redakcia

<p>Až po novembri 1989 mohla naša tlač uverejniť reportáže a články o pánovi Pavlovi Štefánikovi, synovcovi generála Dr. Milana Rastislava Štefánika. Každý autor pripomenul, že je to posledný mužský príbuzný velikána našich dejín s rovnakým priezviskom, tak to písal i náš Život v č. 28/1990. Toto tvrdenie tlač zopakovala i v decembri 1992, keď pán Pavol Štefánik zomrel. Tvrdenie o Pavlovi Štefánikovi, ktorý trpel pre svoje meno dlhé desaťročia za bývalého režimu, nie je pravdivé. Aj ja som o ňom v tom zmysle písal v knihe Posledný let generála Štefánika (Bratislava 1991).</p>
<p>V&nbsp;minulých dňoch som sa stretol v&nbsp;Canberre, hlavnom meste Austrálie, s&nbsp;pánom Dr. Heinrichom Štefánikom. On je posledný mužský príbuzný generála Štefánika s&nbsp;rovnakým priezviskom. Dostala sa mu do rúk moja kniha o&nbsp;tragickej smrti generála Štefánika a&nbsp;onedlho nám sprostredkoval stretnutie Ing. Ivan Špidla, CSc., chargé d’affaires Veľvyslanectva Slovenskej republiky v&nbsp;Austrálii.Sedeli sme spolu pod horúcim slnkom v&nbsp;záhrade nášho diplomatického zastupiteľstva v&nbsp;Canberre a&nbsp;potom i&nbsp;pri jeho dome. Díval som sa na Dr. Heinricha Štefánika a&nbsp;zdalo sa mi, že tam sedí sám pán generál, podobá sa naňho... Za jeho chrbtom sa vypínali cédre a&nbsp;ešte ďalej, na hrebeni Mont Tayloru, eukalypty... U&nbsp;nás doma vyvádzala zima.</p>
<p>Občas som naňho pozeral pri čítaní materiálov, o&nbsp;ktoré som ho poprosil pred odletom do Austrálie... Heinrich Štefánik sa narodil 1. 9. 1944 na nákladnom aute niekde pri Kluži, keď jeho matka Helena, rodená Kmetíková (narodená 1922), Slovenka z&nbsp;Banátu (kraj medzi Dunajom, Tisou, Murešom a&nbsp;Karpatmi patriaci Maďarsku, Rumunsku a&nbsp;Srbsku), utekala pred Červenou armádou. Jej manžel Ján, údajne syn brata generála Štefánika, musel bojovať s&nbsp;hitlerovcami...</p>
<p>Na úteku sa cesty matky a&nbsp;syna museli rozísť, zúrila vojna, ona nedobrovoľne putovala s&nbsp;americkými vojakmi do Talianska a&nbsp;on do Ašu v&nbsp;Česku. Pani Helena Štefániková si našla syna až po rokoch, potom spolu žili v&nbsp;Mníchove a&nbsp;tam mu vystavili rodný list – s&nbsp;menom Heinrich. Heinrich Štefánik...</p>
<p>Rozmary osudu sa začali... Vdova po Jánovi Štefánikovi (padol 19.&nbsp;9. 1944 – osemnásť dní po synovom narodení) sa po vojne vydala za Janusza von Leszczyńského, chudobného potomka slávneho poľského kráľa Stanislava Leszczyńského, ktorému od roku 1736 patrilo Lotrinsko a&nbsp;ktorého zaťom bol ešte slávnejší francúzsky kráľ Ľudovít XV. Narodili sa im dve deti. Spolu s&nbsp;manželom a&nbsp;deťmi sa v roku 1958 vysťahovala do Austrálie, žije v&nbsp;Sydney.</p>

<h2>Cítil sa Nemcom...</h2>
<p>Doktor Heinrich Štefánik dopil kávu. Ešte raz som sa zahľadel do jeho modrých očí – viem, že také oči mal aj generál Štefánik – a&nbsp;požiadal som ho:</p>
<h3>Predstavte sa, prosím, našim čitateľom...</h3>
<p>Som austrálsky štátny občan, vyštudoval som psychológiu, učím jazyky, som rozvedený, žijem sám, mám dve dcéry, už sa nenarodí chlapec s&nbsp;mojím priezviskom...</p>
<h3>Čo môžete povedať o&nbsp;svojom otcovi?</h3>
<p>Vyrastal som bez neho, neviem o&nbsp;ňom takmer nič, len to, že v&nbsp;druhej svetovej vojne musel bojovať na strane, ktorá prehrala. Z&nbsp;vojny sa nevrátil. Pamätám si, ako som ho čakával na zastávke električky v&nbsp;Moosachu, severnom predmestí Mníchova. Modlil som sa, aby bol v&nbsp;ďalšej električke. Dúfal som, že bude jedným z&nbsp;tých neoholených a&nbsp;vyčerpaných mužov v&nbsp;sivých vojenských kabátoch, ktorí sa po rokoch vracali zo zajateckých táborov. No on neprichádzal a&nbsp;nakoniec som sa vzdal čakania... Mama po rokoch dostala doklad o&nbsp;jeho smrti, nevieme, kde je pochovaný.</p>
<h3>Kedy ste sa prvý raz stretli s&nbsp;menom či fotografiou generála Štefánika?</h3>
<p>Keď som mal asi sedem rokov, začal som zbierať známky. Jedného dňa som sa stal vlastníkom červenej známky, na ktorej bol muž s&nbsp;čiapkou so štítkom. Na spodnom okraji známky bolo vytlačené moje priezvisko ŠTEFÁNIK. Bežal som známku ukázať mame, no ona iba povedala: „Áno, je to tak...“ Odložil som si známku do malého albumu, a&nbsp;potom som ju často bral do rúk, bol to môj poklad... Po čase nám Červený kríž pomohol získať kontakt na príbuzných na Východe, za železnou oponou. Matka mi ukázala fotografie strýkov, tiet a&nbsp;ich detí, mojich bratancov a&nbsp;sesterníc. Niekedy plakala, keď čítala ich listy...</p>
<h3>Neskôr ste sa stretli s&nbsp;menom generála Štefánika?</h3>
<p>Áno, keď sa mi dostala do rúk Brockhausova encyklopédia. Oko mi padlo na obrázok muža s&nbsp;ozdobenou čiapkou so štítkom. Pripadal mi dôverne známy. Bol to muž z&nbsp;mojej známky... Údaje pri portréte boli stručné: astronóm, generál francúzskej armády... narodil sa v&nbsp;roku 1881, zomrel v roku 1919... Odvtedy som ho hľadal v&nbsp;každej encyklopédii... Môj genealogický výskum nebol veľmi intenzívny ani systematický. Mama toho veľa nevedela a&nbsp;nevlastného otca som sa nepýtal... Medzitým sa naša rodina v&nbsp;Mníchove rozrástla o&nbsp;sestru a&nbsp;brata. Chránil som si červenú známku. Často som sa na ňu pozeral...</p>
<h3>Prepáčte mi, pán doktor, moju úprimnosť, no som prekvapený, že sa neviete veľmi dohovoriť po slovensky...</h3>
<p>Viem len niekoľko slovenských slov, vyrastal som v&nbsp;Nemecku, kde som sa cítil Nemcom... Keď sa naša rodina presťahovala do Austrálie, začal som hovoriť po anglicky. Tvrdo som pracoval v&nbsp;oceliarňach v&nbsp;Port Kembla. Naša rodina sa ťažko prebíjala životom, tri roky sme bývali v&nbsp;plechovej garáži. Na Slovensko a&nbsp;slovenčinu nebolo kedy ani pomyslieť... Otčim a&nbsp;matka sa po čase rozišli. Do Austrálie sme dostávali listy od príbuzných zo Slovenska, Rumunska a&nbsp;z&nbsp;vtedajšej Juhoslávie.</p>
<h3>O&nbsp;vás, vašich rodičoch a&nbsp;starých rodičoch na Slovensku nič nevieme...</h3>
<p>To je pochopiteľné. Za komunizmu sa nevedelo ani o&nbsp;ostatných príbuzných generála Štefánika. Boli sme tabu, veď on bol proti boľševikom! Mojich príbuzných deportovala Červená armáda z&nbsp;Banátu na Sibír, tam, kde sa generál Štefánik postavil proti Leninovi. Až po trinástich rokoch sa mohli v&nbsp;socialistickom Československu a&nbsp;v&nbsp;Rumunsku stretnúť s&nbsp;príbuznými.</p>
<h3>Kedy ste sa prvý raz pokúsili dostať na Slovensko?</h3>
<p>V roku 1964, keď som sa učil francúzštinu a&nbsp;cestoval som po Európe. Nedostal som však vízum. Prvý raz som navštívil Slovensko v roku 1970. Zo stanice sme išli po Ulici generála Štefánika. Stretol som sa s&nbsp;viacerými príbuznými. Aj sme plakali, debatovali dlho do noci... Bol som v&nbsp;dedinke Nové Sady pri Nitre, kde sú pochovaní moji príbuzní. Na Vianoce 1970 som sa tam vrátil z&nbsp;Londýna, s&nbsp;príbuznými som spieval Tichá noc po nemecky, anglicky aj po maďarsky. Keď spievali po slovensky, ja som iba ústa otváral... Verte, som nešťastný, že neviem po slovensky. Ovládam perfektne sedem svetových jazykov... Nedávno som bol opäť v&nbsp;Paríži. Nemajú tam Napoleonovo námestie, ale Námestie generála Štefánika, áno... Vo francúzskom meste Paulhan som videl jeho sochu...</p>
<p>Po návrate z&nbsp;Austrálie som zašiel na evanjelický cintorín v&nbsp;Nových Sadoch pri Nitre. Je tam hrob Michala Štefánika (narodil sa 15. 6. 1883 a&nbsp;zomrel 1. 2. 1970) a&nbsp;jeho manželky Márie (narodila sa 8. 2. 1891 a&nbsp;skonala 22. 10. 1967). Ich presný rodinný vzťah ku generálovi Štefánikovi sa pokúsim objasniť v&nbsp;spolupráci s&nbsp;univerzitným profesorom Branislavom Varsikom čo najskôr.</p>

<p>Milan Rastislav Štefánik mal štyri sestry (Ľudmilu, Oľgu, Elenu a Máriu) a sedem bratov (Igora, Pavla, Ladislava, Kazimíra, Fedora, Sergeja a Mojmíra, poslední traja zomreli ako deti). Pavol Štefánik (narodený v Bačke Poljanke v Srbsku v roku 1915), syn generálovho brata Ladislava, známy ako posledný synovec slávneho Slováka, napísal v Živote č. 28/1990: <em>„Zo štyroch bratov ostal v Československu iba môj otec a sestry dievčatá. Ujo Igor sem do smrti už ani raz neprišiel...“</em> Igor Štefánik bol evanjelickým farárom v Novom Sade, v rumunskom Nadlaku a inde, Kazimír zomrel ako posledný z bratov 11. 2. 1971 v Argentíne...</p>
<p>&nbsp;</p>
<p>Osudy Štefánikových súrodencov a najmä bratov nie sú dodnes zmapované. Naša tlač o nich uverejnila iba dosť všeobecné a veľmi stručné informácie, napríklad Slovenské pohľady (č. 7/1990) uverejnili tieto slová: <em>„Štefánik (...) mal brata Paľa, ten teda nebol vydarený...“</em></p>

Súrodenci M. R. Štefánika

<p><strong>TEXT A FOTO: MILAN VÁROŠ</strong></p>

Posledný Štefánik? Skutočný príbeh Heinricha, pred rokmi sme ho našli v Austrálii

Výber pre vás

Posledný Štefánik? Skutočný príbeh Heinricha, pred rokmi sme ho našli v Austrálii

Súvisiace články

ARCHITEKT TATIER: Rekord Gedeona Majunkeho už nikto neprekoná

Kráľovná kozmetiky: ESTÉE LAUDER krémy spočiatku miešala v kuchyni

Jeho osud stvárnil aj Leonardo DiCaprio: Kto bol tajomný MUŽ SO ŽELEZNOU MASKOU?

Výber pre vás