Medzinárodná speleologická únia vyhlásila rok 2021 za Medzinárodný rok jaskýň a krasu. „Sme v Nízkych Tatrách na úpätí Ďumbiera. Tu pramení Lúčanka, pretekajúc pokojným malebným údolím. Všade vládne posvätné ticho. Stádo oviec sa pasie, pochutnáva si na výživnej paši, na tráve, ktorá rastie na kamenných vápencových vŕškoch.“ Tak znel úvodný text nemého dokumentu o Demänovskej doline z roku 1928.

Správy Rudolfa Tesnohlídka z&nbsp;Brna spred 100 rokov, uverejnené v&nbsp;Lidových novinách v&nbsp;auguste 1921, krátko po objave Chrámu slobody (Demänovskej jaskyne slobody), zvýšili záujem o&nbsp;slovenskú prírodu aj v&nbsp;Česku. V&nbsp;Československej republike totiž Slovensko pripomínalo nepobozkanú nevestu s&nbsp;veľkou budúcnosťou. V&nbsp;nízkotatranskom masíve sa začal odvíjať vzrušujúci príbeh rodiaceho sa slovenského priemyslu cestovného ruchu. Hviezdne časy Demänovskej doliny s&nbsp;aktuálnou realitou už nemajú veľa spoločné.

Z&nbsp;Liptovského Mikuláša stúpa dohora dvojica. Kráčajú dolinou od Ľadovej jaskyne pomedzi lopúchy po strácajúcom sa chodníku, popod vytŕčajúce bralá, neskôr čoraz redším lesom smrečín. V&nbsp;klobúku učiteľ z&nbsp;Moravy Alois Král s&nbsp;desaťročným Jaroslavom. Jaskyniarsky sprievodca, horársky adjunkt Adam Mišura, sa k&nbsp;nim pridáva od strednej horárne. Je to jeho služba, ktorou si privyrábal. Ani nie dvadsaťročný preskakuje okruhliaky vo vyschnutom riečisku Demänovky, netušiac, že ide v&nbsp;ústrety takej významnej objaviteľskej misii.

V&nbsp;krasovej doline panovali v&nbsp;to leto príjemné poveternostné podmienky. Pokojné dni rušil ozvenami zvonkohier spiežovcov oviec a&nbsp;jalovíc len štekot psov. Na salašoch v&nbsp;kolibách, oázach slovenských hôr a&nbsp;lesov, hoci na Repiskách, Lúčkach na Podrohu či inde pulzoval neľahký robotný pastiersky život. Adam Mišura sa dobre orientuje v&nbsp;zajatí vápencových skalísk, obrastených nízkymi krovinami. Remízky rozrastajúcich sa ihličnanov dotvárajú krajinu, pripomínajúcu exteriéry nemeckých mayoviek z&nbsp;juhu Európy. Po lete sa dolina vždy o&nbsp;čosi zmení. Nie veľa ani málo. Zostávajú len cestičky vyšliapané hospodárskymi zvieratami i&nbsp;divou zverou. Niekde pribudnú v&nbsp;potokoch nánosy, kdesi sa zurčiaca voda razom stráca, aby sa na inom mieste znova vynorila.

Alois Král, učiteľ z&nbsp;Uhorského Brodu, vie o&nbsp;doline svoje. Bol tu v&nbsp;roku 1913. Speleologické poznatky, skúsenosti využíva na spoznanie tunajšieho podzemia, ktoré je deravé, pripomínajúce obrovskú špongiu s&nbsp;bezodnými podzemiami plnými vody. Vyzná sa, veď je žiakom Karla Absolona, populárneho geológa, jaskyniara. Pod Tatry sa vracia tretí raz s&nbsp;jasným zámerom, ale aj s&nbsp;pokorou i&nbsp;s&nbsp;bázňou.

Horolezecké lano s&nbsp;karbidovou lampou mu požičal Miloš Janoška. V&nbsp;sídle župy v&nbsp;Liptovskom Sv. Mikuláši už školský inšpektor vydal prvý po slovensky písaný bedeker Sprievodca po Tatrách. Práve v&nbsp;toto leto vyšlo prvé číslo Krás Slovenska. Napodiv, časopis vychádza dodnes. V&nbsp;časopise si A. Král, rodák zo Senetářova, prečítal Janoškove poznámky o&nbsp;Liptovskom krase. Preto neváhal a&nbsp;pricestoval do Liptova. Od Janošku si požičal lano a&nbsp;karbidovú lampu. So synom Jaroslavom sa vybrali dolinou. Peši. Od horárne sprevádzal jaskyniara s&nbsp;potomkom miestny znalec, sprievodca Adam Mišura, dnes by sme povedali certifikovaný jaskyniar.

Vravia, že čas je najlepším lekárom. Po 100 rokoch by malo byť známe, ako došlo k&nbsp;objavu jaskýň v&nbsp;Demänovej. Väčšine jaskyniarov je to celkom jasné. Napriek všetkému, vari sa na tom nezhodnú už ani priami účastníci historickej chvíle? Nie, nie sú zajedno.

V&nbsp;čom sa Král s&nbsp;Mišurom zhodujú? Obaja potvrdili, ako došli na miesto ponoru v&nbsp;suchom riečisku. Ako v&nbsp;zužujúcom sa kaňone oproti ešte s&nbsp;väčším braliskom zvaným Baba vyčistili od nánosu raždia, dreva „škaredú škáru“, otvor, kde sa väčšinu roka horský potok stráca. Rúti sa do tmy. Pozornejšiemu uchu neujde viacnásobná ozvena, dôkaz nekonečných hlbín podzemia. Prvá nezhoda? Král si nespomína na to, ako opásaný lanom, prv než sa prepchá do podzemia, odkiaľ duje chladný prievan, odovzdá Mišurovi doklady, peňaženku, údajne pre každý prípad. Potom sa „stratí“ v&nbsp;tme.

Anabázu opísal Král viackrát: „Sleduji průvan, nános žilových valounů, na kolenou a&nbsp;lezmo deru se vpřed, tak uvolňuji ležmo náplav atď... uvědomuju si, že proti proudu musí existovati prostory na kilometry, až na Lúčkach!“ Znalec prostredia tvrdí, že Král zrejme nešiel proti, ale po prúde toku. Nadšený M. Janoš­ka, ktorý sa o&nbsp;objave dozvedel ako jeden z&nbsp;prvých, pretlmočil objav po pár dňoch 11. augusta v&nbsp;Národných novinách č. 179 pod dojmom Královho rozprávania.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ani v&nbsp;ďalších zápisniciach, v&nbsp;odborných, populárno-náučných jaskyniarskych časopisoch sa objaviteľ kvapľových jaskýň viac o&nbsp;Mišurovi nezmieňuje. Zvláštne je, že Mišura sa „o&nbsp;svoju evidentnú účasť na objave viac nestaral“. Keď zistil, že učiteľ Král dostal za to odmenu od prezidenta T. G. Masaryka, nič iné mu nenapadalo, iba zájsť za M. Janoš­kom. Vyrozprával mu podrobne o&nbsp;udalosti, z&nbsp;čoho je aj nový úradný zápis o&nbsp;objavení jaskýň. Mišurova interpretácia je síce podobná ako Králova, až na drobné detaily.

Podľa jeho slov prvýkrát Král navštívil horáreň Mišurovcov už 2. 8. 1921, nie, ako tvrdí, 3. augusta. Kúpil si vstupenky a&nbsp;navštívil Ľadovú jaskyňu. Od Mišuru dostal v&nbsp;tom čase dostupné informácie o&nbsp;jaskyniach v&nbsp;doline. Na druhý deň sa všetci traja vybrali popri riečisku, teraz skoro všade suchom, až na miesto, ktoré mladý Mišura i&nbsp;Král poznali. Riečisko Demänovky temer po rozchod dolín Repísk a&nbsp;Lúčanskej býva aj teraz bez vody. Iba v&nbsp;koryte Lúčanky až po Priečny je potočný prúd. No vtedy boli bez vody, suché.

Mišura uviedol, že Král „prvých 4 – 6 metrov zostúpil na dno podzemia kolmo po výstupkoch, istil sa lanom. Z&nbsp;otvoru som videl, ako s&nbsp;karbidkou ide ďalej. Koniec lana som potom uviazal na neďaleký sihliak a&nbsp;čakal na výsledok. Asi po troch hodinách čakania mi chlapec začal plakať, kde je jeho otec, a&nbsp;videl som, že čakať ďalej nemôžem, že sa Královi niečo prihodilo a&nbsp;treba ho ratovať. Pri jedinej sviečke pustil som sa po lane do ponoru.“

Mladík si uvedomoval, ako riskuje. Nemal potrebný výstroj, iba nedopálenú sviečku, ktorú vylovil v&nbsp;kabáte. Išlo o&nbsp;odvahu? Či mladícku nerozvážnosť? Do podzemia sprevádzal Mišuru iba slabý svit sviečky a&nbsp;stále prúdenie chladného vzduchu. Jaroslav zostal osamotený uprostred divočiny. Prieskumníkove veci našiel Mišura skoro na konci takmer 100 metrov dlhej chodby. Potom sa prepchal „studňovitým“ otvorom ďalej a&nbsp;vtedy kdesi v&nbsp;tme, jaskyniari po­znajú tmu-tmúcu, videl slabnúce svetlo hasnúcej karbidovej lampy. Dezorientovaný Král nevedel nájsť otvor, ktorým vošiel do veľkého novoobjaveného jaskynného podzemia. „Hovorím mu: Tadiaľto som prišiel, tadiaľ sa aj vrátim, poďte za mnou... Bol však taký rozrušený, že tomu nechcel veriť.“

A&nbsp;neveril stále. V&nbsp;zápisnici A. Mišura uvádza: „Ale prišli sme k&nbsp;vode, kde videl svoje veci a&nbsp;upokojil sa. Vtedy mu vyhŕklo úprimne z&nbsp;duše: „Vy jste mi zachránili život! Děkuji vám!“ Na druhý deň spoločne prešli hlavným kaňonom jaskyne. Král si musel všimnúť nenápadný otvor „objavnej“ chodby, ktorý predošlého dňa blúdiac v&nbsp;tme celé hodiny nevedel nájsť. Speleológ dobre vedel, že asi mladému Mišurovi vďačí za veľa. Namiesto objaviteľa mohol byť aj prvou obeťou.

Král vyviazol z&nbsp;temnoty jaskynných hlbín bez ujmy. Spomienky otca, ktorý bol v&nbsp;susednej dedine hajčim (obecným strážnikom), o&nbsp;objavení najnavštevovanejšej jaskyne na Slovensku priblížila jeho dcéra Ružena Jezná, rodená Mišurová: „Náš otec sa narodil 4. apríla 1902 v&nbsp;rodine horára v&nbsp;Demänovskej Doline. Bol to isto odvážny muž, a&nbsp;udalosť spojenú s&nbsp;učiteľom Králom sme poznali. Tak to bolo a&nbsp;nič sa na tom nezmenilo. Na korešpondenciu, a&nbsp;to ešte, keď otec žil, Král ani nereagoval. Podľa mňa obetavý skutok otca a&nbsp;jeho pamiatka by si zaslúžili viac pozornosti od jaskyniarov i&nbsp;od štátu,“ dodala R. Jezná.

V&nbsp;„objaviteľskej“ zostave sa následne začali spomínať skauti. Otto Hrabal s&nbsp;Jarmilou Vránovou, ktorí pochopiteľne vytušili, o&nbsp;čo ide, a&nbsp;chceli sa zviezť a&nbsp;prežiť „tri minúty slávy“. Na dôvažok po rokoch korunu všetkému nasadil Jaroslav Král, ktorý podľa vzoru svojho otca Mišuru nespomínal. V&nbsp;jednom sa s&nbsp;Mišurom zhodol: že sa jeho otec dlho nevracal. „Otec na fixovaném laně se spustil do ponoru, z&nbsp;jehož dna vedla do vápencového masívu úzká chodba, kterou se otec po uvolnění z&nbsp;lana začal plazit. Čekání na dlouho nevracejícího se otce se mi zdálo nekonečné. Když se asi po hodině vrátil, oznámil nám, že se obtížně proplazil až do prostorné, volné chodby k&nbsp;podzemnímu toku ponorné řeky. Sám toho dne dál postupovat nechtěl.“

Len rok po objave privítali v&nbsp;jaskyni prvých návštevníkov. Acetylénové lampy v&nbsp;roku 1928 vďaka filmárom nahradili výkonnejšie elektrické. Vo filme osvetlili tajomné zákutia, prirodzenú krásu Ružového či Mramorového riečiska, jazierok Smaragdového, Zlatého i&nbsp;viacerých priestranných dómov. „Vypudili sme večnú noc z&nbsp;jej zakliateho zámku,“ napísal Rudolf Tesnohlídek v&nbsp;útlej knižke Demänová.

Kameraman Václav Vích s&nbsp;režisérom Brichtom so štábom pražskej agentúry ELEKTA Journal nakrúcal „propagačný a&nbsp;náučný“ film Demänová vďaka financiám rezortov školstva a&nbsp;národnej osvety, národnej obrany a&nbsp;dopravy Československej republiky. Výroba dokumentu bez novej hradskej k&nbsp;jaskyniam bola nemysliteľná. V&nbsp;tom čase bolo zložité prepraviť filmársku techniku. Od ústia doliny viedla jedna schodná cesta. Novú dopravnú komunikáciu postavili však rýchlo miestni remeselníci a&nbsp;robotníci s&nbsp;vojakmi. Popri tom aj vedenie elektrickej energie.

Vodný živel prezentuje film ako hlavného aktéra bizarných premien, „keď bol ešte zemský povrch v&nbsp;pohybe, v&nbsp;čase vrásnenia. Keď sa formovali trhliny, prepadliská, do ktorých prenikala voda. Je deštrukčnou silou, ktorá umožňuje zrod kamenných usadenín ​– stalagmitov, stalaktitov, stalagnátov.“ Filmári prezentujú Krála ako by bol stále súčasťou podzemia. Ale nechýbalo veľa a&nbsp;podzemie by ho pochovalo zaživa. Dožil sa 95 rokov. Z&nbsp;Liptova sa v&nbsp;roku 1931 odsťahoval s&nbsp;pocitom nedocenenia, znechutený. Nikdy sa sem už oficiálne nevrátil. Ako bývalý kustód (správca) ani na pozvánky viac nereagoval.

O&nbsp;sprístupňovanie demänovského krasového podzemia sa staral architekt Dušan Jurkovič. Vďaka nemu vieme, že v&nbsp;doline okrem kolíb v&nbsp;tom čase stáli tri objekty, z&nbsp;nich dva so šindľovými strechami.

Prvý, kto Liptovský kras v&nbsp;Demänovej opísal, bol publicista Rudolf Tesnohlídek z&nbsp;brnianskej filiálky Lidových novín. Autor libreta Janáčkovej opery Liška Bystrouška nazval jaskyňu podzemnou krásavicou. Prirovnanie sa ujalo. Dokonca hudobný skladateľ Leoš Janáček sa v&nbsp;podzemí inšpiroval tajomnými jaskynnými zvukmi, tichom i&nbsp;vzdialenými ozvenami, jaskynným vánkom, kvapkaním, ale aj ohromujúcim hlukom bludnej podzemnej riečky. Pocity a&nbsp;subjektívne dojmy z&nbsp;podzemia opísal vo fejtóne Všudybyl: „Tu všetko zvoní, spieva, laškuje a&nbsp;štebotá, chodí, uteká, skrýva sa a&nbsp;zjavuje ako v&nbsp;rozprávke.“

V&nbsp;Janáčkovom dóme sa skvie gotický stĺp, ktorého vek odhadujú takmer na 300-tisíc rokov. Bohatú krasovú výzdobu tvoria živé aj mŕtve kvaple s&nbsp;odtieňmi žltej i&nbsp;okrovej farby, niekde s&nbsp;červenkastými variáciami, spôsobenými zlúčeninami železa a&nbsp;mangánu.

Z&nbsp;Demänovskej jaskyne slobody vychádzajú v&nbsp;nedeľu 10. septembra roku 1924 ohromení návštevníci. Medzi nimi je nenápadný človek. Často trpezlivo znovu a&nbsp;znovu ukazuje výzdobu jaskyne v&nbsp;príťažlivých sieňach, akoby bol len obyčajným zamestnancom. Takto vníma Krála Rudolf Těsnohlídek, ktorý ho sprevádza často počas prieskumných ciest. Král chodil do 12 km vzdialenej jaskyne pešo, vraj tých výprav bolo 585.

Nesedeli so založenými rukami. Desiatky nasledovníkov prvých speleológov zamerali, zmapovali a&nbsp;zdokumentovali nesmierne veľké podzemie (vyše 40 km). Pavel Herich: „Vieme, že je tu vyše 300 jaskýň s&nbsp;celkovou dĺžkou vyše 80 km a&nbsp;zdá sa, že sú podstatne dlhšie, len ich ešte nepoznáme.“

Čím viac v&nbsp;Demänovskej doline a&nbsp;v&nbsp;jej okolí jaskyniari skúmajú, tým viac sa potvrdzuje pravdivosť pomenovania podzemná krásavica. Jaskyňa je inšpiratívna. Vedia o&nbsp;tom aj liptovskí rodáci Ivan Stodola či Martin Rázus: „Niektoré skalné útvary oživli mi celkom popri rebričím venčenej a&nbsp;miestami patinovaným okrúhlym skálím vrúbenej hôrnej ceste. Mali podivnú tvár – oči, nos, ústa, z&nbsp;vymytých dier, a&nbsp;okolo to šumelo, hukotalo, ako keby niekto rozprával.“

Návštevná trasa je teraz iba zlomkom nesprístupneného bludiska. Chránené územie, zapísané do medzinárodného zoznamu mokradí v&nbsp;rámci Ramsarskej dohody, má 1&nbsp;500 hektárov. „Vieme zatiaľ o&nbsp;300 jaskyniach s&nbsp;celkovou dĺžkou vyše 80 km. V&nbsp;Karpatskom oblúku je to dosiaľ najväčší objavený jaskynný systém,“ potvrdil Pavel Herich zo Slovenskej speleologickej spoločnosti a&nbsp;predseda Jaskyniarskeho klubu v&nbsp;Demänovskej doline.

Pravda o jej objavení: Kto prvý vošiel pred sto rokmi do Demänovskej jaskyne slobody?

Výber pre vás

Pravda o jej objavení: Kto prvý vošiel pred sto rokmi do Demänovskej jaskyne slobody?

Súvisiace články

Čremošné, to je raj chatárov: Ako sa žije v obci bez kostola, obchodu i krčmy?

Smutný pohľad na LUŽNÝ LES: Kedysi bol zdrojom na rozvoj civilizácie. A dnes?!

Anarchia pod mestom: Slovenskou raritou je rozsiahla hausbótová kolónia na Dunaji

Výber pre vás