Vladimír Kampf

Pred dvoma rokmi <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/viac-ludi-viac-penazi-starosta-trocian-je-castejsie-monterkach-ako-obleku" target="_blank">starosta </a>poslancov presvedčil, aby obec sprevádzkovala vlastný obchod s&nbsp;potravinami, čo si pochvaľujú najmä starší občania. Zatiaľ funguje. Dokedy vydrží, nikto nevie. Obec mohla byť pyšná aj na unikátnu zbierku...Žil tam kráľ zberateľov traktorov Dušan Praženka. Podarilo sa mu zhromaždiť približne 90&nbsp;traktorov a&nbsp;mláťačiek z&nbsp;prvej polovice 20.&nbsp;storočia. Poľnohospodársku techniku začal zbierať od roku 1968. Traktory boli jeho život. V&nbsp;roku 1935, keď mal päť rokov, priviezli jeho otcovi nový traktor s&nbsp;mláťačkou vlakom do Senice. Bol z&nbsp;nich doslova unesený. Obdivoval nielen ich mohutnosť, ale aj krásu čerstvých farieb. Neskôr poznal všetky traktory, mláťačky a&nbsp;parné stroje široko-ďaleko. Čím bol starší, tým viac týchto strojov zhromaždil a&nbsp;odstavil okolo domu. Sníval o&nbsp;tom, že raz tam bude stáť vidiecke múzeum traktorov a&nbsp;poľnohospodárskej techniky. Jeho potomkovia, žiaľ, nemali rovnaké sny, a&nbsp;tak prednedávnom z&nbsp;Podbranča odviezli posledný kus zo zbierky Dušana Praženku.

Obec vytvára 37 osád, samôt a väčších usadlostí. Väčšina z nich leží v údolí rieky Myjavy. Ďalšia časť leží priamo pod zrúcaninou hradu Branč a v dolinách pri úpätí hradného kopca. Jednotný názov Podbranč má obec vyše 200&nbsp;rokov. Predtým jeho osady a&nbsp;kopanice priraďovali k Sobotišťu. V obci je nálezisko z&nbsp;mladšej kamennej doby, kde archeológovia našli kamenné pracovné nástroje pračloveka neandertálskeho typu.
&nbsp;
Poloha: V severozápadnej časti Myjavskej pahorkatiny, máličko zasahuje do Bielych Karpát medzi mestami Senica a Myjava.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1394. V listine je hrad uvedený ako Berencz a&nbsp;dnešná časť Podzámok ako Podharath. K panstvu hradu Branč podľa dochovaného dokumentu pričlenili trinásť obcí.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 613 (k 31. 12. 2023)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Senica v novembri 2024: 4,21 %

Podbranč

Administratívne je to jedna <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/reportaze/cela-dedina-zije-jednej-adrese" target="_blank">dedina</a>, ktorá vyzerá ako niekoľko menších dediniek a&nbsp;priľahlých osád. „Máme viacero miestnych častí. Medzi najväčšími a&nbsp;najdôležitejšími je Dolná dolina, v&nbsp;ktorej sídli obecný úrad. Ďalšie, hustejšie obývané časti sú Majeričky a&nbsp;Podzámok,“ vysvetľuje starosta Milan Kadlíček. „Veľa našich osád má len dva-tri domy. Niekedy sú kilometre od seba. Sme rozlohou veľká, ale počtom obyvateľov malá dedina. Preto máme veľa miestnych komunikácií, veľa káblov osvetlenia, obecného rozhlasu, veľa lámp... Údržba a&nbsp;prevádzka Podbranča je preto náročná, čo je v&nbsp;dnešnej situácii samospráv šialené.“

Malé obce majú obavy z&nbsp;ďalšieho vývoja legislatívy, prenášania kompetencií či šetrenia a&nbsp;konsolidácie. Akoby boli odsúdené na zánik. „Možno to raz príde. Na východnom Slovensku je veľa dedín, ktoré majú sotva pár desiatok obyvateľov. To už je na­ozaj luxus. Dediny s&nbsp;minimálnym počtom obyvateľov okolo päťsto už by mali byť životaschopné."

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE SO ZAUJÍMAVÝMI PAMIATKAMI NÁJDETE V GALÉRII

Podľa starostu je dôležité, aby štát našiel správny kľúč na administratívne zlučovanie malých obcí. „Možno už o&nbsp;pár rokov to tu všetko bude Senica, ale toho by som sa nerád dočkal. Keď malé obce pričlenia k&nbsp;väčším mestám, už sa na kopanice nedostane aspoň to, čo doteraz. Vlastná samospráva je dôležitá. Dedina s&nbsp;pár poslancami pričlenená k&nbsp;mestu veľa pozornosti nebude mať,“ mieni.

Nielen v&nbsp;mestách, ale aj v&nbsp;dedinách s&nbsp;chalupármi, ktorí na akože chalupách trvalo bývajú, majú na neprihlásených ťažké srdce. Extrémom sú ľudia z&nbsp;iných končín Slovenska, ktorí najprv odišli za prácou do okolia Bratislavy a&nbsp;neprihlásili sa na trvalý pobyt a&nbsp;potom si kúpili chalupu, ktorá sa im zapáčila na bývanie, a&nbsp;ani tam sa natrvalo neprihlásili. „Peniaze na nich nedostaneme. Je to vyše dvadsať percent domov. Niektorí ľudia dokážu byť zvláštni. Kúpia si chalupu na mieste, kde ani poriadna cesta nie je, a&nbsp;potom ju zrazu chcú. S&nbsp;cestami máme kopu problémov. Stoja nás veľké peniaze.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Milan Kadlíček je na úrade štvrté volebné obdobie. „Som dôchodca a&nbsp;naposledy sa mi do toho veľmi nechcelo, ale ľudia ma presvedčili. Beriem si za povinnosť pokračovať v&nbsp;prácach, ktoré sme rozbehli. Keď som začínal, obci hrozila nútená správa a&nbsp;bola v&nbsp;ozdravnom režime. Podarilo sa nám všetko stabilizovať a&nbsp;urobiť kopu vecí.“ Bývalý vyštudovaný elektroinžinier spočiatku pracoval vo výpočtovom stredisku agrochemického podniku. Neskôr si s&nbsp;manželkou založili účtovnícku firmu. Tá funguje dodnes. Ale Milan Kadlíček si koledoval o&nbsp;„maléry pána účtovníka“, tak sa dal do služieb obce.

„Dlho som bol poslancom a&nbsp;videl som, čo sa deje. Povedal som si, že to skúsim. Najviac mi prekážalo, že samospráva fungovala inak ako podnikateľský svet, na ktorý som bol zvyknutý. Tam sme sa dohodli, podali sme si ruky a&nbsp;zvyčajne všetko platilo. Tu sme počúvali reči o&nbsp;efektívnom hospodárení a&nbsp;verejnom obstarávaní a&nbsp;sami vidíme, ako sa to zbytočne naťahuje a&nbsp;časom všetko predražuje... Veľa vecí už mohlo byť bez toho vybudovaných.“

Podľa starostu by k&nbsp;budúcnosti obce mohol prispieť turizmus. „Národná kultúrna pamiatka hrad Branč je obecný. Bol ocenený ako najlepší hrad v&nbsp;Trnavskom kraji. Obnovovať ruiny s&nbsp;pomocou nezamestnaných bol veľmi dobrý nápad. Dostali sme na to od štátu niekoľkokrát podporu na materiál. Ľudí financoval úrad práce. V&nbsp;tom čase bolo ešte dosť nezamestnaných, ktorí aj dokázali pracovať. Dnes je to ťažšie. Zohnať takto niekoho naozaj na prácu je takmer nemožné.“

<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/zmeni-stredoveky-hrad-majitela" target="_blank">Hrad </a>Branč dal vybudovať magister Aba. V&nbsp;roku 1251 kúpil územie okolo Sobotišťa. O&nbsp;necelé polstoročie ho získal Abrahám Rúfus. O&nbsp;pár rokov neskôr ho musel pod nátlakom odovzdať legendárnemu Matúšovi Čákovi. Po pánovi Váhu a&nbsp;Tatier ho vlastnil Stibor zo Stiboríc. V&nbsp;neskorších rokoch ho nadobudli viac či menej poctivo viacerí šľachtici. Trebárs neslávne slávny Pongrác zo Svätého Mikuláša. Bol to lúpežný rytier, v&nbsp;okolitých dedinách kradol dobytok mestu Senica. Zaháňal ho pod hrad a&nbsp;tam ho predával. Takto to robil dlhé roky a&nbsp;nikdy na neho nedošlo. Zomrel prirodzenou smrťou.

V&nbsp;blízkosti hradu Branč je Starý hrad, ktorý tam stál 2&nbsp;500&nbsp;rokov pred naším letopočtom. V&nbsp;ruinách stojí pomník na pamiatku evanjelických martýrov. V&nbsp;roku 1647 tam v&nbsp;rámci rekatolizácie uväznili evanjelického rektora a&nbsp;kalvínskych farárov. Dovolili im jesť iba chlieb a&nbsp;piť vodu. Mnohí zostali časom polonahí, veci si zodrali pri otrockej práci a&nbsp;nové si zadovážiť nesmeli. Nesmeli mať ani knihy, papier a&nbsp;písacie potreby. Osemnásteho marca 1675 odviezli 36&nbsp;väzňov do Neapola na galeje. Galejníkmi boli vyše dvoch rokov, kým ich nevykúpili nemeckí a&nbsp;holandskí kupci.

Okrem hradu je v&nbsp;dedine národná kultúrna pamiatka aj jeden z&nbsp;niekdajších mlynov. Jeho majiteľka Želmíra Pagáčová nevie, či sa má z&nbsp;toho tešiť alebo si robiť starosti. Sama na jeho rekonštrukciu nemá. Čo bude s&nbsp;mlynom ďalej, nevie. Vodný náhon mu už dávno odstavili vtedajší komunistickí papaláši. „Ja už si nepamätám, ako fungoval, ale to, že tiekla voda, si pamätám. Našťastie nikdy nám ho neznárodnili, len to tu zastrešilo družstvo. Ale strechu novú neurobili,“ smeje sa mlynárka-nemlynárka Pagáčová.

Dedina síce nemá kostoly, školy a&nbsp;už ani šenky, ale má slávnu pálenicu U&nbsp;Varsíkov, v&nbsp;ktorej si remeslo odovzdávajú po praslici. V&nbsp;súčasnosti v&nbsp;nej vládne Katarína Marečková. Pálenica bola kedysi pri mlyne. Niekdajší náhon mlynského kolesa v&nbsp;súčasnosti chladí časti historických destilačných zariadení. Kvasy sem vozia zoširoka-zďaleka. Katka mi vysvetlila, ako to všetko jednoducho a&nbsp;spoľahlivo funguje. „Pálime na dva razy v&nbsp;dvoch kotloch. Ten druhý, menší, je na hotový destilát. Kedysi sa robilo v&nbsp;dvoch kotloch alebo na dvakrát. Sme ešte takí starodávni. Dva kotly môžu fungovať súčasne, čím šetríme čas. O&nbsp;naše služby je mimoriadny záujem.“

Prečo je pálenie U&nbsp;Varsíkov ženská záležitosť? „Moja prababka Anna bola podnikavá. Ona si to vymyslela k&nbsp;mlynu spolu so sušiarňou ovocia, ktorá sa nezachovala. Pálenicu nám nikdy neznárodnili, len nad nami držal akoby ochranné krídla trenčiansky podnik Slovlik. Varsíkovci boli v&nbsp;podstate svoji vlastní zamestnanci. Nikto iný tu nepracoval,“ vysvetľuje Katka. Odtiaľto prúdia najmä fľaše „kopaničiarskej klasiky“ –&nbsp;slivky, hrušky, jablká v&nbsp;tekutom stave. Občas príde na marhule a&nbsp;čerešne. „Začíname neskôr v&nbsp;septembri aj preto, že chladíme z&nbsp;prírodného zdroja. V&nbsp;teplejších mesiacoch je málo vody. Sme závislí od potoka. Množstvo alkoholu závisí od toho, koľko je v&nbsp;ňom vody,“ konštatuje so širokým úsmevom. Posledné suché letá sú pre kvalitné destiláty od Varsíkov problematickejšie.

Kotly už niekoľkokrát vymenili, ale vždy tak, že dali vyrobiť nový, medený podľa proporcií toho starého. Katka bývala zdravotná sestra, ktorá sa dala na vysokú technickú školu. Je špecialistka na požiarnu ochranu. Obe tieto školy sa jej v&nbsp;pálenici hodia. „Vyrábam si liek a&nbsp;sama si zabezpečujem protipožiarne opatrenia,“ kýva hlavou. „Popri pálenici ešte pracujem.“ V&nbsp;pálenici musí horieť. Keby nehorelo, bolo by zle, ale musí horieť len tam, kde horieť má.

K&nbsp;rozvoju turizmu prispieva aj niekoľko prenajímateľov zrenovovaných domov. Trebárs starostova rodina alebo pán so somárom. Zlé jazyky hovoria, že mu chýbali Bratislavčania, tak si zadovážil aspoň jedného im podobného... „Tak to nebolo. S&nbsp;manželkou sme sedeli v&nbsp;jednej lavici od ôsmich rokov. Keď som bol dieťa, choval som, s&nbsp;nie veľkým úspechom, iba akváriové rybičky. Manželka mala andulku. Teraz sme sa dopracovali k&nbsp;trochu väčším zvieratám. Keď sme mali okrúhle výročie, chcel som jej dať niečo, čo by si zapamätala. Tak som zadovážil somára Ištvána z&nbsp;juhu Slovenska.“

S&nbsp;Ištvánom je v&nbsp;jednom priestore aj poník z&nbsp;Holandska. Má dlhé, nezopakovateľné holandské meno, ale volajú ho zjednodušene Kenyér, čo po maďarsky znamená chlieb. Nahradil ovce, ktoré cez leto nahrádzali kosačky a&nbsp;v&nbsp;zime končili v&nbsp;mrazničke... Ištván zostával sám a&nbsp;bol z&nbsp;toho smutný.

Bratislavčan Roman Adámek s&nbsp;manželkou sú už v&nbsp;Podbranči prihlásení na trvalý pobyt. „Prišli sme sem na jar v&nbsp;roku 1990. To sme už pochopili, kam sa bude rútiť táto spoločnosť. Kúpili sme prvú víkendovú chalupu. V&nbsp;Bratislave sme nemali veľa priestoru. Chcela viac miesta, aby sa mala o&nbsp;čo starať,“ smeje sa. „Chceli sme expandovať a&nbsp;založiť trebárs sad. Pozemok, ktorý sme získali, chcel najprv kúpiť biznismen za dotácie. Starý objekt chcel zvaliť, okolo pozemku vybudovať trojmetrový podnikateľský plot a&nbsp;postaviť si vilu. Mne sa to nepáčilo. Mne sa páčia staré veci, preto sme predošlých vlastníkov presvedčili, že chceme tomuto priestoru vrátiť čo najpôvodnejšiu podobu.“ Roman Adámek pracoval takmer štvrťstoročie na fakulte architektúry a&nbsp;dizajnu ako technik. Pomáhal študentom a&nbsp;prakticky korigoval ich myšlienky. „Moja súčasná hlavná náplň je realizácia graficko-informačných systémov, čiže označovanie objektov a&nbsp;smerovníkov v&nbsp;nich," hovorí.

Popritom si najprv vymyslel mestský mobiliár, ktorého je na Slovensku nedostatok. „Vymýšľal som lavičky, autobusové čakárne od Kútov po Sninu. Skončil som ‚vďaka‘ trhu zdeformovanému Európskou úniou. Kedysi sme sa dohodli so starostami a&nbsp;všetko tým bolo vybavené. Dnes sa robí biznis inak, hľadajú sa dotácie, ktoré ten trh deformujú.“

V&nbsp;stodole má dielňu. Z&nbsp;nej vychádza takmer všetko. Niekoľko posledných rokov sa venuje práve prvkom vizuálnej komunikácie a&nbsp;mobiliárom pre golfové ihriská. „V&nbsp;golfovom biznise je základom niekoľko firiem zo Spojeného kráľovstva. Pretože nehrám golf, mám iný pohľad na golfový svet a&nbsp;prichádzam s&nbsp;novými nápadmi. Vyrábame tabule, lavičky, smetné koše... To všetko sme museli vyvinúť.“ Okrem týchto vecí sú dielami tohto činorodého muža rôzne ďalšie mobiliáre, napríklad oravského múzea, či sochy v&nbsp;Senici, kde je aj pamätník Milana Rastislava Štefánika, a&nbsp;v&nbsp;okolí.

Rozľahlá malá dedina: Podbranč Destiláty závislé od potoka

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Rozľahlá malá dedina: Podbranč Destiláty závislé od potoka

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Každá duša dobrá: Koniec pálenice v slovenskom Jeruzaleme znamenal začiatok konca

Čáry nie sú čary: Prečo sa herečka Mária Kráľovičová rada vracala do svojho rodiska?

Klenotnica dejín: Obec, kde sa narodil Štúr a Dubček, nezaspala na vavrínoch histórie

Výber pre vás