Vladimír Kampf

Začali sme pri kostole. Mojím sprievodcom na pečenickom náučnom chodníku bol Jozef Šimonek. Rodený Levičan mal mamu z&nbsp;Pečeníc. „Prababka tu mala domček, ktorý sme zdedili, ja mám z&nbsp;neho chalupu. Bývam vedľa v&nbsp;Bátovciach v&nbsp;bytovke. Že to je susedná dedina, mi vyhovuje, veď už som dôchodca a&nbsp;na chalupu to mám blízko,“ hovorí s&nbsp;úsmevom muž, ktorý po revolúcii pracoval v&nbsp;bezpečnostnej službe a&nbsp;prevážal peniaze. V&nbsp;roku 2003 už po vození peňazí utíchal dopyt, dal sa na poisťovníctvo. „To som robil posledné dve desaťročia. Už ako dieťa som počúval o&nbsp;spečenom vale. Môj starký bol vedátor. Po prvý raz ma zobral k&nbsp;nemu hore do lesa a&nbsp;odvtedy mi to nedalo pokoj. Náučný chodník sme budovali s&nbsp;bývalým starostom Dušanom Hudíkom.“

Rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie je románsko-gotická stavba z&nbsp;obdobia okolo roku 1240. Stojí uprostred opevneného areálu. Na jeho výstavbu mali vplyv mnísi z&nbsp;premonštrátskeho kláštora v&nbsp;Šahách. „Jedinečnosť mu dáva východne orientovaná veža nad svätyňou kostola. Veže zvyčajne budovali nad vchodom a&nbsp;nie nad hlavným oltárom. Kostol prestavali počas obdobia gotiky v&nbsp;polovici 14.&nbsp;storočia a&nbsp;neskôr počas baroka v&nbsp;17.&nbsp;storočí,“ hovorí môj sprievodca. V&nbsp;20.&nbsp;storočí pristavili ku kostolu dve kaplnky. V&nbsp;jednej z&nbsp;nich je Boží hrob z&nbsp;roku 1935. Pochádza z&nbsp;dielne olomouc­kej firmy Zbitek. Božie hroby v&nbsp;Pečeniciach a&nbsp;v&nbsp;Pukanci sú jednými z&nbsp;mála dodnes zachovaných diel tejto svetoznámej firmy.

Z&nbsp;nedostavaného letného sídla jezuitov z&nbsp;roku 1693 je dnes chátrajúca národná kultúrna pamiatka. Kaštieľ kúsok od kostola pred druhou svetovou vojnou vlastnila rodina Breštianskych. Po vojne ho po svojom využívalo jednotné roľnícke družstvo. „Za socializmu síce opravili strechu, ale nič viac. Tak začala strecha opäť chátrať. Lepšie časy prišli, až keď si z&nbsp;neho Atómová elektráreň Mochovce urobila školiace stredisko. Trvalo im to päť mesiacov a&nbsp;ľudia si mohli užívať vynovené priestory, krásne apartmány, školiace a&nbsp;spoločenské miestnosti. Pol dediny tam robilo svadby a&nbsp;pol dediny tam pracovalo. Potom prišla akási zvláštna doba za premiéra Dzurindu, keď bolo vo vláde Kresťanskodemokratické hnutie. Presadili si cirkevné reštitúcie. Elektráreň o&nbsp;kaštieľ prišla a&nbsp;toto je výsledok. Cirkev predala vynovený objekt súkromníkovi,“ konštatuje smutne Jozef Šimonek.

Od kláštora, neskôr kaštieľa, dnes chátrajúcej stavby vedie náučný chodník okolo malebných pivníc, ktoré pripomínajú vinársku slávu obce, údolím potoka Jabloňovka cez kamenné more k&nbsp;jednej z&nbsp;najväčších slovenských záhad – spečenému valu. „Za slovenského štátu pozdĺž Jabloňovky chceli vybudovať železničnú odbočku do Banskej Štiavnice. Dokonca preto otvorili pokusný kameňolom. Odrazená voda z&nbsp;Jabloňovky poháňala vodné mlyny.“

Po ceste ma Jozef upozornil na pár kameňov a&nbsp;rýh v&nbsp;nich, ktoré by som si ani nevšimol. „V&nbsp;kamennej dobe tu bola kamenárska dielňa. Vyrábali tu kamenné sekery, mlaty a&nbsp;rôzne kamenné nástroje. Zostali tu tri zachovalé skaly, na ktorých tie nástroje brúsili možno celé stáročia. Bol tu ešte jeden taký, ale ten odstrelil miestny pyrotechnik, pretože vraj zavadzal v&nbsp;ceste.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Val obrov dlhý vyše 60&nbsp;kilometrov sa ťahá od Sitna na juh cez Štiavnické vrchy, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k&nbsp;rieke Ipeľ. „Keď som bol piatak, dejepisár nás učil, že je to rímska cesta nad Pečenicami. Vtedy sa o&nbsp;tom veľa nehovorilo,“ spomína. V&nbsp;minulosti ľudia verili, že je to dielo obrov. Nie je to tak dávno, čo rôzni samozvaní „záhadológovia“ prišli na to, že by za ním mohli byť mimozemšťania. Podľa jednej z&nbsp;povestí val postavili čerti, aby ohraničili svoj svet od vonkajšieho, aby tak jasne oddelili peklo od pozemského sveta. Ale na ktorej strane je to peklo, táto babská povedačka nehovorí. Alebo podľa inej klebety čert zapriahol do pluhu dvoch hriešnikov a&nbsp;vyorali dlhú brázdu. Na jednej strane tak vytvorili jarok, na druhej val všetkým hriešnikom na výstrahu. Maďari vraj valy nazývajú čertove jarky.

„Jedna z&nbsp;napohľad vedeckejších a&nbsp;uveriteľnejších teórií hovorí, že ho postavili či dali postaviť Rimania, aby sa lepšie bránili pred germánskymi kmeňmi. Žiaľ, o&nbsp;tejto snahe Rimanov neexistujú žiadne správy,“ dopĺňa Jozef. Možno ho vybudoval jeden z&nbsp;germánskych kmeňov. Kvádi svojho času vytlačili z&nbsp;tohto územia keltských Kotínov. Možno im mohol val pomáhať pri obrane vybojovaného územia. Aj v&nbsp;tejto teórii je veľa pochybností.

Ani teória o&nbsp;hranici medzi uhorským a&nbsp;poľským štátom neobstojí, pretože vedie zo severu na juh či naopak. Logickejšia by bola zo západu na východ alebo naopak. Isté je, že zatiaľ nikto presne neurčil, kedy val vznikol. Je za ním kopa roboty a&nbsp;organizácie. Niektorí „vysvetľovači“ záhad sa vyjadrili, že bol súčasťou protitureckej obrany a&nbsp;že sa spod zeme ozýva rinčanie reťazí.

Istejšie je, že val by mohol byť naozaj spečený, teda upravený či spevnený ohňom. Istý Gordot Chaild vraj prišiel s&nbsp;návrhom, že túto teóriu overí. Z&nbsp;banskej výstuže, drviny a&nbsp;rašeliny v&nbsp;roku 1934 vybudovali model podľa nich keltského múra, obložili ho štyrmi tonami odpadového dreva a&nbsp;zapálili. Podaril sa im pevný, dokonale spečený val.

Aj rímskokatolícky kňaz, slovenský polyhistor, archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik, mykológ a&nbsp;etnograf Andrej Kmeť sa valom zaoberal. „Podľa neho je to slovanské dielo. Slúžil ako obranná línia Veľkomoravskej ríše proti postupujúcim staromaďarským kmeňom usídľujúcim sa v&nbsp;Potisí, potom v&nbsp;oblastiach na ľavom brehu Dunaja a&nbsp;časom i&nbsp;na jeho pravom brehu. Táto teória má takisto veľké medzery,“ dopĺňa Jozef.

Pavel Dvořák, historik, spisovateľ a&nbsp;publicista, píše o&nbsp;nejakej štiavnickej kňažnej, do ktorej sa zadíval bohatý pán z&nbsp;Pešti. Sľúbila mu, že si ho vezme, keď dá od Štiavnice po Pešť vykopať podzemnú chodbu, ktorou by k&nbsp;nemu prišla tak, aby na ňu slnko nesvietilo. Lenže zabil ju hrom a&nbsp;ona sa pod zem prepadla. „Chôdza po vale na mnohých miestach duní a&nbsp;to ľuďom nedávalo pokoj, preto boli presvedčení, že sú vo vale vnútorné priestory,“ vysvetľuje Jozef Šimonek. Aby toho nebolo málo, pridám, čo len tak mirnix-dirnix napadlo mne. Mohla by to byť prírodná kamenná línia vytvorená sopečnou činnosťou. Akási kamenná láva, ktorú nám tu zanechala kedysi činná sopka Sitno ležiaca uprostred ešte staršieho štiavnického stratovulkánu. Celý rozsiahly stratovulkán mal pôvodnú výšku takmer štyri kilometre a&nbsp;zaberal plochu vyše dvetisíc štvorcových kilometrov. Možno je táto kamenná línia jeho dielom. Veď neuveriteľných prírodných úkazov, ktoré vytvorila príroda, je po svete veľa.

Lenže Jozef Šimonek krúti aj nad týmto mojím „vymýšľancom“ hlavou. „Som presvedčený, že je to ľudské dielo, ktoré vybudovali v&nbsp;období po narodení Ježiša Krista. V&nbsp;suti, ktorá vypĺňa val, našli stopy niekdajšieho po­hrebiska, takže ho museli stavať po tom, ako zničili pohrebisko, a&nbsp;to mohlo byť približne v&nbsp;3.&nbsp;storočí nášho letopočtu.“

Dohady mirnix‑dirnix: Val obrov je jednou z našich najväčších záhad

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Dohady mirnix‑dirnix: Val obrov je jednou z našich najväčších záhad

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Krása z ostria noža: Drevené figúrky spojené s Vianocami, pozrite sa na to!

Každá duša dobrá: Koniec pálenice v slovenskom Jeruzaleme znamenal začiatok konca

Geniálne nápady: Namiesto na tenis ho poslali na akordeón

Výber pre vás