychová zimná záhrada. A&nbsp;všade zlato – pozlátené sály, vodovodné kohútiky, k&nbsp;tomu tisícky ton krištáľu a&nbsp;štyri druhy mramoru.

Po smrti Ceauşescovcov v&nbsp;roku 1989 Rumuni nedali priechod emóciám a&nbsp;Jarný palác nevyplienili. Stratili sa síce niektoré vzácne dary, ale väčšina zariadenia zostala na svojom mieste. Po roku 2016 obydlie bývalého rumunského vodcu sprístupnili verejnosti.

Pre niekoho hrdina, no pre väčšinu vrah, ktorý likvidoval počas občianskej vojny i&nbsp;po nej svojich odporcov beštiálnym spôsobom. Pochádzal z&nbsp;rodiny, kde sa muži upísali armáde. Jeho otec slúžil v&nbsp;námorníctve. Bol to chladný, prísny muž, ktorý pred rodinou uprednostňoval alkohol a&nbsp;ženy. O&nbsp;to menej financií sa ušlo na domácnosť, takže o&nbsp;blahobyte sa nedalo hovoriť. Preto mal Francisco k&nbsp;otcovi veľmi rezervovaný vzťah. Podal sa na matku, veriacu katolíčku, a&nbsp;náboženstvo malo pevné miesto aj v&nbsp;jeho živote. Pre otcovu neprimeranú prísnosť veľmi skoro odišiel z&nbsp;domu do Toleda na vojenskú akadémiu. Po jej úspešnom ukončení nasledovala rýchla vojenská kariéra, v&nbsp;34 rokoch mal hodnosť brigádneho generála.

Španielsku vládol od roku 1939 až do svojej smrti v&nbsp;roku 1975. Nedostatok peňazí a&nbsp;skromný život v&nbsp;detstve si plne vynahradil na čele krajiny. Za sídlo si zvolil madridský palác El Pardo, ktorý v&nbsp;minulosti patril kráľom. O&nbsp;súkromnom živote tohto španielskeho diktátora na verejnosť neprenikli takmer žiadne informácie či perličky. No že sa v&nbsp;paláci obklopil prepychom, bolo zrejmé. Mramor, mahagón, luxusný nábytok dotvárali tapisérie navrhnuté maliarom Goyom. V&nbsp;rezidencii mal uloženú aj mumifikovanú relikviu – časť pravej ruky svätej Terézie z&nbsp;Ávily. Počas občianskej vojny ju ukradli z&nbsp;kláštora v&nbsp;Ronde. Od veliteľa, ktorý si ju privlastnil, sa dostala k&nbsp;Francovi a&nbsp;ten si ju so súhlasom katolíckej cirkvi ponechal až do smrti. Keď zomieral, mal ju pri sebe v&nbsp;nemocničnej izbe. K&nbsp;palácu, v&nbsp;ktorom Franco žil, patrila aj nádherná záhrada vo francúzskom štýle. Diktátorský generál prikázal, aby cez ňu postavili dve cesty s&nbsp;veľkou križovatkou – nech sa do rezidencie dostane čo najpohodlnejšie. Dnes v&nbsp;paláci El Pardo ubytúvajú zahraničné štátne návštevy. Ak tam práve nie sú, dovnútra sa dostanú aj turisti a&nbsp;môžu si prezrieť spálňu a&nbsp;pracovňu Francisca Franca s&nbsp;jeho osobnými vecami.

Ani Mu’ammar Kaddáfí netrpel na vrchole moci biedou. Chudobné detstvo v&nbsp;rodine kočovného beduínskeho roľníka zamenil za blahobyt, keď bol 42 rokov na čele Líbye. Narodil sa v&nbsp;beduínskom stane v&nbsp;púšti neďaleko prístavu Syrta. Po základnom vzdelaní nastúpil na internátnu školu, ale keďže organizoval nepovolené demonštrácie, vylúčili ho z&nbsp;nej. Tak to skúsil v&nbsp;armáde. Študoval na dvoch vojenských akadémiách –&nbsp;​v&nbsp;Bengázi a&nbsp;v&nbsp;Sandhuste.

V&nbsp;roku 1969 s&nbsp;ďalšími dôstojníkmi zosadil z&nbsp;trónu kráľa a&nbsp;začala sa jeho kariéra vodcu štátu. A&nbsp;to so všetkými privilégiami, najmä materiálnymi. Oficiálne sídlo mal v&nbsp;Tripolise, v&nbsp;palácovom komplexe mal súkromné priestory, ale bolo tam aj sídlo vlády a&nbsp;armády. Z&nbsp;vybavenia privátnych miestností bolo zrejmé, že s&nbsp;chudobou sa rozišiel nadobro. Pohodlie jemu i&nbsp;rodine zabezpečoval starožitný nábytok, drahé obrazy, masívne zlaté lavice, prepychové koberce, sochy. Pre potomkov dal v&nbsp;záhrade vybudovať zábavný park s&nbsp;kolotočom a&nbsp;ďalšími atrakciami, nechýbala zoologická záhrada a&nbsp;v&nbsp;nej zvieratá ako dar od spriatelených afrických vládcov.

Leto obvykle trávil vo veľkolepej rezidencii v&nbsp;prímorskom meste Bengázi. Obydlie bolo dômyselne ukryté v&nbsp;záhradách na kopci a&nbsp;aj tu sa luxus snúbil s&nbsp;nevkusom. Kaddáfí si doprial bazén s&nbsp;tyrkysovou vodou, okázalo zariadené izby, na toalete tlačidlo a&nbsp;vedľa neho piktogram s&nbsp;kresbou čašníka. V&nbsp;suteréne sa skrývali mohutné oceľové dvere, za nimi spleť chodieb, ktoré sa končili v&nbsp;bunkri. Vnútri bol vetrací systém, ktorý ho mal ochrániť pred chemickým útokom, rôzna najmodernejšia technológia na prežitie, sklad so zásobami potravín na niekoľko mesiacov aj prepychové obytné priestory. A&nbsp;hoci väčšinu zahraničných návštev prijímal v&nbsp;známom stane, ani v&nbsp;ňom Kaddáfímu na komfortný život nič nechýbalo.

Väčšinu realít, ktoré vlastnil, po jeho zabití povstalcami v&nbsp;roku 2011 vyrabovali nahnevaní Líbyjčania. Nenašiel sa ani povestný stan. Smrť ho nezastihla na luxusnom lôžku, ale v&nbsp;kanáli, v&nbsp;ktorom sa so strážcami pokúšal ukryť pred povstalcami.

Prepych sa snúbil s nevkusom: Najznámejší svetoví diktátori sa potrebovali obklopovať luxusom

Výber pre vás

Prepych sa snúbil s nevkusom: Najznámejší svetoví diktátori sa potrebovali obklopovať luxusom

Súvisiace články

Kráľovná kozmetiky: ESTÉE LAUDER krémy spočiatku miešala v kuchyni

HRIEŠNI ĽUDIA MESTA PRAŽSKÉHO: Aký bol skutočný radca Vacátko?

Francúzsky Sinatra: CHARLESA AZNAVOURA odhovárali, aby sa stal umelcom

Výber pre vás