Hoci kronika jeho krátkeho života je plná neobyčajných myšlienok a činov, Alexander Veľký je aj po uplynutí vekov považovaný za jednu z najkontroverznejších osobností, ktoré ovplyvnili chod svetových dejín. Nemecký lekár, novinár a spisovateľ Peter Bamm to vystihol nanajvýš trefne: „Veľa vieme o jeho činoch. Málo vieme o človeku, čo ich vykonal...“

O činoch Alexandra Veľkého sa vie azda všetko. Na jeho príbehu zaujme každého predovšetkým fakt, že mladý panovník sa takmer raketovou rýchlosťou stal pánom územia od Egejského mora po Indiu, od Nílu po himalájske štíty a turkménsku step. Vojenské úspechy vládcu obrovskej časti sveta očarili aj Caesara. Pri mramorovej buste Alexandra Veľkého si povzdychol: „Alexander si ako tridsaťročný podmanil svet, ja mám päťdesiat a ešte nie som ani pánom Ríma...“

Aj vyše dve tisícročia po smrti Alexandra III. Macedónskeho je pre historikov jeho osoba zahalená závojom tajomstva. Aj viac či menej ostrými spormi o hodnote jeho prínosu pre svet. Etiópska kresťanská cirkev vyhlásila Alexandra za svätca, vysokú mienku mal o ňom aj jeho učiteľ Aristoteles. Egypťania ho urobili faraónom, a tým ho uznali aj za svojho Boha. Hoci bol neporaziteľným dobyvateľom sveta, historici o Alexandrovi tvrdia, že bol jediným antickým panovníkom, ktorý občas vedel prejaviť aj súcit. Jeho súčasníci ho za to kritizovali, prejavy ľútosti a veľkodušnosti sa im zdali nemožné.

Alexander Veľký ovládal nielen taktiku a stratégiu, ale aj to, čo by mu mohol závidieť nejeden súčasný minister financií. Dokázal menu svojej krajiny uchrániť pred infláciou a úpadkom. Grécka vláda by dnes takého finančníka vyvážila zlatom...

V staroveku sa mnohé činy Alexandra Macedónskeho hodnotili ako zločiny. Ako priznávajú historici, mnohé naozaj aj zločinmi boli. Tvrdia to dokonca aj tí historici, ktorí Alexandra považujú za génia. Na druhej strane si veľmi cenia jeho zásluhy na tom, že v stepných bojoch s národmi zo Strednej Ázie nahnal divým, výbojným národom taký strach, že od nich bol na pár storočí pokoj.

Na svoju prvú dobyvačnú výpravu sa mladý macedónsky kráľ vydal v roku 334 pred Kristom do Perzie. Dardanely prekročil na čele armády zloženej z 35-tisícov Macedóncov a Grékov. Na jeho armádu čakalo neďaleko legendárnej Tróje 40-tisíc Peržanov. Početnejšia armáda bola porazená na hlavu, Alexander sa chválil, že v boji prišiel iba o 110 mužov. Či vravel pravdu, alebo to bol iba propagandistický ťah, ktorým chcel ohúriť a zastrašiť svet, nevedno. Vojenskí historici sa prikláňajú k názoru, že počet obetí v Alexandrovej armáde musel byť vyšší ako uvádzal.

Po tomto víťazstve sa mu postavil do cesty kráľ Dareios III. Vládca Perzskej ríše sa ujal moci v tom istom roku ako Alexander v Macedónsku. Bol o niečo starší, ale na Alexandrove bojové umenie jeho odvaha nestačila. Stredovekí historici sa nazdávali, že kráľ Peržanov vyslal proti macedónskemu dobyvateľovi vojsko až s pol miliónom mužov. V bitke pri Isse Peržanov vyprášil a otvoril si tak cestu na Egypt a Libanon.

Podľa historických prameňov zviedol Alexander za trinásť rokov svojej vlády štyri otvorené bitky, tá s Peržanmi bola najrizikovejšia. Po víťaznej bitke poslal do Atén tristo drahocenných brnení perzských rytierov, ktorí padli v boji muža proti mužovi. Vdovy a siroty padlých vojakov oslobodil od všetkých daní a poplatkov. Bolo to veľké štátnické gesto.

Alexander Veľký bol ako štátnik vzorom pre mnohých vládcov. Aby sa aspoň trocha priživili na jeho sláve, prijímali jeho meno. A nebolo ich málo. Meno Alexander si zvolil rímsky cisár, traja ruskí cári, traja škótski králi, pomazané hlavy Poľska i Srbska, na Petrovom stolci vo Vatikáne sedelo dokonca až osem Alexandrov. Veľký talent štátnika ukázal pri vytvorení štátneho útvaru, ktorý mal aj po jeho smrti veľkú životaschopnosť. Aj keď sa ríša po jeho smrti rozpadla na tri oblasti, ostalo po ňom dedičstvo vo forme epochy helenizmu.

Po vyhratej bitke s Peržanmi navrhol porazený vládca Dareios Alexandrovi Veľkému, aby zabudli na nepriateľstvo a ríšu si pekne rozdelili. Aj keď Alexandra jeho generáli nabádali, aby túto ponuku prijal, návrh odmietol. V jeho mysli sa už usadil grandiózny plán na vytvorenie nadnárodnej ríše. Usiloval sa o to, aby Gréci a Peržania splynuli, aby vytvorili základ novej ríše. Preto po skončení bojov prikázal tisíckam svojich vojakov, aby sa oženili s Peržankami. Jeho zámer však nenadchol ani macedónskych vojakov, ani mladé Peržanky.

Po bitke pri Isse porazený kráľ Dareios napísal Alexandrovi list, v ktorom ho žiadal, aby mu vrátil manželku, deti i matku a potom môžu uzatvoriť mier. Alexander odpovedal, že Peržania toho majú dosť na rováši, vyrátal mu všetky ich hriechy. A na záver vyzval Dareiosa, aby ho uznal za kráľa Ázie. Kráľ Perzskej ríše po prehratej bitke prišiel nielen o rodinu, ale do rúk Alexandra sa dostala aj Malá Ázia, Sýria i grécke mestá na pobreží Iónskeho mora.

Najúspešnejší dobyvateľ antického sveta sa po porážke Peržanov vydal na juh, aby dobyl Libanon, Egypt, Babylon. Historické pramene uvádzajú, že počas dobývania týchto území založil Alexander 25 miest. Najvýznamnejším z nich bola Alexandria. „Alexandrovo mesto sa stalo metropolou epochy,“ konštatoval spisovateľ Peter Bamm. Nová metropola sa rýchlo stala stredobodom vzdelanosti, teologickej a literárnej učenosti, umenia i centrom svetového obchodu, kde sa stretávali záujmy obchodníkov z Európy, severnej Afriky i Ázie.

Alexander bol prvým európskym vládcom, ktorému sa podarilo svoju ríšu rozšíriť až za rieku Eufrat. Mnohí historici sú presvedčení, že práve pod vplyvom Alexandrových vojenských úspechov dosiahli Gréci tridsať rokov po jeho smrti rieku Ganga. A špekuluje sa aj o tom, že keby bol v tom čase žil, asi by sa bol usiloval dobyť aj indickú metropolu Dillí.

Životopis archetypu dobyvateľa, ktorý bol žiakom Aristotela, tvoria vlastne kapitoly z bojísk, na ktorých nikdy nenašiel premožiteľa. Ovládol východné pobrežie Stredozemného mora, dobyl mestá v Malej Ázii, Palestíne, Egypte, vo Fenícii. Za štyri roky pokoril v troch veľkých bitkách Perzskú ríšu, miestodržiteľov i samotného panovníka. Ale to Alexandrovi Veľkému nestačilo. Krv bojovníka a dobyvateľa ho hnala k túžbe vytvoriť nadnárodnú ríšu, ktorá by spojila Východ so Západom, helénsku kultúru s východnou vzdelanosťou. V roku 323 pred naším letopočtom sa Alexander usadil v biblickom Babylone, kde sníval o výprave do Arábie, aj o tom, že po východnom Stredomorí sa stane pánom aj jeho západnej časti. Lenže osud bol proti, v lete nečakane zomrel iba vo veku 33 rokov.

Vďaka veľkému množstvu historických dokumentov z čias Alexandra Veľkého historici nemali problém zostaviť verný obraz jeho života. Horšie je to už s odpoveďou na otázku, aký bol vlastne muž, ktorý sa vo veľkej miere pričinil o premenu sveta. A nielen toho antického. Historici sa zhodujú v tom, že je to jedna z najkontroverznejších postáv svetových dejín. Tajomstvá, ktoré ho zahaľovali počas života, ostali tajomstvami dodnes. Takže Alexander Veľký je nielen historickou, ale aj mýtickou postavou. Prežil doslova zázračný život, na svojom konte má skutky, ktorým ťažko uveriť. Spomínaný Peter Bamm napríklad videl v Alexandrovi politika, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v niekoľkotisícročnej konfrontácii Východu a Západu. Alexander vytvoril na základe idey helenizmu ríšu, ktorá sa síce po jeho predčasnej smrti rozpadla, ale po celé stáročia ostala bázou vzdelanosti, mravov, vedy, umenia i obchodu.

Alexandrovej moci podľahlo mnoho miest antického sveta. Znie to paradoxne, ale nikdy by sa neboli tak zušľachtili, keby sa ich nezmocnil Alexander Macedónsky. Mnohí historici zastávajú názor, že keď pod správou Alexandra rozkvitli, stratila sa z nich divosť a divé mravy sa zmenili na miernosť. Alexander Veľký presadil v politike ideu tolerancie, ideu rešpektovania ľudských práv, hoci jeho armády ich neraz počas vojnových ťažení pošliapali. Preto je tu stále otvorená otázka, aký vlastne bol Alexander Macedónsky?

Alexander Veľký: Život najmocnejšieho muža antického sveta zahaľuje veľa tajomstiev

Výber pre vás