Tea Harbínyiová 

Ach, aký je môj otec tvrdohlavý! Má osemdesiat rokov a pamäť mu už slúži veľmi zle. Má začínajúceho alzheimera, no napriek tomu odmieta pomoc. Všade chce chodiť sám, potom sa stráca. Hľadáme ho a máme strach. Tak to bolo aj v onen deň. Plánoval prísť k nám na návštevu. Sám, samozrejme. Nebývali sme ďaleko, asi desať minút chôdze. No aj tak som bola nervózna. V čase, keď mal prísť, som nedočkavo pobehovala po dome a čakala, kedy dorazí. Zrazu som počula zaklopanie na dvere. Ako mi len v tej chvíli odľahlo!

„Klop, klop!“ ozvalo sa opäť. Aj náš psík spokojne zaštekal, aby privítal prichádzajúceho hosťa. Otvorila som dvere. Pred sebou som však nevidela naše priedomie! Očiam sa ponúkal iný pohľad. Videla som, čo som vídala od detstva často. Výhľad na našu záhradku z malého záhradného domčeka na Devíne, kam sme chodievali počas voľných dní. Zažmurkala som očami a zavrela dvere. Opäť som ich otvorila a za nimi už bolo naše priedomie. Prázdne!

Po mojom otcovi ani chýru, ani slychu. Za mnou stál manžel. Zmätene sa pýtal, kto to klopal. Odpoveď nikto z nás nevedel. Kde však máme hľadať môjho otca, to som už v tej chvíli tušila. Nasadli sme do auta a ponáhľali sa na Devín. Tam sme ho našli. Stál pred zamknutým domčekom, klopal a čakal, kedy mu niekto otvorí. Niekedy sa skrátka dejú nepochopiteľné veci medzi nebom a zemou a nikto ich nedokáže vysvetliť. Klopanie na dvere som počula nielen ja, ale aj manžel a náš psík. Otec k nám nedorazil. Dostala som však znamenie, kde ho mám hľadať.

Klopanie na dvere sme počuli všetci, no po ich otvorení nastal šok... Otec k nám nedorazil

Výber pre vás

Klopanie na dvere sme počuli všetci, no po ich otvorení nastal šok... Otec k nám nedorazil

Súvisiace články

Nebol pri vedomí, nemohol privolať pomoc. A predsa to dokázal...

V zajatí trojok: Dva roky ma prenasledovali rovnaké čísla

Triasol sa od hrôzy. V opustenom zrube totiž čosi videl...

Výber pre vás