Mária Mišovičová

Domáci o&nbsp;ňom zveličene hovoria, že je najstarším občanom mesta. Čím sa inšpiroval flámsky barokový sochár Jérôme Duquesnoy starší, aby túto trochu komickú postavičku začiatkom 17. storočia vytvoril, nevie s&nbsp;určitosťou nik. Umelec vraj chcel upozorniť na nedostatok pitnej vody, ktorým v&nbsp;tom čase mesto trpelo. Ale Bruselčanom sa cikajúci chlapec zapáčil tak, že sošku umiestnili do zdobeného kamenného výklenku a&nbsp;stala sa obľúbeným cieľom ich prechádzok. Neskôr pribudla fontána, do ktorej chlapček vykonáva potrebu.

Oficiálny vznik sošky sa datuje do roku 1619. Ďalší historický údaj však tvrdí, že do Bruselu sa dostala ešte skôr, v&nbsp;roku 1388, lenže zlodeji ju niekoľkokrát ukradli. Kompetentní sa v&nbsp;tom čase rozhodli, že ju nenahradia žiadnou podobnou sochou, a&nbsp;nový cikajúci chlapec sa v&nbsp;Bruseli objavil na podstavci až po vyše dvesto rokoch. Už nie v&nbsp;kamennej, ale bronzovej verzii, ktorú vytvoril sochár Duquesnoy. No vraj nielen Bruselčania mali takéto atypické umelecké dielo. Podobná kamenná verzia cikajúceho chlapčeka sa objavila vo Východnom Flámsku v&nbsp;meste Geraardsbergen už v&nbsp;polovici 15. storočia.

S&nbsp;touto sochou sa spája množstvo príbehov. Až toľko, že je ťažké prikloniť sa k&nbsp;niektorému a&nbsp;považovať ho za historicky overený. K&nbsp;tým vierohodnejším patrí príbeh o&nbsp;synovi bohatého mešťana, ktorý sa stratil v&nbsp;uliciach mesta. Zúfalí rodičia ho našli až po dvoch dňoch práve vo chvíli, keď cikal. Od radosti, že je živý a&nbsp;zdravý, dal jeho otec na tom mieste postaviť fontánku a&nbsp;nad ňu umiestniť sochu cikajúceho chlapčeka.

Ďalšia fáma, patriaca skôr do oblasti rozprávok, hovorí o&nbsp;neposlušnom chlapčati, ktoré nerešpektovalo napomenutie rodičov a&nbsp;malú potrebu vykonalo na dvere miestnej čarodejnice. Tú to tak nahnevalo, že ho premenila na sochu na mieste, kde stojí súčasný Manneken Pis. Najznámejší je asi príbeh o&nbsp;Gotfriedovi II. z&nbsp;Brabantu. V&nbsp;roku 1142 ozbrojené oddiely tohto dvojročného vojvodu bojovali proti pánom z&nbsp;Grimbergenu. Vojaci sa rozhodli, že napriek nízkemu veku chcú mať svojho maličkého veliteľa v&nbsp;blízkosti.

Mal im dodávať odvahu a&nbsp;pomôcť udržať bojovú morálku. Uložili ho preto do košíka a&nbsp;ten zavesili na strom neďaleko bojiska. Podľa povesti začal cikať práve vo chvíli, keď sa tadiaľ presúvali nepriateľské vojská. Neprestal, kým väčšina vojakov nebola mokrá. To ich tak vyviedlo z&nbsp;bojového nasadenia, že vojnu nakoniec prehrali. Do akej miery je pravdivé nasledujúce tvrdenie, je rovnako otázne. V&nbsp;stredoveku pri útoku na Brusel sa nepriateľským votrelcom nedarilo dobyť mesto.

Preto vymysleli plán: okolo mestských hradieb chceli umiestniť výbušniny, aby zničili celé opevnenie. No nevedeli, že ich špehuje chlapček menom Julianske. Keď zapálili prvú rozbušku, Julianske sa na ňu vymočil a&nbsp;mesto zachránil pred skazou. Ktorá z&nbsp;týchto legiend sa blíži k&nbsp;pravde, je dnes diskutabilné. Napriek pochybnostiam o&nbsp;historických faktoch patrí cikajúci chlapec azda k&nbsp;najobľúbenejším atraktivitám Bruselu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.&nbsp;

Pôvodnú sochu, ktorú v&nbsp;roku 1965 nahradila tá súčasná, vytvoril architekt a&nbsp;sochár Jérôme Duquesnoy starší. Svoje miesto neďaleko známeho námestia Grand Place zaujala 13. augusta 1619. Flámsky umelec počas života nikdy nezverejnil, na čí popud sa pustil do tvorby a&nbsp;kde čerpal inšpiráciu. Jérôme Duquesnoy starší bol dvorný sochár rakúskeho arcivojvodu Albrechta a&nbsp;všestranný umelec. Hoci ho preslávila práve socha Manneken Pis, nebolo to jeho jediné známe dielo.

Vytvoril plastiky viacerých svätých, napríklad Márie Magdalény, ktorú umiestnili do parku Coudenberského paláca v&nbsp;Bruseli. Vyrábal nábytok pre kresťanské chrámy, podieľal sa na tvorbe veže v&nbsp;Kostole svätého Martina v&nbsp;Aalste. V&nbsp;jeho umeleckých šľapajach kráčali aj dvaja synovia Jérôme mladší a&nbsp;François. Pobadal talent u&nbsp;oboch, preto ich už ako malých zaúčal vo svojej dielni do tajov umenia. Rozdielne povahové rysy chlapcov akoby zatláčal do úzadia. Tragédie, ktorá postihla mladšieho, sa, chvalabohu, nedožil.

Či to bola intuícia rodiča, nevedno, no oboch až do dospelosti akoby strážil, chránil pred zlobou sveta. Postupom veku sa z&nbsp;neho stával introvert, akékoľvek vyjadrenia, názory týkajúce sa už v&nbsp;jeho časoch populárnej skulptúry Manneken Pis odmietal. Hnevalo ho, že každého zaujíma len bronzová soška chlapca a&nbsp;on predsa vytvoril aj iné, závažnejšie diela. Obaja synovia sa na otcovu veľkú radosť vynikajúco uchytili v&nbsp;umeleckej brandži. Starší François sa stal známym a&nbsp;úspešným sochárom a&nbsp;maliarom.

Jérôme bol vynikajúci portrétista. Neskôr sa preorientoval najmä na sochy a&nbsp;spod jeho rúk vyšlo množstvo diel svätých, náhrobky... Ako 52-ročného ho obvinili zo sodomie, ako aj zo sexuálneho zneužitia dvoch malých chlapcov. Napriek odvolaniu skončil v&nbsp;roku 1654 na verejnom popravisku: priviazaného o&nbsp;stĺp ho najprv zaškrtili a&nbsp;potom jeho nehybné telo spálili. François zomrel jedenásť rokov pred ním na ceste do Livorne, kde sa mal stať riaditeľom oddelenia maľby a&nbsp;sochárstva na umeleckej akadémii. Rod autora cikajúceho chlapca zostal bez potomkov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.&nbsp;

Každá obľúbená socha zaujme zlodejov i&nbsp;vandalov,&nbsp;inak to nebolo ani v&nbsp;prípade bronzového diela, ktoré vytvoril Jérôme Duquesnoy starší. Prvýkrát soška zmizla z&nbsp;podstavca v&nbsp;roku 1745. Vtedy ju ukradli anglické vojská. Na príkaz svojho panovníka Juraja II. ju museli vrátiť. Po dvoch rokoch sa jej zmocnila ďalšia veľmoc – zapáčila sa Francúzom, a&nbsp;tak putovala do krajiny galského kohúta. Kráľ Ľudovít XV. tento čin odsúdil, hanbil sa za svojich vojakov a&nbsp;nariadil vrátiť bronzového chlapca do Bruselu. Ako ospravedlnenie podaroval soš­ke luxusný zlatý oblek z&nbsp;brokátu ozdobený krížom svätého Ľudovíta.

Do tretice zmizol v&nbsp;roku 1817 a&nbsp;za jeho krádežou nebol mocenský boj, ale obyčajný zlodej a&nbsp;bývalý väzeň Antoine Lycas. Ten sošku z&nbsp;neznámeho dôvodu rozbil na drobné kúsky. Z&nbsp;úlomkov, ktoré sa podarilo zachrániť, odliali formu a&nbsp;vytvorili kópiu cikajúceho chlapca. Tá v&nbsp;nezmenenej podobe stála na svojom mieste až do roku 1965, keď ju pre opotrebovanosť nahradili súčasnou kópiou. Spočiatku bol chlapček vo výklenku nahý. To sa nepozdávalo francúzskemu generálovi Maximiliánovi Emanuelovi – rozhodol sa zaodieť ho. V&nbsp;roku 1698 dal svojim vojakom na prísahu ušiť modré uniformy a&nbsp;jednu daroval aj bronzovej soche.

Tradícia jeho obliekania sa ctí dodnes, v&nbsp;„šatníku“ má takmer tisíc rôznych odevov. Počas svojho bronzového života už mal na sebe uniformu amerického vojaka, keď USA vstúpili do prvej svetovej vojny, po smrti Elvisa Presleyho napodobeninu jedného z&nbsp;jeho kostýmov. Má však aj šaty, aké nosil W. A. Mozart, K. Kolumbus, M. Chevalier, N. Mandela, bol oblečený ako tibetský mních, toreador, samuraj, Dracula, pilot Kráľovského letectva či Mickey Mouse.

Pútal pozornosť v&nbsp;drese futbalistov Anderlechtu a&nbsp;týždeň pred oficiálnym vstupom Slovenska do Európskej únie ho hlavný ceremoniár obliekol dokonca do detvianskeho kroja a&nbsp;chlapček cikal slovenské pivo. Všetky kostýmy cikajúceho chlapca sú uložené v&nbsp;bruselskom mestskom múzeu. Stará sa o&nbsp;ne ceremoniár, ktorý má ako jediný právo obliekať toto „neplnoleté“ dieťa. Túto funkciu mestskí úradníci zverujú vždy bezúhonnému a&nbsp;vynikajúcemu krajčírovi, ten, ak treba, uschované kostýmy opravuje. Do jeho právomocí patrí aj podávať víno, ktoré pri výnimočných slávnostných chvíľach tečie z&nbsp;fontány.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Manneken Pis ciká zo svojho výklenku takmer celý rok. Takmer preto, lebo keď príde zimný čas, „ľudskú“ potrebu vykonávať nemôže. Mohlo by sa stať, že pri mrazoch voda v&nbsp;jeho útrobách zamrzne a&nbsp;obdivovanú sošku roztrhne znútra. Preto v&nbsp;období najsilnejších mrazov nielen túto, ale aj všetky ostatné fontány v&nbsp;Bruseli odstavia. Nechýbalo veľa a&nbsp;o&nbsp;prúd vody mohol Manneken Pis prísť aj minulý rok. Jeden z&nbsp;technikov, ktorí kontrolovali spotrebu vody, zistil, že z&nbsp;cikajúceho chlapca vyteká pitná voda.

Hneď bol z&nbsp;neho plytvajúci chlapec, ktorý za štyristo rokov existencie minul na svoju potrebu vyše 250 miliónov litrov vody. Denne soškou pretieklo od tisíc do 2 500 litrov. To je množstvo, ktoré by stačilo desiatim domácnostiam na deň. A&nbsp;cikajúci chlapec toto množstvo pitnej vody každý deň vymočil do mestskej kanalizácie. Predstavitelia radnice pristúpili k&nbsp;razantnému kroku. Pod sošku nainštalovali systém s&nbsp;kanálikom, ktorý vodu vracia do obehu, takže neustále cirkuluje. Po štyristo rokoch tak bronzová socha nemíňa pitnú vodu.

Okrem tohto minuloročného rozruchu cikajúci chlapec nie je nápadný. Pokiaľ ho turisti nejdú navštíviť cielene, ľahko sa môže stať, že ho prehliadnu. Bronzová socha je vysoká 61 centimetrov, a&nbsp;hoci nie je ďaleko od známeho Grand Place, je nenápadná a&nbsp;návštevníci okolo nej často prejdú bez toho, aby si ju všimli. Pritom sa považuje za najväčšiu atrakciu mesta, za symbol vyjadrujúci nezávislého ducha obyvateľov miliónového Bruselu. Ale možno je to zároveň najbizarnejšia pamiatka v&nbsp;celom Belgicku.

Spolu s&nbsp;„nežnou polovičkou“ a&nbsp;domácim miláčikom. Približne o&nbsp;dvesto metrov ďalej čupí od roku 1985 socha dievčaťa, asi dvakrát väčšia než Manneken Pis. Jej meno je Jaenneke Pis. Vyrobili ju z&nbsp;vápenca, umiestnili do výklenku a&nbsp;pod ňou je fontána. S&nbsp;bronzovým chlapcom ich spája záľuba – obaja cikajú na verejnosti. V&nbsp;noci chráni dievčinu železná mreža. Predsa len, je to slečna, treba na ňu dávať pozor. Jej autorom je sochár Denis-Adrien Debouvrie.

Dve cikajúce deti od roku 1998 vtipne dopĺňa a&nbsp;rovnakú potrebu vykonáva pes Zinneke Pis. V&nbsp;preklade z&nbsp;flámčiny jeho pomenovanie znamená „cikajúci kríženec“. V&nbsp;jeho prípade sochu neobkolesuje fontána. Potrebu vykonáva pri nízkom stĺpiku neďaleko priechodu pre chodcov. Je z&nbsp;bronzu a&nbsp;vytvoril ho bruselský sochár Tom Frantzen. Či sa táto netradičná „rodinka“ rozrastie o&nbsp;ďalších členov, nevedno. Deťom a&nbsp;psom dokážu ľudia odpustiť všeličo – aj cikanie na verejnosti. Ale či aj ďalším prípadným členom, to už je otázne.

Legendy a fámy o malom chlapcovi: Bronzový MANNEKEN PIS ciká do fontány vyše štyristo rokov

Výber pre vás

Legendy a fámy o malom chlapcovi: Bronzový MANNEKEN PIS ciká do fontány vyše štyristo rokov

Súvisiace články

Honba na čarodejnice: S diablom vraj uzavreli zvláštnu zmluvu, pripisovali im vinu za choroby

Španielska chrípka zabila milióny ľudí: Zomieralo na ňu netypické množstvo mladých a zdravých

Pomalý zabijak: AIDS má na svedomí milióny životov, môže ísť o najhoršiu chorobu v histórii

Výber pre vás