Vladimír Kampf

Iná legenda hovorí o&nbsp; pastieroch, ktorí si všimli, že voda pomáha ovciam zbaviť sa rôznych kožných neduhov. Spozorovali, že keď sa vody napijú a&nbsp;hlavne sa do nej namočia, uľaví sa im a&nbsp;často problém úplne zmizne. V&nbsp; Smrdákoch vyviera minerálna voda s&nbsp;najvyšším obsahom sírovodíka na svete. Je ideálna na liečbu kožných chorôb a&nbsp;s&nbsp;nimi spojených zápalových ochorení pohybovej sústavy. Akoby slovenské Mŕtve more už vyše 400&nbsp;rokov vyhľadávajú chorí. Počas napoleonských vojen a&nbsp;prvej svetovej vojny sa tam liečili vojaci z&nbsp;celého Rakúsko-Uhorska.

Pôvodne bolo osídlenie známe ako Nová Ves. Názov dediny vznikol podľa hanlivej prezývky. Smrdáci boli sedliaci z oblasti so zvláštne zapáchajúcimi prameňmi. Dedinčania zo susedných miest nad nimi na trhoch ohŕňali nos.
&nbsp;
Poloha: V Trnavskom kraji v okrese Senica, približne 80 kilometrov severozápadne od Bratislavy. Obec leží na pahorkoch Záhorskej nížiny, rovinatej oblasti s príjemným miernym podnebím.
&nbsp;
Najstaršia dochovaná písomná zmienka: 1436. Obec je spomenutá v darovacej listine kráľa Mateja. Prvá zmienka o Smrdákoch ako kúpeľnom mieste pochádza z roku 1617.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 562 (k 31. 12. 2023)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Senica v apríli 2024: 4,54 %

Smrdáky

Hudobník, spisovateľ a&nbsp;organizátor nezvyčajných podujatí Braňo Jobus je v&nbsp;Smrdákoch ako doma. Chodieva tam dva razy do roka na týždenný tvorivo-liečebný pobyt. „Prvý raz som tu bol pred troma či štyrmi rokmi. Predtým som tu robieval besedy pre deti v&nbsp;kúpeľoch a&nbsp;na základnej škole. Aj mi ponúkali, že si mám vyskúšať nejakú procedúru. Mám psoriázu, tak som si povedal, že spojíme príjemné s&nbsp;užitočným. Prvý raz som tu bol až tri týždne. To je pre mňa to podstatné obdobie, ktoré mi potlačilo chorobu hneď na prvú šupu. Odvtedy sa mi to nevrátilo. Keď si to sem chodím dva razy do roka pripomenúť, je to pre mňa akurátny čas na to, aby som tú chorobu mal na uzde a&nbsp;neotravovala ma,“ pochvaľuje si. Braňo píše rozprávkové knižky pre deti a&nbsp;dospelé deti. „Kedysi som raz za rok letel na tvorivý pobyt na Maurícius. Bývalo to vo februári, keď je tu zima. Tam som písal. Cez koronu, keď sa nedalo cestovať, som si našiel malý Mauríciuštek v&nbsp;Smrdákoch. Mne to tu vyhovuje. Je to obľúbené miesto v&nbsp;mojom živote. Tu vždy nájdem pokoj potrebný na tvorbu. Napísal som tu svoju poslednú knihu.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z DEDINY SO SLOVENSKÝM MŔTVYM MOROM NÁJDETE V GALÉRII

Na jeseň chystá cédečko s&nbsp;pesničkami pre deti. Podstatnú časť spíše v&nbsp;Smrdákoch. „Termín pobytu mám poznačený dlho vopred a&nbsp;teším sa, ako sa tu budem venovať tomu, čo ma teší najviac, a&nbsp;to je tvorba. Teraz tu okrem cédečka robím scenáre o&nbsp;muflónovi Anciášovi pre televíziu. K&nbsp;tomu rád urobím nejakú besedu pre deti.“ Pokoj v&nbsp;Smrdákoch je pre Braňa Jobusa zásadný. „Po dedine chodím sám, po parčíku sám. Ľudí tu nehľadám. Tých mám pri svojich 250&nbsp;koncertoch ročne dosť. Ak si ma niekto nájde, nevadí. Pre mňa majú Smrdáky jedinečné čaro pokoja. Keby som náhle predsa len potreboval veľké mesto, do Senice je to kúsok,“ pochvaľuje si. „Smrdáčky majú veľmi dobrú polohu,“ dodáva nežne. „Ich voda a&nbsp;blato majú svetový kaliber napriek tomu, že nemajú slávu veľkých kúpeľov. Aj ten názov sa mi páči. Všetko sa mi tu páči. Viem, kedy otvárajú lekáreň či jediný obchod, posedím na lavičke, prejdem sa parkom... Úplná pohoda. V&nbsp;izbe mám gitaru a&nbsp;učím sa pesničky, ktoré si zahráme s&nbsp;Karpatskými chrbátmi. Je to tu ideálna kombinácia tvorivo-liečebného pobytu.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Starostka Ingrid Tripšanská ma najprv upozornila, aby som si nerobil žarty z&nbsp;ich záhoráckeho vína. „Pozor! Sme kúsok od Skalice, ktorej robí slávu Skalický rubín. Erb našej obce svedčí o&nbsp;tom, že tu odjakživa žili vinohradníci. Každý rok organizujeme vinobranie. Kto chce, nech príde ochutnať 31.&nbsp;augusta,“ pozýva. Ingrid si cení aj smrdácke kroje, ktoré sú síce menej zdobené ako tie zo Skalice a&nbsp;z&nbsp;Moravy, ale sú ich. „Práve vinobranie je príležitosť vyvetrať ich. Teší ma, že sa už aj hostia z&nbsp;kúpeľov zapájajú do sprievodu a&nbsp;nosia si kroje z&nbsp;regiónov, z&nbsp;ktorých pochádzajú. Máme to vďaka nim pestré. Obec nemá kultúrny dom, preto na akciách spolupracujeme s&nbsp;kúpeľmi, ktoré majú kinosálu, alebo sme vonku. Vinobranie býva posledné roky pri obecnom úrade.“

Dedina síce nemá kultúrny dom, ale obchod a&nbsp;krčmu majú. K&nbsp;tomu im zostala pošta a&nbsp;nechýba lekáreň. „Mrzí ma, že sa nám doteraz nepodarilo umiestniť v&nbsp;obci bankomat. Snažíme sa oň pätnásť rokov. Banky majú podmienku, že ak ho sem postavia, musia mať nejaký garantovaný počet výberov, ktorý ak nebude, bude ho musieť obec doplatiť. To sa našim poslancom nepáčilo. Máme iné starosti ako riešiť počet výberov z&nbsp;bankomatu.“

V&nbsp;obci funguje škôlka aj škola –&nbsp;dvojtriedna málotriedka. „Deti u&nbsp;nás majú všetko, čo potrebujú, nechýba telocvičňa, športový areál. Máme futbalové mužstvo, štadión z&nbsp;dotácií s&nbsp;priestormi na ďalšie využitie.“ Smrdáky majú od kúpeľov daň z&nbsp;ubytovania. Časť z&nbsp;nej investovali do zariadení na cvičenie, ktoré umiestnili do kúpeľného parku. „Park je pohladením pre dušu a&nbsp;je prístupný pre každého. Kto si chce zacvičiť, môže. Chodia k&nbsp;nám ľudia z&nbsp;okolitých dedín.“ Na kopčeku nad dedinou stoja bytovky, ktoré postavili kúpele za čias svojho najväčšieho rozvoja. Obec postavila ďalšie tri bytové domy. „Máme jeden z&nbsp;najmenších katastrov v&nbsp;Senickom okrese. Nemáme priestor na radovú domovú výstavbu,“ vysvetľuje.

Ingrid Tripšanská je na obecnom úrade od roku 1993. Najprv bola pracovníčka obecného úradu, kým predošlá starostka odišla do dôchodku. Bolo to pred troma volebnými obdobiami. „Mám strednú ekonomickú školu. Začala som pracovať v&nbsp;Bratislave na stavbe ružinovskej nemocnice. Odtiaľ som sa vrátila domov. Mala som dve deti a&nbsp;do Bratislavy sa mi už nechcelo. Bola som pri stavbe hotela Vietoris. Keď sme ho dostavali, chvíľu som robila upratovačku, potom na recepcii, až kým ma oslovila bývalá starostka. V&nbsp;tom čase sme mali menej kompetencií a&nbsp;práca starostu nebola až taká administratívne náročná.“

Starostka sa v&nbsp;práci našla. Zatiaľ nemala nutkanie vykašľať sa na to. „Mohla som do dôchodku robiť účtovníctvo, ale chcela som sa posunúť. S&nbsp;ľuďmi tu žijem odmala. Poznajú ma. Ani som si nemusela robiť reklamu. Pomohlo by nám, keby štát a&nbsp;úrady sprehľadnili a&nbsp;zjednodušili svoju&nbsp; agendu. Podmienky na čerpanie eurofondov menia za pochodu. Potom hovoria, že ich obce nečerpajú. Ľuďom nepovedia, čo je za tým. Mrzí ma, že ani médiá nie sú konkrétne a&nbsp;nevysvetľujú podmienky výziev. Predpokladám, že trebárs málotriedky časom zaniknú, a&nbsp;to je škoda. Deti už nebudú mať k&nbsp;obci taký blízky vzťah. Mesto nám ich pokazí. Pomery v&nbsp;malej dedine sú jedinečné a&nbsp;susedské či kamarátske vzťahy tu fungujú úplne inak.“

Súčasná riaditeľka kúpeľov Martina Fajtová, rodáčka z&nbsp;Liptova, sa našla medzi pahorkami Záhoria. V&nbsp;cestovnom ruchu pracuje od osemnástich rokov, dnes má za sebou množstvo skúseností. Kariéru začínala na termálnom kúpalisku v&nbsp;Bešeňovej. „Pro­stredie kúpaliska s&nbsp;hotelom mi učarovalo. Dialo sa tam veľa vecí naraz. Od predaja lístkov som sa dostala k&nbsp;spracovaniu administratívy, popritom som si odskočila k&nbsp;bazénom či na tamojšie skleníky vyexpedovať jedenásť ton paradajok... Rôznorodosť bola presne to, čo mi vyhovovalo,“ pochvaľuje si. Martine Fajtovej neskôr pribudla práca aj na hospodárskom dvore, výroba a&nbsp;expedícia žinčice a&nbsp;ovčieho syra. „Keď sa nám pobili bačovia, aj to som musela riešiť,“ smeje sa pri spomienke. „Nasledovali investície, stavebná činnosť... Krásna robota.“

Vďaka skúsenostiam si neskôr vyskúšala viesť hotely aj v&nbsp;Nízkych Tatrách. Nové výzvy a&nbsp;skúsenosti má rada, a&nbsp;preto keď dostala ponuku do Smrdák, neváhala. „Priniesla som si sem najmä drajv a&nbsp;chuť hľadať spôsoby, ako veci posúvať vpred. Kúpele Smrdáky sú jasným príkladom toho, že všetko je o&nbsp;ľuďoch. Máme skvelý personál, súčasťou nášho kolektívu je aj niekoľko rodín. Pravidelní hostia a&nbsp;zamestnanci majú medzi sebou hlbšie a&nbsp;dlhoročné väzby. Vítajú sa ako rodina.“ Mnohé kúpele na Slovensku vrátane Smrdák si dnes vyžadujú investície. „Personál je skvelý a&nbsp;snaží sa udržať zariadenie v&nbsp;čistom a&nbsp;dôstojnom stave. Je však nevyhnutné, aby sa časom udiala investičná zmena,“ konštatuje riaditeľka Martina Fajtová.

Kúpeľná sestra Iveta Fojtlínová prišla do Smrdák pred troma desaťročiami. „Manžela zo Smrdák som si našla počas štúdia v&nbsp;Nitre. Pôvodne som ženská sestra –&nbsp;pôrodná asistentka. V&nbsp;Nitre som pracovala v&nbsp;pôrodnej sále a&nbsp;popritom som si urobila vysokú školu fyzioterapie. Kúpele si ma našli. Práca tu v&nbsp;kúpeľoch ma aj po niekoľkých desaťročiach stále napĺňa. Najviac vtedy, keď vidím pôsobenie liečivej vody na našich pacientoch a&nbsp;hlavne u&nbsp;detí,“ hovorí.

Smrdácke bahno chladne štyrikrát pomalšie ako voda. Pomáha najmä pri kožných ochoreniach, ale nielen pri nich. „Spôsobuje aj zlepšenie hybnosti, úľavu od stuhnutosti a&nbsp;pomáha pacientom, ktorí majú problémy s&nbsp;pohybovým aparátom. Ľudia s&nbsp;psoriázou majú často psoriatickú artritídu, takže sme pre nich ako stvorení. Liečebný proces u&nbsp;nás však zaťažuje kardiovaskulárny systém, takže lekár musí zvážiť, či je pre pacienta vhodný, a&nbsp;namiešať mu dávku na mieru.“

Iveta sa vždy teší, keď porovnáva, v&nbsp;akom stave pacient prišiel a&nbsp;v&nbsp;akom odchádza. „Keď sa deťom uľaví už po niekoľkých kúpeľoch a&nbsp;prestane ich svrbieť koža, je to pre nás veľké pohladenie na duši. Pre malých pacientov je to vykúpenie. Môžu sa konečne vyspať. Keď je spokojné dieťa, je spokojná celá rodina. Naša voda je naozaj zázračná. Naše deti trpia nielen fyzicky, ale aj psychicky. Vyvršuje sa na nich často aj okolie. Majú problém zaradiť sa medzi rovesníkov, pretože ich odmietajú. Dospelí už majú aké-také vedomosti o&nbsp;psoriáze a&nbsp;vedia, že nie je infekčná.“

V&nbsp;Kúpeľoch Smrdáky sa nikto nikoho nestráni. Tu sú si všetci rovní. „Detičky tu môžu chodiť v&nbsp;krátkych rukávoch a&nbsp;nikto na ne nebude ukazovať prstom. Tu má každý človek nejaký kožný problém. Dieťa, ktoré od nás odchádza, má výrazne menšie kožné prejavy a&nbsp;niektoré ich nemajú vôbec. Jeden pobyt, žiaľ, nestačí. Nie je to ochorenie, ktoré môžeme vyliečiť úplne. Dokážeme len zmierniť prejavy. Remisia, obdobie bez príznakov, trvá približne sedem až osem mesiacov. Záleží aj na životospráve a&nbsp;iných ochoreniach. U&nbsp;nás dostanú všetci inštrukcie, ako sa ošetrovať doma.“ V&nbsp;Smrdákoch robia pre deti kus krásnej práce.

Možno raz detičky na liečení poteší aj Varvara Hromková. Vzťah k&nbsp;zvieratám zdedila po mame veterinárke, ktorá má v&nbsp;Smrdákoch prehľad o&nbsp;všetkých domácich miláčikoch. Varvara cvičí so psami už osem rokov. „Bola to náhoda. K&nbsp;mame do práce prišla trénerka zo Senice. Prihlásila som sa k&nbsp;nej na tréning a&nbsp;odvtedy fungujem pod jej klubom Agility TiNKY.“ Prvé roky behala s&nbsp;malým york­shirom Bibi a&nbsp;neskôr s&nbsp;borderskou kóliou Chilli. „Bibi je malý pes. S&nbsp;ním sa veľa nedalo. Chilli už ako dvojročná má za sebou veľké majstrovské tituly. Je bystrá. Vzájomne sa dopĺňame. Každý pes sa môže vďaka tréningu dostať na vysoké priečky. Treba na to trpezlivosť. Veľa trpezlivosti. Každý pes je iný.“

Minipes a&nbsp;veľký pes je rozdiel. Varvara okrem prekážkového behu agility robí so psíkmi choreografický dog dancing. Doma v&nbsp;Smrdákoch sa jej páči a&nbsp;nechýba jej nič. „Voľného času nazvyš nemám. Na tréningy chodím raz týždenne. Doma trénujeme podľa nálady, ako sa chce mne, ako sa chce Chilli. Nasilu to nemá cenu,“ vysvetľuje. Mimochodom, Chilli vlastne nie je Varvarina, ale jej dedka. Dostal ju na 70.&nbsp;narodeniny. „Dedko ľúbi štipľavé čili, preto sa tak volá aj jeho pes, ktorého máme spolu v&nbsp;striedavej starostlivosti,“ smeje sa.

Malá dedina, veľká rodina: Smrdáky sú svetovým unikátom s odorom sírovodíka

Výber pre vás

Malá dedina, veľká rodina: Smrdáky sú svetovým unikátom s odorom sírovodíka

Súvisiace články

Pod Kozími chrbtami: Zber handier pre papiereň bol privilégiom „šmacarov“ zo Spišskej Teplice

Milá Píla: V obci, ktorú vedie starosta so štyrmi vysokými školami

Hrdí Podbrezovčania: Vo výnimočnej dedine výnimočných ľudí s dvoma dátumami „narodenia“

Výber pre vás