Marcela Fuknová

Miloš Karell nás víta pri vchode do Gazdovstva Uhliská, kde majú ustajnené kone. Pri nohách mu sedí veľký čierny novofundlandský pes vzbudzujúci rešpekt. Scooby má 66 kíl a&nbsp;dobrácke oči. Okamžite prichádza k&nbsp;nám a&nbsp;chce sa nechať hladkať. Napriek svojej hmotnosti však do nás nesotí ani nás neudrie. „Zaobstarali sme si ho z&nbsp;chovateľskej stanice až pri Aši. Už onedlho bude mať canisterapeutické skúšky. Je veľmi pokojný a&nbsp;trpezlivý, vodíme ho spolu s&nbsp;koníkmi aj do hospicu. Je totiž taký veľký, že aj ležiaci ľudia na neho dobre vidia a&nbsp;môžu ho pohladkať aj z&nbsp;postele,“ hovorí Miloš Karell a&nbsp;veľká čierna kopa srsti po jeho boku sa poslušne pohne smerom k&nbsp;jazdiarni. Barbora Karellová tam necháva voľne vybehať koníky Juda a&nbsp;Midi. Vidno, že si voľný výbeh užívajú.

„Ideálne však je, keď ich vezmeme von do lesa. Tam nič nemusia, len bežať rovno. Pohyb v&nbsp;teréne je pre nich prirodzená gymnastika. V&nbsp;jazdiarni to stále vnímajú tak, že chcem od nich nejaký cvik. V&nbsp;lese sú kopce, tam sa vybehajú a&nbsp;oddýchnu si. Je to, ako keď vypustíte dieťa,“ usmieva sa Barbora Karellová. Okrem starostlivosti o&nbsp;koníky a&nbsp;vykonávania hipoterapie učí ošetrovateľstvo na strednej zdravotníckej škole. „Kontakt s&nbsp;koňom pôsobí stimulačne na nervovú aj pohybovú sústavu dieťaťa. Je preto dôležité poznať diagnózu, s&nbsp;ktorou k&nbsp;nám prichádza. Musíme s&nbsp;ním vedieť pracovať tak, aby hipoterapia s&nbsp;koníkom dieťaťu pomohla a&nbsp;zároveň neuškodila. Aby sme ho nepresilili, ale naopak stimulovali, čo treba. Preto je vysokoškolské zdravotnícke alebo pedagogicko-psychologické vzdelanie pre hipoterapeutov nevyhnutné,“ vysvetľuje Barbora.

Manželia Karellovci majú päť detí – štyroch chlapcov a&nbsp;jedno dievča. K&nbsp;hipoterapii ich priviedla diagnóza ich druhého syna Adriána. „Má Aspergerov syndróm, je to porucha autistického spektra. Už odmalička som vnímala, že je iný. Mal tendenciu rozbíjať hračky, dráždilo ho, ak na neho pôsobilo veľa podnetov súčasne. Často sa hneval bez príčiny, nevedel vyhodnotiť situácie. Potom som videla film o&nbsp;chlapcovi s&nbsp;Aspergerovým syndrómom, ktorý začal jazdiť na koni. Vtedy som si uvedomila – veď toto je o&nbsp;Adriánovi. Musím ho dostať na koňa. Sama som od 16 rokov jazdila v&nbsp;jazdeckom klube. Povedala som si, že teraz je čas sa k&nbsp;tomu vrátiť, aby Adrián začal viac a&nbsp;zmysluplne rozprávať, tešiť sa zo života, aby mal za čím ísť. Dnes nám Adrián rád pomáha, sprevádza tu v&nbsp;areáli rodičov detí a&nbsp;je pre nás radosť ho takto vidieť,“ hovorí Barbora.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Obidva koníky, ktoré Karellovci používajú v&nbsp;OZ Hipoško na hipoterapiu, našli v&nbsp;Česku. „Na hipoterapiu nie sú presne určené plemená, niektoré sú však odporúčané. Kobylka Midi je plemeno írsky cob, ktoré používali kočovníci. Žila na pastvine a&nbsp;jazdecky toho vedela veľmi málo, hoci pre koníky používané na hipoterapiu je jazdecký výcvik nevyhnutný. Navyše bola žrebná, takže sme ju mohli využívať len do polovice žrebnosti a&nbsp;potom až po ,šestonedelí‘. Máme však krásne fotky, ako na chrbte Midi leží dieťa a&nbsp;jej žriebätko zároveň pije mlieko,“ hovorí. Miloš. „Je veľmi pokojná, ale zároveň vnímavá. Veľmi intenzívne nasáva emócie detí a&nbsp;musíme dávať pozor, aby ju to príliš nevyčerpávalo,“ dodáva Barbora. „Mali sme tu trojročné autistické dieťa, ktoré nerešpektovalo nikoho, svojich rodičov ani nás. Nechali sme ho vojsť k&nbsp;Midi do kruhovej ohrady. Úplne pokojne stála na jednom mieste a&nbsp;dieťa chodilo okolo nej.“

Midi podľa Karellovcov veľmi dobre reaguje na ležiacich ťažko chorých ľudí, ktorých k&nbsp;nej privezú na lôžku. „Nedá sa vyrušiť. Pri trenčianskom hospici je priemyselný areál, sú tam rôzne zvuky, hluk. Dokáže to veľmi pokojne zvládať, opatrne sa pohybuje. Midi je naša hospicová hviezda,“ usmieva sa Barbora. „Judo je zase veľmi hravý, pohyblivý valach. Keď sme si boli pre neho v&nbsp;Česku, išli sme so všetkými piatimi deťmi. Kufor sme mali plný hračiek. Keď sme ho otvorili, okamžite si išiel všetko očuchať a&nbsp;vyskúšať,“ smeje Miloš. „Pôsobí na deti viac stimulačne, je vhodný pre deti so svalovou hypotóniou, ktoré treba motivovať na pohyb alebo pri poruchách správania a&nbsp;sebaregulácie, ktoré svojou reakciou okamžite napráva. Má veľmi príjemný a&nbsp;zároveň rezký krok. Je ochotný pracovať a&nbsp;dobre znáša nestabilitu detí, najmä tých ťažších. Vždy sa preto rozhodujeme, ktorý koník je k&nbsp;dieťaťu vhodný podľa jeho stavu a&nbsp;povahy,“ vysvetľuje Barbora.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Karellovci videli viacero videí zo zahraničia, kde koníky pôsobia aj v&nbsp;hospicoch či zariadeniach sociálnych služieb. „Hovorili sme si – čo keby sme to skúsili? Oslovili sme domov sociálnej starostlivosti aj hospic a reakcie boli spočiatku rôzne. Pýtali sa nás, ako si to predstavujeme. Či chceme ísť s koňom dovnútra a ako chceme tých ľudí voziť na koni, keď sú ležiaci alebo sa s nimi ťažko manipuluje,“ usmieva sa Barbora. „Museli sme im vysvetliť, že aj dotyková terapia zo zeme má zmysel. Aj keď človek len leží či sedí. Že aj ťažko chorých ľudí teplo z tela koňa a prítomnosť veľkého zvieraťa dokáže mobilizovať. Prvý raz sme šli do zariadenia Seniorvill v&nbsp;Trenčíne-Záblatí. Starkým sa to veľmi páčilo. Aj sme sa zasmiali, pretože na kŕmenie koníka priniesli z&nbsp;kuchyne celú misu jabĺk a&nbsp;každý z&nbsp;nich chcel Midi dať jabĺčko. Bolo ich asi dvadsať. Museli sme ich zastaviť, pretože by z&nbsp;toľkých jabĺk dostala koliku. Bolo veľmi milé sledovať reakcie seniorov. Užívali si jej prítomnosť a&nbsp;hlásili sa ako v&nbsp;škole – u&nbsp;nás ešte koník nebol a&nbsp;tam ste boli dvakrát… Úplne ožili. Videli sme, že to má zmysel,“ hovorí Barbora.

„Vždy musíme riešiť, ako sa na danom mieste otočíme, kde kone vyložíme, je to dosť náročné na logistickú prípravu. Minulý rok sme ešte nemali vlastný prepravník, ten sa nám medzičasom podarilo zaobstarať. Vždy si musíme zistiť aj počasie, pretože postele sa vyvážajú von,“ hovorí Miloš Karell. „Midi sa však v&nbsp;práci so starými a&nbsp;chorými ľuďmi naozaj našla a&nbsp;baví ju to viac ako s&nbsp;deťmi. Dobre znáša ruch, nevadí jej hrkot vozíkov, sama ide k&nbsp;posteli. V&nbsp;trenčianskom hospici sme zažili veľmi dojímavé okamihy, keď Midi položila hlavu na paplón onkologickému pacientovi, trela ňou o&nbsp;ochrnutú stranu tela a&nbsp;nechala sa hladkať,“ dopĺňa Barbora.

Karellovci jazdia s&nbsp;koníkmi za ťažko chorými ľuďmi v&nbsp;okruhu 60 kilometrov, oslovujú ich hospice a&nbsp;zariadenia sociálnych služieb z&nbsp;Trenčianskeho i&nbsp;Žilinského kraja. „Koník nemôže stáť v prepravníku dlho a keď s ním pricestujeme, potrebuje si tiež pozrieť postredie. Ak ideme niekam opakovane, už si to tam pamätá. V Hospici Milosrdných sestier v Trenčíne sme boli už štyrikrát. Tamojší pacienti našu Midi vnímajú veľmi pozitívne, tešia sa aj z toho, že sú vonku. Niektorým sa vyplavujú dávne zážitky. Jedna pani, keď uvidela Midi, zakryla sa perinou až po oči a keď sa k nej kobylka priblížila, začala ju odháňať.

Kričala, aby sa ku nej nepribližovala. Hovorili sme jej, že Midi okolo nej len prejde a vôbec ju nemusí hladkať. Keď&nbsp; k nej prišla bližšie, v očiach sa jej miešal strach s úžasom a zrazu začala recitovať básničku, ktorú si pamätala z detstva. Neskôr nám povedala, že keď bola malá, mali u nich doma kone. Tie však spôsobili susedovi ujmu na majetku, ktorú nemali z čoho zaplatiť. Kone museli utratiť a ona bola pri tom. Už nikdy sa nechcela priblížiť ku koňovi. Nakoniec však Midi pohladkala. A o tri dni v pokoji odišla,“ rozpráva Barbora. „Bol tam aj úplne ochrnutý človek pre nádor na mozgu. Zdalo sa, že už vôbec nereaguje, zrazu však otvoril oči a&nbsp;pozrel sa na Midi. Chytili sme mu ruku a&nbsp;položili ju na kobylku. Bolo vidieť, hoci hýbať sa už nedokázal, že ju vnímal. Bolo to ako zázrak.“

Miloš spomína aj na pani na vozíčku v&nbsp;hospici, ktorá Midi s&nbsp;láskou česala, dala sa pri tom odfotiť a&nbsp;nechala si z&nbsp;tej fotky urobiť obraz k&nbsp;posteli. „Tvrdila, že by neverila, že ešte niekedy v&nbsp;živote uvidí živého koňa a&nbsp;dotkne sa ho a&nbsp;ešte jej ho aj privezú do hospicu,“ hovorí. Kontakt s&nbsp;koňom podľa Barbory vyplavuje endorfíny, svaly relaxujú a&nbsp;uvoľňujú sa, znižuje sa krvný tlak a&nbsp;významne sa zmierňuje bolesť. Tvrdí, že hipoterapia nevyliečiteľne chorých ľudí v&nbsp;hospici má svoje špecifiká. „Pri deťoch povieme – uvidíme sa nabudúce, tu si dávame viac pozor na slová. Nie je čas zisťovať podrobnú anamnézu.

Musíme dávať pozor, či pacient nemá stomické vrecko, prípadne permanentný katéter, aby ho koník nechtiac nevytrhol a&nbsp;nespôsobil bolesť. Občas pacientov vynesú aj s&nbsp;monitormi, ktoré, samozrejme, nesmieme poškodiť. Keď ležiaceho človeka opatrne otáčame na posteli, musíme dbať na to, aby k&nbsp;nemu koník pristúpil zo správnej strany. Midi musí byť tej chvíli ako auto, s&nbsp;ktorým sa&nbsp;dobre parkuje a&nbsp;dokázať pristúpiť k&nbsp;posteli na krok presne či zacúvať. Tam už nesmie váhať. Posilnilo to teda aj vzťah medzi nami. Pochopila, že si pomáhame navzájom.“

Kone Midi a Judo prinášajú radosť aj ľuďom v hospicoch a domovoch dôchodcov

Výber pre vás

Kone Midi a Judo prinášajú radosť aj ľuďom v hospicoch a domovoch dôchodcov

Súvisiace články

Manželia sa po umelom oplodnení dočkali troch detičiek: Čo sa stalo potom, je čistý ZÁZRAK!

Tri osudné sekundy: MARTIN LUDROVSKÝ získal titul majstra sveta na invalidnom vozíku

Dievča, ktoré kedysi šikanovali, teraz fotí v spodnej bielizni: Na tých FOTO ju nespoznáte!

Výber pre vás