Lucia Lukušová

Veľa ľudí, neporiadok a&nbsp;chudoba. Taký je prvý dojem mnohých návštevníkov, ktorí vkročia do Egypta. Čím väčšie mesto, tým je situácia horšia. Podľa tamojšieho štatistického úradu počet obyvateľov v&nbsp;krajine dosiahol ešte v&nbsp;roku 2020 hranicu 100 miliónov. Štát sa tým zaradil na tretie miesto najpočetnejšej africkej krajiny, a&nbsp;to hneď po Etiópii a&nbsp;Nigérii. Centrálny úrad pre verejnú mobilizáciu a&nbsp;štatistiku dokonca uvádza, že nové dieťa sa narodí zhruba každých 20 sekúnd.

Je historicky považovaný za najdlhšiu rieku na svete, hoci toto prvenstvo podľa výskumov patrí skôr Amazonke. Dĺžka Nílu sa podľa rôznych zdrojov pohybuje medzi 6 650 a&nbsp;7 088 kilometrami, jej povodie sa odhaduje na 2,86 až 3,35 milióna štvorcových kilometrov. Okrem Egypta preteká aj štátmi Rwanda, Burundi, Tanzánia, Uganda, Etiópia, Južný Sudán a&nbsp;Sudán. Do stredozemného mora ústi formou delty Nílu. Záplavy Nílu sú základom egyptského a&nbsp;sudánskeho poľnohospodárstva. Rieka sa skladá z&nbsp;dvoch hlavných častí – Bieleho a&nbsp;Modrého Nílu.

Níl

Tieto nelichotivé štatistiky pozorne sleduje aj turistický sprievodca Mourad Foad. Už len tým, že má iba jedno dieťa – 14-ročnú dcéru, tvrdí, že vyjadruje svoj postoj k&nbsp;situácii. Rodák z&nbsp;Asuánu študoval cestovný ruch v&nbsp;Káhire. Pred koronavírusovou pandémiou bol presvedčený o&nbsp;tom, že si nemohol vybrať lepšie povolanie. Dnes si nie je taký istý. „Obidvaja s&nbsp;manželkou sme turistickí sprievodcovia. Cestujeme tam, kde sú peniaze, čiže návštevníci. Sprevádzame ľudí od Káhiry cez Asuán až po Luxor. Pred rokom 2019 sme sa doslova nezastavili. Jeden z&nbsp;nás bol stále na cestách. Prišla korona a&nbsp;celý svet sa zastavil vrátane toho nášho. Chvíľku sme dokázali žiť z&nbsp;úspor, ale nie dlho. Zas až toľko ich nemáme, i&nbsp;keď na egyptské pomery nezarábame zle. Kým priemerný mesačný plat v&nbsp;štátnej správe je zhruba 130 dolárov, ja mám, našťastie, o&nbsp;niekoľko stoviek viac. Tým, že v&nbsp;čase pandémie bola krajina prázdna, žiadni cudzinci tu neboli,&nbsp;pracoval som ako učiteľ. Najmenších som učil hrať na klavíri,“ spomína Mourad, ktorý ako všetci jeho kolegovia pracuje na voľnej nohe.

Oženil sa pred 14 rokmi. Tvrdí, že je šťastný. O&nbsp;svojej manželke hovorí s&nbsp;úsmevom na tvári. „Chceme dať našej dcére vzdelanie, aby sa pozrela aj do sveta. Mne sa to zatiaľ nepodarilo, no rád by som vycestoval za hranice. Nie natrvalo, len sa pozrieť, ako žijú tí, ktorí chodia do Egypta na dovolenku. Láka ma najmä Európa, ale aj Amerika,“ unáša sa svojimi snami.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBLASTI JEDNEJ Z NAJDLHŠÍCH RIEK SVETA NÁJDETE V GALÉRII

Mnoho plavieb po Níle sa začína práve v&nbsp;jeho rodisku, čiže v&nbsp;Asuáne. Hrdo kráča so skupinkou popri rieke Níl po promenáde Corniche a&nbsp;ako prvé chce ukázať najväčší bazár v&nbsp;meste. Čím viac sa ulice plnia ľuďmi, tým je jasnejšie, že cieľ je na dosah. Vyzerá to tam asi tak ako všade na trhu v&nbsp;Oriente. Vpravo sú na ceste naukladané obrovské vrecia s&nbsp;mletým, čerstvým i&nbsp;sušeným korením, hneď vedľa predavači vykladajú banány, granátové jablká i&nbsp;mandarínky, oproti majú orechy či sušené ovocie. Stačí si len vybrať. Vo väčšine stánkov predávajú muži, kto nakupuje, sú zas ženy. Odfotiť ich je takmer nadľudský výkon. Mnohé z&nbsp;nich, ktoré chodia v&nbsp;tradičných čiernych odevoch a&nbsp;sú zahalené, neobľubujú výdobytky modernej doby. Určite ich nevidieť s&nbsp;mobilom v&nbsp;ruke, ako si robia selfie alebo točia reels na sociálne siete. Naopak, ťažký nákup si naložia trebárs aj na hlavu a&nbsp;vzpriamene kráčajú ulicou.

„V&nbsp;Káhire sú v&nbsp;tomto ľudia otvorenejší. Fotiť možno bez problémov takmer hocikde. U&nbsp;nás je to iné. Hlavne staršie ženy sa obávajú, že keď ich niekto odfotí, berie im zároveň aj šťastie. Sú veľmi poverčivé. Ale nielen ony. Muži zas vozia v&nbsp;autách na palubnej doske korán, respektíve jeho atrapu. Vraj ich ochráni pred nebezpečenstvom na ceste,“ vysvetľuje sprievodca a&nbsp;zmieni sa aj o&nbsp;kriminalite. „Nie je vysoká, asi taká ako v&nbsp;bežnom 150-tisícovom meste. Peknej žene, najmä cudzinke, sa však neodporúča chodiť samej po ulici. Niežeby jej hrozilo znásilnenie, ale miestni muži ju budú určite otravovať.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Mourad mimo svojho rodiska zatiaľ okúsil život len v&nbsp;egyptskej metropole počas štúdií. Veľmi sa mu tam páčilo. Jedným z&nbsp;dôvodov je aj bohatá história, múzeá plné vzácnych artefaktov a&nbsp;ruch veľkomesta. „Obyvatelia Káhiry však nie sú takí priateľskí ako ľudia vo zvyšku krajiny. Na cestách tam však bol veľký chaos, lebo každý sa riadi vlastnými pravidlami. Dokonca neexistujú poriadne nariadenia ani vo verejnej doprave. Keď vidíte autobus, stačí naň zamávať a&nbsp;zastávka je kdekoľvek na ceste,“ hovorí Egypťan o&nbsp;tamojšom živote.

Kde sa človek v&nbsp;Asuáne pohne, takmer všade zbadá aspoň kúsok žuly. Najviditeľnejšie je to pri takzvanom nedokončenom obelisku. Ide o&nbsp;hlavnú pamätihodnosť. Na tejto hornine nestojí len mesto, ale starovekí Egypťania si z&nbsp;nej dávali vyrábať aj hrobky. Tento skvost venovali kráľovnej Hatšepsut. Pôvodný zámer bol, aby bol vysoký 42 metrov a&nbsp;vážil viac ako 1 100 ton. Keď však kameň majstri opracovávali, praskol, a&nbsp;tak ho už nikdy viac nedokončili a&nbsp;nechali v&nbsp;lome. Obdivuhodné je, že z&nbsp;toho dokážu vyťažiť tak, že tam chodia ľudia z&nbsp;celého sveta. Ešte väčšiu hodnotu ako žltá žula má červená. Ťaží sa tam dodnes. Kto má záujem ju vidieť a&nbsp;Asuán sa mu zdá priďaleko, červeno sfarbenú horninu nájde aj v&nbsp;Gíze. A&nbsp;to priamo na pyramídach. Niekoľkotonové kvádre počas ich stavby prevážali po Níle smerom na sever.

Mimochodom, Asuán je najjužnejšie mesto v&nbsp;krajine. K&nbsp;sudánskym hraniciam je to dokonca bližšie ako do Káhiry. Kým v&nbsp;prvom prípade je vzdialenosť 350 kilometrov, do egyptskej metropoly je to ešte o&nbsp;takmer 700 kilometrov viac. Veľa historických skvostov je zasvätených kráľovnám i&nbsp;bohyniam. Ako napríklad chrám Philae, ktorý patrí stále k&nbsp;Asuánu, ale dostať sa dá k&nbsp;nemu len loďou. Je na malom ostrovčeku Agilkija. Nové miesto mu našli pri stavaní Asuánskej priehrady, v&nbsp;opačnom prípade by bol dnes už dávno pod vodou. Presúvali ho po jednotlivých kusoch neuveriteľných osem rokov, a&nbsp;pritom jeho pôvodná poloha bola vzdialená len 300 metrov od tej terajšej.

Obrovský komplex zasvätili bohyni Eset a&nbsp;kedysi sa pri ňom schádzali pútnici z&nbsp;celej krajiny. Aktuálne láka návštevníkov najmä v&nbsp;neskorých večerných hodinách. Prichádzajú na svetelnú šou, v&nbsp;rámci ktorej je vyrozprávaný celý príbeh tohto diela zapísaného na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Tak, ako chrám Philae, majú aj ďalšie na svedomí Ptolemaiovci. Kom Ombo je známy predovšetkým svojimi precíznymi reliéfmi na majestátnych stĺpoch i&nbsp;dominantných stenách. Miestni ho radi nazývajú dvojitým chrámom, keďže je zasvätený až dvom bohom. A&nbsp;to Sobekovi, ktorý je známy krokodíľou hlavou, čím ľuďom naháňal strach, a&nbsp;Hórovi, ktorý má zas hlavu sokola a&nbsp;verejnosť ho mala v&nbsp;obľube. Aby sa bohovia neškriepili, dielo postavili dvojmo a&nbsp;navyše presne symetricky. 

Okolitý región je známy aj tým, že sú tam núbijské dediny. Poznať ich podľa zhluku farebných jednoduchých domčekov, ktoré v&nbsp;asuánskom prístave vidieť aj z&nbsp;paluby lode. Núbia bola v&nbsp;starovekých časoch nezávislým kráľovstvom. Núbijci boli medzi prvými obyvateľmi centrálneho údolia Nílu. Podľa niektorých archeológov boli dokonca na počiatku civilizácie, ktorá neskôr prešla do Egypta. Mali povesť mimoriadne presnej mušky, pokiaľ išlo o&nbsp;používanie luku a&nbsp;šípu a&nbsp;v&nbsp;stredoveku konvertovali na kresťanstvo. Od samotného počiatku sa zdržiavali okolo Nílu a&nbsp;úrodnú pôdu naokolo využívali na pestovanie datlí, obilia, viniča a&nbsp;boli dobrí aj v&nbsp;rybolove. Oddávna sa modlili k&nbsp;vodným duchom a&nbsp;bohom, aby im priniesli blahobyt v&nbsp;podobe výbornej úrody.

Voda sa im však stala aj osudnou. Najviac ich totiž zasiahla výstavba Asuánskej priehrady. Rozsiahly projekt egyptskej vlády na jednej strane ukorigoval výkyvy dostupnosti vody v&nbsp;regióne a&nbsp;zároveň je aj zdrojom elektrickej energie v&nbsp;okolí, na strane druhej zas v&nbsp;dôsledku toho tisíce rodín muselo opustiť svoje domovy a&nbsp;Núbijci utiekli do púštnych oblastí. Na ulici sú najmä ženy ľahko rozpoznateľné. Odievajú sa do pestrofarebných šiat, v&nbsp;rámci ktorých majú prekryté i&nbsp;vlasy. Rozprávajú minimálne dvoma nárečiami a&nbsp;sú veľmi pyšní na svoju kultúru a&nbsp;najmä na tanec. Prvotným znakom je, že ženy hýbu hlavou a&nbsp;hrudníkom podobne, ako keď sa holub nesie pri chôdzi. Dokonca inšpirovali viacerých choreografov veľkých tanečných skupín, ktorí niektoré prvky zapracovali aj do divadelných predstavení.

Egypťania majú v&nbsp;sebe obchodného ducha. Samozrejme, ženie ich k&nbsp;tomu aj chudoba, a&nbsp;tak sa snažia predať čokoľvek. Využívajú na to akúkoľvek príležitosť. Nie je ničím výnimočným, že na svojich drevených člnoch sa plavia popri veľkých lodiach a&nbsp;vyhadzujú svoj tovar na palubu lode cestujúcim, ktorí sa len chceli kochať výhľadom. Každý kúsok je poctivo zabalený. Očakávajú totiž, že vyhodené tričko, šatku alebo čokoľvek iné si turisti nechajú a&nbsp;do toho istého igelitového vrecka dajú hotovosť a&nbsp;hodia späť do člna. Namiesto toho cudzinci skôr neveriacky krútia hlavami, čoho všetkého sú domáci schopní a&nbsp;fotia si ich ako atrakciu.

Čo sa však skutočne oplatí fotiť, je Údolie kráľov neďaleko Luxoru, ktoré je v&nbsp;podstate unikátnym cintorínom. Svoj večný odpočinok tam našli faraóni ako Tutanchamon, Ramesse, Hatšepsovet a&nbsp;ďalší. Hrobky im vytesávali do kameňa. Dodnes ich vykopali celkovo 65. Najväčší rozruch doposiaľ spôsobila tá Tutanchamonova, ktorú neporušenú našiel britský archeológ a&nbsp;egyptológ Howard Carter ešte v&nbsp;roku 1922. Pozostáva zo štyroch pohrebných komôr uzavretých zlatými dverami a&nbsp;bola plná pokladov. Nebolo totiž ničím výnimočným, že k&nbsp;mŕtvym ukladali drahokamy a&nbsp;iné cennosti. Prekvapivé však bolo, že sa zachovala s&nbsp;celým bohatstvom. Väčšinu hrobov pochovaných kráľov totiž spustošili vykrádači. Dostať sa k&nbsp;nim pritom pre zlodejov nebola žiadna maličkosť. Museli zdolať aj 200 metrov dlhú a&nbsp;100 metrov hlbokú chodbu vytesanú do vápencovej skaly, pričom sarkofág bol zamurovaný v&nbsp;jednej z&nbsp;komôr. Vchod bol poriadne zatvorený, zaplombovaný a&nbsp;dokonca schovaný pod ďalšími skalami.

Okrem žuly, ktorá je v&nbsp;krajine na vrchole hornín, nezaostáva ani alabaster, čiže biela, miestami až priesvitná forma sadrovca. Lom a&nbsp;malá fabrika na jeho spracovanie je práve neďaleko Údolia kráľov. Lokálni muži celé dni vysedávajú na zemi, pospevujú si, rozprávajú sa a&nbsp;súčasne opracúvajú alabaster. Vyrábajú z&nbsp;neho rôzne suvenírové predmety, ale aj celé súpravy na servírovanie čaju, prípadne jedálenské súpravy. Vrátiť sa z&nbsp;Egypta s&nbsp;kúskom alabastra v&nbsp;kufri nie je ničím zvláštnym. Miestni predavači ho totiž ponúkajú s&nbsp;tým, že má liečebné vlastnosti. Podľa nich vám pomôže načerpať energiu, ktorá vám chýba. Využívajú ho aj pri meditáciách. Liečiteľom dokonca vraj pomáha z&nbsp;nepokojného človeka vytiahnuť hnev. Tým, že ide o&nbsp;mäkký kameň, volajú ho aj kresliaci. Je dosť odolný na to, aby z&nbsp;neho stavali sarkofágy, chrámy, sochy, oltáre a&nbsp;je aj súčasťou pyramíd.

Tak ako alabaster, tak i&nbsp;papyrus je neodmysliteľnou súčasťou tohto štátu na severe Afriky. V&nbsp;Luxore ho vyrábajú tradičným spôsobom, čiže z&nbsp;dužiny šachora papyrusového. Postup je nasledovný: zbaviť sa tvrdej šupy, nastrúhať dužinu na jemné plátky a&nbsp;namočiť ich do vody. Po niekoľkých hodinách pokračujú tým, že z&nbsp;nasiaknutých kúskov vodu odstraňujú valčekom, vyklepú ich kladivkom a&nbsp;ukladajú vedľa seba tak, aby sa jednotlivé pásiky trošku prekrývali. Toto všetko zatvoria na tri dni do zveráka a&nbsp;posúvajú umelcom, aby pravý papyrus ozdobili svojimi dielami. Niektorí autori skutočne držia krok s&nbsp;dobou a&nbsp;svoje výtvory prešpekulujú tak, že v&nbsp;tme svietia.