Jozef Kollár

Osudy Arménov pripomínajú dramatické osudy Židov. Najskôr na nich útočili Peržania, Rimania, neskôr Mongoli a&nbsp;z&nbsp;času na čas aj Arabi. V&nbsp;priebehu prvej svetovej vojny sa na nich vyvŕšila doznievajúca Osmanská ríša. Počas genocídy v&nbsp;rokoch 1915 až 1918 vyvraždili až 1,5 milióna Arménov. O&nbsp;Náhorný Karabach doteraz vedú boje s&nbsp;Azerbajdžanom. Akoby toho nebolo dosť, ničivé zeme­trasenie v&nbsp;roku 1988 si vyžiadalo 25-tisíc obetí a&nbsp;zničilo až 40 percent priemyslu. Podľa Sarkisa, sprievodcu cestovnej kancelárie s&nbsp;jednodňovými výletmi, mali Arméni určitú istotu len počas trvania Sovietskeho zväzu. Chránila a&nbsp;dotovala ich veľmoc, na ktorú si nikto nedovolil. Doteraz spomínajú na socializmus ako na éru blahobytu. Aj po rozpade červeného impéria vychádzajú s&nbsp;Rusmi veľmi dobre, každý deň vypravia z&nbsp;letiska v&nbsp;Jerevane desiatky letov do Moskvy, Petrohradu, Soči alebo Novosibirska.

Hlavné a zároveň najväčšie mesto krajiny s dátumom vzniku 25. 12. 1991 je Jerevan. Úradný jazyk je arménčina, regionálne jazyky sú ruština a kurdčina. Na čele Arménska stojí prezident Vahagn Chačaturjan. Geografickí susedia sú Azerbajdžan, Irán, Turecko, Gruzínsko. V krajine žije 2 963 900 obyvateľov (odhad z roku 2021). Sú zložení z etnických Arménov (98 %), jezídov (1,2 %) a Rusov (0,4 %). Väčšina ľudí sa hlási k pravoslávnemu kresťanstvu.

Arménsko

Túžba po kvalitnejšom živote je v&nbsp;Arménsku citeľná. Aj v&nbsp;minulosti jeho obyvatelia najčastejšie emigrovali do Ruska, USA, Nemecka, Kanady, Austrálie… Tí, ktorí ostali doma, jazdia aj dnes najmä na vidieku v&nbsp;starých gazíkoch, volgách a&nbsp;hrdzavých žiguli s&nbsp;veľkými železnými nosičmi na strechách. S&nbsp;malými penziami 50 až 150 dolárov mesačne a&nbsp;priemerným platom 560 dolárov vyžijú len ťažko, a&nbsp;tak predávajú, čo sa dá – a&nbsp;často aj nedá. V&nbsp;niektorých gazíkoch, ktoré po rozpade ZSSR pravdepodobne získali od sovietskej armády, vozia turistov na miestne „safari“. Starý muž toľko šťastia nemal. Pred supermarketom, kde stojí najlacnejšie víno päť dolárov, predáva sväté obrázky. Každý z&nbsp;nich mu pomáha prežiť. Žobráčka na schodoch kláštora Gošavank nepredáva nič, len sa modlí a&nbsp;občas zahrká mincami v&nbsp;plastovom pohári, aby si ju všimli turisti.

ĎALŠE FOTOGRAFIE Z KRAJINY PLNEJ DRAMATICKÝCH OSUDOV NÁJDETE V GALÉRII

Podľa posledného sčítania žije v&nbsp;Arménsku 2,9 milióna ľudí, kým vo svete je ich viac ako desať miliónov! Mnohí sa presadili v&nbsp;najlepšej spoločnosti. K&nbsp;najznámejším patria hviezdy reality šou sestry Kardashianové, ktorým v&nbsp;žilách prúdi arménska krv. V&nbsp;nedávnej minulosti to boli spisovatelia William Saroyan a&nbsp;Sergej Dovlatov, ktorému časté publikovanie v&nbsp;New Yorkeri vraj závidel aj legendárny Kurt Vonnegut. Svetové pódiá dobyl najmä hudobný skladateľ a&nbsp;dirigent Aram Chačaturjan, famózny šansoniér Charles Aznavour, ale aj popová diva Cher. Domáci sú na slávnych rodákov alebo ich potomkov právom hrdí. Stavajú im sochy, pomenúvajú po nich ulice a&nbsp;námestia. Kamenný Saroyan s&nbsp;typicky dlhými fúzami prísne hľadí na Jerevančanov v&nbsp;jednom z&nbsp;priestranných parkov. Neďaleko je námestie Charla Aznavoura s&nbsp;túlavým psíkom spiacim na chrbte, ktorého okoloidúci nevyrušujú. Blúzka a&nbsp;nohavice speváčky a&nbsp;hollywoodskej herečky Cher nechýbajú v&nbsp;zaujímavo architektonicky riešenom Hard Rock Café v&nbsp;centre mesta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Názov mesta Jerevan, ktoré je v&nbsp;poradí už štrnástym hlavným mestom Arménska, treba hľadať v&nbsp;Biblii. Nad metropolou sa vypínajú dva vrchy: Malý a&nbsp;Veľký Ararat. Veľký má vrchol vo výške 5&nbsp;137 metrov a&nbsp;končiar zasnežený po celý rok. Napriek tomu, že ho Arméni považujú za svoj národný symbol a&nbsp;majú ho v&nbsp;štátnom znaku, na bankovkách, ale aj etikete slávneho brandy, nachádza sa v&nbsp;Turecku. Jeho zakladateľovi Kemalovi Atatürkovi ho údajne venoval ako dar vodca Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie Vladimir Iľjič Lenin. Aj keď Jerevančania majú majestátny vrch na očiach každý deň, pre uzavreté hranice sa k&nbsp;nemu nedostanú. Vystúpiť na bájnu horu ostáva nesplneným snom väčšiny príslušníkov tohto malého kaukazského národa. Keby ste chceli vyjsť na Ararat z&nbsp;tureckej strany, museli by ste si zaplatiť sprievodcu.

Podľa kresťanskej tradície, ale aj judaizmu a&nbsp;islamu na úpätí tohto vrchu pristál Noe s&nbsp;archou po opadnutí vôd potopy. Vedci sa domnievajú, že práve tam sa začala naša civilizácia a&nbsp;človek sa zmenil z&nbsp;lovca na poľnohospodára. Okrem čoraz dokonalejších obydlí začal stavať kostoly a&nbsp;chrámy. V&nbsp;oblasti biblickej hory už desaťročia prebieha archeologický výskum. Pred časom priniesol turecko-hongkonský tím informáciu o&nbsp;náleze skameneného kusa dreva. Podľa bádateľov ide o&nbsp;pozostatok Noemovej archy. Biblickú atmosféru Arménska dotvárajú jedinečné kláštory Garni, Tatev, Geghart, Gošavank alebo Hagarcin neďaleko kúpeľného mesta Dilidžan. Grécko-rímsky chrámový komplex Garni, ktorý pravdepodobne postavil v&nbsp;1. storočí nášho letopočtu arménsky kráľ Tiridatés I. s&nbsp;podporou rímskeho cisára Nera, v&nbsp;roku 1679 zničilo zemetrasenie. Obnovený bol až v&nbsp;rokoch 1966–1976.

Kým pastvou pre oči je pohľad na nádherné jazero Sevan, chuťové bunky poteší legendárne brandy Ararat. Napriek tomu, že ho nik z&nbsp;domácich nevolá inak ako koňak, výrobca v&nbsp;„koňakovom“ závode má zakázané používať toto označenie typické pre geografický názov Francúzska. Odborníci z&nbsp;krajiny galského kohúta na to upozornili Arménov už v&nbsp;roku 1909. Počas Sovietskeho zväzu sa výrobca snažil obísť tento problém a&nbsp;na vinete ho naďalej označoval ako koňak. Podľa našej „koňakovej“ sprievodkyne si údajne mysleli, že keď je slovo koňak napísané v&nbsp;azbuke, nikto si to nepreloží, ale... Prerátali sa. Až do roku 2032 má výrobca zakázané používať názov koňak a&nbsp;potom sa vraj uvidí. „Je to deväť rokov, počas ktorých sa v&nbsp;Jerevane vypije dosť veľa koňaku,“ usmiala sa naša sprievodkyňa. V&nbsp;múzeu venovanom tomuto nápoju zaujmú sudy súčasných aj bývalých prezidentov z&nbsp;Česka, Rakúska, Srbska, Libanonu... „Najskôr sme ich odvážili na veľkých váhach, aby sme vedeli, koľko majú kilogramov. Podľa svojej hmotnosti potom dostali toľko fliaš koňaku. Najťažší bol exprezident Ruska Boris Jeľcin. Od jeho návštevy sme s touto tradíciou skončili,“ usmiala sa sprievodkyňa, moletná tridsiatnička.

V&nbsp;múzeu majú na čestnom mieste fotografie Charla Aznavoura. Slávny šansoniér tu bol na koštovke podobne ako americký herec George Clooney. Vybral si brandy vyrobené v&nbsp;rokoch, ktoré považoval vo svojej kariére za úspešné, a&nbsp;odvtedy ho na vinete označujú jeho menom. Koňaku vraj musí byť v&nbsp;pohári toľko, aby sa nerozlial po stole, keď ho položíte na bok a&nbsp;„vaľkáte“. Pohárik brandy sme ochutnali od domácich výrobcov aj mimo Jerevanu a&nbsp;bolo skvelé. Prekvapilo ma, aký veľký rozdiel je medzi trojročným a&nbsp;sedemročným Araratom. Lahodnú chuť mu zabezpečia roky dozrievania. Najstaršie predávané brandy má päťdesiat rokov a&nbsp;môžu si ho z&nbsp;finančného hľadiska dovoliť len skutoční fajnšmekri, ktorí nemajú hlboko do peňaženky. Múzeum brandy je umiestnené v&nbsp;starej budove asi päťsto metrov oproti aktuálnej výrobni destilátov.

Lacnejší obed v&nbsp;reštaurácii vyjde návštevníka Jerevanu približne na deväť eur v&nbsp;prepočte z&nbsp;domácich dramov. Predjedlom často býva šalát z&nbsp;cvikly, uhoriek a&nbsp;baklažánov so syrom. Hlavným chodom je malé kurča so zemiakmi a&nbsp;zeleninovou omáčkou. Vzhľadom na nízke platy a&nbsp;dôchodky si domáci kupujú lacnejšie, ale pritom chutné jedlá. Pochúťka z&nbsp;Karabachu stojí v&nbsp;prepočte 1,50 eura. Je to niečo podobné ako naša lokša plnená viacerými bylinkami. Zasýti a&nbsp;nenadúva. Záujem o&nbsp;ňu je veľký, na trhu sme na túto „lokšu“ čakali asi pol hodiny (mimochodom, pred nami ju pripravovali pre turistov z&nbsp;Česka). Počas tohto času sme obiehali stánky so suvenírmi, s&nbsp;obrazmi a&nbsp;so starožitnosťami. Ani jeden z&nbsp;predávajúcich nás neťahal za rukáv, aby sme od neho niečo kúpili, čo bolo príjemné. Starší predavač s&nbsp;dlhšími bielymi fúzmi sa živo zaujímal, odkiaľ sme. Prekvapilo ma, že rozlišuje Slovensko a&nbsp;Slovinsko. Potom asi pätnásť minút zanietene rozprával o&nbsp;veľkých osobnostiach svojej milovanej krajiny.

Kým v&nbsp;Jerevane sú v&nbsp;reštauráciách domáce a&nbsp;zahraničné jedlá od výmyslu sveta, na vidieku sme sa presvedčili, že v&nbsp;jednoduchosti je krása, ale aj príjemná chuť. Pochutili sme si na lavaši (v&nbsp;preklade dobré jedlo). Na jeho prípravu nepotrebujete veľa: stačí múka, voda a&nbsp;soľ. Táto náhrada chleba chutí voňavo a&nbsp;chrumkavo. Pri dobrom skladovaní vraj vydrží až šesť mesiacov! Lavaš pečú ženy v&nbsp;peciach vyhĺbených do zeme. Rozvaľkajú ho na podložke pripomínajúcej vankúš a&nbsp;potom cesto aj s&nbsp;vankúšom prilepia o&nbsp;rozpálenú stenu pece, pričom vankúš šikovne vytiahnu von. Lavaš sa pečie pár minút, najchutnejší je čerstvý. 

Kým vidiek s&nbsp;neomietnutými a&nbsp;často aj polorozpadnutými domami a&nbsp;so zanedbanými cestami pôsobí chudobne, hlavné mesto Arménska by sme mohli nazvať aj hlavným mestom sôch. Sú na každom kroku: na námestiach, v&nbsp;parkoch s&nbsp;množstvom malých kaviarní a&nbsp;obchodíkov s&nbsp;kvetmi alebo v&nbsp;kaskádovom komplexe, ktorý denne obdivujú turisti z&nbsp;celého sveta. Od rozpadu Sovietskeho zväzu je však nedokončený. Najvrchnejšia časť kaskád je rozostavaná už vyše tridsať rokov, z&nbsp;betónu trčia roxory... Také nedokončené a&nbsp;neisté sa môže zdať aj ďalšie smerovanie Arménov, národa s&nbsp;mimoriadne bohatou kultúrou, ale aj mimoriadne nejasnou budúcnosťou. 

Na vymyslené hlášky Rádia Jerevan si spomínajú najmä staršie ročníky, ktoré prežili socializmus. Išlo o fiktívnu rozhlasovú stanicu vymyslenú za socializmu. Kým v ZSSR boli vtipy typu Rádio Jerevan bežné aj na nepolitické témy, v zahraničí sa ujali hlavne politické vtipy. Spopularizovala ich najmä rozhlasová stanica Slobodná Európa. Rádio Jerevan v jej vtipoch symbolizovalo nástroje socialistickej propagandy. Správy boli smiešne prekrútené, napríklad: Otázka na Rádio Jerevan: Je pravda, že u vás rastie obilie ako telegrafné stĺpy? Odpoveď: V princípe áno, niekedy aj hustejšie.

Čakanie na zázrak: V krajine, kde doteraz spomínajú na socializmus ako na éru blahobytu

Výber pre vás

Čakanie na zázrak: V krajine, kde doteraz spomínajú na socializmus ako na éru blahobytu

Súvisiace články

Klenoty Ligúrie: Od francúzskych hraníc za skvostmi pobrežia talianskej Riviéry

Život pri Níle: V okolí Asuánu stále nájdete núbijské ženy, ktoré pohybmi napodobňujú holuby

Nový svet Saudskej Arábie: Nahliadli sme do súkromia ľudí, ktorí tam žijú a plnia si sny

Výber pre vás