Peter Ličák

Lebo toto bol v&nbsp;temných časoch 16. a&nbsp;17. storočia na našom kontinente najpohodlnejší spôsob hľadania vinníka za epidémie cholery, moru, čierneho kašľa či týfusu. Za tieto pliagy vraj mohli čarodejnice a&nbsp;bosorky. Tak to prezentovala svätá inkvizícia. A&nbsp;mnohí ľudia tomu verili. Uľavilo sa im, keď pôvodcovia smrteľných chorôb skončili v&nbsp;plameňoch na hranici. Netrápilo ich, že tam všemocní inkvizítori poslali aj mnoho šikovných bylinkárok.

V&nbsp;silu diabla, kacírov a&nbsp;bosoriek veril aj nemecký teológ, zakladateľ protestantizmu, autor mnohých politických, pedagogických a&nbsp;duchovných spisov Martin Luther (1483 – 1546). Jeho životopisec Julius Köstlin o&nbsp;ňom tvrdil, že sa nikdy nezbavil ľudovej predstavy o&nbsp;diablovi, čertovských strašidlách či o&nbsp;sile čarovania a&nbsp;kúzelníctva. Profesor brnianskej univerzity Bedřich Šindelár, ktorý sa takmer štyri desaťročia venoval historickému výskumu európskej honby na čarodejnice, na margo Martina Luthera napísal, že diablovi pripisoval obrovskú moc – možno väčšiu, než má všemohúci Boh.

Luther ako vzdelaný muž bol rovnako ako inkvizítori presvedčený, že čarodejnice, ktoré privolávajú na ľudí choroby, nešťastie a&nbsp;smrť, uzatvárajú s&nbsp;diablom zvláštnu zmluvu. Vďaka nej dokážu ľuďom počarovať tak, že ochorejú, oslepnú alebo zomrú. Bol presvedčený, že ženy sú na páchanie čarodejníckych neprávostí náchylnejšie než muži. „Sám by som ich chcel upaľovať,“ priznal sa k&nbsp;svojej zvrhlej túžbe v&nbsp;roku 1538.

„Čarodejníctvo vychádzalo z&nbsp;najtemnejších stránok ľudskej žiadostivosti, z&nbsp;nízkych myšlienok, z&nbsp;predstáv a&nbsp;pudov zlomyseľných a&nbsp;obmedzených ľudí. Vždy sa považovalo za zločin, lebo v&nbsp;princípe išlo o&nbsp;zneužitie poznania o&nbsp;skrytých silách na zlé, často egoistické ciele. Využívalo prejavy závisti, nenávisti, priania toho najhoršieho, praktiky preklínania, zatratenia, kliatby a&nbsp;podobne. Už iná vec je, že v&nbsp;niektorých obdobiach sa obvinenie z&nbsp;čarodejníctva využívalo nezmyselne, ba aj zlomyseľne, napríklad v&nbsp;stredovekej politike,“ konštatuje o&nbsp;čiernej mágii známa etnologička Katarína Nádaská.

Aj francúzsky teológ a&nbsp;spoluzakladateľ reformácie Ján Kalvín (1509 – 1564) žiadal trestať čary ako ťažký zločin smrťou. Pod vplyvom jeho tvrdého postoja mestská rada v&nbsp;Ženeve dala v&nbsp;rokoch 1542 až 1546 popraviť za čarodejníctvo 58 ľudí, ďalších 76 odsúdili radní páni na trest vyhnanstva. Ako prezrádzajú archívne listiny, Kalvín presvedčil vedenie radnice, že za epidémiu moru v&nbsp;roku 1542 môžu diabolské machinácie čarodejníc. V&nbsp;čase veľkých represií skončilo v&nbsp;ženevských žalároch až okolo deväťsto ľudí podozrivých z&nbsp;čarodejníctva, všetkých podrobili najkrutejšiemu vyšetrovaniu.

K&nbsp;učencom, ktorí na tú dobu odvážne vystupovali proti obviňovaniu ľudí z&nbsp;čarodejníctva a&nbsp;čiernej mágie, patril holandský lekár Jan Weyer (1515 – 1588). Mal povesť vynikajúceho odborníka na chrípku a&nbsp;syfilis. V&nbsp;jednej zo svojich kníh napísal, že ľud, ktorý je zle vzdelávaný v&nbsp;kresťanskom náboženstve, prisudzuje takmer všetky choroby čarodejniciam. Terčom jeho kritiky boli aj duchovní, ktorí sa z&nbsp;túžby po peniazoch alebo z&nbsp;chorobnej ctižiadosti pokúšajú liečiť choroby, ktoré podľa ich úsudku vznikli z&nbsp;čarovania. A&nbsp;z&nbsp;čarodejníctva obviňujú nevinné ženy, ktoré končia vo väzení a&nbsp;pred súdmi.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Na Slovensku boli ešte donedávna oblasti, kam ľudia chodili, aby dali pobosorovať nepriateľovi. Medzi takéto regióny patrili Kysuce a&nbsp;prihraničné územie na Morave – Starý Hrozenkov. Porobeniu sa pripisovali aj niektoré choroby, často kožné ochorenia, ekzémy, ktorých liečenie bolo zdĺhavé a&nbsp;pôvod nejasný. Starší ľudia neraz verili, že niektorá choroba alebo iná ujma môže vzniknúť pôsobením závistlivých alebo žiarlivých ľudí, ktorí používajú magické praktiky, prípadne ich za peniaze objednávajú u&nbsp;bosoriek.

Tento psychosomatický jav je známy ako proces indukovanej autosugescie, pri ktorom obeť – keďže vie o&nbsp;tom, že je počarovaná – často na sebe pozoruje reálne prejavy choroby, ba môže sa utrápiť až na smrť,“ konštatuje Katarína Nádaská.

Ako ďalej pripomína, rôzne formy porobenia a&nbsp;urieknutia, ktoré ohrozovali zdravie ľudí, si neprajník jednoducho objednal za stanovenú taxu. To isté platilo, ak si postihnutý človek objednal pomoc proti pobosorovaniu. V&nbsp;krajinách strednej Európy vystupovali ako ochrancovia spoločenstva muži – benedanti, kresnici, táltosi.

Diagnostikovali urieknutie, počarovanie, porobenie, vedeli toho zbaviť postihnutých ľudí. V&nbsp;16.&nbsp;storočí sa však aj oni stali terčom inkvizície. Väčšina z&nbsp;nich bola obvinená z&nbsp;čarodejníctva, pretože prevládal názor, že ten, kto vie liečiť, vie na niekoho aj uvrhnúť kliatbu. S&nbsp;mužmi obvinenými z&nbsp;bosoráctva bolo veľa procesov najmä v&nbsp;severnom Taliansku, v&nbsp;Chorvátsku a&nbsp;Maďarsku.

Do nemilosrdného prenasledovania ľudí obvinených z&nbsp;čarodejníctva sa v&nbsp;Európe zapojil aj španielsky jezuita Martín del Río (1551 – 1608). Jeho knihu Vyšetrovanie mágie historici považujú za jednu z&nbsp;najstrašnejších a&nbsp;najhanebnejších diel z&nbsp;celej literatúry o&nbsp;čarodejníctve. O&nbsp;sudcoch, ktorí váhali odsúdiť na trest smrti ľudí obvinených z&nbsp;čarodejníctva, tvrdil, že sa dopustili smrteľného hriechu. Hlásal aj to, že kto pochybuje o&nbsp;zločinoch čarodejníc, stáva sa podozrivým, že k&nbsp;nim sám patrí.

V&nbsp;legendárnej knihe Honba na čarodejnice to stojí čierne na bielom: „Neexistuje žiaden telesný neduh, ktorý by čarodejnice nemohli spôsobiť. Často sme spozorovali u&nbsp;ľudí, ktorých navštívila epilepsia alebo padajúca choroba, že zjedli vajíčka, ktoré boli pochované s&nbsp;mŕtvolami čarodejníc. Do jedla im ich dali bosorky. Tieto vajíčka pochovali spolu s&nbsp;mŕtvolami bosoriek, pričom sa s&nbsp;nimi vykonal ceremoniál, o&nbsp;ktorom nemôžeme hovoriť.“

Inými slovami: ak dnes trpí vo svete na epilepsiu okolo 65 miliónov ľudí, za ich neurologické ochorenie sprevádzané záchvatmi by mali byť zodpovedné čarodejnice. Historici venujúci sa stredovekému prenasledovaniu čarodejníc, bosoriek, kacírov i&nbsp;ľudových liečiteľov, ktorí sa vyznali v&nbsp;liečivých bylinách, odhadujú, že v&nbsp;európskych krajinách dali inkvizítori popraviť až okolo 200-tisíc nevinných ľudí, pesimisti z&nbsp;radov historikov hovoria dokonca o&nbsp;milióne obetí.

Na území dnešného Slovenska najviac procesov s&nbsp;čarodejnicami prebehlo v&nbsp;Bratislave a&nbsp;na Spiši. Asi najznámejší čarodejnícky proces sa konal v&nbsp;roku 1642 v&nbsp;Kremnici, kde súdili 80-ročnú starenku Doru Struhárovú z&nbsp;dedinky Ihráč. Pred súd za dostala za čarodejnícke liečenie ľudí. Po mučení na škripci ju sťali a&nbsp;telo spálili. „Bosorkománia“ sa aj v&nbsp;našich končinách týkala predovšetkým žien, lebo pre cirkev boli ženy od prírody zlé, rozumom len málo obdarené a boli považované za nádoby plné smilstva.

Honbe na čarodejnice podľahlo aj stredoveké Anglicko, väčšina obvinení z&nbsp;čarodejníctva sa tam však končila rozumne. V&nbsp;prenasledovaní čarodejníc sa k&nbsp;tradičnému teroru inkvizície razantne pripojila aj kráľovná Alžbeta&nbsp;I. Videla v&nbsp;tom účinný prostriedok na posilnenie svojej autority aj upevnenie autority anglickej koruny medzi poddanými. Už krátko po nástupe na trón sa na kráľovnú obrátil biskup John Jewel s&nbsp;naliehavou výzvou.

Z&nbsp;kazateľnice adresoval Alžbete&nbsp;I. tieto slová: „Vaše veličenstvo nech sa ráči presvedčiť o&nbsp;podivnom početnom raste, aký vo vašom kráľovstve v&nbsp;posledných rokoch dosiahli kúzelníci a&nbsp;čarodejnice. Poddaní vášho veličenstva chradnú až na smrť, farba ich kože bledne, ich mäso začína hniť, ich reč sa stáva stiesnenou, ich zmysly sú omámené. Prosím Boha, aby kúzelníci mohli svoju moc vybíjať len na vašich poddaných.“

O&nbsp;päť rokov neskôr predložila kráľovná parlamentu zákon proti čarodejníctvu. Zakazoval zariekanie, vyvolávanie zlých duchov, obsahoval aj varovania pred používaním čarodejných prostriedkov, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí alebo dobytka. Ak niekto pomocou čarodejných machinácií pripraví niekoho o&nbsp;život, mal byť odsúdený na smrť na šibenici. V&nbsp;prípade, že sa takého zločinu dopustil príslušník vysokej šľachty, postavili ho pred súd zložený zo šľachticov.

Azda najviac procesov s&nbsp;čarodejnicami prebehlo za panovania Alžbety I. v&nbsp;grófstve Essex. Rozsudky vynášali najmä nad chudobnými dedinčanmi, ktorí si pomocou zariekania chorôb a&nbsp;predávania rôznych magických nápojov zarábali na živobytie. Na trest smrti obesením odsúdili dve 80-ročné starenky, ktoré mali v&nbsp;okolí lesa v&nbsp;Pendle povesť čarodejníc. Pripisovalo sa im každé zlo, každý problém, každá choroba i&nbsp;smrť. Na popravisku skončila len jedna, druhá vo väzení podľahla krutému vypočúvaniu. V&nbsp;tom čase za rovnaké obvinenie v&nbsp;Northamptone popravili päť ľudí.

„Podľa starých predstáv o&nbsp;prírode ľudia verili, že do tela človeka, ale aj zvieraťa môžu vniknúť démoni chorôb, ktorí zapríčinia horúčku, zimnicu, nádchu, vredy, kŕče a&nbsp;iné choroby. Tie vraj na človeka mohli privolať aj ľudia, ktorí to údajne ovládali. Považovali ich za polodémonov, pripisovali im nadprirodzenú moc, ktorou vraj dokázali ovplyvňovať úrodu, privolávať živelné pohromy a&nbsp;napokon aj pričarovať choroby. Predstavy o&nbsp;magických príčinách chorôb zväčša vychádzali z&nbsp;viery, že človek si nerešpektovaním nejakého zákazu privolá trest v&nbsp;podobe choroby. Takéto zákazy sa viazali najmä na niektoré životné situácie, na niektoré dni roka, na zakázané činnosti. Napríklad ak dievča tancovalo bez hudby, mali sa mu narodiť hluché deti, ak chlapec usmrtil mača či šteňa, jeho deti sa mali narodiť slepé,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská údajné magické príčiny chorôb.

Medzi ľuďmi vládlo presvedčenie, že čarodejnice, bosorky či strigy vedia na človeka privolať choroby. Uškodiť mohli na podnet iného človeka zo závisti či ziskuchtivosti, choroby vraj privolávali pomocou čiernej mágie. Patrila tam kliatba, zaklínanie, zariekanie, prekliatie, porobenie, urieknutie. Ako K.&nbsp;Nádaská uvádza, pri vážnom podozrení na porobenie ľudia vyhľadávali špecialistov, ktorí dokázali kúzlo zneškodniť.

Negatívne účinky čiernej mágie sa neutralizovali najmä modlitbami. Praktiky bielej mágie sa nazývali „bosorčenie“, ovládali ho väčšinou staršie ženy, ktoré ľudia považovali za bosorky. Liečenie u&nbsp;lekára sa často kombinovalo s&nbsp;návštevou liečiteľky, profesionálna liečba a&nbsp;magické liečebné praktiky sa v&nbsp;chápaní dedinčanov navzájom dopĺňali.

Výnimkou v&nbsp;prenasledovaní čarodejníc nebolo v&nbsp;stredoveku ani Holandsko. V&nbsp;roku 1566 sa v&nbsp;Rotterdame priznala k&nbsp;čarodejníctvu Geertjen Jansdochterová, ktorá sa pokútne zaoberala liečením ľudí. Aby sa vyhla mučeniu, okamžite po zadržaní sa priznala k&nbsp;tomu, že lieči s&nbsp;pomocou diabla a&nbsp;na metle lieta na zhromaždenia čarodejníc na ostrove Flakkee. Hoci žalobca pre ňu žiadal trest smrti, súd ju považoval iba za klamárku a&nbsp;vyhostil ju z&nbsp;mesta.

Procesy s&nbsp;čarodejnicami sa nevyhli ani Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorského kráľovstva. Uhorské právo však pripúšťalo pri čarodejníckych procesoch pre obvinených zvláštnych obhajcov, pri mučení sa postupovalo zvlášť obozretne. Aj preto ostalo Slovensko a&nbsp;celé Uhorsko uchránené pred masovým prenasledovaním čarodejníc. V&nbsp;roku 1602 však v&nbsp;Bratislave upálili za čarodejníctvo dve ženy – Agátu Toottovú a&nbsp;Alžbetu Nagysányiovú.

Obidve sa pri mučení priznali, že s&nbsp;pomocou diabla škodili ľuďom na zdraví. Veľký proces sa konal v&nbsp;roku 1691 v&nbsp;Šamoríne na Žitnom ostrove. Päť žien obžalovali z&nbsp;toho, že pomocou kúzel spôsobili niekoľkým ľuďom nevyliečiteľné choroby. Verdikt súdu sa však v&nbsp;archívoch nenašiel. Za spôsobenie nevyliečiteľných rán súdili aj vdovu Katarínu Tucsérovú z&nbsp;Podunajských Biskupíc, niektorým vraj svojimi čarami privodila smrť. Rozsudok súdu bol nekompromisný: upálenie zaživa.