Vladimír Kampf

Už onedlho bude na svete jedinečná kniha o&nbsp;sídliskovej Petržalke. Tá nepotrebuje veľa slov. Stačí sa pozerať. Starší si zaspomínajú a&nbsp;mladší budú pozerať možno aj s&nbsp;otvorenými ústami na to, ako tam ľudia žili na samom začiatku panelových činžiakov.

Rodený Bratislavčan býval najprv na Pražskej ulici, z&nbsp;centra smerom na Záhorie. Fotografovať začal veľmi skoro. „Otec mal fotoaparát, ktorý veľmi dobre fotografoval. K&nbsp;tomu si na dovolenku požičiaval kameru na osemmilimetrový film. To bola taká amatérska záležitosť. Keď sme sa vrátili a&nbsp;vyvolali nám filmy, niekde zohnal premietačku a&nbsp;pozerali sme, čo nakrútil. Mali sme rodinné premietanie. Otec veľmi dobre fotil a&nbsp;mňa to fascinovalo. Jeho fotoaparát bol iba taká malá čierna krabička. Už si nepamätám, čo to bolo za značku.“

Závislosť prišla veľmi skoro a&nbsp;veľmi rýchlo. „Nedávno som dával na sociálnu sieť niekoľko jeho fotografií. Ešte ako predškolákovi mi občas dovolil urobiť nejaký záber, potom to kamsi zaniesol a&nbsp;priniesol obrázky. Bol som z&nbsp;toho hotový! Nadšený. To, čo som ja cvakol, je zrazu na papieri. To boli moje prvé kontakty s&nbsp;fotografiou,“ spomína.

Keď išiel študovať na Školu umeleckého priemyslu v&nbsp;Bratislave, mal jasno. „Jediný som mal jasný cieľ. Na prijímacích pohovoroch sme mali aj skúšku z&nbsp;kreslenia. To bola podmienka. Tí, ktorí vedeli kresliť, pokračovali v&nbsp;štúdiu grafiky. Tých, čo nevedeli dobre kresliť, ale boli svalnatí chlapci, poslali na kamenárstvo a&nbsp;dievčatá smerovali na textil. Ja som hneď vedel, kam ďalej. Ostatným stačilo vedieť, čo je fotografia, a&nbsp;to, že mali doma fotoaparát,“ smeje sa.

Mal ešte tucet spolužiakov. „Učiteľov sme mali niekoľko. Niektorí boli odhodlaní komunisti, ale našťastie riaditeľ ich vedel upratať a&nbsp;robiť si svoje. Môj prvý fotoaparát sa volal Altix. Moja mama bola z&nbsp;Česka. Chodievali sme na prázdniny do Domažlíc. Tam som si ho vyhliadol vo výklade drogérie. Obdivoval som ho. Bola to veľká bakelitová krabica. Toľko som otravoval deda, až mi ho kúpil a&nbsp;ja som bol šťastný. Aparát mal fixné ohnisko. Nebolo treba zaostrovať, ale to som spočiatku netušil. Objavil som na ňom koliesko s&nbsp;dvoma číslami: osem a&nbsp;šestnásť. Netušil som, že sú to clonové čísla. Ja som si myslel, že to sú metre. Keď som fotil sestru, nastavil som osem, odmeral som osem metrov a&nbsp;urobil fotografiu. Tak som začínal.“

Po škole pracoval v&nbsp;časopise Beseda, čosi ako Život. „Často som fotografoval udalosti, ktoré ma nebavili, ale z&nbsp;povinnosti som ich musel odfotografovať. Napríklad politické konferencie. V&nbsp;každom vydaní, každý týždeň tam musela byť reportáž z&nbsp;nejakého jednotného roľníckeho družstva. Vďaka tomu som prešiel veľkú časť Slovenska. Päť rokov som takto cestoval. Okrem povinných fotografií som chodil k&nbsp;ľuďom do domácnosti a&nbsp;fotil, ako žijú. To by bola zaujímavá séria, keby... Keď Besedu zrušili, hľadal som si nové zamestnanie. Niekoľko dní som sa o&nbsp;iné nestaral. Po niekoľkých dňoch som si spomenul na negatívy. Ale keď som dobehol, tak tam už redakcia nebola, len nejakí ľudia. Pýtal som sa na škatuľu s&nbsp;negatívmi, ale povedali mi, že ju už vyhodili. Tak som prišiel o&nbsp;päť rokov práce.“

Po Besede pracoval na urológii ako dokumentárny fotograf 35&nbsp;rokov až do dôchodku. Bol nemocničný fotograf. „Lekári potrebujú dobré fotografie do odborných publikácií, časopisov, na prednášky. Tak som sa dostal do tiráže knihy Slovenská urológia ako autor fotografií. Dokumentoval som prvú transplantáciu obličky u&nbsp;nás.“

Okrem práce ho bavilo fotografovať zastavený čas. „Jedným z&nbsp;mojich fotografických vzorov bol August Sandner, ktorý bol nemecký portrétny a&nbsp;dokumentárny fotograf svetovej medzivojnovej avantgardy. Mám o&nbsp;ňom knihu a&nbsp;je pre mňa inšpiráciou. Keď sa z&nbsp;nejakej fotografickej knihy dozviem o&nbsp;nejakom období, atmosfére, ktorú som sám nezažil, je to pre mňa zážitok. To by som chcel aj ja dosiahnuť svojimi fotografiami. Ukázať zastavený čas všetkým, ktorí prídu po nás. To si cením na fotografii najviac. Pekné obrázky či ženské akty, či kvietky, alebo západy slnka sú tak­isto fajn, ale dokument je vážna vec. Nebaví ma zaznamenávať to, čo netreba uchovávať. Dokument doby je pre mňa kľúčový.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pred časom Juraja upútala mladá dievčina Grétka Fedora Homzová, ktorá fotografovala mobilom dokument súčasnosti. „Bolo to z&nbsp;pohľadu jej generácie v&nbsp;hĺbke, do akej sa dospelí fotografi nedostanú. Sú to vzácne obrázky. Vyšla jej tenká brožúrka s&nbsp;úžasnými fotografiami. Spomínam ju vo svojej knihe o&nbsp;bratislavskej Obchodnej ulici. Škoda, že začala študovať grafiku a&nbsp;už cielene nefotografuje. Možno sa k&nbsp;tomu raz vráti.“ Poďme do Petržalky. „Môj život je komplikovaný. Som po druhý raz ženatý. S&nbsp;exmanželkou sme bývali na Pražskej ulici. S&nbsp;mojou terajšou manželkou sme sa presťahovali do Petržalky. Jej rodičia nám vybavili byt v&nbsp;prvom obývanom paneláku. Prišli sme tam, hneď ako sme dostali kľúče a&nbsp;začali čistiť priestory po stavbároch. Bolo tam kopu špiny. Hneď prvú noc sme tam aj prespali. Nikde žiadny nábytok, len mäkké molitanové matrace. Ráno nás budili novinári, možno boli zo Života, že robia rozhovory s&nbsp;prvými obyvateľmi nového domu. Možno budem mať raz na vchode kovovú tabuľku s&nbsp;nápisom: Tu býval fotograf Juraj Bartoš,“ zamýšľa sa so širokým úsmevom.

Bolo to v&nbsp;roku 1977. V&nbsp;tom čase už chodil vždy a&nbsp;všade s&nbsp;fotoaparátom. „Zaujímal ma zánik starej Petržalky a&nbsp;všetko nové, čo vznikalo a&nbsp;rástlo. Fotil som spočiatku na diapozitívy. Dnes občas nejaký ďalší skenujem. Prešiel som cez negatívne filmy až k&nbsp;digitálnym prístrojom. Zaujímalo ma najmä to, ako žijú a&nbsp;vyzerajú ľudia a&nbsp;ako vyzerá prostredie, v&nbsp;ktorom žijú. Žiaľ, v&nbsp;knihe, ktorá je pripravená do tlače, nebude zánik starej Petržalky. O&nbsp;tú teraz vydavateľ nemá záujem. Niekoľko rodinných domov tam zostalo dodnes. Sú schované za panelákmi.“

Juraj Bartoš neprestáva fotografovať. „V&nbsp;čase, keď som pracoval na urológii, som fotil aj módu pre slovenské časopisy. Hádam aj do Života. Módu som kombinoval so zaujímavými vecami na ulici, aby boli spojené s&nbsp;dobou, ku ktorej patrila. Mojím súčasným projektom je móda ulice s&nbsp;ideou dokumentu doby. Nech ľudia v&nbsp;budúcnosti vedia, v&nbsp;čom sme žili, ako sme sa obliekali a&nbsp;ako sme žili,“ dodáva.

Onedlho by mala vyjsť kniha Jurajových fotografií. „V&nbsp;Petržalke žil od roku 1977 do roku 2004. Najznámejšie Bartošove fotografie boli doteraz z&nbsp;Obchodnej ulice v&nbsp;Bratislave a&nbsp;zo Starého Mesta. Jeho petržalskú tvorbu doteraz nikto nezdokumentoval komplexne,“ hovorí projektový manažér Kultúrnych zariadení Petržalky Martin Kleibl.

Martin pred desiatimi rokmi vydal turistického sprievodcu Petržalkou. Počas prípravy sa stretol s&nbsp;fotografiami Juraja Bartoša, ktorý mu dal k&nbsp;dispozícii svoj archív. Vo forme filmových kontaktov. „Obdivoval som, aké to je množstvo, a&nbsp;hovoril som si, že z&nbsp;toho raz treba niečo urobiť. Je to skvelé vizuálne svedectvo obdobia, v&nbsp;ktorom som vyrastal. Som rodený Petržalčan. Povedal som, že raz musím niečo urobiť.“

Pri príležitosti štyridsiateho výročia začiatky výstavby panelákov urobil výstavu fotografií. „Sústredil som sa na jeho sídliskovú tvorbu. Ďalším prirodzeným krokom bude kniha, ktorej som cez moje občianske združenie Konduktor vydavateľom. Rozbehli sme sa, keď sa nám na časť projektu podarilo získať prostriedky z&nbsp;Fondu na podporu umenia. Editorkou je Zuzka Pustaiová a&nbsp;grafická dizajnérka Michaela Chmelíčková.“

Juraj Bartoš je pre Petržalku významný dokumentarista. Nikto iný nemá taký bohatý obrazový archív ako on. „Je to typ fotografa, ktorý fotí neustále. To množstvo je až neuveriteľné. Zaznamenal počiatočné obdobie najväčšieho sídliska na Slovensku. Sám sa vďaka jeho obrazom vraciam v&nbsp;čase, akoby to bolo včera.“

Petržalka časom zreje, zeleň bujnie. Už nevyzerá tak nevľúdne ako na začiatku. Fotografie pripomínajú staré časy. Juraj Bartoš kládol dôraz na ľudí –&nbsp;deti, mládežníkov, mužov, ženy... Kniha s&nbsp;jeho fotografiami bude ako kronika pre tých, ktorí majú k&nbsp;tomuto miestu vzťah. „Na výstavu prichádzalo množstvo návštevníkov. Oživovali si spomienky, pretože sami toľko fotografií z&nbsp;toho obdobia nemajú. Je to dokument, ktorý sa na nič nehrá.“

Jedinečná kniha o sídliskovej Petržalke: Fotografie Juraja Bartoša vás dostanú

Výber pre vás

Jedinečná kniha o sídliskovej Petržalke: Fotografie Juraja Bartoša vás dostanú

Súvisiace články

Dohady mirnix‑dirnix: Val obrov je jednou z našich najväčších záhad

Rozľahlá malá dedina: Podbranč Destiláty závislé od potoka

Vojna na Ukrajine: Portréty zo slzavých stretnutí, z týchto fotografií vám pukne srdce

Výber pre vás