Vladimír Kampf

Umelé sezónne záplavy mali simulovať prirodzený jav, keď sa voda z&nbsp;hlavného koryta vylieva a&nbsp;vyplachuje ramennú sústavu medzi Bratislavou a&nbsp;koncom odvodného kanála Vodného diela Gabčíkovo. Vodohospodári časom prietok škrtili, akoby boli skúpi na vodu.

Argumentovali, že vyšší prívod do zvyškov niekdajšej bohatej ramennej sústavy by rybárom vyplavil umelo nasadené ryby, chatárom a&nbsp;obyvateľom záplavového územia by vyplavilo stavby alebo že by taký prívod neuniesla malá vodná elektráreň, ktorú časom postavili vode určenej pre ramená do cesty. Napriek tomu to na tlak ochranárov opäť skúsili. A&nbsp;nič ohrozujúce sa nestalo. Skôr naopak. Príroda akoby ožila po starom. Riečny ekosystém je na množstvo vody mimoriadne citlivý.

Umelá záplava v&nbsp;tomto rozsahu nebola ničím mimoriadnym. Pri výstavbe betónového kolosa v&nbsp;krajine s&nbsp;tým konštruktéri rátali. Nikto však nerátal s&nbsp;tým, že prírodnú divočinu vystrieda ľudská divočina, keď si bude hocikto na území medzi starým korytom a&nbsp;prívodným kanálom elektrárne robiť, čo sa mu práve zachce.

„Žiaľ, väčšinu pôvodných lužných lesov pod Bratislavou ľudia zmenili na monokultúry šľachtených topoľov, ktoré sú biologicky bezcenné, krajina s nimi vyzerá bezútešne,“ mieni Pavol Littera z&nbsp;Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia.

Takýto les spôsobuje kopu ďalších problémov. Šíria sa v&nbsp;ňom invázne druhy a&nbsp;lesníci v&nbsp;ňom intenzívne hospodária. Našťastie sa nájdu aj posledné zvyšky pôvodných lužných lesov. Je ich však zúfalo málo a&nbsp;aj to málo je ohrozené. Zvyčajne ich zachraňuje poloha na ostrovoch, na ktoré nevedie žiadna lesná cesta.

Cestou, ako zachovať lužný les, je vysádzať pôvodné dreviny, najlepšie tak, aby doň lesníci už nemuseli vstupovať. „K&nbsp;lužnému lesu patrí voda, ktorá vytvára jedinečné prostredie. Stačí, aby voda zmizla, a&nbsp;územie okamžite začnú zaberať invázne druhy. Ak chceme, aby ekosystém fungoval, ako má, musíme v&nbsp;ňom zachovať alebo doň vrátiť vodný režim, aby sa nekopil problém na problém. Mäkký lužný les je jedným z&nbsp;najohrozenejších nielen na Slovensku. Je to pritom jedna z&nbsp;najdynamickejšie sa meniacich ekosystémov. Rieka má veľkú tvorivú silu,“ mieni P. Littera.

Lužný les má všade na svete takmer rovnaké spoločenstvá živočíchov a&nbsp;rastlín. V&nbsp;minulom storočí ľudstvo väčšinu z&nbsp;nich zdevastovalo. „Je to pochopiteľné, pretože na Dunaji sú štyri veľké hlavné mestá: Viedeň, Bratislava, Budapešť a&nbsp;Belehrad. Bol to ľahko dosiahnuteľný zdroj pre obyvateľov okolo rieky,“ dodáva Andrej Somora, referent pre environmentálnu výchovu a&nbsp;projekty Správy CHKO Dunajské luhy. Lužný les poskytoval ľuďom obživu a&nbsp;materiál na rozvoj civilizácie.

Pokračovanie na ďalšej strane...

„Starí ľudia spomínajú na množstvá rýb, ktoré lovili v&nbsp;rieke a&nbsp;jej ramenách. Násady nepotrebovali. Keď ekosystém funguje prirodzene, rýchla obnoviteľnosť zdrojov je vysoká. Ak ekosystému zlomíme chrbticu, prestane produkovať a&nbsp;byť úživný. Žiaľ, lužným ekosystémom pod Bratislavou sme približne pred 30 rokmi chrbticu zlomili betónovým Vodným dielom Gabčíkovo. Približne 80 percent Dunaja tečie do nepriepustného kanála. Dunaj má približne pätinu vody. Výstavbou sa zmenil vodný režim zaplavovaných oblastí. Pre ich dostupnosť sa väčšina pôvodných lužných lesov premenila na monokultúry. Bez prirodzených záplav sa niektoré druhy rýb nedokážu vytierať,“ dodáva Pavol Littera.

Žiaľ, zákony myslia na postihovanie drobných hriešnikov, ktorí sú pre prírodu menej nebezpeční než nepochopenie systému, ktorý spoľahlivo funguje. „Je načase riešiť systémové veci a&nbsp;nastaviť zaplavovanie tak, aby fungovalo čo najlepšie. Pri výstavbe vodného diela prišli stavitelia s&nbsp;chabou náhradou simulovaných záplav – aspoň z&nbsp;malej časti tak chceli umožniť rybám vytierať sa. Do minulého roka až pätnásť rokov žiadne záplavy nevytvárali. Zásadný problém nevytvára niekto, kto si odtiaľto odnesie či už legálne, alebo nelegálne zopár rýb, ale ten, kto si neuvedomuje, že sa tu ryby nemajú kde množiť.“

Vinou násad sa pod Bratislavou stalo, že rybničný kapor vytlačil pôvodného dunajského kapra, ktorý takmer zmizol aj preto, že bez záplav sa nedokáže vytrieť. Za Rakúsko-Uhorska z&nbsp;rieky lovili tony rýb a&nbsp;príroda sa z&nbsp;toho vždy dostala.

Kým na Slovensku hľadáme okolo Dunaja posledné zvyšky pôvodných ekosystémov, na maďarskej strane rieky v&nbsp;mošonskom ramennom systéme sú na tom oveľa lepšie. Ekosystémy si nezlikvidovali tak tragicky ako my aj vďaka tomu, že nedostavali svoju časť sústavy vodných diel Gabčíkovo–Nagymáros. Doplatili len na to, že Slovensko odviedlo väčšinu vody z&nbsp;koryta Dunaja.