Mária Mišovičová

Zomrel na následky zranení, ktoré utrpel, keď ho zrazila električka. A&nbsp;ešte dlho po jeho smrti sa hľadala odpoveď na otázku, či musel zomrieť na vrchole tvorivých síl. Čo sa vlastne stalo? Ako každé popoludnie, aj tri dni pred svojím skonom sa vybral do Kostola svätého Filipa Neriho, aby sa pomodlil. Vraj sa pri chôdzi tak zahľadel na svoje rozostavané dielo Sagrada Familia, že si nevšimol prichádzajúcu električku, ktorú do mestskej dopravy pridali ako technickú novinku práve v&nbsp;ten deň. Vozeň ho zachytil a&nbsp;vliekol niekoľko metrov, potom Gaudí upadol do bezvedomia a&nbsp;spadol na zem. Nikto z&nbsp;okoloidúcich v&nbsp;ňom nespoznal slávneho architekta. Celý život sa vyhýbal fotoaparátu, preto jeho tvár poznal málokto. Napriek mnohým prizerajúcim sa mu nemal kto poskytnúť prvú pomoc.

Chatrne oblečeného muža v&nbsp;obnosených šatách odmietol odviezť do nemocnice aj taxikár – myslel si, že je to nejaký opitý tulák. Neskôr ho za tento neľudský postoj tvrdo potrestali. Vážne zraneného architekta po nejakom čase našiel ležať na ulici policajt, ktorý ho dopravil na najbližšiu kliniku. Gaudí pri sebe nemal žiadne doklady, až na druhý deň ho medzi hospitalizovanými spoznal kaplán z&nbsp;Kostola svätého Filipa Neriho. Vedenie nemocnice mu po zistení totožnosti navrhlo, že ho preloží do pohodlnejších priestorov pre privilegovaných pacientov. Gaudí, celý život verný svojmu pôvodu, to odmietol so slovami: „Moje miesto je tu medzi chudobnými.“ Zomrel 10.&nbsp;júna, dva týždne pred svojimi 74.&nbsp;narodeninami.

<ul>
<li>Casa El Capricho</li>
<li>Güellov palác</li>
<li>Güellov park</li>
<li>Casa Milà</li>
<li>Biskupský palác v Astorge</li>
<li>Casa Calvet</li>
<li>Casa Batlló</li>
<li>Vidiecky dom Bellesguard</li>
</ul>

Najvýznamnejšie stavby

Antoniho otec Francesc bol kováč, spod jeho rúk vychádzali najmä výrobky z&nbsp;medi. Aj matka Antònia Cornetová pochádzala z&nbsp;kováčskej rodiny, jej predkovia sa tomuto remeslu venovali po celé generácie. Otcova dielňa Antoniho priťahovala: pre malého chlapca bola svetom, kde sa každý deň konali zázraky, keď otec z&nbsp;plochých medených plechov vytvaroval krásne nádoby. Umelecké cítenie mal teda po kom zdediť. Napriek otcovmu remeselnému umu sa Antoni narodil do nemajetnej rodiny. Na svet prišiel 25.&nbsp;júna 1852, zrejme v&nbsp;meste Reus v&nbsp;Katalánsku. Neskôr tvrdil, že sa narodil v&nbsp;mestečku Riudoms, vzdialenom päť kilometrov od Reusa. Záznam o&nbsp;jeho krste je však z&nbsp;kostola v&nbsp;Reuse. Prečo miesto svojho narodenia spochybňoval, nikdy nevysvetlil.

Bol najmladší z piatich súrodencov, dvaja z nich zomreli v detskom veku. Rodičia sa obávali, že ani Antoni sa nedožije dospelosti. Odmalička ho sužovali choroby. Reumatizmus mu ako dieťaťu nedovolil zapájať sa do hier s rovesníkmi. Často bol unavený, neraz sa stalo, že sa aj na krátke vzdialenosti premiestňoval na oslíkovi. Reumatické záchvaty ho sužovali do konca života. Lekári mu odporúčali vegetariánsku diétu a mierny pohyb. Veľa času preto trávil pri dome, v otcovej dielni, prechádzkami v blízkej prírode, kde vnímavým zrakom sledoval, ako voda obmýva kameň, skúmal, prečo strom nespadne pod náporom vetra, obdivoval, ako listy na konároch dokážu vytvoriť korunu stromu.

Svet prírody ho nesmierne fascinoval a poznatky z týchto pozorovaní neskôr geniálne uplatnil vo svojich dielach. Hoci sa nemohol pohybovať podľa vlastných predstáv, očami i myšlienkami zachytával svet okolo seba. Bol predčasne vyspelým dieťaťom, ktoré pozoruhodnými zábleskmi ducha uvádzalo okolie do úžasu. Napríklad učiteľ v škole vysvetľoval, že vtáky dokážu lietať preto, lebo majú krídla. Malý Antoni mu oponoval: „Aj sliepky majú krídla a používajú ich len na to, aby rýchlejšie behali.“

Do školy nastúpil ako osemročný a&nbsp;vyučovanie ho nebavilo. Vo vyšších triedach vynikal v&nbsp;aritmetike a&nbsp;geometrii, rád kreslil. Inak nasával vedomosti zo všedných dní. Často a&nbsp;rád sa túlal s&nbsp;partiou mladých ľudí po miestach slávnej minulosti krajiny, čo nebolo v&nbsp;tom čase bežné. Pre architektúru sa nadchol ešte v&nbsp;škole v&nbsp;Reuse, v&nbsp;sedemnástich odišiel do Barcelony, kde vychodil strednú školu. Začal sa pripravovať na univerzitné štúdium. Pridal sa k&nbsp;nemu starší brat Francesc, ktorý sa zapísal na medicínu.

Ani na univerzite ako študent nevynikal. Viac ako teória na seminároch a&nbsp;<a href="https://www.carbyfarby.sk/rysovacie-dosky/" target="_blank" rel="noopener">pri rysovacej doske</a> ho lákala prax. Privyrábal si rôznymi remeselným prácami v&nbsp;architektonických ateliéroch v&nbsp;meste. Pred skončením univerzity mu zomrela matka, po nej brat Francesc, ktorý práve ukončil medicínu. Otec, zdrvený odchodom najbližších, predal dom v&nbsp;Reuse a&nbsp;presťahoval sa do Barcelony. Antoni získal akademický diplom ako 26-ročný. Pri záverečnej skúške riaditeľ seminára architektúry vyslovil pochybnosť: „Dovolili sme skončiť štúdium buď géniovi, alebo bláznovi.“ S&nbsp;týmto úsudkom sa Gaudí počas profesionálnej dráhy stretol neraz. Jeho dielo dokázalo, že správny bol prvý riaditeľov predpoklad – stal sa z&nbsp;neho originálny architekt a&nbsp;umelec.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Prvú samostatnú prácu mu zadala barcelonská radnica. Požiadala ho, aby navrhol pouličné lampy v&nbsp;jednej zo štvrtí. Obyvatelia i&nbsp;novinári považovali jeho návrh za odvážny a&nbsp;prijali ho s&nbsp;obdivom. Verejné zákazky však dostával zriedkavo, väčšinou tvoril do zásuvky. Hoci nemal prácu z&nbsp;oficiálnych miest, na životnej ceste mu výrazne pomohli mecenáši. Prvú architektonickú zákazku mu zadal majiteľ tehelne Manuel Vicens. Stavebné práce trvali päť rokov, výsledkom Gaudího debutu bol menší obytný dom Casa Vicens, podobný rozprávkovému zámku z&nbsp;tisíc a&nbsp;jednej noci. Aspoň tak pôsobil na návštevníkov, ktorých uvádzal do úžasu.

V&nbsp;skutočnosti jeho pôdorys nebol ničím výnimočný, jeho pôvab tvorila vonkajšia fasáda a&nbsp;vnútorné miestnosti. Na fasáde skombinoval hrubý kameň s&nbsp;tehlami a&nbsp;keramickým obkladom. Dlaždice s&nbsp;ornamentálnym vzorom použil aj vo vnútorných priestoroch domu. Gaudí bol na rozdiel od iných architektov vždy prítomný na stavbe, menil projekty podľa momentálneho nápadu, diskutoval s&nbsp;robotníkmi, navrhoval a&nbsp;zavrhoval. Neraz sa stalo, že nasledoval jeden nápad za druhým – žiadny v&nbsp;zhode s&nbsp;konštrukčným výkresom, čo malo vplyv na financie zákazníka. Podobne to bolo v&nbsp;prípade Manuela Vicensa. Gaudí ho zmenami na projekte domu takmer priviedol na pokraj finančnej záhuby. V&nbsp;nasledujúcich rokoch mu to však bohato vynahradil. Používaním keramických obkladačiek spustil talentovaný architekt v&nbsp;Katalánsku módnu vlnu a&nbsp;veľké množstvo z&nbsp;nich vyrábal práve majiteľ tehelne Vicens. V&nbsp;roku 2005 budovu Casa Vicens zaradili do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Významným mužom v&nbsp;Gaudího kariére a&nbsp;veľkým priaznivcom jeho umenia bol zámožný továrnik Eusebi Güell. Jeho dom bol pre umelcov neustále otvorený, vítaným hosťom sa stal aj Antoni. Od začiatku spolupráce si títo dvaja páni rozumeli z&nbsp;ľudskej i&nbsp;umeleckej stránky, stali sa z&nbsp;nich celoživotní priatelia. Gaudí na&nbsp;Güellovi obdivoval cit pre umenie, vynikajúce správanie, šľachetnosť ducha. Güell v&nbsp;Gaudím objavil umeleckého génia a&nbsp;sociálnu angažovanosť. A&nbsp;zadával mu čoraz významnejšie projekty: lovecký pavilón, palác (v&nbsp;ňom Gaudí prvýkrát navrhol aj interiér), kryptu kostola, vínnu pivnicu, park. Väčšinu zo svojich ďalších projektov zrealizoval Gaudí v&nbsp;Barcelone, kde sa zdržiaval najčastejšie.

Len vďaka nemu má Barcelona svojrázny architektonický štýl, ktorý obdivuje množstvo turistov. Popri iných projektoch sa asi v&nbsp;roku 1883 zapojil do prác na svojom najveľkolepejšom diele, na bazilike Sagrada Familia. S&nbsp;Gaudím spočiatku Združenie ctiteľov svätého Jozefa, ktoré prišlo s&nbsp;návrhom na jej postavenie, nerátalo. V&nbsp;tom čase bol ešte mladý a&nbsp;neznámy. Túto dominantu Barcelony mal pôvodne postaviť architekt Francisco de Villar, v&nbsp;ktorého ateliéri predtým pracoval aj Gaudí. De Villar projekt baziliky odovzdal ešte v&nbsp;roku 1882, so združením sa však nepohodol a&nbsp;stavby sa vzdal. Pokračovať na nej nechcel ani ďalší architekt, Joan Martorell. Poznal však prácu Antoniho Gaudího, preto ho združeniu odporučil. Ctitelia svätého Jozefa súhlasili a&nbsp;mladý architekt ponuku prijal. No hneď na začiatku zmenil celý projekt baziliky. Venoval jej 40 rokov života, úplne sa však do prác na nej ponoril až po roku 1914 a&nbsp;odvtedy nevytvoril žiadne vlastné dielo. Obetoval jej aj súkromie a&nbsp;prestal vnímať okolitý svet. Dokonca si na stavbu presunul dielňu a&nbsp;v&nbsp;tej aj spával.

Počas štúdia žil vo veľmi skromných pomeroch, čo si zrejme chcel po skončení univerzity vynahradiť. Oslovil ho dandyovský štýl Oscara Wilda, ktorý elegantný odev povýšil na ideál. Podľa jeho vzoru sa z&nbsp;Gaudího stal elegán. Mal svetlé vlasy, tmavomodré oči a&nbsp;statnú postavu. Bradu si dával farbiť na módnu sivú. Pre Španielov bol neobvyklým zjavom. Len topánky nosil obnosené, dával ich rozchodiť bratovi, lebo neznášal nepohodlnú obuv. Keď sa intenzívne pohrúžil do prác na bazilike, udiala sa s&nbsp;ním kardinálna premena: začal viesť asketický život, prestal dbať o&nbsp;zovňajšok, chodil v&nbsp;obnosených šatách, neraz zaplátaných, výzorom často pripomínal otrhaného tuláka. Keď ho na to rodina alebo priatelia upozornili, odpovedal, že na oblečení nie je dôležitý moderný strih, ale jeho funkčnosť.

Mnohí sa neskôr prikláňali k&nbsp;názoru, že príčinou architektovej smrti bol jeho zanedbaný zjav. Preto vraj skončil v&nbsp;nemocnici na oddelení pre chudobných, kde nedostal hneď po prevoze primeranú lekársku starostlivosť. Napriek šarmantnému zjavu v&nbsp;mladosti sa nikdy neoženil, žil sám. V&nbsp;jeho živote sa zjavila láska – v&nbsp;roku 1884 sa zamiloval do učiteľky Josefy Moreuovej a&nbsp;požiadal ju o&nbsp;ruku. Ona však jeho city neopätovala.

Čo sa týka baziliky, uvedomoval si, že ju nedokončí: „Viem, že tento chrám nedostaviam. Zostarnem a&nbsp;po mne prídu iní. Život chrámu závisí od generácií, ktorým ho zveríme. No mali by zachovať ducha tejto práce.“ Slávny architekt videl dokončenú iba jednu vežu so zvonicou v&nbsp;roku 1925. Po jeho tragickej smrti budovanie baziliky pokračovalo. Počas občianskej vojny v&nbsp;Španielsku revolucionári podpálili kryptu, ktorá patrila k&nbsp;bazilike, a&nbsp;zapálili aj Gaudího dielňu. Zhoreli všetky originálne plány, nákresy, sadrové modely. Napriek tejto tragédii dokázali Gaudího nasledovníci dodržať jeho filozofiu. Predpokladá sa, že bazilika Sagrada Familia by mala byť dokončená v&nbsp;roku 2026, keď uplynie sto rokov od Gaudího úmrtia.

Tvorbu Antoniho Gaudího nemožno jednoznačne zaradiť do jedného umeleckého prúdu. V&nbsp;jeho profesijnom živote boli obdobia s&nbsp;rôznymi štýlmi: orientálny sa inšpiroval maurskými pamiatkami v&nbsp;Španielsku, gotický vychádzal zo stredovekého umenia, naturalisticko-secesný našiel inšpiráciu v&nbsp;organických tvaroch prírody a&nbsp;obohatila ho nápaditá ornamentálna výzdoba. Gaudí v&nbsp;návrhoch kládol dôraz na detail, veľmi často používal mozaiku, špeciálne trencadís. Vytváral ju z&nbsp;kúskov porozbíjanej keramiky, inšpiráciu hľadal v&nbsp;orientálnych technikách. Pre Gaudího diela sú charakteristické parabolické oblúky a&nbsp;dokonalé konštrukčné riešenia. Zložité návrhy málokedy nakreslil na papier, radšej vytváral sadrové modely. Vo väčšine svojich stavieb zariaďoval aj interiér. Nábytok nielen navrhol, ale aj vyrobil.

Diela zo sveta fantázie: Gaudího stavby dali osobitú tvár milovanej Barcelone

Výber pre vás

Diela zo sveta fantázie: Gaudího stavby dali osobitú tvár milovanej Barcelone

Súvisiace články

Zrod Scotland Yardu: Prípad sériového vraha Jacka Rozparovača nikdy nevyriešili

Legendou počas života: Bourvil nepochádzal z umeleckej rodiny, spoliehal sa na talent a náhodu

Rubikova kocka, barbie, plyšový medvedík či tetris... Ako vznikli obľúbené hračky?

Výber pre vás