Janík je syn Svetlany Hudákovej, ktorá v&nbsp;dedine v&nbsp;Gelnickom okrese vyrastala a&nbsp;vychováva tam aj svojho syna. Jej údel je o&nbsp;to ťažší, že je sama, o&nbsp;svoje jediné dieťa sa stará ako slobodná matka. Susedia, príbuzní a&nbsp;príbuzné, kolegovia a&nbsp;kolegyne, kamaráti a&nbsp;kamarátky sa jej rozhodli pomôcť aj tak, že zabehli viac ako päť kilometrov. „So Svetlanou sa poznám od detstva. Hoci jej život je náročný, nikdy som ju nevidel so zachmúrenou tvárou, skôr naopak. Rozmýšľal som, ako by sme jej mohli pomôcť my kluknavská komunita. Benefičný beh mal, samozrejme, v&nbsp;prvom rade finančný efekt. Okrem toho sme dali najavo, že Janík je súčasťou spoločnosti, ktorá si váži každého človeka bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, náboženstvo či zdravotný hendikep,“ hovorí starosta Kluknavy Radoslav Zimmermann.

Svetlana, sympatická štyridsiatnička, povzbudzovala bežcov a&nbsp;bežkyne aj tak, že s&nbsp;úsmevom na tvári rozdávala doma upečené koláče. Pomoc rodákov a&nbsp;rodáčok si nesmierne váži. „Je úžasné zažiť pocit, že nie ste vo svojom okolí prehliadaní.“ O&nbsp;svojom životnom údele nám rozpráva s&nbsp;pokojným výrazom tváre a&nbsp;o&nbsp;vážne chorom synovi hovorí ako o&nbsp;Božom dare. Na svet ho napriek statusu slobodnej matky priviedla s&nbsp;veľkou radosťou. Celých deväť mesiacov sa tešila na jeho príchod s&nbsp;bezhraničnou materinskou láskou, netušiac, že ju čaká veľký kríž. „Prvé problémy prišli na moje meniny, Janík mal päť mesiacov, keď dostal prvý záchvat. Dostali sme sa do nemocnice do Košíc. Dostal adekvátnu liečbu, úžasný pán lekár, ktorý sa o&nbsp;neho staral celých desať rokov, ma naučil prijať Janíkovu chorobu a&nbsp;bojovať s&nbsp;tým. Ako Janík rástol, menil sa aj typ záchvatov. Môj syn teraz trpí epileptickým syndrómom, ktorý je jeden z&nbsp;najhorších.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Pre Svetlanu, ktorá vyštudovala dve vysoké školy, je šťastím, že môže pracovať z&nbsp;domu. Jej zamestnávateľ, jedna z&nbsp;korporácií, jej to navrhol sám, keďže videl, aká je jej rodinná situácia náročná. K&nbsp;počítaču si sadá hlavne po večeroch a&nbsp;v&nbsp;noci, pretože s&nbsp;Janíkom musí trikrát do týždňa absolvovať autom cestu do Popradu. Ide o&nbsp;vzdialenosť 70&nbsp;kilometrov. Okrem vzdelania tam Janík dostáva aj potrebné terapie.

„Auto je ako náš druhý domov. Keď sa nám pokazí, je to obrovský problém. Vo všeobecnosti sa hovorí, že na svete je veľa problémov, trápenia. Internet je plný krikľúňov s&nbsp;negatívnymi poznámkami. Ale ja vzápätí dodávam, že na svete je veľmi veľa dobrých ľudí. Cítim to tak, odkedy mám Janíka. Dostáva sa mi veľa pomoci z&nbsp;okolia aj od úplne cudzích ľudí. Keď sa nám pokazilo auto na ceste, vždy sa našli dobrí ľudia, ktorí mi pomohli. Vždy, keď požiadam automechanika o&nbsp;pomoc, okamžite mi opraví auto, hoci má plný dvor iných pokazených vozidiel. Od iných rodičov, ktorí majú postihnuté deti, počúvam, že ich nechcú pozývať na rodinné oslavy. Moja známa si vyberala auto, vypočula si poznámku, že jej sa dobre kupuje, keď dostane peniaze na vozidlo od štátu. Niektorí ľudia akoby nechápali, že my rodičia chorých detí by sme spávali v&nbsp;škatuli pod mostom, len aby sme mali zdravých synov a&nbsp;dcéry. Ja našťastie takéto nepríjemné situácie nezažívam. Naopak, v&nbsp;Kluknave mi ľudia venujú povzbudivé slová, pomáhajú mi príbuzní, kamarátky. Všade sme vítaní. Stalo sa nám, že Janík si doma poranil nos, krvácal, práve nám bolo treba vycestovať do Popradu. Z&nbsp;každej strany sa mi núkala pomoc, od sesterníc, známych. Vždy sa to nejako tak stane, že práve keď sa deje niečo zlé, niekto ochotný mi v&nbsp;tej chvíli zatelefonuje.“

Janík nerozpráva, je plienkovaný, mama ho musí kŕmiť, na dlhých trasách sa pohybuje za pomoci kočíka. Svetlana o&nbsp;ňom hovorí ako tínedžerovi s&nbsp;dospeláckou povahou. „Má veselú povahu. Hoci sa môže zdať, že ľudí nespoznáva, nie je to tak. Vie dávať najavo lásku, pozitívne emócie.“ Svetlana úprimne hovorí, že jej život, to je ona a&nbsp;jej syn. Koníčky typu turistika, šport si nemôže dovoliť. Ak si aj dovolí kávičkovať s&nbsp;kamarátkami, Janík je s&nbsp;ňou. Chorý syn je neoddeliteľnou súčasťou jej života. Voľná chvíľka jej ostáva jedine na čítanie kníh. Na poznámku starostu Kluknavy, že ju nikdy nevidel zamračenú, usmievavá Svetlana hovorí: „Napriek všetkému vnímam Janíka ako požehnanie. Je to najväčší dar, aký som dostala od Boha, hoci na svet neprišiel zdravý. Bojujem a&nbsp;prijala som to ako fakt, pretože chcem ísť ďalej. Nepokladám za správne zakukliť sa do problému a&nbsp;stagnovať na mieste. Prijímam každý deň s&nbsp;vďačnosťou a&nbsp;láskou napriek tomu, že je, aký je.“

Za Janíka bežalo v&nbsp;Kluknave viac ako sto ľudí. Najstarším bežcom bol 77-ročný Emil Hudák, sused Svetlany, ktorá hrdinsky nesie svoj kríž. Aj on sa s&nbsp;nami podelil o&nbsp;svoj životný príbeh hodný inšpirácie. Behávať začal ako 50-ročný, bol obézny, vážil viac ako sto kíl a&nbsp;lekári varovne dvíhali prst. „Keby som nezačal športovať, už by som tu nebol. S&nbsp;behom som začínal pomaly, pozvoľna, najprv iba po dedine. Ľudia sa na mňa začudovane pozerali. Videl som, ako sa v&nbsp;niektorých oknách hýbu záclony. Registroval som aj posmešné výrazy tváre. Tí, ktorí sa zo mňa smiali, tu už nie sú. Ja sa, naopak, napriek vyššiemu veku teším z&nbsp;dobrého zdravia.“ Dnes váži 67&nbsp;kilogramov a&nbsp;na svojom konte má množstvo maratónov. Mesačne zabehne štyristo kilometrov.

Kluknavský bežec nás zabáva aj veselými historkami. Spomína, ako si v&nbsp;Košiciach kúpil bicykel. Domov, čo je 55&nbsp;kilometrov, necestoval vlakom, ale sadol si na novokúpený bicykel. V&nbsp;roku 2014 podstúpil operáciu kolena. „Dnes mám titánové koleno, ale našťastie dva roky po operácii som opäť začal behať maratóny. Odbehol som s&nbsp;ním celkovo dvadsať maratónov. Môj lekár mi tvrdil, že som prvý v&nbsp;rámci strednej Európy. V&nbsp;rámci zotavovania som však nesedel pri televízore, opäť som na sebe tvrdo pracoval. Plával som, pestoval som rýchlochôdzu, bicykloval som.“

Kňaz Peter Gombita dlhé roky zachraňuje chudobných a&nbsp;ľudí bez domova. Hlavne športová verejnosť ho pozná ako bežca, ktorý za mesiac a&nbsp;pol prebehol úplne sám 1&nbsp;500&nbsp;kilometrov, aby sa po vlastných nohách dostal až na Námestie svätého Petra vo Vatikáne. Svojou zaujímavou aktivitou chcel poukázať na to, aby sme si navzájom začali pomáhať. Okrem toho za chudobných a&nbsp;chorých bežal z&nbsp;českého Ašu do Svidníka či z&nbsp;Košíc do Bratislavy. Aj on prišiel z&nbsp;Košíc do Kluknavy podporiť Janíka a&nbsp;jeho mamu, pre zranené koleno však nebehal. „Utrpenie je súčasťou nás, nášho života. Aj chorí ľudia majú právo na život a&nbsp;my sa cez nich formujeme. Tým, že pomáhame druhým, pomáhame sebe, pretože sa tak stávame lepšími ľuďmi. Získavame tak radosť a&nbsp;pokoj. Aj ja to tak cítim, keď pomáham bezdomovcom a&nbsp;chudobným. Ďakujem im, že môžem s&nbsp;nimi žiť, pretože pokoj, láska, šťastie a&nbsp;spokojnosť sa nedajú kúpiť.“

Peter Gombita, ktorý pomáha slabým a&nbsp;zraniteľným, vie, čo je to hrdinstvo, ktorým prekypujú rodičia chorých detí. „Ja sám mám sestru, ktorá sa stará o&nbsp;choré dieťa. Nie raz mi zovrie hrdlo, keď vidím, ako bojuje. Dala by mu svoje oči, svoje nohy. Je to však súčasť života. Mnohí hovoria, že choré dieťa je požehnanie pre rodinu. Hoci také dieťa si nikdy nekopne do lopty, rodičia oveľa intenzívnejšie a&nbsp;s&nbsp;väčšou radosťou ako u&nbsp;zdravého syna či dcéry dokážu vnímať jeho pokroky. Keď dokážeme naplniť svoje srdce radosťou a&nbsp;láskou, máme všetko.“

Peniaze vyzbierané z&nbsp;benefičného behu využije Svetlana hlavne na terapie pre Janíka. Ako nám hovorí, iba dve hodiny cvičenia ju stoja 80&nbsp;eur. Podpora kluknavskej komunity sa jej veľmi zíde v&nbsp;týchto náročných časoch, keď je pomoc štátu k&nbsp;chorým ľuďom macošská. Svetlana si tak ako mnohí rodičia hendikepovaných detí nemôže dovoliť napríklad letnú dovolenku pri mori. S&nbsp;úsmevom na tvári nám opisuje, ako práve tento rok prvýkrát –&nbsp;aj to iba s&nbsp;výdatnou pomocou príbuzných&nbsp;– pobudli pár dní v&nbsp;Turecku. „Janík miluje vodu, na dovolenke nemal ani raz záchvat.“ Finančne jej prispela rodina, Svetlana okrem iných spomína súrodencov svojho zosnulého otca. Na to, aby sa pri mori zvládla starať o&nbsp;chorého syna, opäť potrebovala pomoc príbuzných, ktorí s&nbsp;ňou cestovali na dovolenku.

Beh pre Janíka: Slovákov spojil chlapček trpiaci najťažšou formou epilepsie

Výber pre vás

Beh pre Janíka: Slovákov spojil chlapček trpiaci najťažšou formou epilepsie

Súvisiace články

Postrach žien: Užitočný rozhovor s docentom Smolárom o karcinóme prsníka

Strácate „iba“ pamäť? Mnohí pacienti si na začiatku ochorenia problémy nepripúšťajú

Upadla do depresie a trvalo dlho, kým sa vyliečila: Sú to dva najvzácnejšie roky môjho života

Výber pre vás