Jana Homolová

Tesne pred Vianocami si Slovenská televízia a&nbsp;rozhlas pripravila pre svojich verných divákov a&nbsp;fanúšikov zaujímavú knihu Fenomén hlásateľky, ktorú spolu s&nbsp;nezabudnuteľnými tvárami verejnoprávnej televízie napísala novinárka Silvia Lispuchová. Knižka sa stala akýmsi mostom medzi minulosťou a&nbsp;prítomnosťou zachytávajúcim kúzlo a&nbsp;magickú atmosféru čias, keď slovenské televízne obrazovky zdobili elegantné a&nbsp;kultivované dámy s&nbsp;výrazným darom slova.

Autorka prostredníctvom rozhovorov s&nbsp;nimi opísala jednu významnú kapitolu televíznej histórie. Napriek tomu, že táto profesia v&nbsp;roku 2003 definitívne zanikla a&nbsp;z&nbsp;vysielania ju doslova vytlačila reklama, stále si na ňu mnohí s&nbsp;veľkou nostalgiou spomíname. A&nbsp;nielen my, rovnako emotívne vnímajú časy svojej práce samotné hlásateľky, ktoré do tejto knihy prispeli svojimi spomienkami a&nbsp;zážitkami. Knižka len nedávno uzrela svetlo sveta a&nbsp;na jej krste sa zúčastnili niekdajšie hlavné tváre Slovenskej televízie: Ada Straková,Emma Tekelyová, Alena Heribanová, Nora Beňačková, Jana Hauserová a&nbsp;Hana Rapantová.

Všetko sa to začalo 3.&nbsp;novembra 1956, keď sa uskutočnilo prvé vysielanie Československej televízie z&nbsp;Bratislavy a&nbsp;na obrazovkách sa prvýkrát objavila slovenská hlásateľka Hilda Michalíková (94). No skôr ako vidieť ju bolo počuť, pretože počas vysielania vypadol obraz… Priamy prenos vystúpenia Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, ktorý po jej zahlásení nasledoval, sa však vydaril. Pre Hildu, rovnako ako pre televíziu bolo prvé vysielanie experimentom. „Prišli sme na skúšku a&nbsp;priestory na Kamzíku neboli hotové. Prvýkrát v&nbsp;živote som videla kameru,“ zaspomínala si v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov, ako už o&nbsp;pár hodín nato hlásila. Vďaka tomu začala unikátnu profesiu a&nbsp;dala priestor ďalším šikovným mladým ženám. Od tých čias sa každé jedno vysielanie začínalo tým, že na obrazovke sa divákom prihovorila hlásateľka.

Išlo o&nbsp;veľmi unikátne povolanie, ktoré zároveň odštartovalo zlatú televíznu éru. Tú na vlastnej koži zažila aj čerstvá osemdesiatnička Nora Beňačková. „V&nbsp;čase, keď som začínala, nás bolo možno trinásť alebo pätnásť, a&nbsp;to ešte aj v&nbsp;rámci Československej televízie,“ povedala nám. Na to, aby sa žena mohla stať hlásateľkou, nestačilo, že bola pekná, musela byť aj študovaná. Podmienkou bolo aj ovládanie cudzích jazykov. Nora študovala na hudobnom konzervatóriu. Keď skončila strednú školu a&nbsp;postupovala na štúdium španielčiny a&nbsp;slovenčiny na Univerzite Komenského v&nbsp;Bratislave, predstavitelia SĽUK-u&nbsp;ju pozvali k&nbsp;sebe na konkurz. „Prišla som do Rusoviec, tam si ma vyskúšali a&nbsp;začala som pre nich pracovať ako korepetítorka a&nbsp;konferencierka (dnes moderátorka, pozn. red.),“ prezradila nám. Zároveň už spolupracovala s&nbsp;televíziou ako externá hlásateľka. Po roku práce v&nbsp;SĽUK-u&nbsp;dostala od vedenia vtedajšej Československej televízie ponuku prejsť do interného pomeru, v&nbsp;ktorom zotrvala neuveriteľných 40&nbsp;rokov a&nbsp;45 dní.

Nora Beňačková ako jedna z&nbsp;prvých interných televíznych hlásateliek spolu s&nbsp;Blaženou Kočtúchovou, Jarmilou Košťovou a&nbsp;Elenou Galanovou kreovali túto profesiu pre mladšie kolegyne. A&nbsp;ako ju v&nbsp;jej začiatkoch viedla Blažena Kočtúchová, tak neskôr aj ona ako tútorka odovzdávala skúsenosti mladším kolegom. Málokto dnes napríklad vie, že jej zásluhou sa hlásateľom stal Ľubomír Bajaník či Hana Rapantová, ktorá jej počas krstu spomienkovej knižky venovala toto vyznanie: „Často premýšľam nad tým, aký by bol môj život, keby som sa v&nbsp;roku 1993 nevybrala na televízny konkurz, z&nbsp;ktorého som potom chcela odísť, keby ma nezastavila Norika Beňačková… Zmenila mi tým život. A&nbsp;za tento život, ktorý mám, som jej veľmi vďačná.“

<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/soubiznis/prihody-legendarnych-hlasateliek-z-cias-ked-sa-prihovarali-divakom-nezabudnutelne-divy" target="_blank">FOTKY Z KRSTU KNIHY AJ FOTKY Z ARCHÍVU V GALÉRII</a>

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;minulosti sa veľký dôraz kládol na spisovnú slovenčinu a&nbsp;medzi súčasnými moderátormi sa traduje, že hlásateľky dostávali pokuty za nespisovné slová či brbty. Alena Heribanová však priznala, že na žiadne pokuty si nespomína. „Skôr to bolo o&nbsp;tom, že všetky sme mali vyštudovaný slovenský jazyk a&nbsp;literatúru v&nbsp;kombinácii s&nbsp;cudzím jazykom, prípadne filozofickú fakultu, takže so spisovnou slovenčinou nebol vôbec problém. Zaujímavé však je, že každý piatok sme mali porady, na ktorých sme veľmi otvorene hovorili o&nbsp;tom, aký bol uplynulý týždeň, navzájom sme sa hodnotili a&nbsp;bola to konštruktívna kritika, ktorá nás v&nbsp;našej práci posúvala.“

Všetky prítomné dámy sa zhodli na tom, že v&nbsp;televízii sa najradšej prihovárali detským divákom, ktorí ich vďaka úvodnému slovu k&nbsp;rozprávkovému programu Večerníček vnímali ako svoju druhú mamu. Za všetky hovorí príhoda Ady Strakovej, ktorá tak ako ostatné kolegyne dostávala obrovské množstvá listov od rodičov alebo od samotných detí. „Buď mi písali rodičia a&nbsp;dieťatko priložilo nejaký svoj obrázok, alebo mi prišli listy od väčších detí. To bolo kúzelné čítanie aj s&nbsp;tými ich chybičkami. Naozaj krásne listy. Ja osobne som Večerníčky milovala, pretože mám rada deti, mám k&nbsp;nim vzťah. Pôvodne som mala byť učiteľka, čo ma determinovalo. Práve k&nbsp;Večerníčku sa viaže jedna krásna príhoda. Mala som nedeľnú službu a&nbsp;na sebe jednoduché čierne šaty, ktoré som chcela oživiť, tak som si dala okolo krku obrovské perly. Uvádzala som Večerníček o&nbsp;dievčatku Makovičke, ktoré si zo svojich slzičiek vyplakalo krásne korále… V&nbsp;utorok mi do televízie prišiel z&nbsp;Košíc list, ktorý napísal otecko malého štvorročného dievčatka. V&nbsp;liste bolo uvedené: ‚Milá teta, v&nbsp;nedeľu som ťa videla na obrazovke, ako si uvádzala Večerníček o&nbsp;dievčatku Makovičke, ktoré si zo slzičiek vyplakalo krásne korále. Prosím ťa, mohla by si mi prezradiť, ako dlho treba plakať, kým si aj ja také korále zadovážim, aké si mala na krku?‘ To bolo nesmierne milé a&nbsp;nikdy na to nezabudnem,“ uviedla s&nbsp;úsmevom Ada. Stávali sa dokonca situácie, keď deti pre hlásateľku odmietli ísť spať. „Od rodičov sme mali informácie, že ich deti nechcú ísť do postele, lebo im teta hlásateľka ešte nezaželala dobrú noc, čo pre ne znamenalo, že ešte nemusia ísť spať,“ doplnila hlásateľská legenda so smiechom.

Paradoxné však je, že všetky prítomné dámy mali rady vianočné alebo silvestrovské vysielanie. „To boli mimoriadne emotívne vysielania, hoci sme často boli smutné, že nemôžeme byť so svojou rodinou… Ale keď sme doobedia a&nbsp;popoludnia trávili s&nbsp;divákmi, malo to svoje čaro. Dokonca nám diváci napísali, že pri štedrovečernom stole prestierajú jeden tanier aj pre nás a&nbsp;takýmto spôsobom sme spolu s&nbsp;nimi doma, i&nbsp;keď to bolo len fiktívne. Bolo to z&nbsp;ich strany veľmi priateľské, emotívne a&nbsp;veľmi vrúcne,“ pripomenula Alena Heribanová a&nbsp;jej staršia kolegyňa Nora Beňačková ju doplnila: „My sme si služby delili na tri: na rannú, popoludňajšiu a&nbsp;večernú. A&nbsp;dopĺňali sme si jednotlivé texty, ktoré sme dostávali z&nbsp;redakcií, samozrejme, po konzultácii s&nbsp;redaktormi. Riešili sme spolu, čo môžeme vynechať, čo by sme rozhodne vynechať nemali… Pracovali sme teda aj redakčne. Nebolo to o&nbsp;tom, že sme len interpretovali texty, my sme ich aj tvorili. Bolo to hlavne počas všetkých sviatkov. A&nbsp;je pravda, že práve na Vianociach sme si dávali nesmierne záležať. Služby sme si na tieto dni rozdeľovali už v&nbsp;septembri, pretože bola veľká pôvodná tvorba. Pozerali sme si jednotlivé projekcie a&nbsp;podľa toho sme potom tvorili texty. Mali sme na ne nesmierne obrovskéohlasy. A&nbsp;ako povedala Alena, ešte aj dnes nám ľudia na ulici hovoria, že u&nbsp;nich máme miesto pri štedrovečernom stole. To je z&nbsp;ich strany prejav veľkej náklonnosti k&nbsp;nám. A&nbsp;čo môže byť lepšie?“

Zaujímavosťou je aj to, že hlásateľky nemali k&nbsp;dispozícii len šatník, ale zamestnávateľ im hradil aj starostlivosť o&nbsp;zovňajšok. „Kvôli našej profesii sme sa museli naučiť chodiť na určité ošetrenia. V&nbsp;hlásateľni bolo veľmi teplo, mali sme na sebe veľmi silný mejkap, preto nadriadení povedali, že dvakrát do týždňa musíme absolvovať jednak kozmetiku a&nbsp;tak­isto ošetrenie vlasov,“ priznala nám Nora Beňačková. Tento zvyk z&nbsp;práce jej zostal, preto sa o&nbsp;seba naďalej príkladne stará. „S&nbsp;Adkou Strakovou to voláme údržbové dni,“ priznala nám. Čo to v&nbsp;preklade znamená? „To sú dni, ktoré venujeme sebe. Ja to napríklad beriem ‚hopom‘ –&nbsp;kozmetika, vlasy, manikúra v&nbsp;jeden deň a&nbsp;na druhý deň napríklad pedikúra,“ ozrejmila nám Ada Straková, ktorú k&nbsp;starostlivosti o&nbsp;seba viedla jej mama. „Maminka mi od detstva vravela, aby som sikrémovala tvár aj telo, a&nbsp;v&nbsp;päťdesiatke sa to potom ukáže. Takže áno, starala som sa aj sa o&nbsp;seba starám. Som na to zvyknutá a&nbsp;naučila som to aj svoju dcéru a&nbsp;svoju takmer 12-ročnú vnučku,“ doplnila.

Do knihy sa, samozrejme, dostali aj príbehy známych mužov hlásateľov, konkrétne Jara Bučeka, Miloša Bubána a&nbsp;už spomínaného Ľubomíra Bajaníka. Spisovateľka na krste uviedla: „Práve Ľubko si zaspomínal na momenty, ktoré ma absolútne dostali a&nbsp;ktoré nikto iný nespomenul. Napríklad to, že hlásateľ sa musel v&nbsp;priebehu jedného pracovného dňa naučiť dokonale naspamäť aj pätnásť strán textu svojich zahlásení. A&nbsp;aby toho nebolo málo, samozrejme, musel vysielať nielen na prvom, ale aj na druhom programe. Aby stihol prebehnúť z&nbsp;jedného štúdia do druhého, museli mu kolegovia otvárať dvere. Občas sa dokonca stalo, že dobehnúť nestihol,“ uviedla so smiechom Silvia Lispuchová.

Nás, prirodzene zaujímalo, ako je možné, že si obľúbené televízne tváre dokázali zapamätať také obrovské množstvo textov. „Ja osobne mám fotografickú pamäť, tak som si to akoby čítala z&nbsp;papiera, ale vo svojej mysli. Dokonca som nedávno čítala, že to tak robia aj niektorí herci, ktorí točia seriály a&nbsp;takisto musia vedieť naraz veľmi veľa textu. Takže mne pomáhala moja pamäť, ale nebudem klamať, občas sa nejaká chybička ‚vloudila‘ a&nbsp;z&nbsp;úst mi vyšla nejaká skomolenina,“ priznala Emma Tekelyová. Ako je známe, začínala ako modelka, no vyštudovala právo. „Po promócii som išla na konkurz na televíznu hlásateľku. Koncom 80.&nbsp;rokov ma z&nbsp;televízie vyšachovali, lebo som vraj vyzerala západniarsky.“ Dnes sa nad týmto hodnotením len pousmeje. Dokonca jej imponovalo.„Len ma vďaka tomu vyhodili z&nbsp;televízie. Vtedy bolo treba vyzerať ako socialistická žena. Po troch rokoch, po revolúcii, som sa však vrátila. Bol tam už iný riaditeľ a&nbsp;iné pomery, bola už iná doba.“

Inú dobu nezabudla pripomenúť Alena Heribanová, ktorá okrem prítomných dám vyzdvihla staršie kolegyne. „Táto knižka nereprezentuje len nás, ale aj tých ľudí, ktorí mali v&nbsp;kritických časoch, keď sa tu žilo naozaj ťažko, veľmi jasné, zreteľné a&nbsp;pozitívne občianske postoje. A&nbsp;či je to Danka Hermanová, Blaženka Kočtúchová, Jarmila Košťová… To neboli len úžasné dámy hlásateľky, ale keď budete čítať túto knihu, uvedomíte si, aké neľahké bolo v&nbsp;tom čase ustáť ľudský, občiansky, humánny, čestný a&nbsp;spravodlivý postoj k&nbsp;tomu, čo sme žili,“ uviedla.

A&nbsp;hoci by nostalgici profesiu hlásateľky opäť radi privítali na televíznej obrazovke, tieto dámy si uvedomujú, že časy sa zmenili. „Televízia je dnes iná, rýchlejšia, chýba jej noblesa, ktorá hlásateľky charakterizovala. Na to, aby sa hlásateľka stala osobnosťou, treba čas a&nbsp;priestor, ktorý dnes televízia jednoducho nemá. Je to škoda, ale je to tak,“ uzavrela autorka Silvia Lispuchová.

Príhody legendárnych HLÁSATELIEK z čias, keď sa prihovárali divákom: Nezabudnuteľné divy!

Jana Homolová

Výber pre vás

Príhody legendárnych HLÁSATELIEK z čias, keď sa prihovárali divákom: Nezabudnuteľné divy!

Jana Homolová

Súvisiace články

Herec Maroš KRAMÁR je hrdým dedkom: Jeho rozkošná vnučka má svoj denník!

Eva MÁZIKOVÁ zverejnila FOTO, fanúšikovia šalejú: Veď má na sebe...

Kto sklamal Berkyho MRENICU a kde sa z hudby vytratila kvalita: Poctivá hudba chýba, hovorí

Výber pre vás