Vladimír Kampf

Pre Gréckokatolícku rómsku misiu začala pracovať pred šiestimi rokmi. „Poznala som ich cez televíziu a festivaly. Otec Martin Mekel s rómskymi deckami založil kapelu F6. Ja ako mladá pubertiačka som sa z nich tešila… Kapela, chlapci… Chodila som na ich koncerty a modlitby. Bola som ich veľký fanúšik.“ Keď mala devätnásť, začala chodiť na animátorskú školu. „Tam nás jeden víkend prišli učiť hrať divadlo Rómovia z dnes už neexistujúcej divadelnej skupiny DIK. V Divadle inšpirovanom Kristom boli mladí Rómovia, s ktorými sme sa skamarátili. Začala som ich pozývať na letné tábory gréckokatolíckej mládeže, ktoré som organizovala ako dobrovoľníčka. Keď som skončila teologickú fakultu v Prešove, nemala som tušenie, kam by som šla pracovať…“

Monika ako dieťa bojovala s&nbsp;rakovinou kosti. „Od jedenástich rokov mám namiesto jednej nohy protézu. Chvalabohu som sa vyliečila. Už šestnásť rokov som čistá. Po amputácii som mala metastázy a&nbsp;nádory sa mi vracali. Hlavne mäkké tkanivá dostávali zabrať. Kosti som mala po amputácii čisté, ale metastázy sa mi vracali na pľúca,“ spomína na ťažké časy. „Podstúpila som niekoľko chemoterapií a&nbsp;liečbu.“

K&nbsp;otcovi Martinovi Mekelovi do Gréckokatolíckej rómskej misie sa dostala cez kamarátku Viktóriu z&nbsp;divadla. „Jedného dňa mi zavolal, či by som pre nich chcela pracovať. Veľmi som sa potešila. Ľudia so skúsenosťami mi hovorili, že medzi Rómov nemá význam prísť na pár dní či týždeň. S&nbsp;Rómami treba pracovať dlhodobo, aby to malo nejaký význam. Vzala som to.“ Otec Martin spočiatku tápal, čo môže dať mladej dáme s&nbsp;hendikepom robiť. V&nbsp;tom čase sídlili vo Vranove nad Topľou a&nbsp;Monika bývala v&nbsp;Bardejove. „Nemala som problém presúvať sa. Mám auto s&nbsp;automatickou prevodovkou. To mi stačí. Nakoniec som dostala izbičku v&nbsp;podkroví a&nbsp;začala som pracovať. Zamestnal ma v&nbsp;chránenej dielni.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Absolventka teológie a&nbsp;skúsená animátorka sa v&nbsp;práci s&nbsp;Rómami našla. Z&nbsp;jej chránenej dielne bola časom umelecká dielňa. „Ženy som učila vyrábať rôzne kreatívne vecičky. Boli z&nbsp;nich darčeky alebo výrobky, ktoré si od nás ľudia kupovali. Okrem toho som chodila po okolí na stretnutia s&nbsp;deťmi po dedinách, v&nbsp;ktorých sme pracovali s&nbsp;rómskou komunitou. Časom som začala čoraz viac písať ikony.“ Ikony sa totiž nemaľujú, ikony sa píšu. „Tak ako bolo napísané Sväté písmo, sa píšu aj ikony. Tak ako bol pisateľ Svätého písma vedený Duchom Svätým, je ním vedený aj ikonopisec.“ Objednávky pribúdali veľmi rýchlo. Veronika musela prehodnotiť svoju prácu. Zrazu nestíhala písať. A&nbsp;nestíha doteraz. „S&nbsp;otcom Martinom sme sa dohodli, že budem písať cez pracovný čas a&nbsp;peniažky pôjdu centru,“ vysvetľuje.

Tak vznikla jej ikonopisecko-kreatívna dielňa. „V&nbsp;minulom roku to Pán Boh zariadil tak, že sme mohli kúpiť budovu na Sigorde pri Prešove. Predtým tu bolo lesnícke učilište s&nbsp;internátom. Pustili sme sa do rekonštrukcie. Bývalo tu 300&nbsp;miest na ubytovanie. My sa už zariaďujeme po svojom. Horné poschodie bude na bývanie. Druhé poschodie je určené na bývanie pre ľudí, ktorí k&nbsp;nám budú chodiť na duchovnú obnovu. Na prvom poschodí bude nahrávacie štúdio, dielne, kaplnka. Na prízemí jedáleň, salónik, toalety, kuchynka a&nbsp;pamätná izba našej činnosti.“

Centrum bude slúžiť na duchovnú obnovu Rómov i&nbsp;Nerómov. „Otec Martin plánuje aj reštauráciu pre verejnosť. Sme na mieste, kde najmä počas leta chodí veľa turistov. Otvoríme aj kaviareň. Možno bude ľudí odrádzať, že to je centrum pre Rómov, ale isto sa nájdu aj takí, ktorí budú zvedaví,“ zamýšľa sa. Pri misii funguje aj kapela Onezim, zložená najmä z&nbsp;animátorov. „O&nbsp;svätom apoštolovi Onezimovi sa píše v&nbsp;listoch apoštola Pavla Filoménovi. Jeho meno znamená ‚ten, ktorý slúži, posluhuje‘. Aj my slúžime cirkvi a&nbsp;deťom,“ vysvetľuje.

Monika si v&nbsp;Gréckokatolíckej rómskej misii našla aj manžela Františka. „Pochodil svet. Aj on dostal ponuku od otca Martina. Povedal mu, že keď nebude mať čo robiť, nech príde,“ smeje sa. Aj on prišiel ako dobrovoľník. „Spočiatku som ho ani veľmi ‚nemusela‘. Aj som hovorila otcovi Martinovi, že načo mi sem chlapa zavolal. Po roku sa náš vzťah začal lámať. Nakoniec sme sa vzali a&nbsp;čakáme dieťatko. Moja služba sa po jeho narodení obmedzí. Už nevládzem toľko pracovať.“

Monika a&nbsp;Ferko sa brali minulý rok v&nbsp;októbri. „Chceli sme mať na svadbe 500&nbsp;ľudí. Potom sme počet zredukovali na polovicu a&nbsp;nakoniec ich bolo len dvanásť, ale bolo to pekné a&nbsp;bolo to o&nbsp;nás. Užili sme si to. Objednané jedlo nám doviezli. Veľmi som sa tešila. Istý čas som sa obávala, že ako sa ja vydám, keď mám taký hendikep. Kto si ma vezme? Nakoniec sa taký našiel,“ smeje sa mladá žena, ktorá napohľad vyzerá oveľa mladšie, 31&nbsp;by jej hádal málokto.

Ikony z&nbsp;dielne Moniky Klempárovej sú určené v&nbsp;prvom rade pre sponzorov misie. „Je to naše poďakovanie za finančné príspevky. Nechceme len ústne či písomne poďakovať. Obdarúvame ich hodnotnými vecami. Nemusíme darčeky kupovať, ja ich vyrábam v rámci pracovného času. Moje ikony sa tým dostávajú do povedomia a&nbsp;začínajú si ich objednávať aj iní ľudia. Otec sa rád chváli mojou dielňou,“ smeje sa.

Ikony píše aj pre internetový obchod s&nbsp;náboženskými vecami. Odtiaľ má veľa objednávok klasických ikon, ktoré majú danú formu a&nbsp;obsah. „Bola som na troch ikonopiseckých kurzoch. Jeden viedol Slovák, ktorý mal skúsenosti zo sveta. Na druhom kurze som bola u&nbsp;Rumuna a&nbsp;na treťom u&nbsp;Gréka. Z&nbsp;nich som si vzala, čo sa mi páčilo a&nbsp;čo mi vyhovovalo. Každý ich robíme inak a&nbsp;na každej vidno autora. Ešte som nepísala celý ikonostas, ale časť kaplnky som už vypísala,“ hovorí.

Ženských ikonopiscov je na Slovensku len niekoľko. Ale možno raz vďaka Monike bude aj rómsky ikonopisec. Kurzy pre deti už začali organizovať. „Sú šikovné. Naviedol ma na to otec Martin. Napísala som projekt a&nbsp;podarilo sa. Spočiatku sme rozmýšľali, kde vziať vhodné deti. Jeden tip som mala, pre ostatné som obvolala kňazov, aby mi poradili. Vytypovali mi niekoľko chlapcov. Mali sme šesť stretnutí a&nbsp;výsledkom je veľká ikona v&nbsp;našej kaplnke.“ Z&nbsp;detí starostlivo vyberala, kto bude písať ktorú časť. „Najšikovnejší dostal tváre. Druhý anjelika. Všetkým som miešala farbu, aby ju mali jednotnú. Samozrejme, ikona nie je dokonalá, ale je úžasná. Aj deti z&nbsp;nej majú radosť. Stále mi píšu, čo práve robia, a&nbsp;pýtajú si rady.“

Svätý Šarbel je jedným z&nbsp;Monikiných obľúbených svätých. Je to mních z&nbsp;Východu. Oslovil ju jeho život pustovníka, ktorý takmer stále mlčal, skoro nič nejedol a&nbsp;bol všade tam, kde ho bolo práve treba. „Pochádzam z&nbsp;rodnej dediny blahoslaveného biskupa Vasiľa Hopka, ktorého väznili a&nbsp;mučili v&nbsp; čase pravoslavizácie našej cirkvi. Jemu sme zasvätili aj náš vzťah s&nbsp;Ferkom, každý večer sa k&nbsp;nemu modlíme. Ferko má obľúbenú svätú Filoménu, patrónku čistoty.“

Dáma z dielne na chválenie: Moniku hendikep nezastavil. Pozrite, čo všetko dokáže

Výber pre vás

Dáma z dielne na chválenie: Moniku hendikep nezastavil. Pozrite, čo všetko dokáže

Súvisiace články

Naloží, prevezie, rozdeľuje: Keď sa Tony objaví uprostred osady, pre mnohých je ako Mikuláš

Odplával vodácky vizionár: Ján Dojčan nedokázal kovid poraziť ani napriek výbornej kondícii

Dramatická jazda a boj život: Autobusár Vlado nám odvážnym činom robí dobré meno vo svete

Výber pre vás