<p><em>„Ak chceš spoznať skutočnú históriu Strednej Ázie, navštív Uzbekistan,“</em> vraveli mi miestni počas mojich potuliek týmto kútom sveta. Keď nám onedlho táto krajina zrušila vízovú povinnosť, bolo rozhodnuté. Chcel som ju zažiť celú – porovnať rozdiely medzi jej východnou a&nbsp;západnou časťou. Svoju cestu začínam na najzápadnejšej hranici Uzbekistanu. Dostať sa tam znamenalo plaviť sa cez Kaspické more nákladnou loďou z&nbsp;Azerbajdžanu a&nbsp;stopovať plne naložené kamióny v&nbsp;západnom Kazachstane až k&nbsp;uzbeckým hraniciam. Túto časť miestami obýva viac tiav a&nbsp;divých zvierat ako ľudí. Vidieť ich spokojne sa prechádzať cez cestu, na ktorej sú oázy od seba vzdialené stovky kilometrov. V&nbsp;tom momente som si uvedomil, že som naozaj ďaleko od domova.</p>
<p>Západná hranica Uzbekistanu sa nachádza v&nbsp;púštnej oblasti Karakalpakstanu, do ktorej veľa turistov nechodí. Už tento fakt sľuboval poriadne dobrodružstvo. Na hranicu prichádzam po polnoci. Pätnásťkilometrová kolóna kamiónov a&nbsp;dav hlučných ľudí pred hranicou veštili, že sa cez ňu len tak ľahko nedostanem. Ako však kráčam bližšie, ktosi z&nbsp;budovy zakričal: <em>„Turist, popojdi suda!“</em> Dav ľudí pred hranicou sa neochotne rozstupuje, colníci pečiatkujú pasy, silným stiskom mi stláčajú ruku a&nbsp;nadšene ma vítajú v&nbsp;Uzbekistane.</p>

Celým názvom Uzbecká republika leží v centrálnej Ázii. Rozlohu má 448 978 km². Obyvatelia sú prevažne Uzbekovia, národným jazykom je uzbečtina. V krajine sa dohovoríte aj po rusky a s mladými ľuďmi po anglicky. Uzbekistan je druhým najväčším vývozcom bavlny na svete. Krajina je rovinatá, prevládajú púšte a stepi. Vierovyznanie je prevažne moslimské. Uzbekistan je jednou z kultúrne najzachovanejších krajín. Donedávna ho mohli navštíviť bez víz len občania niekoľkých krajín a to pravdepodobne pomohlo zachovať uzbeckú kultúru, ako ju môžeme vidieť dnes. Väčšina miestnych špecialít obsahuje mäso, no nie je problém stravovať sa vegetariánsky aj mimo turistických miest. Teploty sú počas letných dní príjemné. Dni sú teplé, ale noci bývajú veľmi chladné, a to hlavne v púštnych oblastiach.

Uzbekistan

<h3>Šoférovanie v nočnej púšti</h3>
<p>Pokračujem v&nbsp;ceste a&nbsp;čakám na auto priamo za hraničnou závorou. Hneď prvé mi zastavuje a&nbsp;dobrodružstvo nočnou uzbeckou stepou sa začína. Cesta je poriadne rozbitá, ale v&nbsp;tejto oblasti jediná. Za svitu mesiaca vidno rozsiahlu rovinu uzbeckej stepi, ako aj siluety rôznych rastlín a&nbsp;kameňov neobyčajných tvarov. Vonku je zima. Chladný vietor fúka cez pootvorené okno dovnútra napriek tomu, že počas dňa bolo nesmierne horúco.</p>
<p>Vodičom je mladý chalan, volá sa Sarvar a&nbsp;šoféruje domov až z&nbsp;Amsterdamu. To, čo by pre niekoho bola dobrodružná výprava, je pre neho práca. Dováža autá a&nbsp;na ceste je už vyše týždňa. Rozprávame sa o&nbsp;Uzbekistane, o&nbsp;miestach, ktoré určite musím navštíviť. Diskusia sa nezaobíde bez pozvania k&nbsp;nim domov. Po hodine cesty mu však už padá hlava na volant, a&nbsp;tak sa ponúkam, že ho vystriedam. Neviem, či mi tu vlastne platí vodičský preukaz, ale vďaka šoférovaniu auta cez nočnú uzbeckú púšť si odškrtávam jednu položku zo zoznamu prianí.</p>

<h3>Chlapi v&nbsp;autobuse stoja</h3>
<p>Sarvar ide až do Buchary – historicky známeho mesta Uzbekistanu –, no ja chcem najprv vidieť Aralské jazero. Respektíve to, čo z&nbsp;neho ostalo. Vystupujem&nbsp;&nbsp; teda na križovatke v&nbsp;dedine Kungirot a&nbsp;vyberám sa miestnym autobusom do mesta Muynak. Táto odľahlá časť Uzbekistanu má svoje čaro. Babičky v&nbsp;autobuse majú v&nbsp;rukách prútené košíky a&nbsp;sú tradične oblečené. Nie v&nbsp;pekných krikľavých krojoch naaranžovaných pre objektívy turistov, ale v&nbsp;skutočných tradičných tmavých odevoch s&nbsp;decentnými farebnými vzormi, ktoré sa v&nbsp;tejto oblasti nosia. Mladí ľudia sú zase oblečení elegantne v&nbsp;nejakom druhu školskej uniformy. Je šesť hodín ráno, pracovný deň sa začína. Zvedavo ich pozorujem, tak ako oni mňa, unaveného turistu s&nbsp;veľkým ruksakom a&nbsp;európskou tvárou. Pravdepodobne sa tu s&nbsp;nimi žiadny taký v&nbsp;autobuse dlho neviezol, ak vôbec. Mužom v&nbsp;tomto dopravnom prostriedku nie je dovolené sedieť. Neznalý miestnych pomerov som bol čoskoro pohľadmi, ba dokonca slovne ženami napomenutý. Skutočne, všetci chlapi, a&nbsp;to aj starší, v&nbsp;autobuse stoja.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Vraky na suchu</h3>
<p>Muynak, kedysi prístavné mesto a&nbsp;centrum rybolovu, je teraz múzeum vrakov lodí – pozostatok Aralského jazera. K&nbsp;opusteným zhrdzaveným plavidlám vedú spevnené cestičky pre turistov. Hladinu Aralského jazera možno pozorovať až niekoľko desiatok kilometrov ďalej, na takýto výlet však treba ísť terénnym autom. Alternatívou však môže byť návšteva Aralského jazera z&nbsp;kazašskej strany. Vraciam sa do dedinky Kungirot, kde ostávam na noc v&nbsp;hosťovskom dome. Tri dni som nespal, ak nerátam tých pár minút oddychu na sedadle kamióna ešte v&nbsp;Kazach­stane. V&nbsp;Uzbekistane platí, že každý turista musí mať komerčné ubytovanie. Doklad o&nbsp;ňom aj s&nbsp;pečiatkou treba predložiť na hranici. Za každú noc, za ktorú sa neviete preukázať, je nutné zaplatiť pokutu. Ráno pokračujem do mesta Nukus, hlavného mesta karakalpakstanskej časti Uzbekistanu. Čím ďalej na východ, tým sú cesty a&nbsp;celková infraštruktúra lepšie.</p>

<h3>Kolja to myslel vážne</h3>
<p>V&nbsp;Nukuse si na „čiernom trhu“ kupujem SIM kartu, pred múzeom umenia stretávam miestnych couchsurfistov. Pozrieme si spolu mesto, ktoré pôsobí dosť ticho, ulice má široké a&nbsp;čisté. Mladí ľudia rozprávajú dobre po anglicky. Prakticky každý mladý človek študuje na nejakej univerzite, obvykle technické smery. Veľmi&nbsp; ich zaujíma západná kultúra, s&nbsp;ktorou majú kontakt hlavne cez internet. Počas prehliadky mesta stretávame svadobčanov, z&nbsp;ktorých ma jeden hneď pozýva na oslavu. Zdvorilo odmietam, keďže máme už iný plán, no on trvá na tom, aby sme sa niekde stretli trebárs neskôr. Je trochu podnapitý, takže ho neberiem veľmi vážne, on však navrhuje na druhý deň spoločné raňajky. Vraví, že príde o&nbsp;siedmej ráno, a&nbsp;tak aj je. Zobudí ma hlasná trúba jeho bieleho chevroletu a&nbsp;do hodiny už sedíme na jeho pozvanie v&nbsp;motoreste za mestom. Kolja je miestny podnikateľ, rozpráva plynule po rusky aj trochu po anglicky. Veľa cestuje – aj po Európe. Vymieňame si zážitky a&nbsp;neskôr sa poberám na cestu smerom na východ. Na uzbeckých cestách väčšinou jazdia biele autá, ich kolóny najlepšie vidno v&nbsp;mestách. Biela je populárna, keďže sa podľa miestnych najmenej špiní uzbeckým pieskom.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>V&nbsp;meste otrokov</h3>
<p>Kolja ma odvezie na križovatku za mesto, odkiaľ niekoľkými ďalšími autami smerujem do mesta Chiva. Počas cesty míňame nekonečné polia s&nbsp;bavlnou. S&nbsp;jedným z&nbsp;vodičov sa dávam do reči ohľadom nútených prác, ktoré tu vraj kedysi boli realitou. Len sa pousmeje a&nbsp;zastavuje pri skupinke ľudí pracujúcej na poli – bez tieňa na tom najsilnejšom slnku. Ochotne mi ukazujú svoju prácu, robíme spolu fotky. Na ich vysmiate a&nbsp;spokojné tváre počas tejto náročnej práce dlho nezabudnem. Podvečer prichádzam do mesta. Chiva je známa svojou dlhou a&nbsp;krutou históriou ako centrum obchodu s&nbsp;otrokmi, ktorý tu prevládal od 17. až do polovice 19. storočia. Dnes z&nbsp;nej tichú oázu a&nbsp;už z&nbsp;diaľky cítiť, že toto mesto bude zážitkom. Jeho starobylá časť je ohradená hradbami z&nbsp;dreva a&nbsp;hliny, nachádzajú sa v&nbsp;nej rôzne múzeá a&nbsp;domčeky, stále obývané miestnymi s&nbsp;tradičným spôsobom života. Táto časť mi prirástla k&nbsp;srdcu. Presne tak som si totiž predstavoval typické uzbecké mesto. Ostávam niekoľko dní v&nbsp;hosteli a&nbsp;užívam si západy a&nbsp;východy slnka nad touto uzbeckou oázou.</p>

<h3>Na Bucharu treba týždeň</h3>
<p>Do Buchary sa pohodlne dostávam železnicou cez Kyzylkum, teda červenú púšť. Je to známe turistické mesto so všadeprítomnými historickými pamiatkami, ktoré sú povinnou zastávkou každého milovníka histórie. V&nbsp;jej centre určite neprehliadnete Kalon Minaret, ktorý bol vďaka svojej výške 45,6 metra dlho považovaný za najvyššiu stavbu v&nbsp;Strednej Ázii. Ešte do začiatku 20. storočia slúžil ako popravisko pre odsúdených, ktorých z&nbsp;neho zhadzovali dole. Minaret spolus s mešitou Mir-i-‑Arab Madrasa patrí do komplexu Po-i-Kalon. Bývalá pevnosť Ark of Bukhara je už dnes múzeom v&nbsp;centre Buchary. Najautentickejší dojem som mal počas prechádzky úzkymi uličkami. Tu sa suší bielizeň, tam predáva jedlo, odniekiaľ hrá hudba, inde sa zase spokojne hrajú deti len tak na ulici. Rady pred pamiatkami nie sú dlhé, no ak by ste chceli navštíviť úplne všetko, čo Buchara ponúka, potrebujete aspoň týždeň.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Rýchlovlak za babku</h3>
<p>Ďalej pokračujem do známeho historického mesta Samarkand. Medzi Bucharou a&nbsp;Samarkandom premáva moderný rýchlovlak, ktorý môže hravo konkurovať najmodernejším vlakom sveta. Azda okrem ceny, ktorá je tu viac než príjemná. Z&nbsp;mesta cítiť slávu a&nbsp;sebavedomie. Môže sa pýšiť hneď niekoľkými historickými klenotmi, no najviac na mňa zapôsobilo námestie Registan, ktoré je vraj najkrajšie na svete. Obklopujú ho dve madrasy a&nbsp;jedna mešita. Za mierny poplatok ich možno navštíviť. V&nbsp;noci sa na námestí dokonca konajú premietania priamo na ich steny. V&nbsp;Samarkande nájdete tiež hrobku Timura Veľkého, s&nbsp;ktorou, a&nbsp;hlavne s&nbsp;jej otváraním, sa viaže veľmi silná až mystická história.</p>

<h3>Sprístupnené klenoty</h3>
<p>Mojou poslednou zastávkou v&nbsp;Uzbekistane je moderné hlavné mesto Taškent, kde nájdete tiež veľa zaujímavých pamiatok. Keďže však len ťažko môže konkurovať klenotom ako Samarkand či Buchara, turistov sa tu nachádza menej. Rozhodne sa však oplatí navštíviť trh, na ktorom sa pripravuje a&nbsp;podáva uzbecké národné jedlo plov. Je to zmes dusenej ryže s&nbsp;baraním a&nbsp;konským mäsom, mrkvou, hrozienkami a&nbsp;cícerom. Medzi poslednými troma uzbeckými mestami som sa pohyboval ako turista, teda vlakmi a&nbsp;autobusmi. Cestovanie bolo jednoduché a&nbsp;potešilo ma, že táto krajina konečne otvorila svetu klenoty, ktoré boli donedávna prístupné za výrazne prísnejších podmienok. Dvojtýždňovú cestu Uzbekistanom končím na kazašských hraniciach na východe krajiny. Colníka, našťastie, nezaujímalo, že som nemal ani polovicu potvrdení o&nbsp;ubytovaní. Väčšiu časť svojej návštevy som totiž strávil u&nbsp;miestnych, teda mimo oficiálnych ubytovní.</p>

Nezabudnuteľný Uzbekistan: Lodné vraky na suchu a chlapi, čo v autobuse stoja

Výber pre vás

Nezabudnuteľný Uzbekistan: Lodné vraky na suchu a chlapi, čo v autobuse stoja

Súvisiace články

Ostrov pirátov a hlavné mesto ponoriek: Tabarcu a Cartagenu zvládnete za jeden deň

Brána k zážitkom: Na španielskom ostrove Malorka je stále čo objavovať

Saudská Arábia: Krajina kontrastov opradená tajomstvom

Výber pre vás