Jaroslav Slašťan

Po smrti Dávida, víťaza nad filištínskym obrom Goliášom, sa na kráľovskom dvore rozohral boj o&nbsp;trón. Na ten napriek očakávaniam väčšiny nezasadol jeho syn Adoniáš (Adonijah), ale dedičom koruny sa stal iný syn – Šalamún. Jeho matke Batšebe totiž Dávid sľúbil, že kráľom sa stane práve on. Adoniáš si však trón nárokoval, z&nbsp;nedočkavosti sa unáhlil a&nbsp;urobil osudovú chybu. Ešte za otcovho života sa dal korunovať za kráľa. Jeho brat Šalamún, ktorý zasadol na trón v&nbsp;roku 970 pred naším letopočtom ako tretí kráľ zjednotenej monarchie, síce udelil Adoniášovi milosť, ale keď sa dozvedel, že si chce vziať jednu z&nbsp;manželiek ich otca Dávida, vyhodnotil to ako útok na kráľovskú korunu a&nbsp;dal ho zavraždiť.

(Shlemun, Slomo, Sulayman, Jedidiah)
&nbsp;
Narodenie: 990 pred naším letopočtom, Jeruzalem
&nbsp;
Úmrtie: 931 pred naším letopočtom, Jeruzalem
&nbsp;
Otec: kráľ Dávid
&nbsp;
Matka: Batšeba

Kráľ Šalamún

Jeruzalem bol a&nbsp;dodnes je duchovné centrum a&nbsp;symbol jednoty izraelského národa. Za Šalamúnových čias malo toto sväté mesto 5&nbsp;200 obyvateľov, o&nbsp;tritisíc viac ako za vlády jeho otca Dávida. Počas svojej monarchie tam postavil mnoho významných budov, vystaval infraštruktúru na zásobovanie vodou a&nbsp;na jeho obranu postavil pevnosť Millo. Vybudoval prístav Ezion-Geber, ktorý bol hlavným prístavom uľahčujúcim obchodné aktivity Izraela. Podporoval výstavbu nových miest a&nbsp;pevností (Chacor, Megido), ktoré boli potrebné na obranu štátnych hraníc a&nbsp;obchodných ciest. Do týchto projektov sa však pustil až po dokončení najdôležitejšej jeruzalemskej stavby – Chrámu, ktorý sa stal „domom Pána“.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PRÍBEHU JEDNÉHO Z NAJZNÁMEJŠÍCH VLÁDCOV NAŠICH DEJÍN NÁJDETE V GALÉRII

Prvá kniha kráľov uvádza, že „bol postavený z&nbsp;kameňa už opracovaného v&nbsp;lome. Počas stavby nebolo v&nbsp;dome počuť žiadne kladivo ani dláto, žiadne železné nástroje“. Chrám mal obdĺžnikový pôdorys a&nbsp;bol postavený z&nbsp;vrstiev kameňa a&nbsp;cédrového dreva, interiér svätyne bol pokrytý zlatom s&nbsp;ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane stáli dva duté mosadzné stĺpy – Joachim a&nbsp;Boas. Z&nbsp;hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých, ktorá mala štvorcový pôdorys a&nbsp;bola rozdelená závesom, za ktorý nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza, pretože svätyňa uchovávala archu zmluvy.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pre starý Izrael bol Jeruzalem centrom sveta. Midraš z&nbsp;týchto čias opisuje toto mesto týmito slovami: „Krajina izraelská leží v&nbsp;strede sveta, Jeruzalem v&nbsp;strede izraelskej krajiny, svätyňa v&nbsp;strede Jeruzalema, svätostánok v&nbsp;strede svätyne, archa zmluvy v&nbsp;strede svätostánku a&nbsp;kameň šethiah pred archou, pretože z&nbsp;neho sa vytvoril svet.“ Jeruzalemský Chrám bol pre Izraelitov miestom uctievania Boha a&nbsp;prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas pútnických sviatkov Pesach, Šavuot a&nbsp;Sukot. Chrám bol miestom stretnutia Izraela s&nbsp;Bohom pri všetkých životných príležitostiach.

Šalamúnovu stavbu označovanú ako Prvý Chrám zničili vojská babylonského kráľa Nebukadnesara&nbsp;II. v&nbsp;roku 586 pred naším letopočtom. Osemnásť rokov po návrate z&nbsp;babylonského zajatia začali Izraeliti po súhlase perzského kráľa Kýra II. Veľkého na rovnakom mieste stavať skromný (z&nbsp;architektonického hľadiska) Druhý Chrám. V&nbsp;ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo verili, že v&nbsp;nej prebýva Boh. Tento chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho v&nbsp;roku 167 pred naším letopočtom pretvoril na Diov chrám. O&nbsp;tri roky neskôr bol Chrám znova očistený a&nbsp;vysvätený. Počas vlády Herodesa&nbsp;I. sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu, preto sa svätyňa, ktorú prestaval, niekedy nazýva aj Herodesov Chrám, častejšie sa však označuje ako Druhý Chrám. Usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám a&nbsp;rozsiahle archeologické vykopávky dnes umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu.

Vďaka nemu Herodes pozdvihol Jeruzalem medzi najhonosnejšie východné mestá. Chrám, ktorý stavali 26&nbsp;rokov, sa rozprestieral na ploche 144-tisíc štvorcových metrov, teda bol dva razy väčší ako ten, ktorý postavil jeho predchodca kráľ Šalamún. Bol vyšší a&nbsp;širší. A&nbsp;krajší ako všetko ostatné, čo dovtedy bolo postavené. Až tisíc kňazov sa muselo zaučiť do remeselných prác a&nbsp;preškolilo sa na kamenárov, tesárov a&nbsp;dekoratérov, len aby sa predišlo znesväteniu svätyne „nečistými“ rukami. Herodes dal dokonca vyrobiť špeciálny pracovný odev pre týchto kňazov staviteľov vrátane nových sandálov. 

Herodesov Chrám sa stal najväčšou náboženskou stavbou nielen Rímskej ríše, ale celého sveta. Sedem vchodov viedlo na obrovskú chrámovú plošinu, ktorá mala dva razy takú plochu ako fórum v&nbsp;Ríme postavené cisárom Trajánom (vládol v&nbsp;rokoch 98 až 117). Herodesova triumfálna stavba zaberala šestinu mestského územia. So svojimi sieňami, nádvoriami, fórom, súdnym dvorom a&nbsp;školami sa Chrám stal centrom celého občianskeho a&nbsp;kultúrneho života Izraela. 

Deväť vstupných brán bolo obložených zlatom a&nbsp;striebrom. Výstražné nápisy v&nbsp;gréčtine a&nbsp;latinčine označovali body, za ktoré mali prístup iba Židia. „Cudzincovi sa zakazuje prekračovať balustrádu obklopujúcu chrám a&nbsp;jeho nádvorie. Kto bude prichytený, bude obžalovaný a&nbsp;odsúdený na smrť,“ hovorili jasnou rečou varovné upozornenia. Svätostánok bez okien mal rozmery desať krát desať metrov, ktoré symbolizovali desať Mojžišových prikázaní. Tam mal prístup iba veľkňaz, aj to len raz do roka na Jom Kipur – Deň zmierenia, keď tam vykonával zmierovací obrad pre celý Izrael. Keďže sa archa zmluvy s&nbsp;Desatorom, ktorú kedysi opatrovali vo svätostánku, pri zničení Izraela Babylončanmi v&nbsp;roku 587 pred naším letopočtom stratila, veľkňaz pri tomto rituáli kropil krvou jahňaťa obetovaného za hriechy Izraela namiesto posvätnej archy len kameň, na ktorom kedysi stála.

Chrámová polícia sa starala o&nbsp;to, aby nikto s&nbsp;palicou v&nbsp;ruke alebo so zaprášenou obuvou nevošiel dnu či v&nbsp;nečistom stave sa nepredieral do vnútorných siení. Nikde inde – ani v&nbsp;Asýrii, ani v&nbsp;Babylone, ani v&nbsp;Egypte, nebolo možné stretnúť vo sviatočný deň viac ľudí ako tam. Skôr ako sa zatvárali mestské brány a&nbsp;kňazské stráže zaujali svoje miesta, musela sa odstrániť každá stopa obetnej hostiny. Nič ľudské, ani len najmenší neporiadok, nesmel poškvrniť čistotu Chrámu a&nbsp;dotknúť sa Pána. Svätyňa bola priestorom ticha, bydliskom nevysloviteľného, neviditeľného, nepochopiteľného a&nbsp;neuchopiteľného Boha. Veľkosť a&nbsp;nádheru stavby podčiarkovalo zlato a&nbsp;mramor. Historik Jozef Flavius napísal, že „už len pohľad na vonkajšok Chrámu núka všetko, čo mohlo nadchnúť oko aj srdce“.

Druhý Chrám zničilo rímske vojsko pod velením generála Tita v&nbsp;roku 70 nášho letopočtu. Na mieste zničenej svätyne dal rímsky cisár Hadrián okolo roku 135 vybudovať pohanský Chrám Jupitera Kapitolského. Ruiny Druhého Chrámu poslúžili ako stavebný materiál na rímske a&nbsp;byzantské verejné i&nbsp;súkromné stavby v&nbsp;Jeruzaleme. Na mieste, kde posvätná stavba stála, moslimovia po dobytí Jeruzalema v&nbsp;roku 637 vybudovali mešitu al–Aksá a&nbsp;v&nbsp;rokoch 687 až 692 mešitu Kubbat as-Sachrá, nazývanú aj Skalný dóm. Z&nbsp;Druhého Chrámu sa zachovala len časť západnej steny, ktorá je známa pod menom Múr nárekov a&nbsp;je jedným z&nbsp;najposvätnejších miest judaizmu. Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a&nbsp;vyslobodení izraelského národa postavený na tomto mieste takzvaný Tretí Chrám.

Mýtická kráľovná zo Sáby je jedna z&nbsp;najtajomnejších postáv svetovej histórie. „Kráľovná zo Sáby sa dopočula o&nbsp;Šalamúnovej sláve, ktorú získal vďaka Jehovovmu menu, a&nbsp;prišla ho vyskúšať ťažkými otázkami. Vstúpila do Jeruzalema s&nbsp;veľkolepým sprievodom, s&nbsp;ťavami, ktoré niesli balzamový olej, veľké množstvo zlata a&nbsp;drahokamy. Prišla k&nbsp;Šalamúnovi a&nbsp;hovorila s&nbsp;ním o&nbsp;všetkom, čo mala na srdci. Šalamún jej odpovedal na každú otázku. Nič preňho nebolo príliš ťažké, vedel jej odpovedať na všetko,“ hovorí o&nbsp;stretnutí dvoch vladárov Prvá kniha kráľov.

Kráľovná sa spomína nielen v&nbsp;Starom zákone (Prvá kniha kráľov, Druhá kniha kroník), ale aj v&nbsp;Novom zákone, v&nbsp;Koráne a&nbsp;etiópskych legendách. Etiópčania ju nazývajú Makeda, ale jej meno bolo v&nbsp;rozličných krajinách, časoch a&nbsp;kultúrach rôzne, v&nbsp;islamskej tradícii je známa ako Bilkis. Spôsob jej cestovania a&nbsp;druh darov, ktoré priniesla, naznačujú, že pochádzala zo starovekého kráľovstva, ktoré sa rozprestieralo na území dnešnej Etiópie. Z&nbsp;pohľadu ľudí v&nbsp;Jeruzaleme skutočne pochádzala zo vzdialenej časti vtedy známeho sveta. Marib je asi 1&nbsp;900 kilometrov vzdialený od prístavu Ezion-Geber, ktorý sa nachádza na severnom pobreží Červeného mora. 

Kráľovná obdarovala Šalamúna 120 talentmi zlata, čo je 4&nbsp;200 kilogramov (dnes v&nbsp;hodnote viac ako 234 miliónov eur), balzamovým olejom a&nbsp;drahými kameňmi. Šalamún sa nedal zaskočiť a&nbsp;daroval jej dary, ktoré zjavne prevyšovali hodnotu pokladov, ktoré priniesla. Obaja vládcovia na seba veľmi zapôsobili svojským kúzlom a&nbsp;vedomosťami. Pri rozlúčke obdaroval Makedu kráľovským prsteňom a&nbsp;ona sa potom vydala späť do svojej domoviny. Prastará etiópska kniha Kebra Nagast (Sláva kráľov) hovorí, že Makeda sa do Aksumskej ríše vrátila tehotná a&nbsp;porodila syna, ktorého pomenovala Menelik. Po tom, ako jej syn dospel, rozhodol sa spoznať svojho otca a&nbsp;putoval aj s&nbsp;prsteňom do Jeruzalema. Šalamún svoj dar, prsteň, spoznal, vyhlásil Menelika za kráľa Etiópie a&nbsp;dal mu meno Dávid II.

Šalamún sa podľa legendy neúspešne snažil presvedčiť Menelika, aby zostal v&nbsp;Jeruzaleme. Obdaril ho teda aspoň viacerými darmi, ku ktorým podľa niektorých prameňov členovia Menelikovej družiny či už zámerne, alebo omylom zahrnuli aj archu zmluvy. Ľud Aksumskej ríše, praotcovia dnešných Etiópčanov, sa tak mal stať strážcom archy, v&nbsp;ktorej bolo uložených desať Božích prikázaní. 

Interpretácia etiópskych teológov hovorí, že už Menelikova matka Makeda po príchode od Šalamúna priniesla do Etiópie ako vzácny dar jednu z&nbsp;kamenných dosiek Mojžišovho dekalógu, ktorá je schovaná v&nbsp;jednom zo starobylých monastierov. Vzácna relikvia však nie je vystavená pre verejnosť. Všetci nasledujúci etiópski vládcovia vrátane posledného etiópskeho cisára Haila Selassieho (1892 – 1975) odvodzovali svoj pôvod zo spojenia kráľovnej Makedy a&nbsp;kráľa Šalamúna. Údajne pochádzal z&nbsp;225.&nbsp;generácie ich potomkov. Mýtická kráľovná zo Sáby sa stala jedným zo zá­kladných pilierov etiópskeho ortodoxného kresťanstva.

Starý zákon hovorí, že kráľ Šalamún miloval mnoho cudzích žien, a&nbsp;prezrádza aj ich približný počet: okolo 700 manželiek a&nbsp;300 mileniek žilo v&nbsp;blízkosti múdreho kráľa. V&nbsp;Oriente zväčša obrovský hárem svedčil o&nbsp;bohatstve dotyčného kráľa, ktorý si mohol dovoliť postarať sa o&nbsp;takýto veľký počet žien. Ruský starozákonný biblista, kňaz a&nbsp;teológ Alexandr Meň (1935 –&nbsp;1990) poukazuje na to, že práve tento pohanský zvyk zakladania háremu, ktorý Šalamún nerozumne prevzal a&nbsp;realizoval vo svojom štáte, priviedol celú ríšu k&nbsp;pádu. 

V&nbsp;knihe Kazateľ nájdeme aj takéto vyznanie: „Doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov, množstvo žien. Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, ktorí boli kedy predo mnou v&nbsp;Jeruzaleme, najmä však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť. Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho, srdce som si neodtrhol od nijakej slasti.“

Medzi jeho manželky patrila aj Naam, dcéra egyptského faraóna. Svokrom kráľa Šalamúna bol Psiunch, faraón 21.&nbsp;dynastie. Ako veno Šalamún dostal mesto Gezer. Týmto diplomatickým gestom faraón Psiunch oficiálne uznal izraelskú monarchiu. Po sobáši postavil Šalamún faraónovej dcére komplex príbytkov z&nbsp;libanonských cédrov, aby ako pohanka nežila v&nbsp;posvätných Dávidových príbytkoch. Zašiel však ešte ďalej a&nbsp;svojimi neskoršími skutkami stratil priazeň Pána, Boha Izraela. Práve ženy zapríčinili náboženský úpadok izraelského kráľa, ktorý bol pod ich vplyvom až tak, že im v&nbsp;Jeruzaleme zaviedol kult cudzích bohov. 

Šalamún nielenže v&nbsp;teokratickom zriadení dovolil prinášanie pohanských obiet, ale tieto obetiská aj sám staval, aby jeho ženy mohli duchovne prežívať takú vieru, ktorá im bola blízka. Na výšinách teda dal postaviť chrámy Aštarté, Baalovi, Molochovi a&nbsp;moabskému bohovi Kemóšovi. Obrovské materiálne bohatstvo kráľa Šalamúna bolo svojím spôsobom príčinou jeho morálneho úpadku a&nbsp;duchovnej schizofrénie, čo na konci jeho života viedlo k&nbsp;rozpadu ríše.

Mal všetko, čo si človek mohol želať

Kráľ Šalamún bol dobrý obchodník a&nbsp;kupčil s&nbsp;okolitými národmi. V&nbsp;Kilikii nakupoval kone a&nbsp;predával ich do Mezopotámie a&nbsp;Egypta. Z&nbsp;Egypta kupoval bojové vozy a&nbsp;predával ich okolitým národom. Kontroloval aj arabský obchod, hlavne čo sa týkalo myrhy, kadidla a&nbsp;korenia. Zaviedol daňový systém, aby mohol financovať všetky svoje stavebné aktivity a&nbsp;získal tak peniaze na chod monarchie. Za Šalamúnovej vlády dosiahlo kráľovstvo najväčší územný a&nbsp;hospodársky rozmach. Na tomto svete mal všetko, čo si človek mohol žiadať –&nbsp;múdrosť, moc, slávu, bohatstvo, rozkoše, povesť a&nbsp;prestíž u&nbsp;súčasníkov i&nbsp;potomkov, ale nemohlo ho nič uspokojiť. Vládol až štyridsať rokov, do roku 931 pred naším letopočtom.

Na konci svojho života robil za všetko svoje poblúdenie pokánie, o&nbsp;čom svedčí kniha Kazateľ, kde poukazuje na to, že jediné dobro pre človeka je spoznávať a&nbsp;plniť Boží zákon. „Na záver všetkých rečí počuj: Boha sa boj a&nbsp;jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka. Lebo Boh každé dielo privedie na súd a&nbsp;každú tajnú vec, či je dobrá, alebo zlá.“ Po Šalamúnovej smrti sa v&nbsp;dôsledku roztržky medzi jeho synmi slávne Izraelské kráľovstvo rozpadlo na severné a&nbsp;južné. Hoci na trón zasadol jeho syn Roboam, niektoré kmene Izraela ho za svojho kráľa nikdy neprijali.

Kráľ múdrosti: Šalamún mal množstvo manželiek i mileniek, najznámejšou je kráľovná zo Sáby

Výber pre vás

Kráľ múdrosti: Šalamún mal množstvo manželiek i mileniek, najznámejšou je kráľovná zo Sáby

Súvisiace články

Z martýra agent ŠtB: Rakúšanov zastrelili počas rybačky, režim ich smrť tajil 35 rokov

Maestro animovaného filmu: Walt Disney bol úspešný a šťastný, pretože robil to, čo miloval

Prví priekopníci letectva na svete: Neuveriteľný príbeh bratov Wrightovcov

Výber pre vás