Barbora Laucká

Geraldine Zoguová Apponyiová vyrastala v&nbsp;Oponiciach a&nbsp;nakrátko sa stala albánskou kráľovnou. Na obľúbené miesta sa po vypuknutí druhej svetovej vojny viac nevrátila...

Oponice sú malebná dedinka na hornom Ponitrí. Veľký a&nbsp;malý kaštieľ, ktoré v&nbsp;obci zostali ako pamiatka na významný európsky šľachtický rod, však celé roky chátrali. Rodina Apponyiovcov vždy neodmysliteľne patrila k&nbsp;tejto známej obci, ležiacej len pár kilometrov od Topoľčian. Apponyiovci tu žili od 14.&nbsp;storočia, práve ich zásluhou došlo k&nbsp;obnove Oponického hradu. Šľachtický rod dal v&nbsp;obci okrem známeho malého renesančného kaštieľa vybudovať v&nbsp;16&nbsp; a&nbsp;17.&nbsp;storočí aj preslávený Apponyiovský kaštieľ. Rod pretrval v&nbsp;priestoroch sídla naozaj dlho: jeho poslední členovia ho opustili až v&nbsp;40.&nbsp;rokoch 20.&nbsp;storočia.

Spomienky na Apponyiovcov sú v&nbsp;Oponiciach stále živé. Práve tu kedysi stála najväčšia stredoeurópska knižnica, príslušníci rodu boli totiž nielen spoločenskí do tej miery, že panstvo navštevovali význačné osobnosti z&nbsp;celého sveta, ale mysleli aj na dobročinnosť. Na návštevu k&nbsp;nim zavítal i&nbsp;Theodore Roosevelt či indický maharadža. Na biliardovom stole tu predviedla svoje umenie speváčka Josephine Bakerová, Hemingwayova či Picassova múza.

Miestny kustód Peter Králik život zasvätil Apponyiovcom a&nbsp;ich životným príbehom. Vďaka dobrej jazykovej výbave si s&nbsp;väčšinou z&nbsp;nich (momentálne sú príslušníci tohto rodu roztrúsení po celom svete) písal. V&nbsp;čase, keď digitálna technika nebola na súčasnej úrovni a&nbsp;ľudia boli odkázaní iba na poštu a&nbsp;jednoduchý telefón, to rozhodne nebolo ľahké. Vďaka nemu však kontakty rozkvitli a&nbsp;košateli. Výnimkou nebola ani korešpondencia s&nbsp;poslednou a&nbsp;jedinou albánskou kráľovnou Geraldine, ktorá pochádzala práve odtiaľto – z&nbsp;Oponíc.

Geraldine Zoguová Apponyiová prišla na svet v&nbsp;Budapešti, detstvo a&nbsp;mladosť však prežila v&nbsp;renesančnom kaštieli na rodinnom panstve. Bola bezstarostné dievča, ktoré sa zrodilo z&nbsp;veľkej lásky. Jej otec gróf Július Apponyi sa pri potulkách po svete zamiloval do elegantnej Gladys Stewartovej. Jej otec pracoval ako veľvyslanec USA v&nbsp;Antverpách a&nbsp;rodina bola súčasťou newyorskej bankárskej smotánky. Napriek tomu mladá rodina žila v&nbsp;Oponiciach, kde nechýbali krásne tenisové kurty, na ktorých sa Geraldine naučila bekhendy aj forhendy, či fontána, v&nbsp;ktorej sa rozšantené pôvabné dievča rado kúpalo.

Keďže jej otec Július zomrel veľmi skoro, iba desať rokov po svadbe, jej výchove sa venoval strýko. Bol rovnako veľký svetobežník, milovník života a&nbsp;presvedčený starý mládenec. Svoju neter mal rád, a&nbsp;preto ju občas zobral na poľovačky do okolitých lesov. Geraldine sa naučila obstojne strieľať, bola však najmä veľmi vitálne, pozitívne mladé stvorenie, ktorému sa dostalo aj kvalitného vzdelania. Okrem angličtiny hovorila po maďarsky, nemecky, francúzsky a&nbsp;po slovensky. V&nbsp;slovenčine napísala dokonca pánovi Králikovi niekoľko listov ešte v&nbsp;čase u&nbsp;nás rozkvitajúceho socializmu, keď žila v&nbsp;Juhoafrickej republike. Ale nepredbiehajme.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Keďže mladé dievča krásne spievalo a&nbsp;malo aj herecké vlohy, rodičia mu dovolili študovať u&nbsp;súkromných pedagógov. A&nbsp;následne žiť v&nbsp;Budapešti, kde sa Geraldine začala presadzovať z&nbsp;umeleckej stránky. Osud mladej opernej speváčky sa zvrtol na prelome rokov 1937/1938. Vtedy štridsaťročný albánsky kráľ Ahmed Zogu I. si pri návšteve piešťanských kúpeľov všimol na titulnej stránke časopisu snímku 23-ročnej krásavice v&nbsp;kostýme Mimi z&nbsp;Pucciniho opery Bohéma. Ešte viac ho očarilo, keď sa dozvedel, že pôvabná herečka má šľachtický pôvod.

Zogu bol syn bohatého, ale neurodzeného zemepána, ktorého osud cez štátny prevrat a&nbsp;tri roky prezidentovania doviedol v&nbsp;roku 1928 na novozriadený albánsky trón. Jeho slabosť pre aristokraciu sa prejavila v&nbsp;plnej sile. Mladú grófku pozval na silvestrovskú zábavu do kráľovského paláca v&nbsp;Tirane. „Odrazu som stála zoči-voči krásnemu mužovi v&nbsp;bielej vojenskej blúze vyšívanej zlatom. Zaujali ma jeho oči. Veľké, modré a&nbsp;láskavé,“ takto opísala prvé stretnutie s&nbsp;albánskym kráľom Geraldine Apponyiová v&nbsp;knihe Thierryho Deslota. Onedlho nato ju požiadal o&nbsp;ruku. Ich svadba v&nbsp;apríli 1938 a&nbsp;jej korunovácia o&nbsp;mesiac neskôr sa stali hlavnými témami spoločenských rubrík dobovej tlače.

Napriek tomu, že svadobným svedkom kráľovského páru bol aj Mussoliniho šéf diplomacie Ciano, práve rozpínavosť fašistického Talianska veľmi skoro šťastie mladomanželov prekazila. V&nbsp;čase, keď 5.&nbsp;apríla 1939 kráľovná darovala Albánsku nástupcu trónu – Leku, sa nad krajinou sťahovali vojnové mraky. Geraldine mala za sebou iba 345 dní kraľovania a&nbsp;korunný princ Leka iba dva dni života, keď talianska armáda vstúpila do Albánska. Kráľovská rodina musela ujsť. Na dramatický útek im prišiel vhod aj mercedes, ktorý dostali od Hitlera ako svadobný dar.

Majetok kráľovskej rodiny sa viezol v&nbsp;niekoľkých vagónoch špeciálneho vlaku. Aj preto, že núdzou nikdy netrpeli, rodina prežila druhú svetovú vojnu v&nbsp;anglickom exile. Pohodlie im poskytoval 40-izbový kaštieľ. Z&nbsp;Albánska si stihli vziať okrem nábytku, obrazov, kobercov či vzácneho porcelánu aj takmer kompletný štátny poklad – desať debien zlata. Po vojne sa kráľovská rodina presťahovala do Španielska a&nbsp;odtiaľ do Francúzska, kde kráľ Ahmed v&nbsp;apríli 1961 nečakane umrel.

Ešte v&nbsp;tom istom roku albánski exiloví monarchisti v&nbsp;parížskom hoteli Bristol slávnostne korunovali Leku I., jediného syna Ahmeda a&nbsp;Geraldine. Exilový kráľ Leka bol krásny, urastený, ale aj vzdelaný muž. Vyštudoval na Sorbone, absolvoval britskú vojenskú akadémiu v&nbsp;Sandhurste. Pre pochybné obchody so zbraňami však v&nbsp;sedemdesiatych rokoch musel Európu opustiť. Geraldine nasledovala syna do Juhoafrickej republiky. Po otcovi vyše dvoch metrov vysoký Leka si tam našiel austrálsku manželku Susan Wardovú. V&nbsp;roku 1981 sa im narodil syn Leka II.

Nová albánska vláda, ktorá nastúpila po páde stalinistického režimu, Lekovi v&nbsp;roku 1997 povolila návrat do vlasti. Nasledovalo referendum, v&nbsp;ktorom sa za obnovenie monarchie vyslovilo iba 34 percent Albáncov. Navyše sa v&nbsp;chudobnej krajine, ktorá bola drancovaná viac ako jedno storočie, začali vážne nepokoje. Exilový kráľ zjavne nemal chuť, schopnosti ani silu riešiť albánske problémy, a&nbsp;preto odišiel späť do Južnej Afriky. V&nbsp;Albánsku ho v&nbsp;neprítomnosti odsúdili na tri roky väzenia. Do vlasti sa vrátil až po amnestii v&nbsp;júni 2002, tentoraz už natrvalo a&nbsp;s&nbsp;celou rodinou.

Geraldine sa návratom do Albánska splnil jeden z&nbsp;dvoch dlhoročných snov. Ten druhý – návšteva Oponíc – zostal pre jej podlomené zdravie nenaplnený. „Stratila som kontakt so starou vlasťou,“ odpovedala v&nbsp;liste, ktorý bol publikovaný aj v&nbsp;Histórii Oponíc od Petra Králika. S&nbsp;dojatím v&nbsp;ňom spomína na obec aj knižnicu. „Zbožňujem vašu krajinu... Slovensko vo mne zostáva jediným takým miestom, ktoré som mala rada...“

Prvá a&nbsp;dodnes jediná kráľovná Albánska, pochádzajúca od Nitry, ktorá si na tróne posedela sotva rok, zomrela vo svojej adoptívnej vlasti, kam sa po šesťdesiatich troch rokoch núteného exilu vrátila iba štyri mesiace pred smrťou. Vo veku 87 rokov skonala v&nbsp;tiranskej vojenskej nemocnici, kde ju hospitalizovali po sérii srdcových záchvatov.

So Slovenskom v srdci: Albánska kráľovná Geraldine vyrastala v Oponiciach

Výber pre vás

So Slovenskom v srdci: Albánska kráľovná Geraldine vyrastala v Oponiciach

Súvisiace články

Vodu kážu, víno pijú: Holandský kráľovský pár je pod paľbou kritiky

V španielskej kráľovskej rodine to vrie: Bývalý kráľ odchádza z vlasti

Jeho smrť bola spásou: Kráľovná prekvapila Dánov úprimnou spoveďou

Výber pre vás