Mária Mišovičová

Archeologické objavy odkryli, že najmä ľudia v&nbsp;oblasti Blízkeho východu začali pestovať jačmeň či pšenicu asi pred 10-tisíc rokmi. Pravekí ľudia spočiatku obilné zrnká jedli tak, ako narástli; keď objavili tajomstvo ohňa, začali ich pražiť. Za rodisko chleba sa považuje staroveký Egypt. Jeho obyvatelia pestovali dnes už neexistujúce druhy obilnín, napríklad tenkeľ, čo je sorta archaickej pšenice. Zo začiatku zrná nahrubo drvili medzi kameňmi, postupne prešli na dokonalejšie mlynčeky a&nbsp;jemnejšiu múku. Keďže v&nbsp;nej neraz boli zvyšky slamy, preosievali ju cez papyrusové sitá. Z&nbsp;takto zomletého obilia zmiešaného s&nbsp;vodou pripravovali najprv kašu, až neskôr chlebové placky, ktoré pripomínali dnešný pita chlieb a&nbsp;dodnes sa stále vyrábajú v&nbsp;niektorých ázijských či afrických krajinách.

Múku s&nbsp;vodou miesili palicami v&nbsp;hlinených hrncoch, no ako píše grécky historik Hérodotos, „niekedy aj nohami, kým hlinu zasa rukami“. Kašovité cesto piekli na okraji ohniska alebo ho vložili do rozpáleného popola. Skôr než prišli na tento spôsob prípravy, spočiatku kašu v&nbsp;tvare placky niekoľko hodín sušili na slnku. Keď získala pevnú konzistenciu, jedli ju hneď čerstvú, pretože po vychladnutí veľmi rýchlo stvrdla. Ak sa to stalo, konzumovali ju po namáčaní do vody.

Prvé pece na chlieb postavili Egypťania z&nbsp;hliny a&nbsp;mali tvar úľa. Vďaka tomu dosiahli veľmi vysokú teplotu, a&nbsp;tá premenila vlhkosť prítomnú v&nbsp;ceste na paru, následne sa zvýšil objem chleba a&nbsp;kôrka na ňom nebola tvrdá, lebo sa vytvorila neskôr. Medzi rokmi 2800 až 1500 pred naším letopočtom poznali Egypťania okolo 30&nbsp;druhov chleba. Pri vykopávkach v&nbsp;Tébach archeológovia našli jeden unikát –&nbsp;bochník chleba v&nbsp;trojuholníkovej nádobe. Keď ju otvorili, napriek niekoľkým tisícročiam z&nbsp;nej vanula čerstvá vôňa.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTÓRII BÁJNEHO POKRMU NÁJDETE V GALÉRII

Kvások i&nbsp;kvasený chlieb pochádzajú rovnako zo starovekého Egypta. Táto najstaršia podoba kysnutého chleba vznikla zrejme náhodou. Ktosi zabudol na slnku cesto na chlebovú placku a&nbsp;ono pod vplyvom dlhodobého pôsobenia tepla a&nbsp;baktérií vykyslo. Bolo vzdušnejšie, ľahšie, a&nbsp;keď si to ľudia všimli, dali ho piecť, pretože boli zvedaví, čo z&nbsp;neho vznikne. Vytiahli chlieb, ktorý nebol taký plochý ako placky, bol vyšší, mal aj inú chuť, a&nbsp;po tomto náhodnom objave zámerne nechávali cesto na slnku vykysnúť. Tak vznikol prvý kvások a&nbsp;Egypťania si odvtedy začali odkladať kúsok surového cesta a&nbsp;pridávali ho do nového, čerstvého. Chlieb mal jedinečnú chuť a&nbsp;stal sa obľúbenou potravinou aj medzi robotníkmi stavajúcimi egyptské pyramídy. Pre nich bol chlieb aj platidlom. Výplatu dostávali v&nbsp;podobe piva a&nbsp;chleba.

Tieto dve potraviny boli v&nbsp;Egypte základnou zložkou každodennej stravy a&nbsp;mali vysokú hodnotu. Existoval ešte jeden nezvyčajný spôsob, ako v&nbsp;Egypte využívali obilie. Zrná slúžili ako alternatíva dynamitu. Vložili ich do puklín skál, poliali vodou, a&nbsp;keď napučali, skaly začali praskať. Tie potom využívali ako stavebný materiál. Zaujímavosťou je, že bezlepkový chlieb poznali ľudia už pred tisíckami rokov. Dnes ho konzumujú najmä celiatici a&nbsp;tí, ktorých trápia rôzne intolerancie. Chlieb z&nbsp;bezlepkových surovín však bežne pripravovali a&nbsp;konzumovali aj Egypťania a&nbsp;ďalšie staroveké civilizácie ako Mayovia alebo Inkovia.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kysnutý chlieb, ktorý vznikol v&nbsp;Egypte, sa pre svoju jedinečnú chuť rýchlo rozšíril do ďalších krajín sveta. Jeho prípravu si osvojili Gréci a&nbsp;následne od nich Rimania. V&nbsp;starovekom Ríme patril k&nbsp;základnej strave vojakov. Najčastejšie ho jedli s&nbsp;olivami. Každý vojak denne dostal tri kilogramy pšenice, tú zomlel na ručnom mlynčeku a&nbsp;následne si z&nbsp;múky pripravil vlastný chlieb. Rímska armáda mala dokonca mobilné pece, ktoré presúvala na bojiská, aby mali vojaci vždy čerstvý chlieb. 

V&nbsp;Ríme však boli aj verejné pece pre obyvateľov. Historici odhalili, že Rimania vraj mali chlebový kastový systém. To znamenalo, že mali iný chlieb pre spoločenskú triedu „s&nbsp;dobrými spôsobmi“, iný konzumovali ľudia z&nbsp;nižších vrstiev a&nbsp;iný zasa dávali bedárom a&nbsp;žobrákom. Piekli rôzne druhy, pretože pri jeho príprave k&nbsp;základnému cestu pridávali ďalšie suroviny a&nbsp;bylinky. Rimanom patrí aj prvenstvo, pokiaľ ide o&nbsp;zariadenie na miesenie cesta. Nespracúvali ho ručne, ale vynašli mechanizmus s&nbsp;miešadlami, ktorý obsluhoval vôl alebo otrok. Pred dvetisíc rokmi takto dokázala veľká pekáreň v&nbsp;Ríme upiecť až 36-tisíc kilogramov chleba za deň. Gréci zasa chlieb okrem konzumácie používali aj ako servítky či príbor. Vytierali ním omáčky a&nbsp;kašovité jedlá a&nbsp;striedkou si utierali ústa.

Tak ako sa udomácňoval chlieb v&nbsp;rôznych častiach sveta, menilo sa aj jeho zloženie. Na jeho prípravu sa používali rôzne múky: pšeničná, jačmenná, ražná, ovsená, piekol sa aj z&nbsp;pohánky či prosa. Podľa množstva jednotlivých druhov múky sa menili i&nbsp;jeho vlastnosti a&nbsp;chuť. Do cesta sa pridávali aj iné potraviny, napríklad zemiaky, koreniny, orechy, ale aj rôzne bylinky. Atypické suroviny sa používali počas nezvyčajných situácií, či už to boli vojny, hladomor, alebo rôzne epidémie. Obilia bol nedostatok, a&nbsp;tak sa chlieb piekol z&nbsp;múky, ktorú namleli zo žaluďov, z&nbsp;kôry stromov, alebo sa múkou šetrilo tak, že sa do nej pridávala slama či lístie.

Najmä vo vojnových časoch existoval chlieb, ktorý musel vydržať čo najdlhšie. Bol to tak­zvaný hardtack, tvrdý suchý vojenský chlieb, dnešné sucháre. Bol viac-menej bez chuti, no jeho účelom bolo najmä zasýtiť. Po celé stáročia bol základnou potravinou pre armádu a&nbsp;námorníkov. Vydržal mesiace, niekedy až roky bez toho, aby sa pokazil. Do cesta sa nepoužívali žiadne kvasnice, pripravoval sa z&nbsp;múky, vody a&nbsp;zo soli. Aby zmäkol a&nbsp;mohol sa jesť, vojaci si ho museli namočiť do kávy, polievky alebo vody.

Ani nakrájaný chlieb nie je súčasný vynález. V&nbsp;Amerike ho poznali už v&nbsp;roku 1928. Zásluhu na tom má americký vynálezca Otto Frederick Rohwedder, ktorý ako prvý zostrojil prístroj na krájanie chleba. Po uvedení tohto vynálezu do praxe sa enormne zvýšila jeho spotreba.

V&nbsp;minulosti mal chlieb aj magický význam. V&nbsp;rôznych kultúrach predstavoval rôzne symboly. Všeobecne ľudia verili, že samotné pečenie pritiahne do domácnosti bohatstvo. Na stôl sa nesmel položiť naopak, pretože by to prinieslo nešťastie, dokonca i&nbsp;smrť. Tradovalo sa tiež, že ak pri pečení praskne, rodinu čaká nešťastie alebo choroby. Aby sa to nestalo, dávali ho na prah dverí alebo pod strechu a&nbsp;domáci verili, že ochráni ich príbytok pred zlými silami. Ak sa ho nepodarilo nakrájať rovnomerne, podľa povier bol v&nbsp;dome zlý duch alebo na ňom bola kliatba. Slovania či Germáni, ktorí odchádzali na dlhé cesty, si brali kúsok chleba ako amulet. Dúfali, že sa tak vyhnú chorobám, zlým duchom a&nbsp;kliatbam.

Dôkazy o&nbsp;chlebe objavili bádatelia aj na Slovensku na hrade Devín. Jeho zvyšky pochádzali z&nbsp;5.&nbsp;storočia. Našli ho v&nbsp;predpecnej jame, kam ho vtedajší pekári vymietli, keď im zhorel. Do jamy vymietli aj popol, čím ho zasypali, chlieb zuhoľnatel, a&nbsp;tak sa zachoval až do súčasnosti. Ležal vo vrstve zuhoľnateného obilia, mal kruhový tvar, priemer 23&nbsp;centimetrov a&nbsp;výšku asi šesť centimetrov. Bol z&nbsp;pšenično-ražnej múky a&nbsp;vedľa bochníka boli aj krajce chleba a&nbsp;kôrky.

Chrumkavý a&nbsp;nadýchaný chlieb však nebol ani u&nbsp;nás vždy samozrejmosťou. Nepiekol sa každý deň, zvyčajne raz do týždňa niekoľko pecňov do zásoby. Preto sa ním šetrilo, aby vydržal do ďalšieho pečenia. Samotnú prípravu i&nbsp;pečenie sprevádzali rôzne zvyky. Kým ho gazdiná hotový vytiahla z&nbsp;pece, sedemkrát ho požehnala: keď zarábala kvások, miesila cesto, po domiesení, pri ukladaní do vahana, na lopate pred vložením do pece, po upečení. Pred prvým krájaním na ňom ešte nožom naznačila kríž. Ľudia považovali chlieb za Boží dar, jeho biblický charakter vychádzal i&nbsp;z&nbsp;modlitby Otčenáš –&nbsp;„chlieb náš každodenný daj nám dnes“, a&nbsp;bol dôležitý aj pri poslednej večeri.

Magickú úlohu zohrával aj pri sviatočných príležitostiach. Na Veľkú noc sa piekol na Bielu sobotu a&nbsp;jeho vrch neraz zdobili vrkôčiky a&nbsp;guľôčky z&nbsp;cesta. Pri jedle ho hlava rodiny prežehnala znakom kríža a&nbsp;rozdelila medzi všetkých pri stole. Nazmar nesmela vyjsť ani omrvinka, často sa ušlo aj dobytku, aby bol zdravý. Nechýbal ani pri štedrovečernej večeri a&nbsp;počas celých vianočných sviatkov. Podľa ľudových zvykov mal rodine priniesť každodenný blahobyt po celý nasledujúci rok. Omrvinky zo štedrovečerného chleba vraj mali liečivú moc. Na jar, keď nastal čas siatia, gazdovia vkladali kúsky chleba do prvej brázdy, aby im zabezpečili bohatú úrodu. Tí, ktorí stavali dom, ho zasa dávali do základov. Verili, že takto získajú prosperitu pre rodinu.

Dôležitú funkciu chlieb v&nbsp;minulosti zohrával aj pri svadobných obyčajoch. Dievčatá pomocou neho predpovedali svojho nastávajúceho. Ak pri pečení praskol, znamenalo to, že ich vyvolený bude bohatý muž. Ak zostal celý, ich budúci muž bude sedliak. Kto bude stáť celý život po ich boku, sa devy snažili zistiť aj na Vianoce. Z&nbsp;cesta na chlieb odobrali kúsok a&nbsp;do východu slnka na Štedrý deň z&nbsp;neho upiekli malý bochník. Keď šli ľudia na polnočnú, vyšli s&nbsp;ním na priedomie a&nbsp;prvého muža, ktorého zbadali, sa spýtali na krstné meno. Znamenalo to, že tak sa bude volať aj ich manžel.

V&nbsp;svadobný deň priniesla nevesta chlieb ako dar do kostola a&nbsp;druhý aj do domu ženícha. Počas obradu im kňaz spojil ruky a&nbsp;položil na chlieb, čo symbolizovalo potvrdenie manželstva. Tento základný pokrm nechýbal ani na samotnej svadbe a&nbsp;nazýval sa radostník. Krajec z&nbsp;neho si mladomanželia rozdelili napoly a&nbsp;vzájomne si ho natreli medom. Medový chlieb im mal priniesť sladký život a&nbsp;dobré vzťahy. Na radostníku si pochutnali aj svadobčania, dnes z&nbsp;našich tradícií takmer vymizol, nahradila ho torta. Radostník súvisel aj s&nbsp;pôrodom. Žena ho dostala ako dar, keď porodila dieťa.

Chlieb mal význam aj pri smútočných aktoch. Z&nbsp;úcty k&nbsp;zosnulému sa pred pohrebom rozdával chudobným alebo žobrákom a&nbsp;na kare si zasa z&nbsp;neho vzali kúsok i&nbsp;pozostalí. Podľa niektorých obyčajov ho blízki vkladali do truhly, pretože verili, že aj po smrti pretrvávajú telesné potreby. Alebo ho vkladali do rúk chorým na smrteľnej posteli, podľa zvykov mal ochrannú moc a&nbsp;symbolizoval aj univerzálne platidlo. Chlieb a&nbsp;soľ boli v&nbsp;minulosti i&nbsp;znakom pohostinnosti u&nbsp;bohatých aj nemajetných. Chlieb predstavoval život a&nbsp;soľ zdravie. Ponúknuť návšteve chlieb a&nbsp;soľ bol zvyk z&nbsp;obdobia Veľkomoravskej ríše. Tým, že ho ľudia po stáročia pripravovali vlastnými rukami, sa z&nbsp;neho stal dar na uvítanie. Jeho odmietnutím ponúknutý hosť podľa povier privolal na seba nešťastie. Dnes už podobných tradícií spojených s&nbsp;chlebom ubúda, stále si však zaslúži úctu.

Jedlo jedál: Odmietnuť chlieb sa považovalo za neslušné a neprípustné

Výber pre vás

Jedlo jedál: Odmietnuť chlieb sa považovalo za neslušné a neprípustné

Súvisiace články

Pippi dospelých pobúrila: Pre dcéru vymyslela Astrid Lindgrenová kultovú postavičku

Rastliny a traviči: Sokrata zavraždili bolehlavom, ľuľkovcom zlomocným rímskych cisárov

Šrí Aurobindo Ghóš: Nepoznal obyvateľov ani kultúru či náboženstvo rodnej krajiny

Výber pre vás