Ladislav Hámor

Treba sa držať čo najviac za vrkočom. To v&nbsp;pltníckom slangu znamená sledovať prúd vody v&nbsp;rieke tak, aby sa plť držala v&nbsp;správnom smere a&nbsp;nenarazila. Pred 82&nbsp;rokmi faktor (pltnícky predák, pozn. red.) Gejza Šavrnoch splavoval z&nbsp;považského plťoviska guľatinu z&nbsp;ihličnanov do Serede, čo bolo tradičná destinácia tohto tovaru. Tak ako viacerí ďalší pltníci, aj on pochádzal z&nbsp;Lúčok, kúpeľnej obce neďaleko Ružomberka. V&nbsp;údolí, spájajúcom Liptov s&nbsp;Oravou vyvierajú liečivé pramene, sú tam kúpele a&nbsp;v&nbsp;obci sa podnes hlásia k&nbsp;tradíciám pltníctva.

Prvé vydanie cestopisu s&nbsp;originálnym názvom Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungern vyšlo v&nbsp;roku 1826. Ide o&nbsp;jednu z&nbsp;prvých umeleckých cestopisných reportáží o&nbsp;Slovensku. Podnetnú plavbu absolvoval barón Medňanský plťou o&nbsp;štyri roky skôr. Vytvoril majstrovské spojenie slova a&nbsp;štetca, literárneho obrazu s&nbsp;výtvarným. V&nbsp;Tatríne chceli dielo vydať o&nbsp;dva roky neskôr, ale nestalo sa to. Po slovensky vyšlo až v&nbsp;roku 1962. Medňanský sa narodil a&nbsp;vyrástol v&nbsp;prostredí goralov pod Tatrami, v&nbsp;prvej polovici 19. storočia patril k&nbsp;najznámejším publicistom&nbsp;v&nbsp;Uhorsku. Zaujímal sa o&nbsp;národopis, históriu i&nbsp;prírodovedu a&nbsp;v&nbsp;mnohých článkoch sa tejto problematike&nbsp;venoval. Uskutočnil viacero plavieb po Váhu na pltiach liptovských pltníkov splavujúcich stavebné drevo z&nbsp;Tatier do Pešti. V&nbsp;predhovore napísal:&nbsp;„Prekrásne údolie, ktorými preteká Váh, mne trojnásobne drahé ako kraj, historické územie i&nbsp;domovina.“ V&nbsp;Žiline&nbsp;sa sústreďovali plte do&nbsp;prístavov, ktoré boli v&nbsp;Považskom Chlmci,&nbsp;pri&nbsp;Mojšovej Lúčke, Hričove či na Kysuci pri&nbsp;Kysuckom Novom Meste. Považský Chlmec bol obzvlášť dôležitý, lebo sa tam na&nbsp;sútoku&nbsp;Kysuce a&nbsp;Váhu stretávali pltníci splavujúci tieto rieky.
Kniha podáva farbistý obraz Považia, ba vlastne celého severozápadného i&nbsp;juhozápadného Slovenska začiatkom 19.&nbsp;storočia. Hoci hlavnými zastávkami počas plavby boli predovšetkým hrady, kaštiele a&nbsp;zámky, prírodné krásy a&nbsp;zvláštnosti kraja, autor pomerne bohato vykreslil aj život na rieke Váh. Dielo nevšednej umeleckej hodnoty, ktorého kvality už dávno preveril čas, obsahuje množstvo povestí, príbehov a&nbsp;geografických postrehov.

Malebná cesta dolu Váhom

V&nbsp;dobových dokumentoch najfrekventovanejšou vodnou trasou po Ružomberok splavovali iba poloplte. Štandardné väčšie plte zbili až v&nbsp;miestnych plťoviskách, aby pokračovali ďalej na západ a&nbsp;juh. Ešte i&nbsp;dnes je tam krčma U&nbsp;pltníka. Plavidlá boli obťažkané surovým železom, železnými rúrami pre takzvaný viedenský arzenál. Viezli meď z&nbsp;Malužinej, šindle, hrable, korýtka, plátna, kožušiny a&nbsp;kože, sudy so soľou, masť aj lesné plody a&nbsp;med, alkohol, víno, vzácne liečivá olejkárov, ovocie i&nbsp;orechy z&nbsp;rôznych kútov krajiny. Vo Viedni očakávali prepravné drevené gelety s&nbsp;povestnou bryndzou –&nbsp;„ovčím tvarohom“. Pltníkov už netrpezlivo vyzerali gazdiné, slúžky, kočiši aj v&nbsp;Budapešti. Vyhľadávanú salašnícku pochúťku predávali v&nbsp;rakúsko-uhorských metropolách pod komerčným označením liptói túró, v&nbsp;nemčine Liptauer Käse, po slovensky liptovský syr.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K PLTNÍCTVU NA LIPTOVE NÁJDETE V GALÉRII

Silu dravých riek ako Orava, Dunajec, Hron i&nbsp;Poprad, ale najmä 433-kilometrový Váh naši predkovia umne využívali. Povodie našej najdlhšej rieky má viac než 11-tisíc štvorcových kilometrov. S&nbsp;tým súvisí osídľovanie horských oblastí v&nbsp;13. až 14.&nbsp;storočí. Najstaršie písomné doklady o&nbsp;pltníctve z&nbsp;roku 1075 sú z&nbsp;opátstva v&nbsp;Hronskom Beňadiku. Ide o&nbsp;listinu kráľa Gejzu&nbsp;I. Pltníctvo ovplyvňovalo hospodárstvo a&nbsp;najmä obchod. Plte spravidla ukončili svoju púť na Dolniakoch. Nie každý chlap –&nbsp;nieto ešte žena&nbsp;– zvládol Váh, ktorý sa vlieva do Dunaja a&nbsp;ten Čierneho mora. Bolo to nebezpečné remeslo. Pltníci často s&nbsp;nasadením života okrem dreva prevážali rôzne i&nbsp;vzácnejšie komodity. Vidina slušného zárobku v&nbsp;kombinácii s&nbsp;odvahou a&nbsp;so smelosťou pomohli prekonať nástrahy plavebných ciest. Nielen na Váhu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na severnej hranici s&nbsp;Poľskom po Dunajci donedávna preplavovali drevo až k&nbsp;Baltu. Plnometrážne plte však zanikli. Namiesto nich dnes vozia turistov na replikách pltí poskladaných tak, aby sa dali rozobrať a&nbsp;znovu zložiť. V&nbsp;Pieninách denne preplavia 11-kilometrovou malebnou úžinou Dunajca pod Tromi korunami tisíce návštevníkov. Na plavidlách panuje duch triezvosti. Pije, a&nbsp;to statočne, iba ak drevo. Ak sa veľmi napije, je ťažké. Preto po každej plavbe drevo z&nbsp;rozoberateľných pltí nechajú obschnúť. 

Každý pltník má na hlave tak ako voľakedy neodmysliteľný valašský (goralský) klobúk s&nbsp;mušličkami od Baltského mora. Za každý splav, čo je vyše 700&nbsp;kilometrov, mu pribudla jedna mušlička. Dnes je to iba folklór, ale voľakedy pltnícka móda okrem klobúka prezradila o&nbsp;mužovi viac.

Pltníci nosili halienku z&nbsp;bieleho ovčieho súkna, ktorá hriala, i&nbsp;keď bola mokrá, kamizol (krátky kabát, pozn. red.) a&nbsp;pre istotu mali so sebou aspoň dve ľanové košele. Dôležité boli krpce, na tie pltník nedal dopustiť. V&nbsp;širokom opasku mali ukryté cenné drobnosti, tabak, kresadlo, nožík a&nbsp;peniaze. Na vode rýchlo trávi a&nbsp;hlad je mrcha. Okrem solenej baraniny bola súčasťou menu aj bravčová masť so slaninou, zemiaky a&nbsp;bryndza. Niekedy si pochutili i&nbsp;na čerstvej opečenej rybe. A&nbsp;pálenka? Ak sa natiahol čas medzi pltníckymi krčmami, hodil sa kalíštek či aj viac. Nerozlučnou spoločníčkou pltníka bola tanistra (kapsa na dlhšom remienku, pozn. red.) z&nbsp;konopného plátna, ako aj kožené opasky rôznej šírky, ktoré ukrývali peniaze, zapekačku, kresadlo, tabak i&nbsp;nožík.

Meander pod Strečnom preslávili skaliská Margita a&nbsp;Besná. Boli iste mohutnejšie, ale mnoho skália „ukrojila“ železnica. Dnes je jedno z&nbsp;najkrajších i&nbsp;najznámejších, kedysi i&nbsp;najobávanejších miest na Váhu mierumilovnejšie. Dokonca je vhodné aj na zážitkovú plavbu pre turistov. Pavol Albert so spoločníkmi po viac než polstoročí obnovili v&nbsp;tomto úseku Váhu tradičné pltníctvo, a&nbsp;tak je pod Strečnom v&nbsp;lete živo. Doslova píšu novodobú pltnícku históriu. Začínali bez praktických poznatkov a&nbsp;skúseností. Nemali sa ani od koho učiť. Boli tu iba historické záznamy a&nbsp;často opisovaná Strečnianska úžina. Dnes je tam aj škola pltníkov. Aj tak je v&nbsp;očiach niektorých prizerajúcich sa asi hodinová plavba vraj iba pre odvážlivcov. Pod hradom a&nbsp;bralom premávajú moderné plte. Niet pochýb, že tak posilňujú turistiku i&nbsp;cestovný ruch.

V&nbsp;nedávnej histórii bolo pltníctvo remeslom, ktorému sa učili aj dievčatá, ale najmä odrastení chlapci už od dvanástich. Keď prišiel na svet chlapec, babica vložila novorodencovi do kúpeľa íver, stružlinu z&nbsp;vesla, respektíve žrde, ako aj posúch –&nbsp;pletenák z&nbsp;jačmennej múky, aby keď vyrastie, mal čo hodiť do vody, lebo s&nbsp;vážskymi duchmi a&nbsp;vílami treba byť zadobre. Krstná mať šibla brezovým prútom, aby pltníkom nerobil hanbu, bol smelý, odvážny. Neskôr otec potrel mládencovi ruky i&nbsp;rukoväť vesla medvedím sadlom, nech má silu ako medveď. Pltník musel byť zdravý, pracovitý, dobrý, čestný a&nbsp;šťastný. Každodenné povinnosti na plti zverili otcovia dcéram. Ak chcel „zadník“ v&nbsp;hierarchii postúpiť do prednej časti plte, požiadal iných „predníkov“ a&nbsp;tí ho prehli cez klát a&nbsp;na zadok mu naložili toľko, koľko bolo na rieke nebezpečných miest. Remeslo sa dedilo po meči, ale výnimočne i&nbsp;po praslici.

Posledná slovenská pltníčka Margita Senková prišla na svet pred 127&nbsp;rokmi neďaleko padajúcich vôd v&nbsp;tôni kaskád termálneho vodopádu v&nbsp;Kúpeľoch Lúčky. Trinásťmetrový vodopád tvorí každý rok neobyčajné pozadie remeselníckemu jarmoku aj oslave pltníkov v&nbsp;rámci Dolnoliptovských slávností pod Chočom. Nebolo to inak ani posledný júlový víkend tohto roka. Na jazierku pod termálnym vodopádom postavili zmenšeninu plte, aby i&nbsp;nová generácia videla postavenie tradičného plavidla na vlastné oči. „Obec je spätá s&nbsp;pltníckymi tradíciami. Pltníci požívali v&nbsp;našej obci vždy úctu. Tak ako Margita Senková, ktorá sa dožila 102&nbsp;rokov. Čo viem, spomínajú na ňu všetci len v&nbsp;dobrom. Na storočnici si v&nbsp;požehnanom veku s&nbsp;našimi folkloristami aj zanôtila,“ pripomína starosta Lúčok Stanislav Hrbček.

Jemu, ako aj jeho vrstovníkom zostali spomienky na prázdniny, ktoré trávili dennodenne v&nbsp;termálnom jazierku pod kaskádami vodopádu. „Čľapkali sme sa od rána do večera. Pamätám si na rodinné posedenia a&nbsp;pikniky. Vodopád napájajú vody z&nbsp;alkalicko-železitých kúpeľov nad obcou, ktoré začali písať svoju históriu v&nbsp;roku 1761. Adam Turjansky dal postaviť prvú kúpeľnú budovu. Tufom zdobený vodopád uprostred dediny je zvláštnosť a&nbsp;magnet pre návštevníkov po celý rok.“

Chlapi postavili plť a&nbsp;rovno ju vyskúšali. Marko Pecho povozil po jazere každého z&nbsp;prítomných, kto chcel. Jeho starý otec pltníčil už ako 14-ročný. Aj Margita Senková, ktorá patrila v&nbsp;miestnom súbore Lúčan k&nbsp;najstarším folkloristkám, stála na plti ešte ako dospievajúce dievča. Pamätala si staré piesne a&nbsp;zvykoslovia. Prezentovala ich vo festivalových programoch vo Východnej. Objavil ju ružomberský rodák Viliam Gruska. Filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a&nbsp;režisér tradične predstavoval nositeľov zaniknutých remesiel na Slovensku. 

Ale zanechal po sebe svojský rukopis aj v&nbsp;kinematografických dielach ako napríklad Perinbaba, Pacho, hybský zbojník, Tisícročná včela, Sokoliar Tomáš a&nbsp;podobne. Nezvyčajný pltnícky príbeh zaujal divákov. „Treba získať poznatky zo spomienok ľudí, dobre ich počúvať. Zoznámil som sa bližšie s&nbsp;Margitou Senkovou, až keď mala 79&nbsp;rokov. Vo Východnej divákom porozprávala, ako sa plť stala jej životným osudom. S&nbsp;Rolandom Senkom mali osem detí, z&nbsp;nich tri v&nbsp;útlom veku umreli, no ešte pred päťdesiatkou na svet priviedla dcéru Annu. Pani Senková bola na plti ako doma. Ako stále čiperná babička účinkovala na festivaloch s&nbsp;vervou, rada,“ prezradil Viliam Gruska, ktorý ju navštívil asi 40-krát.

Dozvedel sa aj veci, o&nbsp;ktorých nevedela ani jej rodina. „O&nbsp;všeličom sme sa zhovárali, aj o&nbsp;Karolovi z&nbsp;Pensylvánie. Prekvapená dcéra o&nbsp;ňom počula prvý raz. O&nbsp;vzťahu s&nbsp;Američanom jej mať nevravela. Asi preto, že sa jej na to nikto nikdy nespýtal,“ dodal etnograf s&nbsp;tým, že Margita Senková slúžila v&nbsp;Martine. Eva Uhrinová, jej najstaršia vnučka, ani netušila, že jej babka slúžila v&nbsp;domácnosti advokáta a&nbsp;známeho politika Matúša Dulu, v&nbsp;roku 1918 spoluautora Martinskej de­klarácie a&nbsp;prvého predsedu SNR aj Matice slovenskej.

Osudy prostých pracovitých ľudí, remeselníkov a&nbsp;ich autentické výpovede sú zaznamenané v&nbsp;zvukových i&nbsp;vo videonahrávkach. Pltnica je scénické pásmo, ktoré má v&nbsp;repertoári folklórny súbor Lúčan. Je zostavené aj zo spomienok postavou útlej, drobnej pltníčky. Viliamovi Gruskovi dôverovala, lebo ako vravel, „na pamätníkov starých čias treba mať čas“. Spomínal, že ak nemala na plti prácu, zostala doma, chytila sa kosy či hrablí a&nbsp;postarala sa o&nbsp;domáci statok. Susedia ju videli ešte v&nbsp;sedemdesiatke kosiť. „Jej dvaja bratia po vojne emigrovali do zámoria. S&nbsp;otcom zvážala drevo až na nivu Váhu, kde na plťovisku zbíjali plte.“

Na plťovisko a&nbsp;na strážne ohne spomínal aj Andrej Hlinka, žiak piaristického gymnázia, ktorý prišiel na svet v&nbsp;tradičnej mnohopočetnej pltníckej rodine faktora Andreja Sidora. Jeho otec si nevedno prečo zmenil priezvisko zo Sidora na Hlinku, ale až po tom, ako ovdovel. Patril k&nbsp;známym pltníkom v&nbsp;Černovej. V&nbsp;tom čase z&nbsp;312&nbsp;obyvateľov dediny pracovalo v&nbsp;pltnici s&nbsp;drevom až 160&nbsp;ľudí. Plťou, v&nbsp;tých časoch najlacnejšou dopravou, sa plavili do Nového Mesta nad Váhom, aby v&nbsp;Čachticiach zviedli diškurz o&nbsp;spisovnej slovenčine, i&nbsp;národovci Krčméry, Hodža, Francisci a&nbsp;Matuška so Škultétym. Plavili sa na dvoch pltiach z&nbsp;Vrbice z&nbsp;centrálneho Liptova a&nbsp;oneskorenec Štefan Marko Daxner musel poniže Ondrašovej priskočiť na plť „za jazdy“. 

Boli to časy, keď sa i&nbsp;celé rodiny remeselníkov vypravili na cestu Váhom a&nbsp;Dunajom do Budapešti,&nbsp; v&nbsp;tom čase najväčšieho „slovenského“ mesta krajiny. Prečo najväčšieho? Lebo tam žilo a&nbsp;pracovalo vyše stotisíc Slovákov, najmä murárov. Mnohí z&nbsp;nich sa už na Oravu ani Liptov nevrátili. Splynuli s&nbsp;miestnym obyvateľstvom a&nbsp;pričinili sa o&nbsp;vznik Angyalföldu –&nbsp;13.&nbsp;obvodu, kde jednu z&nbsp;ulíc maďarskej metropole nazývajú Tutaj utca –&nbsp;Pltnícka ulica. Pred časom tam predstavitelia našej i&nbsp;maďarskej samosprávy na oslavách pltníctva vzdali hold pltníkom. 

Pltníctvo malo veľký význam pre rozvoj regiónu. „S&nbsp;Budapešťou, s&nbsp;jej rozvojom a&nbsp;novou podobou sú spojení aj Slováci. Staviteľ Ján Nepomuk Bobula sa podieľal na projekte i&nbsp;na stavbe uhorského parlamentu. Sochára Alojza Štróbla z&nbsp;Kráľovej Lehoty poverili výtvarným riešením,“ uviedol primátor Liptovského Hrádku Branislav Tréger. Veľkú pozornosť vyvolala na oslavách plť v&nbsp;originálnej veľkosti, ktorú postavili priamo na Debrecínskom námestí. Bol to dar samospráve 13.&nbsp;obvodu od obyvateľov Nižnej na Orave.

Preprava ľudí a&nbsp;tovaru po vode riečnou sústavou v&nbsp;našich zemepisných šírkach prispela k&nbsp;rozvoju obchodu, až pokým toky nepopretínali priehrady. Každá doba si žiada iné. Existujú vízie, niekde aj plány na splavnenie Váhu od Žiliny po Sereď a&nbsp;možno aj ďalej. Je to vraj len otázka technického riešenia. Voda vo Váhu stále pripomína živel, ktorý sa priveľmi nezmenil. Pltník je živý dovtedy, pokým je živý riečny prúd.

Držať sa za vrkočom: Posledná pltníčka na Slovensku sa dožila 102 rokov

Výber pre vás

Držať sa za vrkočom: Posledná pltníčka na Slovensku sa dožila 102 rokov

Súvisiace články

Lietanie ako životný štýl: Práškovacie čmeliaky vystriedali v Bidovciach športoví piloti

Baťov kanál: Dobrodružstvo na vodnej ceste rodinného typu

S vôňou lepníka: V odľahlom Hrušove boli vždy odkázaní sami na seba, čo má aj svoje výhody

Výber pre vás