Jaroslav Slašťan

Aténsky filozof Sokrates (asi 469 –&nbsp;399 pred n.&nbsp;l.) venoval podstatnú časť života výchove mládeže, ale namiesto uznania zo strany vlády ho postihol krutý trest. Po tom, čo ho obvinili z&nbsp;kazenia mládeže, opovrhovania bohmi a&nbsp;z&nbsp;viery v&nbsp;nové božstvá, bol v&nbsp;roku 399 pred naším letopočtom odsúdený na trest smrti vypitím smrtiaceho nápoja z&nbsp;bolehlavu. Predpokladá sa, že išlo o&nbsp;jeden z&nbsp;prvých známych prípadov justičnej vraždy v&nbsp;histórii. Všetky časti tejto rastliny obsahujú jed koniín, takže na otravu stačí aj silnejšie nadýchnutie. Do dejín však nevošiel len slávny filozof, ale aj jeho manželka Xantipa, s&nbsp;ktorou mal troch synov. Traduje sa o&nbsp;nej, že bola veľmi hašterivá a&nbsp;zlá, a&nbsp;tak sa jej meno stalo synonymom pre zákernú a&nbsp;hádavú ženu.

Prvé zmienky o&nbsp;účinkoch ľuľkovca zlomocného pochádzajú z&nbsp;3.&nbsp;až 4.&nbsp;storočia pred naším letopočtom. Opísal ich Aristotelov žiak filozof Teofrastos z&nbsp;Eresu (asi 372 –&nbsp;287 pred n.&nbsp;l.). U&nbsp;dospelého človeka je smrteľná dávka pri požití desiatich bobúľ, u&nbsp;detí stačia tri. Celá rastlina je jedovatá, obsahuje alkaloidy hyoscyamín, hyoscín a&nbsp;atropín. Pôsobia na nervový systém, tlmia srdcovú činnosť a&nbsp;zastavujú dýchanie. Otrava bobuľami ľuľkovca sa prejavuje rozšírenými zreničkami, vyschýnaním sliznice, sčervenaním tváre, horúčavou na tvári a&nbsp;zrýchleným tepom. Často sa u&nbsp;postihnutého prejavia aj halucinácie, kŕče a&nbsp;poruchy vedomia. V&nbsp;malých dávkach rastlina spôsobuje eu­fóriu a&nbsp;dezorientáciu, po ktorých nastupuje hlboký spánok so živými snami. Vo veľkých dávkach spôsobuje nepríčetnú zúrivosť a&nbsp;smrť.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTÓRII JEDU AKO PROSTRIEDKU K ODSTRÁNENIU NEPOHODLNÝCH NÁJDETE V GALÉRII

Pri väčšine domácich zvierat spôsobuje požitie listov paralýzu a&nbsp;narkózu. Psovité a&nbsp;mačkovité šelmy sú na ľuľkovec extrémne citlivé, v&nbsp;minulosti sa používal na trávenie vlkov. Ľuľkovec bol pomerne dostupný a&nbsp;veľmi účinný. Jeho latinský názov Atropa belladonna je odvodený od mena gréckej bohyne osudu Atropos, ktorá prestrihávala niť života, a&nbsp;bella donna znamená krásna pani. Talianske ženy v&nbsp;minulosti používali túto rastlinu na rozšírenie zreničiek, čoho výsledkom mal byť zmyselný a&nbsp;neodolateľný pohľad. V&nbsp;očnom lekárstve sa dodnes používa na rozšírenie zreničiek pri potrebných vyšetreniach.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Jeho nemecký názov je výstižnejší, nazýva sa Teufelkirsche –&nbsp;čertova čerešňa. Touto rastlinou bol otrávený rímsky cisár Augustus (63&nbsp;pred n.&nbsp;l. –&nbsp;14&nbsp;n.&nbsp;l.). Jeho manželka Lívia napustila ľuľkovcom figy na jeho obľúbenom figovníku, z&nbsp;ktorého si sám trhal plody. V&nbsp;malom množstve ľuľok pridávali do vína na bakchanáliách, slávnych rímskych oslavách, aby vyvolal halucinogénne účinky. Touto rastlinou bol otrávený aj ďalší rímsky cisár Tiberius Claudius (10&nbsp;pred n.&nbsp;l. –&nbsp;54&nbsp;n.&nbsp;l.). Smrtiaci nápoj mu pripravila čarodejnica na objednávku jeho štvrtej manželky Agrippiny. Jed ľuľkovca použili v&nbsp;roku 1035 aj Škóti pod vedením kráľa Duncana proti vojskám nórskeho kráľa Svena Canuta. Potraviny napustené jedom poslali do nepriateľského tábora a&nbsp;nič netušiace vojsko otrávili. Osobné a&nbsp;politické ciele sa riešili aj odvarmi z&nbsp;blenu a&nbsp;durmanu.

Zlatou érou travičstva bol stredovek. Jed získaný z&nbsp;tela živočíchov, ale najmä z&nbsp;častí rastlín bol veľmi populárnou formou zabíjania. Mnohým sa stal osudným kantaridín, získavaný rozdrvením chrobákov z&nbsp;čeľade májkovité (Meloidae). V&nbsp;strednej Európe sa vyskytuje len 35&nbsp;druhov tejto čeľade, na celom svete je však známych až tritisíc druhov tohto hmyzu. Všetky májky sú schopné produkovať prudko jedovatý sekrét, ktorý obsahuje toxín kantaridín. Jeho účinky sú známe už od staroveku. 

Lekári Hippokratés a&nbsp;Galénos používali kantaridín ako liek pri ochorení obličiek a&nbsp;vylučovacích orgánov. Pri podráždení tento chrobák vylúči z&nbsp;kĺbov končatín kvapky hnedo sfarbenej páchnucej jedovatej tekutiny. Kantaridín je prudko jedovatý a&nbsp;už tri stotiny gramu sú pre človeka smrteľnou dávkou. Druh z&nbsp;tejto čeľade pľuzgiernik lekársky sa však používal aj pri výrobe takzvaných elixírov lásky či legendárneho afrodiziaka známeho ako španielske mušky.

Takisto väčšina jedovatých rastlín sa používa na výrobu liekov a&nbsp;zabijaci sa z&nbsp;nich stávali len v&nbsp;rukách vrahov alebo pri náhodnom nesprávnom použití. Výhodou travičstva bola anonymita vraha, ale aj spôsob vykonania vraždy, pri ktorom travič nemusel s&nbsp;obeťou zápasiť ani si pošpiniť ruky krvou. Navyše ricín, strychnín, akonitín, nikotín, koniín a&nbsp;mnohé ďalšie jedy –&nbsp;rastlinné alkaloidy, si mohol zadovážiť ktokoľvek bez toho, aby to bolo nápadné. 

Stredovekí traviči pridávali jedy do mastí, vonných esencií, mydiel, odevov či hrebeňov. Vedeli otráviťvzduch a&nbsp;umelo vypestovať jedovatú pleseň a&nbsp;hnilobu. Hoci spôsoby podania jedu boli rozmanité, najjednoduchšie a&nbsp;najčastejšie bolo primiešanie otravy do pokrmu alebo nápoja. Z&nbsp;pohľadu traviča by bol najlepší jed taký, ktorý je bez chuti, v&nbsp;mŕtvom sa nedá zistiť a&nbsp;jeho prejavy sú podobné symptómom nejakej známej choroby.

Obchodovanie s&nbsp;jedmi bolo síce nebezpečné, ale nanajvýš lukratívne, a&nbsp;to tak v&nbsp;antike, ako v&nbsp;období renesancie. Katarína Mediciová (1519 –&nbsp;1589), manželka francúzskeho kráľa Henricha&nbsp;II., bola známa fanúšička jedovatých elixírov. Používala jed na likvidáciu politických a&nbsp;náboženských odporcov. Bezohľadne šla za svojimi cieľmi, traduje sa, že za svoj život otrávila desiatky ľudí. Mnohí stredovekí panovníci zažili na vlastnej koži bolesť z&nbsp;otravy jedom. Patril k&nbsp;nim aj uhorský, český a&nbsp;nemecký kráľ, neskorší cisár Žigmund Luxemburský (1368 –&nbsp;1437), ktorému hrozila smrť jedom hneď niekoľkokrát. 

Panoval vo veľmi zaujímavých časoch. Bojoval s&nbsp;Turkami, husitmi, Benátčanmi, Ladislavom Neapolským a&nbsp;popritom reformoval ríšu, zorganizoval koncil v&nbsp;Kostnici a&nbsp;nezmazateľne sa zapísal nielen do dejín Uhorska. V&nbsp;čase vojnového konfliktu s&nbsp;Benátkami prijala benátska mestská rada opakovane uznesenie o&nbsp;„odstránení“ Žigmunda jedom (v&nbsp;roku 1415 a&nbsp;dvakrát v&nbsp;roku 1419). Na plány na zlikvidovanie uhorského kráľa vyčlenila nemalé finančné prostriedky, našla vhodné osoby, ktoré mali atentát vykonať, a&nbsp;prostredníctvom nich aj odborníkov, ktorí jedy pripravili a&nbsp;ich účinok predtým vyskúšali na zvieratách aj na odsúdencovi.

Jeden z&nbsp;atentátov sa nepodarilo zrealizovať, hoci sa vrah dostal do Žigmundovej bezprostrednej blízkosti. Odhalili ho, keď sa ponevieral v&nbsp;kuchyni. Pri výsluchu priznal, že atentát si objednali Benátčania a&nbsp;dostal naň preddavok tristo zlatých z&nbsp;celkovej odmeny päťsto zlatých. V&nbsp;ďalších prípadoch bolo pre kráľa šťastím, že koncentrácia podaného jedu nebola natoľko účinná, aby na ňom čin travičov zanechal fatálne následky. 

Kronikár Eberhard Windecke (1380 –&nbsp;1441) zaznamenal pokus o&nbsp;atentát, keď vraj bolo počas obliehania Znojma v&nbsp;roku 1404 so Žigmundom otrávené aj rakúske knieža Albrecht&nbsp;IV. Lekári obom pacientom okamžite nasadili preháňadlá. Albrechta sužovaného hnačkami previezli na nosidlách do Neuburgu, kde vo veku 27&nbsp;rokov zomrel. Tridsaťšesťročného Žigmunda odviezli do Uhorska na hrad Korlátka, kde podstúpil liečbu. Netradičnou liečebnou metódou vraj bolo zavesenie kráľa dolu hlavou. Takýmto spôsobom sa údajne jed z&nbsp;tela vylúčil. Procedúra vskutku bizarná, ale vraj účinná, pretože Žigmund Luxemburský sa uzdravil.

Nielen smrteľné nápoje, ale aj rôzne kúzelné liečivá, elixíry či nápoje lásky obsahovali okrem účinných jedov i&nbsp;nechutné ingrediencie ako krv, oči, mozog, tuk, kosti, parohy, rohy, lebku, mäso, uši, zuby, miechu, srdce, pľúca, žlč, trus, šľachy, pazúry, srsť, perie, ale aj mlieko, vajcia či pohlavné orgány. Tieto časti zvieracieho tela sa buď požili v&nbsp;surovom stave, alebo sa rôznym spôsobom upravovali –&nbsp;piekli, varili, sušili, lúhovali, pálili na popol alebo drvili na prášok. Často sa miešali s&nbsp;inými prísadami –&nbsp;s&nbsp;medom, masťou alebo s&nbsp;rastlinnými zložkami. Jeden zo stredovekých receptov na získanie lásky opisoval látky potrebné na výrobu takéhoto nápoja: krv netopiera, sušené labky krtov a&nbsp;spermie bolo treba zmiešať so silným koreneným vínom a&nbsp;podávať pri večeri.

V&nbsp;stredoveku sa vo veľkej miere využívali prvky ľudového liečiteľstva. Rozdiel medzi jedom a&nbsp;liekom bol v&nbsp;tomto období veľmi nejasný. Filozof, lekár, astrológ a&nbsp;alchymista Paracelsus (1493 –&nbsp;1541) vyhlásil, že jediný rozdiel medzi jedom a&nbsp;liekom je v&nbsp;podávanom množstve. „Všetky substancie sú jedy, neexistuje žiadna, ktorá by ním nemohla byť. Len dávka odlišuje jed od dávky neškodnej alebo liečivej,“ prezentoval tento zakladateľ farmakológie a&nbsp;toxikológie dôležitý vzťah medzi dávkou a&nbsp;účinkom.

Hľadanie protijedov bolo rovnako ziskové ako výroba jedov. Takmer každý chcel vlastniť ochranu, ktorá by neutralizovala účinky jedu a&nbsp;zachránila ho pred istou smrťou. O&nbsp;strachu z&nbsp;otrávenia svedčí veľké množstvo vtedajších spisov, ktoré sa venovali problematike ochrany pred jedmi a&nbsp;ponúkali návody, ako sa otráveniu brániť, ako ho liečiť a&nbsp;najmä ako mu predchádzať. Spisy o&nbsp;jedoch a&nbsp;protijedoch boli obľúbené a&nbsp;vysoko cenené. Španielsky rabín, filozof, lekár a&nbsp;učenec Moše ben Maimon (1138 –&nbsp;1204) vo svojej práci Jedy a&nbsp;ich antidotá už v&nbsp;12.&nbsp;storočí podrobne opísal účinné spôsoby, ako sa zbaviť fatálneho pôsobenia jedov. 

Mnoho receptúr využívalo na prípravu liečiv žaby, z&nbsp;nich najčastejšie ropuchy. Tie ľudia nosievali usušené na prsiach ako amulet, ktorý ich mal ochrániť pred zimnicou a&nbsp;čarodejstvami. V&nbsp;stredoveku sa dali v&nbsp;apatiekach kúpiť mumifikované ropuchy pod menom bufones exsiccati. Ďalším liekom z&nbsp;ropúch, ktorý sa predával pod názvom bufones exusti a&nbsp;vraj liečil vodnatieľku, bol popol zo spálených a&nbsp;na prach podrvených ropúch. Bolesti zubov údajne liečilo potretie boľavých miest kostičkou z&nbsp;pravej prednej nohy ropuchy. Spisy liečiteľov hovoria, že „ropuchu s&nbsp;dvoma pečeňami zaživa roztrhnutú treba vložiť do mraveniska, nadrobno posekané pečene z&nbsp;nej sa musia podávať v&nbsp;polievke človeku akýmkoľvek jedom otrávenému, a&nbsp;aj keby už umieral, ozdravie“.

Za výborný liek proti akémukoľvek krvácaniu sa považovala ropucha napichnutá na drevenom ražni a&nbsp;usušená na slnku, do ručníčka zavinutá a&nbsp;v&nbsp;ruke tak dlho držaná, dokiaľ sa nezohreje. Aj proti čiernej smrti, ako nazývali mor, existoval zaručený liek. Len bolo treba „končitým drevom cez hlavu prebodnutú, na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a&nbsp;teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu na morové vredy prikladať jednu za druhou tak dlho, kým všetok morový jed nebol vytiahnutý“. Tento obojživelník však údajne liečil nielen fyzické choroby. „Účinný“ bol aj na duševné poruchy, napríklad žiarlivosť, upodozrievavosť či paranoju. Stačilo srdce ropuchy priložiť „na hruď ženinu, to ju prinúti všetky svoje tajnosti vyjavovať“. Mnohé dostupné a&nbsp;zaručene účinné protijedy boli napriek svojej vysokej cene neúčinné, v&nbsp;horšom prípade dokonca toxické.

Ako napríklad roh jednorožca, ktorému sa pripisovali zázračné vlastnosti, okrem iného schopnosť zničiť alebo spoznať jed v&nbsp;otrávených nápojoch. Schopnosť liečiť a&nbsp;byť protijedom si pri rohu jednorožca zapísal už starogrécky lekár Ktésias vo 4.&nbsp;storočí pred naším letopočtom. Vychádzal z&nbsp;výpovedí indických cestovateľov, ktorých stretol v&nbsp;Perzii. Jednorožec bol podľa jeho zápisu tvor bielej farby a&nbsp;modrými očami a&nbsp;rohom v&nbsp;strede hlavy, ktorý bol približne pol metra dlhý. 

Okrem toho si zapísal, že tieto zvieratá sú také rýchle a&nbsp;také silné, že „žiadny iný tvor ich nedokáže predbehnúť a&nbsp;premôcť“. V&nbsp;existenciu jednorožca verili aj učenci ako Aristoteles či Leonardo da Vinci. Obrovský dopyt po rohoch jednorožca sa spustil v&nbsp;stredoveku hlavne medzi aristokratmi a&nbsp;majetnými vrstvami obyvateľstva. Anglická kráľovná Alžbeta&nbsp;I. (1533 –&nbsp;1603) zaplatila za roh jednorožca 10-tisíc libier. V&nbsp;skutočnosti išlo o&nbsp;predĺžený ľavý očný zub narvala (Monodon monoceros), ktorý vyrastá v&nbsp;ľavotočivej špirále z&nbsp;hornej čeľuste tohto morského cicavca. A&nbsp;tento obchodníci po stáročia vydávali za roh bájneho jednorožca.

Starovekí Rimania často nosili „jedovaté“ prstene, ktorých obsahom bol jed určený na spáchanie samovraždy v&nbsp;prípade, že by ich odsúdili na bolestivú smrť. Historik Plínius Starší (23 –&nbsp;79 n.&nbsp;l.) v&nbsp;jednom zo svojich diel opisuje, ako istý vysoký rímsky úradník unikol mučeniu tak, že požil jed uschovaný v&nbsp;prsteni. Aj cisár Varius Heliogabalus (203 –&nbsp;222), ktorý je neslávne známy svojou krutosťou a&nbsp;zhýralosťou, nosil jedovatý prsteň. Osud to však zariadil inak, bol zavraždený, skôr ako mohol prehltnúť jeho obsah. V&nbsp;západoeurópskej kultúre sa tieto prstene, často nazývané aj „borgiovské“, začali výrazne používať v&nbsp;období stredoveku. Zamaskovať chuť jedu a&nbsp;vyrobiť dávku dostatočne silnú na to, aby bola smrteľná, ale pritom by sa zmestila do prsteňa, bolo mimoriadne ťažké.

Talianska šľachtičná a&nbsp;jediná dcéra pápeža Alexandra&nbsp;VI. Lucrezia Borgiová (1480 –&nbsp;1519) používala „jedovaté“ prstene na zneškodňovanie protivníkov. Intenzívne sa zapájala do politického života Talianska a&nbsp;pomáhala presadzovať politické ciele pápežstva. Za svoj pomerne krátky život sa stala jednou z&nbsp;najmocnejších a&nbsp;najdynamickejších ženských postáv renesancie.

V&nbsp;Taliansku, najmä v&nbsp;regiónoch stredného Talianska, sa dodnes nalievanie nápoja do pohára hosťa, pri ktorom sa fľaša drží chrbtom ruky nadol, nazýva versare alla traditora –&nbsp;nalievanie zradcovským spôsobom, a&nbsp;stále sa považuje za urážlivé. Pôvod sa opäť spája s&nbsp;jedom. Hovorí sa, že keď Lucrezia chcela zlikvidovať svojich nepriateľov, otrávila im víno tak, že ho nalievala presne týmto spôsobom. Potajomky sa jej podarilo naliať do pohára s&nbsp;vínom jed, ktorý uchovávala vo vydutom prsteni s&nbsp;odnímateľným kameňom.

Pri použití rastlinných jedov nemusíme ísť ďaleko do histórie. Travičstvo nie je minulosťou. V&nbsp;20.&nbsp;storočí, konkrétne v&nbsp;roku 1978, zomrel na následky otravy ricínom bulharský spisovateľ, žurnalista a&nbsp;disident Georgi Ivanov Markov (†49). Do tela mu ho dopravila otrávená špička dáždnika, ktorou ho bodol vrah na zastávke autobusu v&nbsp;Londýne. A&nbsp;pozrime sa domov. Len pred dvomi rokmi otriasol Slovenskom príbeh 69-ročnej dôchodkyne, ktorá sa svojich veriteľov pokúsila otráviť jedom atropínom, ktorý obsahujú rastliny ako ľuľkovec zlomocný či durman obyčajný. Špecializovaný trestný súd jej za tento čin vymeral 25&nbsp;rokov nepodmienečne.

Rastliny a traviči: Sokrata zavraždili bolehlavom, ľuľkovcom zlomocným rímskych cisárov

Jaroslav Slašťan

Výber pre vás

Rastliny a traviči: Sokrata zavraždili bolehlavom, ľuľkovcom zlomocným rímskych cisárov

Jaroslav Slašťan

Súvisiace články

Umením porazil nudu: Henri Matisse svojmu výtvarnému talentu neveril, študoval právo

Tragický koniec vyvolených: David Koresh tvrdil, že sa s ním rozprával Boh a bol jeho mesiášom

Potupný odchod: Richard Nixon je v dejinách USA prvým prezidentom, ktorý dobrovoľne abdikoval

Výber pre vás