Aleš Tvrdý

Prečo si to myslíš? Pýta sa ma Jane, ktorá pochádza z Japonska a aj tam žije. Nechcela mi veriť, že u&nbsp;nás na Slovensku voláme jej domov krajinou vychádzajúceho slnka. Na to mi servíruje hneď druhú otázku: „Veď slnko predsa vychádza v&nbsp;každej krajine, nielen u&nbsp;nás v&nbsp;Japonsku. To je predsa smiešne!“ Proste je to tak a&nbsp;nie je to môj výmysel.

Tak ako vy Japonci voláte nás belochov Američania, čo vôbec nie sme, tak aj my na Slovensku veríme niečomu, čo je zrejme len povera. Koniec koncov, je to jedno. Každý predsa v&nbsp;niečo verí. Do akej miery je to pravda, je už o&nbsp;niečom inom. Zhodujeme sa na týchto slovách a&nbsp;vraciame sa k&nbsp;tomu, aby mi povedala viacej o&nbsp;živote v&nbsp;jej ostrovnej krajine. S&nbsp;úsmevom na perách súhlasne prikyvuje, keď sa jej pýtam, či je aj podľa nej Japonsko kontroverznou, ba dokonca v&nbsp;niektorých prípadoch až bizarnou krajinou.

V&nbsp;lete tohto roka očakávalo srdce Japonska, hlavné mesto Tokio, jedno z&nbsp;najväčších podujatí na svete – letné olympijské hry. Organizátori už vopred sľubovali, že pôjde o&nbsp;takú impozantnú a&nbsp;jedinečnú oslavu športu, akú doposiaľ táto planéta nevidela. „Človek mieni a&nbsp;koronavírus mení,“ mohli by sme upraviť známe porekadlo. Ako už všetci vieme, celosvetová pandémia prinútila zástupcov Medzinárodného olympijského výboru a&nbsp;japonskej vlády k&nbsp;rozhodnutiu odložiť hry o&nbsp;rok neskôr na 23.&nbsp;7.&nbsp;až 8.&nbsp;8.&nbsp;2021.

Majú byť v&nbsp;duchu starých tradícií ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;modernou dobou, ktorá je práve v&nbsp;Tokiu akýmsi synonymom pre každodenný život jeho obyvateľov. Časť populácie má z&nbsp;olympiády skôr obavy než príjemné pocity. Údajne už teraz je v&nbsp;tejto najväčšej metropolitnej oblasti sveta veľmi ťažko zvládnuteľná dopravná situácia. Viacerí obyvatelia nechcú vedieť, ako to bude vyzerať, keď sa rozbehne niekoľkotýždňový kolotoč športových podujatí, ktoré prilákajú do krajiny ešte viac turistov.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Neviem, v&nbsp;tomto je môj názor celkom odlišný. Ak niekde na svete nájdete plynulú mestskú premávku, tak to je práve v&nbsp;Tokiu, hoci dopravné zápchy sú, pochopiteľne, asi vo všetkých veľkomestách. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;okolitými krajinami je to však predsa len celkom iný level. Olympijské hry budú zároveň príležitosťou spoznať trochu hlbšie aj obyvateľov tejto krajiny. Japonská kultúra patrí medzi najjedinečnejšie na svete, či už z&nbsp;historického, alebo súčasného pohľadu.

Aj v&nbsp;dnešných moderných časoch sa často nestačím čudovať, čo to v&nbsp;tej krajine zasa vymysleli. Približne 80 percent územia Japonska je neobývaných, z&nbsp;čoho celkom logicky vychádza, že ľudia sa sústreďujú najmä v&nbsp;mestských a&nbsp;prímestských lokalitách. S&nbsp;tým je spojený aj novodobý fenomén, z&nbsp;ktorého si niektorí Japonci robia žarty a&nbsp;iní o&nbsp;ňom radšej ani nehovoria. Dokonca už v&nbsp;slovníku existuje aj presný názov toho, čo by sme mohli nazvať absolútnou samotou.

Práve to je problém, s&nbsp;ktorým sa pasuje japonská populácia. Aj napriek tomu, že mestá sú veľmi ľudnaté, vyzerajú väčšinou ako mestá bez duší, cez ktoré prúdia len prázdne telesné schránky. Mnohokrát nikto s&nbsp;nikým neprehovorí ani slovo počas niekoľkých týždňov. Ľudia sa snažia čo najviac izolovať a&nbsp;nie socializovať. Dôvod? Je ich viac.

Vysoké nároky na život, silné kultúrne návyky, ktoré sa prenášajú po mnohé storočia, no dnes sa už ťažko aplikujú. Pokračovať by sa dalo ďalej. Aj preto zrejme vyrástlo neďaleko Tokia pochmúrne miesto, ktoré sa stalo zvláštnou turistickou atrakciou. Láka ľudí, ktorí už nezvládajú svoju životnú situáciu. Do lesa samovrahov chodia ukončiť svoje útrapy mnohí ľudia. Aby bolo jednoduchšie nájsť ich telo, skôr, ako si siahnu na život, začnú pri vstupe do lesa odmotávať šnúru.

Pojem fluktuácia, s&nbsp;ktorým sa na Slovensku stretávam pomerne často, je v&nbsp;Japonsku celkom neznámy. Tu sa niečo také jednoducho nenosí. Ak raz získate miesto v&nbsp;nejakej firme, tak tam zostanete pekne dlho. Tu sa práca hľadá celkom inak ako u&nbsp;nás, pričom môžete len dúfať, že natrafíte na takú, ktorá vás bude uspokojovať. Nosným pilierom je otázka, či si porozumiete so svojím šéfom. Jane mi so zamysleným výrazom v&nbsp;tvári opisuje, ako vyzerá život v&nbsp;práci, kde vás nadriadený nemá príliš v&nbsp;láske.

„Je to peklo. Nikto ťa nebude šikanovať, no ani ti nepomôže. A&nbsp;skončiť v&nbsp;tej práci? Kdeže, to sa nerobí. Musíš plniť všetky príkazy a&nbsp;nariadenia bez ohľadu na to, či sa ti to páči alebo nie.“ Súčasťou utužovania pracovnej morálky sú v&nbsp;Japonsku pomerne časté večerné mítingy. Preberá sa na nich práca, no popri tom muži pijú alkohol. Problém nastane vtedy, keď šéf vypije a&nbsp;znesie viac alkoholu ako ostatní. Keďže sú šéfovia väčšinou starší a&nbsp;majú skúsenosti s&nbsp;takýmito mítingmi, veľakrát to pre zamestnancov nedopadne dobre. Povedať šéfovi nie sa nepatrí ani v súvislosti s&nbsp;pohárikom, preto musíte piť dovtedy, kým neodpadnete vy alebo on.

Toto je však čisto mužská záležitosť, keďže v&nbsp;Japonsku existujú ešte aj dnes rozdiely medzi pohlaviami. Ako to povedať slušne? Ženy sú proste niečo menej ako muži. Všetci to vedia, no nikto sa tým nejako extra nezaoberá. Je to proste tak. Nemusí ísť ani o&nbsp;firemné večierky, ktoré sú takmer výhradne o&nbsp;mužskej spoločnosti. Striktné rozdelenie vidno na mnohých miestach. Niekedy sa to spája s&nbsp;už spomínanou selekciou a&nbsp;izoláciou ľudí od okolitého sveta. To, že sú v&nbsp;mnohých hoteloch len poschodia pre ženy, je pre mňa už celkom prirodzené. Šok prichádza vtedy, keď si chcem rezervovať miesto v&nbsp;autobuse, no nedá sa.

Aj napriek tomu, že je tam voľné miesto, sa mi nedarí kúpiť lístok. Prečo? Lebo ten autobus je vyhradený len pre ženy. Keď sa konečne dostanem do druhého, tak prichádza ďalší šok. Aj napriek tomu, že sú sedadlá spojené pre dvoch pasažierov, tak je medzi nimi akási plachta, ktorá ma týchto dvoch cestujúcich oddeliť a&nbsp;vytvoriť tak pocit samoty. Zvláštne, ako tá ľudská myseľ funguje. Stačí tenká plachta a&nbsp;niekoho to presvedčí o&nbsp;tom, že je sám – v&nbsp;skutočnosti akurát tak vo svojej bubline. Nesúdim však nikoho. Možno by sa aj taký Japonec čudoval niečomu, čo je pre mňa na Slovensku úplne samozrejmé, no on to nikdy predtým nevidel. Ktovie.

Z&nbsp;celkového pohľadu sú vzťahy medzi ľuďmi v&nbsp;Japonsku pre našinca skutočne veľmi zvláštne, často až nepochopiteľné. Zrejme nikde na svete som ešte nevidel bary alebo krčmy, ktoré sú vyhradené, ba dokonca aj vyznačené tým, že vstúpiť do nich môžu len obyvatelia Japonska. Trocha mi to zaváňa rasizmom, ale možno to je len môj pocit. Zástupcovia mladšej generácie už údajne rozmýšľajú inak ako ich rodičia, napriek tomu tu môže mať cudzinec v&nbsp;istých situáciách problém.

Napríklad vtedy, keď sa konfrontuje s&nbsp;miestnymi pevne zakorenenými rodinnými tradíciami. Ak sa japonská dievčina zaľúbi do muža zo zahraničia, neraz sa stane, že ju nielenže vyhostia z&nbsp;domu, ale ju dokonca zbavia všetkého, čo ju dovtedy spájalo s&nbsp;rodinou. Jednoducho povedané – doma už nie je vítaná. To je jeden z&nbsp;najhorších možných scenárov, ktorý sa môže zmiešaným párom v&nbsp;Japonsku prihodiť.

Jednoznačne však pre mňa Japonsko patrí medzi najkrajšie destinácie, ktoré som doposiaľ navštívil. Je celkom jedno, či má niekto rád kultúru, históriu, gastronómiu alebo svet modernej techniky a&nbsp;inovácií. Obyvatelia okolitých krajín sa vždy radi pousmejú nad tým, keď sa hovorí o&nbsp;niečom zvláštnom alebo šialenom. Takmer zakaždým vtedy hľadajú nejaké spojenie práve s&nbsp;Japonskom. Vďaka tomu sa mienka o&nbsp;obyvateľoch tejto krajiny za posledné desaťročia výrazne zmenila.

Časy, keď bolo Japonsko považované za chladnokrvného agresora, pominuli ako kvety sakury v&nbsp;neskorých jarných mesiacoch. Dnes je vnímané ako idol a&nbsp;vodca v&nbsp;regióne Ďalekého východu. Značka „made in Japan“ má nielen v&nbsp;okolitých štátoch, ale po celom svete svoju silu. Aj napriek všetkým výdobytkom modernej doby, technickým inováciám a&nbsp;nadčasovému dizajnu možno povedať, že si krajina zachovala svoju tvár. Tradície a&nbsp;kultúrne dedičstvo ma prenasledujú takmer na každom kroku.

Tak, ako je novodobým hlavným mestom Tokio, má Japonsko v&nbsp;tomto smere aj svojho historického predchodcu. Je ním mesto Kjóto, ktoré zrejme netreba ani predstavovať. Hodnotu a&nbsp;dedičstvo, ktoré v&nbsp;sebe nesie toto niekdajšie sídlo kráľov, si uvedomovali aj za čias studenej vojny. Preto bolo toto mesto ako jediné výhradne chránené pred nepriateľskými útokmi. Aj napriek nevraživosti a&nbsp;rivalite si ani nepriateľské sily nedovolili zasiahnuť územie Kjóta. Vďaka za ten postoj, lebo ak by sa to nestalo, prišiel by svet naozaj o&nbsp;veľa.

Bizarná krajina vychádzajúceho slnka: Tieto zaujímavosti vás v JAPONSKU prekvapia

Výber pre vás

Bizarná krajina vychádzajúceho slnka: Tieto zaujímavosti vás v JAPONSKU prekvapia

Súvisiace články

Dovolenkujeme na Slovensku: Toto sú najkrajšie TÚRY A VÝHĽADY, ktoré si nesmiete nechať ujsť

Pouličný život v Havane: Krásna žena, dobrá cigara a fľaša rumu. Vitajte na Kube!

Lákadlá Beneluxu: Za závanom marihuany, surových rýb, skvelého piva a čokolády

Výber pre vás