Lebo toto bol v temných časoch 16. a 17. storočia na našom kontinente najpohodlnejší spôsob hľadania vinníka za epidémie cholery, moru, čierneho kašľa či týfusu. Za tieto pliagy vraj mohli čarodejnice a bosorky. Tak to prezentovala svätá inkvizícia. A mnohí ľudia tomu verili. Uľavilo sa im, keď pôvodcovia smrteľných chorôb skončili v plameňoch na hranici. Netrápilo ich, že tam všemocní inkvizítori poslali aj mnoho šikovných bylinkárok.

Machinácie čarodejníc

V silu diabla, kacírov a bosoriek veril aj nemecký teológ, zakladateľ protestantizmu, autor mnohých politických, pedagogických a duchovných spisov Martin Luther (1483 – 1546). Jeho životopisec Julius Köstlin o ňom tvrdil, že sa nikdy nezbavil ľudovej predstavy o diablovi, čertovských strašidlách či o sile čarovania a kúzelníctva. Profesor brnianskej univerzity Bedřich Šindelár, ktorý sa takmer štyri desaťročia venoval historickému výskumu európskej honby na čarodejnice, na margo Martina Luthera napísal, že diablovi pripisoval obrovskú moc – možno väčšiu, než má všemohúci Boh.

Luther ako vzdelaný muž bol rovnako ako inkvizítori presvedčený, že čarodejnice, ktoré privolávajú na ľudí choroby, nešťastie a smrť, uzatvárajú s diablom zvláštnu zmluvu. Vďaka nej dokážu ľuďom počarovať tak, že ochorejú, oslepnú alebo zomrú. Bol presvedčený, že ženy sú na páchanie čarodejníckych neprávostí náchylnejšie než muži. „Sám by som ich chcel upaľovať,“ priznal sa k svojej zvrhlej túžbe v roku 1538.

„Čarodejníctvo vychádzalo z najtemnejších stránok ľudskej žiadostivosti, z nízkych myšlienok, z predstáv a pudov zlomyseľných a obmedzených ľudí. Vždy sa považovalo za zločin, lebo v princípe išlo o zneužitie poznania o skrytých silách na zlé, často egoistické ciele. Využívalo prejavy závisti, nenávisti, priania toho najhoršieho, praktiky preklínania, zatratenia, kliatby a podobne. Už iná vec je, že v niektorých obdobiach sa obvinenie z čarodejníctva využívalo nezmyselne, ba aj zlomyseľne, napríklad v stredovekej politike,“ konštatuje o čiernej mágii známa etnologička Katarína Nádaská.

Aj francúzsky teológ a spoluzakladateľ reformácie Ján Kalvín (1509 – 1564) žiadal trestať čary ako ťažký zločin smrťou. Pod vplyvom jeho tvrdého postoja mestská rada v Ženeve dala v rokoch 1542 až 1546 popraviť za čarodejníctvo 58 ľudí, ďalších 76 odsúdili radní páni na trest vyhnanstva. Ako prezrádzajú archívne listiny, Kalvín presvedčil vedenie radnice, že za epidémiu moru v roku 1542 môžu diabolské machinácie čarodejníc. V čase veľkých represií skončilo v ženevských žalároch až okolo deväťsto ľudí podozrivých z čarodejníctva, všetkých podrobili najkrutejšiemu vyšetrovaniu.

K učencom, ktorí na tú dobu odvážne vystupovali proti obviňovaniu ľudí z čarodejníctva a čiernej mágie, patril holandský lekár Jan Weyer (1515 – 1588). Mal povesť vynikajúceho odborníka na chrípku a syfilis. V jednej zo svojich kníh napísal, že ľud, ktorý je zle vzdelávaný v kresťanskom náboženstve, prisudzuje takmer všetky choroby čarodejniciam. Terčom jeho kritiky boli aj duchovní, ktorí sa z túžby po peniazoch alebo z chorobnej ctižiadosti pokúšajú liečiť choroby, ktoré podľa ich úsudku vznikli z čarovania. A z čarodejníctva obviňujú nevinné ženy, ktoré končia vo väzení a pred súdmi.

Článok pokračuje na ďalšej strane.