Marcela Fuknová

Adam Lelkeš (15) z Galanty sa narodil s vážnou vrodenou poruchou imunity a jedinou nádejou na záchranu života bola pre neho transplantácia kostnej drene. Vďaka medzinárodnému registru darcov kostnej drene sa darca našiel až v Nemecku. Adam ho dnes volá jednoducho papa Kai.
Adamovi rodičia Renáta a&nbsp;Norbert nám hneď na začiatku stretnutia ukazujú fotky rodiny, ktorú v&nbsp;roku 2012 vôbec nepoznali. Na obrázkoch sa usmieva Kai, sympatický muž v&nbsp;strednom veku, jeho manželka Sabrina v&nbsp;okuliaroch a&nbsp;tri červenovlasé deti – staršie dievčatko Lena a&nbsp;mladšie dvojičky Lukas a&nbsp;Lotta. Lelkešovci ich v&nbsp;minulosti navštívili v&nbsp;Nemecku a&nbsp;oni zase pricestovali počas letných prázdnin do Galanty.
„Bolo vtedy naozaj veľmi teplo. Sú z&nbsp;luxemburských hraníc a&nbsp;na takéto horúčavy nie sú zvyknutí. Povedali, že nabudúce určite neprídu v&nbsp;lete,“ smeje sa Renáta. Hoci pre pandémiu sa teraz nenavštevujú, ustavične sú v&nbsp;kontakte cez Skype. Nehovoria po nemecky, no používajú prekladač, učia sa slovíčka a&nbsp;ich starší syn Nikolas sa s&nbsp;nimi rozpráva po anglicky. Dovtedy neznámych ľudí z&nbsp;dvoch krajín spojilo to najsilnejšie puto: Kai daroval ich synovi Adamovi svoju kostnú dreň a&nbsp;zachránil mu život.

„Adam ho volá papa Kai, pretože vďaka nemu sa narodil druhýkrát. A&nbsp;môj muž sa hneď po Adamovej transplantácii zapísal do Národného registra darcov kostnej drene SR. Zatiaľ sa mu však neozvali, a&nbsp;to má už 44 rokov,“ uťahuje si Renáta z&nbsp;manžela. „Verím, že sa to ešte stane. Náhodou som vo výbornej kondícii a&nbsp;na svoju príležitosť ešte čakám. Len trpezlivosť,“ nedá sa Noro.
Lelkešovci však zvážnejú, keď hovoríme o&nbsp;hľadaní nových darcov. „Vieme, že registrácia darcov do národného registra je v&nbsp;tomto čase opäť otvorená. Chceli by sme poprosiť všetkých ľudí od 18 do 45 rokov, aby sa doň prihlásili. Možno ich kostnú dreň nebude nikto potrebovať celé roky. Alebo to bude naopak a&nbsp;zachránia niekoho, kto by bez ich daru neprežil. Či už zo Slovenska, alebo z&nbsp;inej krajiny. Tak ako Kai zachránil nášho Adama,“ dodávajú obaja.
Článok pokračuje na ďalšej strane....

<h3>Jediná šanca</h3>
Adam sa narodil predčasne, no nič nenasvedčovalo tomu, že by mal byť chorý. „Keď však mal asi dva mesiace, zdurili sa mu uzliny a&nbsp;dostal vysoké horúčky. Zistili mu absces na pečeni, po očkovaní na tuberkulózu dostal vážnu reakciu a&nbsp;museli mu dávať antituberkulotiká,“ spomína Adamova mama Renáta. S mladším synom bola v tom čase takmer ustavične v nemocnici, no príčinu jeho ťažkostí lekári stále hľadali.&nbsp;&nbsp;„Keď mal Adam asi rok, povedali nám diagnózu. Bol to veľký šok. Adam mal chronickú granulomatózu –&nbsp;vážnu vrodenú poruchu imunity. Jediným riešením bola transplantácia kostnej drene, mohla ho zabiť akákoľvek infekcia,“ konštatuje Renáta.
Keďže toto ochorenie je genetické, lekári vyšetrili celú rodinu. „Zistili, že ja som prenášačka poškodeného chromozómu X, ktorý Adam odo mňa dostal. Starší Nikolas je úplne zdravý, možnosť prenosu je 50 : 50,“ hovorí Renáta, ktorá je vyštudovaná zdravotná sestra.Bolo jasné, že Adam potrebuje darcu kostnej drene. „Nikto z&nbsp;nás však nebol vhodný a&nbsp;oznámili nám, že ani v&nbsp;národnom registri darcov kostnej drene sa darca nenachádza. Adam dostal lieky a&nbsp;vďaka nim sme to doma spoločne zvládali,“ spomína Renáta. Samozrejme, syna museli chrániť pred infekciou. „Žili sme v&nbsp;bubline, nikto okrem najbližšej rodiny k nám nechodil na návštevu. Adam sa nestretával so žiadnymi deťmi, kúpili sme záhradku, aby tam mohol byť vonku. Užíval antibiotiká, antivirotiká, antimykotiká,“ vymenúva Renáta. „Našťastie infekcie sa nám vyhýbali a&nbsp;Adam ani nezakašľal.“
Keď mal Adam tri roky, zavolala im jeho lekárka. „Oznámila nám, že má pre nás dobrú správu: Adamovi našli darcu. Vedeli sme o&nbsp;ňom len to, že je to muž a&nbsp;je z&nbsp;Nemecka,“ rozpráva Renáta. Rodina však stála pred veľkou dilemou. „Transplantácia je ťažký a&nbsp;náročný proces a&nbsp;Adam sa v&nbsp;tom čase mal pomerne dobre. Nemal onkologické ochorenie, pri ktorom by nás bol tlačil čas. Dúfali sme, že nejaký čas ho ešte doma na liekoch dokážeme udržať a&nbsp;ochrániť. Toľko času sme predtým strávili v&nbsp;nemocnici, chceli sme byť spolu… Bolo to ťažké rozhodovanie, no inštinkt nám velil ešte počkať,“ hovorí Adamova mama. Tento krok však mal aj svoje riziká. „Darcu nám mohli rezervovať len na tri mesiace. Keby potom bol prišiel niekto iný, kto by bol takisto vhodný príjemca, kostnú dreň by bol dostal on. Darca mohol napríklad aj vážne ochorieť alebo sa odhlásiť a&nbsp;transplantácia by sa nebola mohla uskutočniť. Toho sme sa báli,“ konštatuje Renáta.

<h3>Maco pre Adama</h3>
Keď mal Adam päť a&nbsp;pol roka, rodičia si začali uvedomovať, že iba na liekoch ho už držať nemôžu. „Neprospieval tak, ako by mal. A&nbsp;navyše onedlho ho čakala škola, potreboval ísť medzi deti. Našťastie ‚náš‘ darca stále v&nbsp;registri figuroval. Keď sme podpisovali súhlas s&nbsp;transplantáciou, radšej som si riziká ani nečítala. Manžel si ich prečítal, ja ako zdravotníčka som ich poznala. Aj tak som ich však nedokázala vidieť napísané čierne na bielom. Bolo to veľmi ťažké,“ tvrdí Adamova mama.

Adamovi transplantovali kostnú dreň 3. októbra 2012. „Teraz to bolo deväť rokov. Pamätám si, ako som v&nbsp;noci predtým chodila za lekárkou a&nbsp;vypytovala som sa, či kuriér už doniesol kostnú dreň pre Adama. Nakoniec tá vzácna tekutina dorazila, mohla som sa na ňu pozrieť,“ usmieva sa Renáta. To však nebolo jediné, čo Adam od darcu dostal. „Spolu s&nbsp;kostnou dreňou kuriér doniesol veľkého plyšového medveďa. Darca vedel, že jeho kostná dreň pôjde dieťaťu a&nbsp;že je to chlapec,“ hovorí dojatá mama. „Medveďa vydezinfikovali, sterilne zabalili a&nbsp;Adam ho mal na transplantačke v&nbsp;postieľke. Maco tam bol s&nbsp;ním po celý čas. A&nbsp;má ho vo svojej izbe dodnes.“
Adamova cesta k&nbsp;uzdraveniu však vôbec nebola jednoduchá. „Transplantácia dopadla dobre. V&nbsp;decembri nás pustili domov a&nbsp;v&nbsp;januári sme išli na kontrolu. Tam zistili, že Adam má ťažký zápal pľúc. Začal kašľať, mal vysoké horúčky. Bohužiaľ, Adamovo telo začalo darcovskú kostnú dreň odmietať. Vyšetreniami sa zistilo, že na Adamovej krvotvorbe sa darcovský štep podieľa len sedemnástimi percentami. Bolo to strašné obdobie. Primárka si nás zavolala k&nbsp;sebe a&nbsp;oznámila nám, že Adam je v&nbsp;ťažkom stave. Lieky neúčinkovali, telo sa nedokázalo brániť proti infekciám. Začali hľadať darcov granulocytov, ktoré by Adamovi pomohli v&nbsp;boji so zápalom pľúc. Darcovia museli prechádzať špeciálnou prípravou a&nbsp;dodnes sme všetkým veľmi vďační. Po piatich dávkach granulocytov sa Adamov stav začal zlepšovať,“ hovorí Renáta o&nbsp;novej nádeji.
Článok pokračuje na ďalšej strane...

<h3>Osudové stretnutie</h3>
„Vtedy sme sa však museli rozhodnúť, čo urobíme. Mali sme dve možnosti: buď by Adam absolvoval opäť transplantáciu, alebo register mohol skúsiť znova osloviť darcu, aby Adamovi daroval lymfocyty. Tie by podporili darcovskú krvotvorbu v&nbsp;Adamovom tele. Vedeli sme, že Adam by druhú transplantáciu nezvládol, mal pätnásť kíl. Darca opäť súhlasil a&nbsp;vzali mu teda lymfocyty na desať dávok. Adamovi podali štyri. Dodatočne sme sa dozvedeli, že Adamovi znovu pomohol bez akéhokoľvek zaváhania.“
Výsledok bol neuveriteľný. Vyšetrenia ukázali, že Adamova krvotvorba je už stopercentne z&nbsp;darcovského štepu, úplne sa ujal. „Povedali nám, že to bol medicínsky zázrak. Adam však dostal GVHD – reakciu štepu proti hostiteľovi. Má kožné prejavy tohto syndrómu – vitiligo, šedivé vlasy. To bolo však pre nás to najmenej. Adam vybojoval najdôležitejšiu bitku v zápase o&nbsp;život,“ hovorí Renáta.
Strach ich však neopúšťal. „Báli sme sa, kým sme chodili raz do mesiaca na kontrolu, raz za dva mesiace, potom raz za tri. Stále sme sa obávali zhoršenia. Časom sa však naše obavy začali zmierňovať. Od piateho ročníka Adam chodí do školy so spolužiakmi, prvý stupeň musel zvládnuť individuálne. Zo začiatku to preňho nebolo jednoduché. Bol uzavretý, tichý, nemal vybudované sociálne väzby. Jeho kamaráti boli deti po transplantácii a&nbsp;tie, ktoré poznal z&nbsp;táborov Kvapky nádeje. Ani v&nbsp;škole však nemal problémy. Aj vďaka pani učiteľke a&nbsp;jej citlivému prístupu ho spolužiaci veľmi pekne prijali.“ hovorí Renáta.

S manželom Norom sa zhodujú, že veľmi túžili spoznať Adamovho darcu. „Počas nášho pobytu v nemocnici RTVS vysielala každoročný benefičný koncert nadácie Kvapka nádeje s názvom Noc nádejí, kde sa darcovia a malí príjemcovia kostnej drene môžu stretnúť. Pozerala som ten program na transplantačke, tiekli mi slzy a hovorila som lekárom – o rok tam aj my chceme byť a stretnúť nášho darcu. Povedali mi, že ak všetko dobre pôjde, o dva roky by to bolo možné,“ smeje sa Renáta. O dva roky 23. októbra 2014 skutočne počas Noci nádejí stáli na pódiu a v hlave mali jedinú otázku: Kto je muž, ktorý zachránil nášho syna?
<h3>Požičali sme im kufor</h3>
Renáta s&nbsp;Norom sa smejú: „Striehli sme, či nezapočujeme niekde nemčinu, ale organizátori dávali veľký pozor, aby sme na seba niekde nenarazili. Kai prišiel s&nbsp;manželkou Sabrinou a&nbsp;s&nbsp;dcérkou Lenou, dvojičky zostali v&nbsp;Nemecku, boli ešte malé. Triasla som sa, nevedela som, či to zvládneme. Objali sme sa… Nedá sa to opísať. Ešte v&nbsp;ten večer sme chvíľu mali prekladateľa, potom nám prekladala pani doktorka Šufliarska. Ale dorozumeli sme sa rukami-nohami.“
Kai doniesol Adamovi futbalovú loptu, lego a časopisy. „Aj my sme doniesli toľko darčekov pre nich a pre deti, že sme im museli požičať náš kufor, aby vôbec mohli odcestovať,“ smeje sa Renáta. „Na Vianoce nám ho oni s darčekmi poslali zase späť, videli sme sa cez videohovor aj na Štedrý deň.“ Obidve rodiny si boli sympatické. „Kai je strojný inžinier, Sabrina je zdravotná sestra tak ako ja. To ona ho zapísala do registra darcov a seba tiež. Dohodli sme sa, že prídeme najprv my k nim do Nemecka a potom oni k nám. Bolo to trinásť hodín cesty. Trochu sme sa návštevy u nich obávali, ale veľmi sme si rozumeli. Keď prišli potom oni sem, Kai išiel do školy s Adamom po vysvedčenie, bol s ním v triede. Sabrina zase urobila u nich v meste zbierku pre slovenskú Kvapku nádeje. Medzi mnou a Kaiom je jeden rok a deň, beriem ho ako brata. A jeho rodina je navždy aj našou rodinou, pretože nás spája dar života.“

ADAM sa narodil DVAKRÁT, cudzí muž z Nemecka mu DAROVAL nový život

Výber pre vás

ADAM sa narodil DVAKRÁT, cudzí muž z Nemecka mu DAROVAL nový život

Súvisiace články

Hana Zagorová sa necíti dobre: Problémy jej pretrvávajú, odkedy sa nakazila kovidom

To nikto nechce počuť! Kruté slová primárky o starších pacientoch na umelej pľúcnej ventilácií

Dusila ich a utopila: Matka, ktorá zabila päť vlastných detí, už pozná svoj trest

Výber pre vás