Mária Mišovičová

Po medializácii celej katastrofy dostala v&nbsp;novinách prezývku Nepotopiteľná Molly. Nebol to teda výmysel Jamesa Camerona, režiséra filmu Titanic, ani jeho scenáristov. Takto Margareth Brownovú nazvali novinári pre jej rázne rozhodnutie zachrániť z&nbsp;topiacej sa lode pasažierov druhej a&nbsp;tretej triedy, na ktorých nebrali bohatí ohľad.

Margareth Tobinová sa narodila v&nbsp;štáte Missouri vo veľmi chudobnej írskej rodine emigrantov. Mala ešte štyroch súrodencov – dvoch bratov a&nbsp;dve sestry. Bývali v&nbsp;polorozpadnutej chatrči v&nbsp;meste Hannibal. Už ako malá sa dokázala postarať sama o&nbsp;seba, len aby nemajetným rodičom uľahčila ťažkú situáciu. Dospievajúca Molly, ako ju familiárne volali, veľmi rýchlo pocítila sociálne postavenie rodiny. Patrili k&nbsp;tým najchudobnejším z&nbsp;chudobných. Po živote v biede túžila po blahobyte.

Pochopila, že v&nbsp;malom meste ju žiadny bohatý ženích nečaká. V&nbsp;snahe vybŕdnuť z&nbsp;chudoby odišla ako 18-ročná s&nbsp;bratom, so švagrom a&nbsp;sestrou do Colorada. Po príchode si našli spoločné bývanie v&nbsp;dvojizbovom zrube. Zamestnala sa v&nbsp;obchodnom dome a&nbsp;z&nbsp;výplat si odkladala čo možno najväčšiu sumu. Pri jej sporivosti netrvalo dlho a&nbsp;mala dosť peňazí na to, aby sa oddelila od súrodencov a&nbsp;našla si samostatné bývanie. Vtedy prvýkrát zažila, aké to je mať denne čo jesť, netriasť sa od zimy a&nbsp;zaspať v&nbsp;teplej, vykúrenej izbe.

A&nbsp;chcela viac, naozaj snívala o&nbsp;bohatstve a&nbsp;hojnosti. Najschodnejšou cestou na uskutočnenie tohto plánu sa jej zdal výhodný sobáš, čo znamenalo nájsť si majetného manžela. Lenže stretla chudobného, ale veľmi podnikavého Íra Jamesa Browna a&nbsp;zamilovala sa. Bol baník a&nbsp;Molly sa s&nbsp;ním zoznámila v&nbsp;banskej jedálni, kam chodievala po práci variť polievku pre chudobné rodiny fárajúcich mužov.

Po rokoch sa o&nbsp;manželovi vyjadrila: „Chcela som bohatého muža, pretože som túžila starnúcemu ovdovenému otcovi poskytnúť komfort. Dať mu všetko, po čom v&nbsp;živote túžil. Slobodná som chcela zostať až dovtedy, kým sa takýto muž neobjaví. Ale prišiel James Brown, zamilovala som sa a&nbsp;usúdila som, že mi bude lepšie s&nbsp;milovaným chudákom než s&nbsp;boháčom, ku ktorému by ma priťahovali len peniaze.“ Mala devätnásť, keď sa 1. októbra 1886 vzali.

Usadili sa v&nbsp;meste Stumpftown. Po roku sa mladá rodina rozrástla o&nbsp;syna Lawrenca Palmera a&nbsp;o&nbsp;dva roky po ňom prišla na svet dcéra Catherine Ellen. Pracovitý James chcel materiálne čo najlepšie zabezpečiť svojich blízkych. Zaujímal sa o&nbsp;ťažobné inžinierstvo v&nbsp;banskom priemysle. Majiteľom baní predložil viaceré inovatívne postupy v&nbsp;ťažbe zlata, za čo od nich získal 12 500 akcií a&nbsp;stal sa členom správnej rady. Viac sa Molly ani jej rodina s&nbsp;chudobou nestretli. Manželovi sa mimoriadne darilo a&nbsp;ich konto v&nbsp;banke rástlo závratnou rýchlosťou. Po ôsmich rokoch manželstva si kúpili za 30 000 dolárov rozľahlé viktoriánske sídlo v&nbsp;Denveri a&nbsp;o&nbsp;rok nato aj letný dom.

Vďaka akciám zbohatli, Molly už skôr zanechala prácu v&nbsp;obchodnom dome a&nbsp;mohla sa venovať svojim koníčkom – cestovaniu a&nbsp;charite. Zaslúžila sa napríklad o&nbsp;vznik denverského klubu žien, ktorý im ponúkal rôzne vzdelávacie kurzy. Teraz už situovaná mohla uspokojiť aj vlastný hlad po vzdelaní. Na univerzite študovala anglický jazyk a&nbsp;literatúru, zamerala sa aj na svetové reči – okrem francúzštiny na nemčinu, taliančinu, ruštinu, zaujímala sa o&nbsp;umenie. Z&nbsp;lásky k&nbsp;Francúzsku otvorila v&nbsp;Denveri pobočku Francúzskej aliancie, veľa cestovala, objavovala dovtedy nepoznané.

Lenže James Brown mal inú predstavu o&nbsp;postavení manželky. Nerád videl, keď odchádzala z&nbsp;domu, zaoberala sa filantropiou či pomáhala v&nbsp;rôznych spolkoch tým menej úspešným. Chcel mať ženu doma, aby sa venovala vareniu, upratovaniu a&nbsp;nie feministku s&nbsp;politickými sklonmi a&nbsp;mimoriadnym sociálnym cítením. Manželstvo sa im nakoniec po 23&nbsp;rokoch rozpadlo, podpísali dohodu o&nbsp;odluke. James však aj po rozchode svoju manželku finančne zabezpečil: nechal jej viktoriánske sídlo i&nbsp;letný dom a&nbsp;každý mesiac jej posielal 700 dolárov, ekvivalent súčasných 20 000 dolárov.

Napriek rozchodu, podľa slov oboch, zostali priatelia až do konca života. Vedeli o&nbsp;sebe, vzájomne komunikovali a&nbsp;jeden druhému pomáhali. Keď v&nbsp;septembri 1922 James zomrel, povedala novinárom: „Nikdy som nestretla jemnejšieho, veľkorysejšieho a&nbsp;lepšieho človeka, ako bol on.“ Takmer trojmiliónové dedičstvo, ktoré jej zanechal, narobilo rozbroje medzi ňou a&nbsp;deťmi. Tie sa rozhodli vymôcť si väčší podiel súdnou cestou. Nakoniec však spory súrodenci Lawrence a&nbsp;Catherine s&nbsp;matkou urovnali v&nbsp;súkromí a&nbsp;keď 10 rokov po manželovi opúšťala Molly tento svet, odišla zmierená s&nbsp;najbližšími. No onedlho po jeho skone došlo k&nbsp;udalosti, pre ktorú si ju zapamätal takmer celý svet.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Začiatkom roka 1912 cestovala Molly so skupinou priateľov multimilionára Johana Jacoba Astora po Egypte. V&nbsp;apríli jej doručili telegram o&nbsp;vážnom ochorení vnuka. Rozhodla sa okamžite odcestovať do Spojených štátov. Prvá loď, ktorá odchádzala do New Yorku, bol Titanic. Molly si kúpila lístok do prvej triedy a&nbsp;ponáhľala sa do francúzskeho Cherbourgu, aby sa mohla nalodiť na parník. Podľa dochovaných spomienok preživších pasažierov osadenstvo prvej triedy sa k&nbsp;Molly nesprávalo prívetivo. Prejavovali jej rovnako málo náklonnosti, ako to zachytil vo filme Titanic režisér Cameron.

Vystihol tiež jej milú, satirickú povahu, ale aj drsný humor a&nbsp;priamočiare názory, čo iritovalo až do stroskotania smotánku na palube. Čajové posedenia a&nbsp;večierky s&nbsp;bohatými pasažiermi ju veľmi nelákali. Často si nedokázala zahryznúť do jazyka a&nbsp;vyslovila nemiestnu poznámku na adresu boháčov. Pre aristokratov bola zbohatlíčka, predstavovala takzvané nové peniaze, no najmä jej dávali pocítiť, že nemala urodzených predkov.

Na rozdiel od nich sa však v&nbsp;čase, keď prišlo v&nbsp;noci zo 14. na 15.&nbsp;apríla ku katastrofe, spomedzi všetkých v&nbsp;prvej triede zachovala najľudskejšie a&nbsp;najodvážnejšie. Po náraze parníka do ľadovca a&nbsp;potom, keď už bolo zrejmé, že sa Titanic potopí, nehľadela na svoju bezpečnosť, ale pomáhala tým menej šťastným z&nbsp;podpalubia dostať sa do záchranných člnov. Jej chladnokrvnosť, odvaha, rozhodnosť spolu s&nbsp;humorom dokázali v&nbsp;danej chvíli zabrániť panike a&nbsp;zúfalstvu a&nbsp;zmierniť aspoň čiastočne strach.

Sama nastúpila do záchranného člna č. 6 medzi poslednými. Ona aj námorník Robert Hitchens sa chytili vesiel a&nbsp;vzďaľovali sa od potápajúcej sa lode. Molly však trvala na tom, aby zostali neďaleko klesajúceho plavidla pre prípad, že by niekto z&nbsp;ľadového oceána vyviazol živý a&nbsp;potreboval pomoc. Lenže Hitchens to odmietol. Bál sa, že by mohli veľké vlny spôsobené potápajúcim sa Titanicom stiahnuť ku dnu aj ich čln alebo by sa potopili pod náporom zúfalcov snažiacich sa dostať do plavidla. Molly s&nbsp;jeho postojom nesúhlasila, rozčúlila sa a&nbsp;pohrozila námorníkovi, že ak nezostanú blízko miesta katastrofy, hodí cez palubu jeho. Či sa priblížili k&nbsp;potápajúcej sa lodi, alebo odplávali do bezpečia, nie je známe. Ale pasažieri v&nbsp;tomto záchrannom člne patrili k&nbsp;tým šťastným, ktorí tragédiu luxusného Titanicu prežili.

Všetci preživší ju už potom nenazývali inak než Nepotopiteľná Molly. Nie každý z&nbsp;aristokratov dokázal tak ako Molly potlačiť svoje sebectvo a&nbsp;pomáhať. Väčšina sa starala len o&nbsp;svoju záchranu. Odmietali sa vrátiť po topiacich alebo vziať proti predpísanému počtu navyše zúfalých stroskotancov z&nbsp;ľadovej vody. Ukážku hyenizmu predviedla lady Lucy Duff-Gordonová. Do záchranného plavidla napriek nedostatku miesta s&nbsp;manželom naložili kufre s&nbsp;luxusnou garderóbou. Nesúhlasili, aby z&nbsp;vody vytiahli topiacich, prednosť dostala batožina.

Na palube lode Carpathia, ktorá prišla stroskotancom na pomoc, Mollina aktivita pokračovala. Poobchádzala všetkých zachránených cestujúcich z&nbsp;prvej triedy a&nbsp;vyzbierala od nich peniaze pre chudobných pasažierov z&nbsp;nižších tried. Potom sa pri každom jednom z&nbsp;nich zastavila, aby sa uistila, že sú v&nbsp;teple a&nbsp;majú čo jesť a&nbsp;piť. Tragédia Titanicu ju nenechala ľahostajnou ani po svojom odznení. Založila výbor na zabezpečenie základných potrieb pre preživších, ale aj pozostalých. Mnohým z&nbsp;nich poskytoval neformálne poradenstvo.

Katastrofa na Titanicu priniesla Molly Brownovej nečakanú publicitu. Tá jej v&nbsp;neskorších rokoch pomáhala úspešne bojovať za práva žien, pracujúcich, za vzdelávanie detí a&nbsp;odstraňovanie negramotnosti. Stála pri zrode moderného súdnictva pre mladistvých v&nbsp;Amerike. Na jej podnet sa každoročne pripomínala odvaha a&nbsp;statočnosť všetkých, ktorí pomáhali na Titanicu zachraňovať životy. V&nbsp;roku 1914 kandidovala do amerického Senátu, ale po vypuknutí svetového vojnového konfliktu kandidatúru stiahla.

Svoje filantropické aktivity zamerala na pomoc milovanému Francúzsku. Počas prvej svetovej vojny spolupracovala s&nbsp;Americkým výborom pre zničené Francúzsko na jeho obnove. Poskytovala finančnú podporu pre zranených francúzskych a&nbsp;amerických vojakov. A&nbsp;pokiaľ išlo o&nbsp;ňu, po prežitej tragédii si užívala každý jeden deň. Zaoberala sa najmä umením, dokonca v&nbsp;posledných rokoch svojho života hrala v&nbsp;divadle. Nikdy nezabudla na svoje korene a&nbsp;chudobným pomáhala do konca života. Rozdala im takmer celý miliónový majetok, pre seba si nechala len zlomok. Zomrela v&nbsp;spánku v&nbsp;jednom z&nbsp;newyorských hotelov. Príčinou úmrtia bol nádor na mozgu. Pochovaná je na cintoríne v&nbsp;New Yorku vedľa svojho manžela. V&nbsp;roku 1985 ju pridali do Siene slávnych žien v&nbsp;štáte Colorado.

Nepotopiteľná Molly: Milionárka riskovala život, aby zachránila chudákov z Titanicu

Výber pre vás

Nepotopiteľná Molly: Milionárka riskovala život, aby zachránila chudákov z Titanicu

Súvisiace články

Skutočný Robinson: Vyriekol želanie, ktoré sa mu splnilo, a strávil štyri roky osamote

U nás neznámy, inde vzývaný počas epidémií: Kto je muž, ku ktorému Taliani dodnes vzhliadajú?

Legendy a fámy o malom chlapcovi: Bronzový MANNEKEN PIS ciká do fontány vyše štyristo rokov

Výber pre vás