Klaudia Šikulová

Bukasáci fungujú na slovenskej folkovej a&nbsp;country scéne od roku 1984, čo je už nejaký ten rôčik, presnejšie 35, ale pravda je, že stále pôsobia mimoriadne spokojným a&nbsp;uvoľneným dojmom. Že nejde iba o&nbsp;zdanie, sa dá ľahko presvedčiť naživo.

Kapelu založil v&nbsp;osemdesiatych rokoch Imrich Dugovič na popud Ľuboša Hubeka (Abbé), spolu s&nbsp;Andrejom Pavlíkom, Petrom Krištofíkom (Dolfy) a&nbsp;Dušanom Hubekom, ktorí pôsobili v&nbsp;trampskej osade Sršni.

V&nbsp;niekdajšom ansábli kapely s&nbsp;nezameniteľným názvom Bukasový masív, predurčujúcim niečo živé a&nbsp;mohutné, hralo plus-mínus desať hudobníkov, a&nbsp;to je už slušná garnitúra.

Ako povestná modranská keramika, aj kapela Bukasový masív za zrodila v&nbsp;malebnom vinohradníckom mestečku Modra a&nbsp;dodnes sa v&nbsp;nej vystriedalo viacero amatérskych a&nbsp;profesionálnych umelcov.

Až na zakladateľa Imricha Dugoviča (lap steel gitara, akustická gitara a&nbsp;sólový spev), ktorý pôsobí aj v&nbsp;súčasnej zostave s&nbsp;ozajstnou radosťou a&nbsp;veľkým rešpektom k&nbsp;svojim profesionálnym kolegom, Milanovi Konfráterovi (sólová elektrická gitara a&nbsp;vokál), Branislavovi Dugovičovi (elektrická basa, klarinet a&nbsp;vokál) a&nbsp;Milanovi Šimkovičovi (bicie a&nbsp;vokál).

Kým jeden zo spoluzakladateľov neskôr avizoval, že cudzokrajný chlebíček predsa chutí onakvejšie a&nbsp;druhého fiktívny pohľad na kapustné hlavy v&nbsp;publiku stále neupokojoval, tretí skupinu nechal napospas náhradnému obsadeniu pre požiadavku, ktorá sa predsa len tak nekladie.

„Raz sme od neho chceli, aby zatočil kontrabasom. Povedal, že ním nikdy nezatočí, že radšej odíde z&nbsp;kapely, tak sa to aj v&nbsp;roku 1985 stalo,“ spomína líder kapely Imrich Dugovič.

Žurnalistický plátok Práca u&nbsp;Šimkovičovcov raz predsa len neskončil ako podložka na zemiakové šupky. „V&nbsp;roku 1990 sme dali do novín Práca inzerát, že hľadáme bubeníka. Prišli asi traja, ale Milan to jednoznačne vyhral,“ vysvetľuje frontman kapely.

„Brat mi ukázal v&nbsp;novinách medzi inzerátmi, že nejaký dubový masív hľadá bubeníka a&nbsp;spomínal, že pozná jednu pesničku – Lítam s&nbsp;táčkama, tak som počúvol a&nbsp;skúsil to,“ s&nbsp;humorom spomína na začiatky v&nbsp;kapele bubeník Milan Šimkovič.

Bukasákov učili, že sa netreba hanbiť hovoriť tak, ako im zobák narástol. Pre kapelu je modranský dialekt hotovou špecialitou, vďaka čomu sa diametrálne líšia od iných interpretov.

„Keď sme začínali, hrali sme po kluboch SZM prebraté anglické pesničky, ktoré som pretextoval. Dal som pár songov preložiť manželke angličtinárke a&nbsp;tá rýchle zistila, že je to nenormálny slang a&nbsp;dialekty, rozhodne žiadna oxfordská angličtina a&nbsp;vtedy mi to došlo. Keď oni môžu spievať v&nbsp;dialekte, prečo nie aj my?“ vysvetľuje Imrich Dugovič.

Keď hlava kapely zalovila v&nbsp;pamäti, dostali sme sa k&nbsp;zaujímavému momentu z&nbsp;čias socializmu.

„Na terajšom Námestí SNP, ako bol Kamzík, kedysi stálo na rohu nonstop kino Metropol a&nbsp;pod ním stánok Opusu, kde predávali pred Vianocami platne. Keď nám vyšla prvá platňa s&nbsp;názvom Nudapláž, odtiaľ bol na ňu rad až po „manderlák“.

Nahrali sme ju za pár dní v&nbsp;starom opusáckom štúdiu v&nbsp;pivnici na ôsmych stopách takzvane našupu a&nbsp;zaznamenala veľký úspech,“ spomína Imrich Dugovič.

Redaktorovi Štefanovi Dankovi, ktorý pracoval v&nbsp;Opuse, sa vtedy podaril dramaturgický majsterštuk, keď presadil na scéne aj „komunálnu“ kapelu Bukasový masív.

O&nbsp;obal sa postaral grafik Tomáš Pisecký, hudobnú réžiu si vzal na paškál Milan Vašica a&nbsp;prvá platňa bola na svete. Hoci ich hudba zaváňala undergroundom, s&nbsp;politikou na tejto parkete nikdy nekoketovali, čo bola zlatá brána k&nbsp;slobodnej tvorbe.

V&nbsp;repertoári každej kapely trónia „povinné jazdy“. U&nbsp;bukasákov sú to úsmevné songy U&nbsp;zubára a&nbsp;Lítam s&nbsp;táčkama.

„To musí byť vždy. Kopa kapiel by bola šťastná, keby mali dve takéto pesničky, ktoré ľudia poznajú. Máme radosť, že ich to baví,“ dodáva líder kapely.

Má na svedomí jedinečné texty, v&nbsp;ktorých s&nbsp;obľubou používa názvy miest a&nbsp;obcí. „Máme veľa pesničiek, v&nbsp;ktorých sa spomína Trnava, Modra, Čataj, Šenkvice, Pezinok, Vajnory, Cífer, Skalica, Malacky, Svätý Jur, Sereď...

Sú obľúbené, pretože sú naozaj zo života a&nbsp;ľudia sa s&nbsp;nimi stotožňujú. Politike a&nbsp;vážnym veciam sa snažíme vyhýbať. Milujem napríklad názov obce Popudinské Močidľany. Už dlho ho mám v&nbsp;hlave a&nbsp;hovorím si – toto bude text, to milujem.“

Imrich Dugovič tvrdí, že Bukasový masív nikdy nebol country kapela, ale ako zastierací manéver, aby si mohli zahrať na country báloch, to nebolo od veci.

Ich najväčšie hity síce môžu pripomínať jednoduché cashovské country, ale v&nbsp;repertoári majú aj hlbšie pesničky v&nbsp;štýle alternatívneho country, blues a&nbsp;world music. Keby mali čarovný prútik, zariadili by, aby slovenské rádiá hrali viac domácej hudby.

„Počúvať v&nbsp;našom rádiu Ricka Astleyho alebo Kylie Minoque, ktorých poznáme 40 rokov, a&nbsp;nevieme, kto nám tu hrá pod nosom, pretože playlisty sú ako z&nbsp;mraziaceho boxu? Načo je to je dobré?

Existujú rôzne šikovné a&nbsp;dobré slovenské kapely, ktoré nemajú veľa rádiového priestoru. Na druhej strane treba povedať, že sa to pomaly mení k&nbsp;lepšiemu a&nbsp;slovenskej muziky v&nbsp;rádiách pribúda. Bukasový masív z&nbsp;rádia veľmi nepočuť. Keby nás poznali viac z&nbsp;éteru, bolo by jednoduchšie ísť niekam hrať,“ mieni Milan Konfráter.

Kapela do mesta aj do dediny si zahrá na jednom pódiu so skupinou Team, Ivanom Mládkom, Nedvědovcami a pochutí si aj na s&nbsp;láskou pečených pagáčoch od dobrých ľudí v&nbsp;rámci benefičného koncertovania v&nbsp;DSS Zavar. Také country hosťovanie pre dobrú vec sa predsa neodmieta.

„Lajky“ na Facebooku im lietajú od mladých, starých, vysokých, nízkych, blízkych aj vzdialených. „Sme kapela, ktorú ľudia poznajú aj v&nbsp;iných okresoch, no nikam sa netlačíme. Fanúšikovia, ktorých máme na Facebooku, sú ľudia, čo sa k&nbsp;nám sami preklikali.

V&nbsp;rámci toho, čo robíme, žijeme svojím životom a&nbsp;tak nám to sedí. Všetci chodíme do práce a&nbsp;živíme sa úplne niečím iným,“ vysvetľuje Imrich Dugovič. Ich genius loci sa už tradične spája s&nbsp;akciami ako trnavský jarmok, modranské a&nbsp;pezinské vinobranie, festival Lodenica a&nbsp;iné.

„To sú miesta, kde naši fanúšikovia dávajú najavo, že bez nás to tam ani nemôže byť.“ A&nbsp;že by boli skúšky len pre menej skúsených? Zamýšľam sa, ako je možné vyjsť na pódium s&nbsp;novým songom bez spoločnej generálky, ale líder kapely v&nbsp;tom má jasno.

„Nemáme klasické skúšky, na pódiu je to aj tak vždy iné. Neskúšame všetci naraz, keď niekto niečo vymyslí, pošle nám to a&nbsp;kto môže, príde si niečo nahrať, dáme si jednu-dve skúšky v&nbsp;aute cestou na koncert alebo niekedy žiadnu a&nbsp;ideme naostro. Väčšinou si rozpošleme harmóniu so spevom, každý si premyslí, čo si tam zahrá, a&nbsp;netreba to ani veľmi skúšať.“

Nečudo, Imrich Dugovič hrá so špičkovými muzikantmi, ktorí spolupracovali alebo spolupracujú so zvučnými interpretmi hudobného priemyslu.

Stačí si povedať – toto si zahráme – a&nbsp;je na nich nenormálne spoľahnutie, nemá sa tam jednoducho čo stať.

Hoci by na ľudstve nemenili nič, ako tvrdí Milan Konfráter, v&nbsp;systéme by sa dalo pretvoriť všeličo a&nbsp;najlepšie je začať od seba, svojím príkladom a&nbsp;vnímaním sveta.

„Dá sa prispieť svojou troškou, napríklad môžeme zahrať koncert na počesť Jána Kuciaka a&nbsp;veľmi radi, a&nbsp;kvôli budúcej generácii, ktorá vyrastá, dúfame, že korupčné kauzy z&nbsp;tejto spoločnosti vymiznú a&nbsp;budeme sa uberať kultúrnejším západoeurópskym smerom,“ dodáva Branislav Dugovič.

Tak nejako je to s&nbsp;nimi, keď je reč o&nbsp;priazni fanúšikov, ktorí kapelu objavili a&nbsp;objavujú sami, keďže funguje na scéne bez PR manažéra či sponzora a&nbsp;facebookový profil, ktorý si bukasáci sami spravujú, sa predsa neráta, či?

„Dnešný najmenej nákladný a&nbsp;najrýchlejší spôsob komunikácie s&nbsp;fanúšikmi je facebookový kontakt, stačí pridať pozvánku či fotku z&nbsp;koncertu. Fanúšikovia si vyťukajú Bukasový masív a&nbsp;sú s&nbsp;nami v&nbsp;kontakte. Môžu nám napísať alebo si nás napríklad objednať.

Sociálne siete patria k&nbsp;dnešnej dobe, sú bežnou súčasťou tohto sveta, bez nich to dnes už asi nejde. Všetci sme administrátori stránky a&nbsp;odpíše ten, kto má čas.

Páči sa nám, že si nás ľudia sami vyhľadajú. Veľa našich fanúšikov nemá Facebook, tí sa nám obyčajne po koncerte prídu prihovoriť. Či už v&nbsp;Nitre, v&nbsp;Žiline alebo v&nbsp;Skalici, v&nbsp;Malackách, na východnom Slovensku... Nie sme len malokarpatská kapela,“ dopĺňa jej frontman.

Za roky na scéne si vybudovali kontakty a&nbsp;o&nbsp;manažéra ani veľkú mediálnu popularitu nestoja. „Nemali by sme z&nbsp;toho takú radosť,“ prezrádza Imrich Dugovič. S&nbsp;Facebookom majú jasnú dohodu – sú kamaráti, ale lajkom veľkú váhu nedávajú.

„Je to pre nás niečo ako plagát alebo vývesná tabuľa,“ ozrejmuje šéf kapely, ktorý navyše každoročne moderuje festival Lodenica v&nbsp;Piešťanoch.

Hoci sa na honorároch veľmi zarobiť nedá, kapela si žije spokojným životom a&nbsp;koncertovanie je pre ňu potešením a&nbsp;relaxom. Občas zavíta aj nepohoda v&nbsp;podobe hlučných a&nbsp;opitých ľudí tlačiacich sa na pódium.

„Nedostatočný dozor ochranky vidíme aj na veľkých zahraničných koncertoch, vždy tam niekto vybehne,“ konštatuje Branislav Dugovič. Milan Šimkovič má ťažké srdce na fotografov, ktorí dopredu nenaznačia, že idú fotiť, a&nbsp;tak sa ľahko môže stať, že dostanú paličkou do očí.

Živo si vybavuje aj scénu, ako prídu koncertovať do nejakej obce a&nbsp;spozorujú skalného fanúšika, ktorého pravidelne stretávajú. „Robí zle, vykrikuje na nás, nech zahráme niečo slovenské, a&nbsp;po každej skladbe zakričí – V&nbsp;ozóne dzíra!“ No neľúbte ho.

Všetci členovia skupiny majú na konte aj vlastné hudobné projekty. Branislav Dugovič spolupracuje s&nbsp;viacerými zvučnými menami ako Jana Kirschner či Eddie Stevens a&nbsp;nedávno vydal druhú sólovú platňu.

Milan Konfráter koncertoval v&nbsp;bluesových kapelách, je organizátorom bluesového festivalu, držiteľom ocenenia Bluesman roka a&nbsp;v&nbsp;minulosti hrával s&nbsp;Lacom Lučeničom v&nbsp;skupine Satisfactory.

Milan Šimkovič hrával, okrem iných, aj s&nbsp;kapelou Belasí. Imrich Dugovič zasa prevádzkuje vlastné domáce nahrávacie štúdio a&nbsp;je chodiaca továreň na texty.

Naturálne originálni: Bukasový masív šíri nákazlivý optimizmus a dobrú náladu

Výber pre vás

Naturálne originálni: Bukasový masív šíri nákazlivý optimizmus a dobrú náladu

Súvisiace články

Umelecké diela tvoria aj z odpadu. Odsúdení zo Želiezoviec pomáhajú chudboným rodinám

Unikát v cirkvi: Po 600 rokoch máme dvoch žijúcich pápežov, aká je pravda o ich vzťahu?

Žiadna hviezda s maniermi, štedrý a bezprostredný. Na Karola Duchoňa spomínal jeho krstný syn

Z detí sú hrdinovia: Statoční žiaci z plameňov vytiahli desiatky škôlkarov

Výber pre vás