Mária Mišovičová

Fáma, ktorá na sklonku života obostrela významného talianskeho skladateľa, sa ešte viac usadila v&nbsp;povedomí verejnosti po uvedení snímky Miloša Formana Amadeus. Vo filme je taliansky hudobník vykreslený ako priemerný skladateľ, ktorý Mozartovi nežičí a&nbsp;na mladého génia žiarli. Scenár k&nbsp;filmu napísal podľa vlastnej divadelnej hry anglický dramatik Peter Shaffer. Ale dávno pred ním, päť rokov po smrti Antonia Salieriho, vyšla z&nbsp;pera ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina hra Mozart a&nbsp;Salieri, v&nbsp;ktorej taliansky skladateľ zavraždí Mozarta. Nikolaj Rimskij-Korsakov Puškinovu hru zhudobnil a&nbsp;aj v&nbsp;jeho opere bol Salieri označený za vraha. Možno práve tam vznikla legenda o&nbsp;nevraživosti hudobných legiend, ktorú scenárista P.&nbsp;Shaffer preniesol do Formanovho filmu. Hoci táto historka nemá s&nbsp;pravdou nič spoločné, verejnosť ju pozná omnoho lepšie než tvorbu Antonia Salieriho.

Antonio Salieri sa narodil na severe Talianska neďaleko Verony. Podobne ako Mozarta, aj jeho hudba oslovila už v&nbsp;detstve. Na svet prišiel v&nbsp;rodine bohatého a&nbsp;váženého obchodníka, muža milujúceho hudbu. Podmienky na rozvoj Antoniovho hudobného talentu boli preto už od jeho zrodu priaznivé. Do tajov notovej osnovy ho zasvätil starší brat Francesco, bol aj jeho prvým učiteľom. Keď mal Antonio trinásť rokov, prišiel o&nbsp;matku, o&nbsp;rok neskôr zomrel i&nbsp;jeho otec. Krátky čas žil u&nbsp;brata, potom sa jeho výchovy ujal rodinný priateľ šľachtic Giovanni Mocenigo z&nbsp;Benátok.

V&nbsp;tom čase bol v&nbsp;tomto meste i&nbsp;skladateľ Florian Leopold Gassman, ktorý prišiel do Benátok naštudovať novú operu. Pri spoločnom súkromnom hraní u&nbsp;aristokrata Moceniga ho oslovila Antoniova hra na čembale i&nbsp;jeho spev a&nbsp;rozhodol sa ho vziať do Viedne na kráľovský dvor, kde pôsobil. Zo šestnásťročného mladíka spravil svojho osobného asistenta a&nbsp;zároveň mu dohodol hodiny kompozície. Zoznámil ho aj so známymi básnikmi, libretistami, jeho umeleckým patrónom sa dokonca stal sám vynikajúci hudobný skladateľ a&nbsp;dirigent Christoph Willibald Gluck.

Netrvalo dlho a&nbsp;nadaného a&nbsp;skromného Antonia si obľúbil aj cisár Jozef&nbsp;II., syn Márie Terézie a&nbsp;následník trónu. Do jeho spoločnosti sa opäť dostal pričinením svojho ochrancu Floriana Gassmana. Tento skvelý skladateľ nechýbal medzi hudobníkmi, s&nbsp;ktorými počas večerov pravidelne hrával aj cisár. Panovník veľmi dobre ovládal hru na niekoľkých hudobných nástrojoch a&nbsp;výborne spieval. Do tejto uzavretej vznešenej spoločnosti na Gassmanov príhovor pozvali aj jeho talentovaného protežanta. Očaril ich hrou na klavíri a&nbsp;svojím spevom. Práve v&nbsp;tomto období sa už začínala formovať aj skvelá skladateľská dráha Antonia Salieriho a&nbsp;prudko stúpala nahor. Po príchode do Viedne sa ako Gassmanov asistent spočiatku venoval drobným skladbám, ich aranžmánom či inštrumentácii. No nemal ani dvadsať, keď preukázal svoje skladateľské schopnosti samostatnými dielami.

Prvý výrazný úspech zožala v&nbsp;roku 1770 jeho komická opera Vzdelané dámy. Po nej každý ďalší rok nasledovali premiéry, ktorými u&nbsp;publika triumfoval. Operou Láska nevinná, drámou Armida či komédiou Benátsky trh, ktorú počas Salieriho života uviedli v&nbsp;operných domoch tridsaťkrát, jeho skladateľská hviezda zažiarila naplno. Mal iba 24&nbsp;rokov, keď ho po týchto úspechoch vymenovali za cisárskeho komorného skladateľa, zároveň za riaditeľa talianskej opery vo Viedni. Spoločnosť hudobných umelcov Tonkünstler-Sozietät založil jeho dobrodinec Gassman s&nbsp;úmyslom podporovať ženy a&nbsp;deti hudobníkov. Výrazný podiel na jej fungovaní mal aj Antonio Salieri, v&nbsp;období rokov 1788 až 1795 bol jej predsedom a&nbsp;do roku 1818 dirigoval koncerty spoločnosti. Tá podnes patrí k&nbsp;významným európskym hudobným inštitúciám.

V&nbsp;októbri 1775 sa Antonio oženil s&nbsp;dcérou dvorného úradníka Theresiou von Helferstorferovou a&nbsp;na svet priviedli osem detí. Ani sobáš mu nebránil v&nbsp;úspešnej kariére, jeho operou Spoznaná Európa otvorila v&nbsp;roku 1778 divadelnú činnosť legendárna milánska La Scala. Medzinárodná sláva Antonia Salieriho rástla, v&nbsp;období rokov 1778 až 1780 jeho diela žali ovácie v&nbsp;Ríme i&nbsp;Benátkach, operu Škola žiarlivcov uviedli v&nbsp;Európe vo vyše šesťdesiatich naštudovaniach.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;čase, keď bol uznávaný taliansky hudobník na výslní, sa jeho cesty prvýkrát stretli s&nbsp;Wolfgangom Amadeom Mozartom. Obaja mali koncom roka 1781 záujem učiť hru na klavíri cisárovu neter princeznú Elizabeth. Jozef&nbsp;II. dal prednosť Salierimu, čo sa Mozarta dotklo. Urazený sa v&nbsp;liste sťažoval otcovi, že talianskych skladateľov na cisárskom dvore uprednostňujú pred ostatnými a&nbsp;„pre cisára neexistuje nikto iný, iba Salieri“. Táto drobná poznámka, možno až paranoická, bola pre mnohých budúcich historikov „dôkazom“, že Salieri pod cisárovým pláštikom kul intrigy proti Mozartovi. Všetko však bolo inak. Dôvod, prečo si cisár vybral Antonia, bol pragmatický. Mozart bol v&nbsp;tom čase vo Viedni cudzincom, žil v&nbsp;nej sotva pár mesiacov a&nbsp;jeho povesť nebola práve najlepšia. Na rozdiel od jeho rivala, ktorý mal slávne meno, vo viedenskej metropole žil už pätnásť rokov a&nbsp;cisárovej neteri popri výučbe na klavíri dával i&nbsp;hodiny spevu.

Wolfgang Amadeus, zázračné dieťa, mal veľmi výbušnú až divokú povahu. Okolie mu jeho vystrájanie tolerovalo, predsa len šlo o&nbsp;génia. Ako trojročný sa naučil hrať na čembale, štvorročný zvládol husle, v&nbsp;piatich rokoch skladal drobné skladby, keď dovŕšil ôsmy rok, napísal prvú operu a&nbsp;v&nbsp;štrnástich bol z&nbsp;neho koncertný majster. Narodil sa v&nbsp;Salzburgu a&nbsp;mal sedem súrodencov. Okrem rovnako nadanej staršej sestry Marie Anny všetci zomreli v&nbsp;ranom veku. Hudobné gény zdedil po otcovi Leopoldovi. Ten bol výborný skladateľ a&nbsp;uznávaný hudobník.

Jeden večer sa u&nbsp;Mozartovcov zastavil Leopoldov priateľ Andreas Schachtner, rovnako hudobník, začal hrať na husliach a&nbsp;malý Wolfgang sa pridal druhým hlasom. Chlapcova hra ho zaujala, preto rodičom navrhol, aby ho ako mimoriadny talent predstavili vo veľkomestách Európy. Mozartovci ho poslúchli a&nbsp;so šesťročným synom odišli na trojročné turné po Európe. Pridala sa k&nbsp;nemu aj sestra, hrávali dvojručne, neraz so zakrytou klaviatúrou a&nbsp;poslucháči žasli. V&nbsp;Paríži stratili matku. Nakazila sa týfusom a&nbsp;skonala. Pre Wolfganga to bola obrovská rana, takmer sa psychicky zrútil. Vrátil sa do Salzburgu, ale pre nezhody s&nbsp;tamojším arcibiskupom odišiel do Viedne s&nbsp;tým, že sa v&nbsp;nej usadí natrvalo. Bolo to na jar 1781.

Prišiel však v&nbsp;čase, keď boli všetky významné muzikantské miesta na cisárskom dvore obsadené. Hudobnému životu „vládol“ len o&nbsp;šesť rokov starší Antonio Salieri. Mozart si túto skutočnosť spočiatku nevšímal. Opojený umeleckou slobodou koncertoval v&nbsp;palácoch aristokratov a&nbsp;v&nbsp;domoch zámožných mešťanov. Jeho verejné akadémie, kde sa predviedol ako geniálny klavírny virtuóz, boli niekoľko mesiacov vopred vypredané. Na živobytie mu vystúpenia bohato stačili. Len za jeden koncert v&nbsp;Burgtheatri v&nbsp;roku 1783 mu vyplatili 1&nbsp;600&nbsp;zlatých, čo bola suma rodinného domu na predmestí Viedne. Financie teda neboli dôvodom, prečo zatúžil po mieste na cisárskom dvore. V&nbsp;hre bola prestíž. No na dvore mal hlavné postavenie Salieri.

Pokiaľ ide o&nbsp;cisárov vzťah k&nbsp;Mozartovi, z&nbsp;historických dokumentov vyplýva, že jeho postoj k&nbsp;nemu bol veľmi priateľský až familiárny. Cisár bol hneď od jeho príchodu do Viedne veľkým obdivovateľom zázračného Mozarta, navštevoval jeho koncerty, akadémie, objednával si u&nbsp;neho opery a&nbsp;honoráre za ne boli obvykle dvakrát vyššie než u&nbsp;iných skladateľov. Na príkaz Jozefa&nbsp;II. vo Viedni dokonca uviedli jeho operu Figarova svadba, ktorú v&nbsp;hlavnom meste rovnako ako v&nbsp;iných európskych metropolách pôvodne zakázali pre politický podtón. Ďalší prekvapivý zvrat nastal pri naštudovaní Mozartovej opery Don Giovanni. Písal ju s&nbsp;tým, že premiéru bude mať v&nbsp;Prahe, na viedenskej pôde s&nbsp;jej uvedením nepočítal. Cisár mu však ponúkol možnosť zinscenovať ju pre domáce publikum.

Kvalitu oboch hudobníkov a&nbsp;pomyselnú rivalitu medzi nimi si cisár uvedomoval. Obaja boli na vrchole tvorivých síl, ich operná tvorba budila ohlas nielen doma, ale po celej Európe. Ponuky na hudobné diela Mozartovi prichádzali z&nbsp;Maďarska, Nemecka, Anglicka či Holandska, Salieri sa stával mimoriadne obľúbeným skladateľom v&nbsp;Moskve, Lisabone a&nbsp;miláčikom Parížanov. Obaja mali priestor na komponovanie, úspech i&nbsp;popularitu. A&nbsp;Jozef&nbsp;II. prejavoval záujem ako o&nbsp;diela Salieriho, tak o&nbsp;Mozartove. O&nbsp;nevraživosti, nenávisti alebo o&nbsp;tom, že Antonio chcel Wolfganga zničiť, teda neexistuje žiadny seriózny dôkaz.

Počas desiatich rokov, v&nbsp;období od roku 1780 do roku 1790, keď obaja žili a&nbsp;tvorili vo Viedni, sa vzájomne pozitívne ovplyvňovali a&nbsp;vládla medzi nimi pozoruhodná spolupráca. Na tom, že Salieri nielenže poznal, ale aj obdivoval Mozartove diela, sa zhodli ich súčasníci a&nbsp;dokladajú to aj svedectvá Antoniových žiakov. Potvrdzuje to i&nbsp;list, ktorý po premiére Čarovnej flauty Wolfgang Amadeus poslal manželke: „Neverila by si, aký bol Salieri zdvorilý, ako sa mu moja opera páčila. Povedal, že je to hudba, ktorú by mali uvádzať na najväčších slávnostiach a&nbsp;pred najvýznamnejšími panovníkmi. Salieri bol sústredený od predohry až po záverečný zbor a&nbsp;často mu z&nbsp;úst vykĺzlo Bravo! či Bello!“

&nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp;&nbsp; &nbsp;Dôkaz, že skladatelia si boli blízki, podala &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; aj Mozartova žena Constanze, ktorá po &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; manželovej smrti poslala syna Franza &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp;Xaviera Wolfganga hudobne sa vzdelávať &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; práve k Salierimu.

V&nbsp;spoločnosti Tonkünstler-Sozietät Antonio Salieri ako dirigent a&nbsp;dramaturg na charitatívnych koncertoch často zaraďoval i&nbsp;Mozartove diela, zrejme dirigoval i&nbsp;premiéru jeho najslávnejšej Symfónie č.&nbsp;40&nbsp;g&nbsp;mol. Dôkaz, že Mozart a&nbsp;Salieri si boli blízki, podala aj Mozartova žena Con­stanze, ktorá po manželovej smrti poslala syna Franza Xaviera Wolfganga hudobne sa vzdelávať práve k&nbsp;tomuto talianskemu velikánovi. Snažila sa tak zabrániť ohováraniu a&nbsp;zároveň podať silný dôkaz o&nbsp;Salieriho nevine. Veď ktorá matka by poslala vlastné dieťa na štúdium k&nbsp;údajnému travičovi svojho manžela? Pracovné vzťahy medzi nimi poznala naozaj dôverne. S&nbsp;Mozartom žila v&nbsp;búrlivom manželstve deväť rokov a&nbsp;mali sedem detí. Poznala aj jeho prudkú povahu a&nbsp;často od neho počúvala paranoické invektívy proti kolegom. Salieri medzi nich nepatril.

Wolfgang Amadeus viedol bohémsky život a&nbsp;napriek vysokým honorárom sa veľmi zadlžil. Zašlo to až tak ďaleko, že sa museli z&nbsp;pôvodného bytu vysťahovať a&nbsp;skončili v&nbsp;nedôstojnom príbytku s&nbsp;plesnivými stenami. Keď tam Mozart ochorel, nemali na lekára. Jeho smrť vo veku tridsaťpäť rokov bola šokom pre rodinu, priateľov i&nbsp;celý hudobný svet. O&nbsp;tom, že prišla nečakane, svedčí i&nbsp;jeho pohreb. Po jeho skone nenasledovalo žiadne veľkolepé lúčenie, ale jednoduchý obrad pripravený narýchlo. Verejnosť o&nbsp;jeho smrti takmer netušila, nebola ho ani odprevadiť. Medzi skladateľmi, ktorí sa s&nbsp;ním prišli do Dómu svätého Štefana rozlúčiť, bol aj Antonio Salieri.

V&nbsp;tom istom roku 1791 tento svet opustil cisár Jozef&nbsp;II. a&nbsp;v&nbsp;Salierim akoby sa niečo bolo zlomilo. Rezignoval na funkciu riaditeľa opery a&nbsp;opernému žánru sa viac až na malé výnimky takmer nevenoval. Pozornosť upriamil na pedagogickú činnosť, ako učiteľ teórie, kompozície a&nbsp;spevu vychoval desiatky hudobníkov a&nbsp;spevákov. Medzi jeho žiakov patril Ludwig van Beethoven, Johann Nepomuk Hummel, Franz Liszt, Franz Schubert... Väčšinu svojich žiakov, najmä nemajetných, učil zadarmo. Celoživotne tak splácal pomyselný dlh Florianovi Gassmanovi, ktorý ho objavil, nezištne sa ho ujal, hudobne ho vzdelával a&nbsp;existenčne zabezpečil. Salieriho všestranná hudobná činnosť nezostala bez povšimnutia, získal mnohé významné ocenenia: bol rytierom Čestnej légie, členom Kráľovskej švédskej akadémie, Kráľovskej hudobnej spoločnosti, čestným členom parížskeho i&nbsp;milánskeho konzervatória, držiteľom prestížnej zlatej Civilnej medaily za päťdesiat rokov služieb habsburskému dvoru.

Vo vyššom veku sa zhoršoval jeho fyzický i&nbsp;psychický stav. Málokto tušil, aké trápenie prežíva v&nbsp;súkromí. Zomreli mu dve dospelé dcéry, jediný 23-ročný syn aj manželka. Skony najbližších mu podlomili duševné zdravie, čoraz častejšie sa u&nbsp;neho prejavovali príznaky depresie. K&nbsp;nim sa pridali zranenia spôsobené pádmi, bolestivý zápal kĺbov, čo viedlo k&nbsp;čiastočnému ochrnutiu nôh, trápil ho aj dlhotrvajúci zápal očí. Keď sa k&nbsp;nemu v&nbsp;roku 1823 dostali klebety, že otrávil Mozarta, zrútil sa. Nepoznával blízkych, bol zmätený, neraz agresívny, až ho umiestnili do&nbsp;sanatória. Tam strávil takmer dva roky.

Na návštevu za ním prichádzal skladateľ Ignaz Moscheles, ktorý tlmočil aj Salieriho slová o&nbsp;Mozartovi: „Vraj som ho otrávil, ale to nie, je to zlomyseľnosť, nič iné, len číra zlomyseľnosť. Povedzte to svetu, drahý Moscheles, že vám to povedal starý Salieri, ktorý onedlho zomrie.“ Rôzne dobové dokumenty jeho slová potvrdili, historici sú dnes rovnako presvedčení, že Salieri sa na Mozartovej smrti nepodieľal.

S&nbsp;vysvetlením, čo môže byť za predčasným úmrtím Wolfganga Amadea Mozarta, prišiel americký lekár Jan Hirschman. V&nbsp;článku z&nbsp;roku 2001 pre časopis ­Archives of Internal Medicine tvrdí, že horúčku pred jeho skonom zrejme spôsobili trichinely, parazity nachádzajúce sa v&nbsp;zle upravenom bravčovom mäse. Sú pôvodcom trichinelózy, ktorej príznaky mali k&nbsp;Mozartovmu stavu najbližšie. Americký lekár vychádzal z&nbsp;listu, ktorý Mozart krátko pred smrťou poslal manželke a&nbsp;v&nbsp;ktorom spomína bravčovú kotletu. Aj to môže byť dôkaz o&nbsp;Salieriho nevine.

Mozart vs Salieri: Fakty a mýty o živote dvoch hudobných velikánov

Výber pre vás

Mozart vs Salieri: Fakty a mýty o živote dvoch hudobných velikánov

Súvisiace články

Nazýval sa BEŠTIOU: Šokujúci príbeh najskazenejšieho muža planéty ALEISTERA CROWLEYHO

Svetovú gymnastku VĚRU ČÁSLAVSKÚ odpísali komunisti, potom prišlo rodinné peklo

Spisovateľka MAYA ANGELOUOVÁ aby uživila svojho syna, musela si zarábať aj ako prostitútka

Výber pre vás