Vladimír Kampf

Rastie počet návštevníkov, rastie počet lodí, zlepšuje sa infraštruktúra, služby, všetko ide dopredu. Kanál v&nbsp;súčasnosti predlžujú do Hodonína. Pribudne dlhoočakávaná plavebná komora pri Skalici. Výhľadovo možno raz pribudne aj komora, vďaka ktorej sa bude dať plávať do Kroměříža. Myšlienka regulácie rieky Moravy v&nbsp;roku 1927 zaujala veľkopriemyselníka Tomáša Baťu. Po jeho tragickej smrti sa smelého plánu ujal Jan Antonín Baťa. Sníval o&nbsp;spojení európskych veľtokov, ale na začiatok bol rozhodnutý prepravovať po ňom hnedé uhlie z&nbsp;bane v&nbsp;Ratíškoviciach do teplární v&nbsp;Otrokoviciach. Vlaková doprava na tomto úseku vychádzala nevýhodne. Keď k&nbsp;plavebnej ceste pridali melioračné plány, bolo to ekonomicky prijateľné riešenie. Uhlie viezli od bane kúsok po koľajniciach až k&nbsp;Výklopníku, kde špeciálny mechanizmus preklápal vagóny do člnov.

Využívali ho nákladné člny s&nbsp;nosnosťou 150 ton. Kanál zatvorili v&nbsp;roku 1961 a&nbsp;znovuotvorili v&nbsp;roku 1995. Podľa klasifikácie európskych vodných ciest je v&nbsp;súčasnosti zaradený do triedy 0 (nula). To znamená, že nie je v&nbsp;žiadnej ťažkej klasifikácii a&nbsp;s&nbsp;jeho využitím pre obchodnú flotilu nerátajú. Je splavný len na rekreačnú a&nbsp;športovú plavbu.
&nbsp;
Poloha: Vedie z&nbsp;Otrokovíc v&nbsp;Česku do Skalice na Slovensku. V&nbsp;súčasnosti dokončujú plavebnú komoru na rieku Moravu zo Skalice do Rohatca a&nbsp;Hodonína.
&nbsp;
Výstavba: 1934 – 1938
&nbsp;
Pôvodná dĺžka plavebnej trasy: 51,8 (56) km. Z&nbsp;toho 1 km viedol korytom dnes už nesplavnej rieky Dřevnice.
&nbsp;
Pôvodná plavebná hĺbka: 1,5 m

Baťov kanál

Prvá výletná loď na kanáli v&nbsp;roku 1939 bola Mojena, ako pred­zvesť budúceho rekreačného využitia. Kanál ťažko poškodili nemecké vojská počas druhej svetovej vojny a&nbsp;hneď po nej komunisti znárodnili všetky baťovské fabriky a&nbsp;načas bolo po ňom. Baťových uhoľných člnov bývalo deväť plus tri vlečné remorkéry. Nezachoval sa ani jeden. Našťastie zostali ich výkresy a&nbsp;fotografie. Možno raz niekto nejaký znova postaví. Kedysi kanálom plávala len uhoľná flotila, dnes je na celom úseku približne 400&nbsp;rekreačných lodí a&nbsp;lodičiek. Cez najfrekventovanejšie komory ich počas vrcholu sezóny prepláva sto denne. Ich veľkosť je obmedzená do dvadsať metrov dĺžky a&nbsp;päť metrov šírky. Volajme ich „Baťokanálovania“ –&nbsp;ľudia, ktorí sa usadili pri tomto vodnom diele, našli tam zmysel života a&nbsp;nechali kus srdca.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z UNIKÁTNEJ VODNEJ CESTY NÁJDETE V GALÉRII

Jediný slovenský prístav na Baťovom kanáli je pri Skalici. Od otvorenia je tam prístavným kapitánom Marián Tongeľ. Do Skalice prišiel cez Bratislavu z&nbsp;východného Slovenska –&nbsp;z&nbsp;Kamenice nad Cirochou v&nbsp;okrese Humenné. Bývalý strojár mal vtedy manželku z&nbsp;Gbiel, bývali v&nbsp;Holíči. Keď sa dozvedel o&nbsp;možnosti prenajať si prístav od mesta Skalica, skúsil šťastie. Ovládanie motorových člnov na prenájom je jednoduché, stačí krátke školenie pred vyplávaním. Ktokoľvek plnoletý môže skúsiť plaviť sa sám. Najvyššia povolená plavebná rýchlosť je osem kilometrov za hodinu a&nbsp;musí to byť len výtlačná plavba. 

Zdvíhať provu do výšky sa nemôže, lebo by vznikali vlny, ktoré poškodzujú brehy. „Počas korony sme sa vzdali prevádzky kajutových lodí. Požičiavame ich maximálne na jeden deň, keď prídu zákazníci s&nbsp;menšími deťmi. Na dlhší čas už nie. Keď prišla korona, nemohli sme plávať do Česka, takže nám to urobilo riadny škrt cez rozpočet. Na českej strane plávali a&nbsp;my sme na nich pozerali cez prísne stráženú hranicu. Prenajímanie kabínkových lodí sme už neobnovili, ale radšej sme posilnili flotilu malých člnov.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Previezť sa otvoreným motorovým člnom po celom Baťovom kanáli nie je problém. Len si na to treba vyhradiť čas. Preplávať ho celý len s&nbsp;krátkymi zastávkami je podľa Mariána výlet na štyri dni. „Obľúbené sú predĺžené víkendy. Partia si od nás prenajme člny a&nbsp;spia v&nbsp;kempoch alebo penziónoch. Dokážeme im poradiť. Kto chce kabínkovú loď, vieme, kam ho poslať.“

Po pätnástich rokoch sa skalický prístavný kapitán dočkal. „Konečne budeme mať spojenie s&nbsp;riekou Moravou po prúde. Dostaneme sa cez plavebnú komoru do Hodonína. Pred pätnástimi rokmi hovorili, že o&nbsp;dva roky bude táto spojka hotová,“ smeje sa. „Dúfam, že termín už nepustí. Na konci budúcej sezóny komoru otvoria. Bude sa volať Rohatec podľa dedinky na moravskej strane rieky.“

Marián sa zatiaľ musí zmieriť s&nbsp;tým, že má vedľa prístavu stavenisko. Výstavba prerušila aj cyklotrasu. V&nbsp;Skalici sa dá cez vodu len na člne. „Urobili sme dočasný prievoz, ktorý premáva podľa potreby,“ ubezpečuje. Na kanáli je viac práce najmä po výdatných dažďoch, keď voda prinesie časti vegetácie z&nbsp;polí. Potrápia najmä záplavy. „Minulý rok som padal na hubu od vysilenia. Veľká voda priniesla kopu špiny. Spláchla stromy, trávu a&nbsp;všetok bordel z&nbsp;brehov. Plávali tu lavičky, stan zo susedného prístavu, debničky... Nebola to najväčšia voda, akú som tu zažil, ale bola najnáročnejšia,“ spomína. „Najväčšiu záplavu som zažil hneď na začiatku v&nbsp;roku 1997. Veľa vody bolo aj v&nbsp;Dunaji, ktorý sa tlačil do Moravy, lialo... Vtedy Baťov kanál tiekol opačným smerom. Záplavy sú tu normálne dva razy do roka.“

Na Slovensku zatiaľ žiadneho utopeného v&nbsp;Baťovom kanáli nemali. „Občas niekto spadne do vody alebo do nej spadne dieťa, na ktoré rodičia nedávajú pozor. Vo vode som tam skončil aj ja, keď som sa tešil, že mi skalický prístavný kapitán dal pred koncom sezóny vyskúšať detský nafukovací skúter. Len sa podo mnou zvrtol a&nbsp;už som na ňom sedel naopak. Dostal som vtedy tričko s&nbsp;nápisom Prístav Skalica, aby som sa z&nbsp;prístavu neviezol celý mokrý. Samozrejme, cestou ma zastavili policajti a&nbsp;ja som sa trápne snažil vysvetliť, že nie som „úchyl“. Odvtedy som tam na smiech. „Raz som ťahal jedného staršieho pána, ktorý sa veľmi zľakol, že je zrazu vo vode. Keby sa postavil, prišiel by na breh,“ dodáva Marián, aby som si nemyslel, že som jediná legenda.

Marián je už na Baťovom kanáli doma. Jeho koníčkom je plachtenie na veľkých historických plachetniciach. Po sezóne a&nbsp;zazimovaní lodného parku vyráža na severské vody Holandska, Nemecka či Dánska. Zúčastňuje sa na pretekoch, na ktorých sa zíde aj stovka veľkých plavidiel s&nbsp;plachtami. Je to iný svet ako ten na „Baťáku“. „Naposledy som bol na pretekoch, na ktorých sme sa plavili-neplavili. Prvý deň fúkalo primerane, tak to šlo. Druhý deň nás zastavil veľmi silný vietor. Na jednej z&nbsp;lodí sa zlomil stožiar, tak preteky zastavili. V&nbsp;prístave sme prečkali do tretieho dňa, keď to už zasa šlo. Súťaž bola nakoniec bez výsledkov.“

Najväčším dobrodružstvom, ktoré si doteraz doprial, bola plavba z&nbsp;južného cípu juhoamerického kontinentu na Antarktídu. Teraz sa teší zo synčeka a&nbsp;z&nbsp;vnukov, ktorým môže ukazovať, čo všetko sa na Baťovom kanáli naučil. Skúsenosti odovzdáva aj brigádnikom. „Nechcem, aby po mne zostala potopa, ale aby všetko ďalej fungovalo a&nbsp;posúvalo sa vpred.“

Jana a&nbsp;Jan Šulcovci sa našli na horných vrátach plavebnej komory Vnorovy I. Jan prišiel na kanál v&nbsp;roku 1997, ale: „Začal som na tom pracovať o&nbsp;veľa rokov skôr. Od jedného pána, ktorý sa zaujímal o&nbsp;lode a&nbsp;históriu, som vedel, že je tu Baťov kanál. Od pätnástich rokov som doma zhromažďoval lode len na to, aby som naň mohol vyplávať. Len preto som sa presťahoval do sútoku Moravy s&nbsp;Bečvou. Musel som sa vzdialiť z&nbsp;rodnej dediny. Tam u&nbsp;nás je to splavné len pre kanoe. Takéto lode a&nbsp;plavebné komory tam nie sú.“ Hneď po skončení strojníckej priemyslovky sa chystal na deň, keď vypláva. Romantická predstava sa mu splnila. Je úžasné splniť si sen o&nbsp;dobrodružných plavbách len pár desiatok kilometrov od domu na vodnej ceste dlhej sotva šesťdesiat kilometrov.

Snahy o&nbsp;obnovenie kanála siahajú do polovice 80.&nbsp;rokov minulého storočia. V&nbsp;tom čase tam už prevádzkovalo lode legendárne socialistické družstvo JZD Slušovice. „Plávali, pretože chceli obnoviť myšlienku kanála Dunaj –&nbsp;Odra – Labe. Tá dráždila už Karola IV. a&nbsp;po ňom Máriu Teréziu. Až Baťa s&nbsp;ňou pohol. Možno sa raz dočkáme,“ zasnil sa.

Jan Šulc hovorí, že Baťov kanál je vodná cesta rodinného typu. Obnova neustále pokračuje. V&nbsp;čase, keď začínal, z&nbsp;komory, pri ktorej teraz s&nbsp;rodinou bývajú, rástli stromy. „Baťa plánoval doplávať až do Dunaja a&nbsp;ďalej do mora.“ Odmala do desiatich rokov Jan túžil byť námorníkom. Zlom nastal, keď zistil, že na more sa môže dostať kdekto, kým na „Baťáku“ vtedy nebol nikto.

V&nbsp;súčasnosti majú Šulcovci pravdepodobne najpočetnejší lodný park, pretože ponúkajú aj malé kajaky a&nbsp;kanoe. Je ich približne šesťdesiat. Z&nbsp;väčšej lode, v&nbsp;ktorej spočiatku býval, už majú hausbót s&nbsp;predajničkou suvenírov oproti domu. „Nepotrebujem hltať kilometre, dôležitejšie sú zážitky,“ vyznáva sa priekopník plavieb po kanáli. „Keď pre deti pripravíme poldňový program, je to pre ne veľké dobrodružstvo a&nbsp;spomienka nadlho. Loď je výrobný prostriedok na zážitky.“

Janka má život na Baťovom kanáli ako veno. „Spolu s&nbsp;ňou tu bolo na cyklovýlete tridsať detí. Niesol som práve cez vráta varnice pre iný školský výlet, ale tie jej deti vyzerali, že sú veľmi hladné a&nbsp;že potrebujú zachrániť. Ony sa tu totiž stratili.“

„Objavil sa statočný muž a&nbsp;zachránil nás. Čo iné mi zostalo ako si ho vziať,“ dodáva Janka. „Som učiteľka, ktorej sa nepáči súčasný výukový systém. Našťastie robíme program pre kopu školských výletov. Máme to vyvážené. Manžel má lode, ja decká. Dali sme to krásne dokopy na nádhernom mieste a&nbsp;robíme, čo nás baví. To je životná výhra a&nbsp;dar.“ „Ešte tu chýba veľa vecí. Som tu dvadsaťsedem rokov a&nbsp;vidím gigantický posun. Obnovovať a&nbsp;modernizovať je skvelé, ale malo by to byť s&nbsp;ohľadom na históriu. Niekedy mám pocit, že veľa vecí robia viac a&nbsp;lepšie, ale to nemusí vždy byť ideálne riešenie,“ zamýšľa sa.

Michal Hampala má okrem požičovne lodí v&nbsp;Spytihněve aj Zašiváreň u&nbsp;osla v&nbsp;Starom Měste. „Môj strýko Stanislav Hampala bol jeden z&nbsp;prvých ľudí, ktorí tu začínali s&nbsp;oficiálnymi rekreačnými plavbami. Bolo to v&nbsp;roku 1996. Zriadil si požičovňu lodí a&nbsp;prenajal reštauráciu na rejde v&nbsp;Spytihněve. O&nbsp;rok nato prišli masívne povodne. Jeho začiatok podnikania nebol celkom optimálny,“ spomína dnes už s&nbsp;úsmevom synovec. Katastrofálne záplavy v&nbsp;tom čase boli aj tragické. V&nbsp;obci Troubky na sútoku Moravy a&nbsp;Bečvy zostalo zničených 150 domov, deväť ľudí zahynulo. Druhou najpostihnutejšou obcou bolo práve Staré Město, kde museli zbúrať 70&nbsp;domov.

„Strýko odišiel do Ameriky, aby si zarobil nejaké peniaze. Nasledujúci rok v&nbsp;lete znova otváral. O&nbsp;ďalší rok ma oslovil, aby som ako brigádnik viedol požičovňu v&nbsp;Starom Měste pri Uherskom Hradišti. Bol som vysokoškolák a&nbsp;takáto práca bola pre mňa ideálna. Romantika, pohoda, baby, pivečko... Len sem‑tam okolo prešla nejaká lodička. V&nbsp;tom čase tu bola úplne iná premávka,“ pochvaľuje si.

Všetko bolo iné. Dnes už komory otvárajú elektromotory, vtedy museli donekonečna točiť kľukou. Okolo kanála neviedla cyklocesta, len úzky chodníček v&nbsp;tráve. „Keď som skončil štúdium češtiny na vysokej škole, odišiel som na šesť rokov do služieb školstva. Vybavoval som dotácie. Bol som biely golier, ale to mi nedávalo zmysel. Našťastie som nestratil kontakt so strýkom a&nbsp;sem-tam som mu pomáhal. Bol som stále súčasť ‚Baťáku‘, aj keď veľmi vzdialene.“ Jedného dňa sa so strýkom dohodli, že vstúpi do firmy. Najprv boli spoločníci, potom boli z&nbsp;toho dve firmy. „Nebol v&nbsp;tom žiadny rozkol, skôr sme veci posunuli vpred. Kúpil som od neho požičovňu lodí v&nbsp;Spytihněve. Pred troma rokmi som si kúpil ďalšiu v&nbsp;Starom Měste. Strýko prevádzkuje výletnú loď Morava. Na reštauráciu mu obec záhadne nepredĺžila zmluvu.“

K&nbsp;požičovniam lodí Michalovi s&nbsp;manželkou pribudla reštaurácia Zašiváreň u&nbsp;osla na brehu Moravy, ktorá je súčasťou Baťovho kanála a&nbsp;moravskej kaskády. „To sme so strýkom sedeli a&nbsp;vymýšľali názov. Povedal, že keď mám rád tie osly, tak si sem mám nejakého zohnať, budeme sa tu s&nbsp;ním zašívať a&nbsp;bude nám dobre. Na zavŕšenie tejto myšlienky sme ešte vypili liter múdrej vody a&nbsp;nadránom to bolo úplne jasné.“ Strýka Stanislava odjakživa fascinovali lode. S&nbsp;jeho otcom si postavili plachetnicu a&nbsp;vydali sa s&nbsp;ňou na rieku Moravu. V&nbsp;tom čase robil na horách vlekára a&nbsp;správcu chaty. Na Baťov kanál ho vrátil oznam na nástenke obce. Ponúkali prevádzkovanie požičovne lodí. Michalovi na Baťovom kanáli chýba lepšie zázemie pre návštevníkov. „Keď tu otvoríte nový prístav, pribudnú lode a&nbsp;príde viac ľudí. Zrazu začne chýbať prístav... To je zatiaľ nekonečný príbeh novodobých dejín Baťovho kanála.“

Baťov kanál: Dobrodružstvo na vodnej ceste rodinného typu

Výber pre vás

Baťov kanál: Dobrodružstvo na vodnej ceste rodinného typu

Súvisiace články

Poloha na závidenie: Na dedinku Háj v Slovenskom krase dohliada anjel od amerických filmárov

Miesto s legendou: Prečo si Maďari z rodiska Bielej panej brali Slovenky? Dôvod je jednoduchý

Zo školy unikátna bytovka: Šikovným obciam ako sú Nemčice štát bezohľadne berie peniaze

Výber pre vás