Moderátor Marek POLOMSKÝ žije s rodinou na strednom Slovensku: Sťahovanie kvôli Teleránu?

Na strednej škole prišla za mnou pani profesorka – pozdravujem ju – s tým, či by som nechcel moderovať všetky školské akcie. Samozrejme, súhlasil som. Nevedel som o tom nič a začal som moderovať. V osemnástich rokoch som odmoderoval prvú komerčnú akciu, bola to módna prehliadka. Nasledovali väčšie a väčšie akcie. Vtedy som pochopil, že toto je to, čo by som chcel naozaj robiť. Zlomový moment v kariére prišiel v roku 2016, keď som začal robiť vlastnú tolkšou Povec ty. Najprv som si pozýval do malého divadla zaujímavých hostí z regiónu Banská Bystrica. Pár rokov nato som vypredal s touto šou Štátnu operu v Banskej Bystrici. Už to neboli len hostia z regiónu, ale naozaj zvučné mená. V tom čase ma už začali ľudia vnímať ako skutočného moderátora. Vďaka Janke Mutňanskej som sa dostal na galavečer Miss Slovensko, kde som mal na starosti zákulisie. V tom roku sa mi ozvali z Markízy a dnes som v Teleráne. To je v skratke. (Úsmev.)

Áno, ale predsa len je toto iné. V živom vysielaní je všetko o čase. Pre každého respondenta máš konkrétne otázky a presne stanovený čas. Nie je tam priestor na odbočovanie od témy. S týmto som nemal veľkú skúsenosť a musím povedať, že teraz na sebe naozaj veľa pracujem.

Jednotka, ideš. (Úsmev.) Mal som všetky pocity asi. Klamal by som, keby som povedal, že som bol nad vecou. Snažil som sa byť pokojný a sústrediť sa, byť prítomný. Poviem pravdu, veľmi mi to nešlo. Pretože som zrazu pocítil naozaj tlak, že mi to skutočne nie je jedno. Cítil som zodpovednosť, že fakt chcem, aby som sa divákom páčil. Na toto som čakal a konečne som dostal tú šancu a nechcem ju zahodiť. Myslím si, že teraz dostávam lepšiu spätnú väzbu, ako to bolo po prvom vysielaní. (Smiech.)

Pomáha nám hlasový pedagóg a pozeráme si naše odvysielané relácie. Ako to musí pôsobiť celkovo. Dávam si spätnú väzbu sám a dostávam ju naozaj od hocikoho. Prídem do podniku a zrazu mi človek hovorí: „V tom Teleráne to bola katastrofa v ten prvý deň.“ MODERÁTOR MÁ KRÁSNU RODINKU. SPOLOČNÉ FOTKY V GALÉRII

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Absolútne v pohode.

Toto nie. Ale skôr ma, poviem to nadnesene, zabolí, keď tá spätná väzba v negatívnom zmysle slova je od relevantných ľudí. Keď mi to povie dramaturg alebo režisér. Ale snažím sa z toho poučiť a neopakovať chyby. Snažím sa brať všetko profesionálne. Moje ego musí ísť bokom. Nejde o to, že by mi hovorili, že som zlý, oni sa vyjadrujú, čo ja produkujem. A ten produkt som ja sám.

Nepovedal by som, že je to náročné. Veľakrát mi je to príjemné, pretože sa aj dobre zabavíme. Ale musím priznať, že nám chvíľku trvalo, kým sme obaja pochopili, ako sa dáme na rovnakú nôtu profesionálne. Že sa na seba pozrieme a vieme, kedy máme čo povedať. Že jej dám priestor. Nejde o to, že ja musím ukázať, ako viem moderovať, a ona to musí ukázať tiež. Sme tam spolu a sme tím. A myslím si, že nám to už ide dobre. Máme spolu dobrú energiu a tešíme sa na seba.

Vstávam o 2.30. (Smiech.) Fyzicky musím byť v Markíze o piatej ráno. To znamená, že idem z Banskej Bystrice o tretej. Reálne som v Záhorskej Bystrici prvý. Nie je to pre mňa žiadny problém. Keď mám dve vysielania za sebou, mám spoluprácu s jedným hotelom, takže v Bratislave pre­spím.

Práveže vôbec. Ja som ten šťastný, že Teleráno vysielame sedem-osem dní za mesiac, takže ostatné dni som doma. A naozaj môžem ísť o tretej do škôlky po syna, môžem ísť na prechádzku s dcérou, ktorá je ešte bábätko. Mám privilégium, že pracujem len pár dní v mesiaci a víkendy sú voľné.

Zatiaľ to nie je úplne potrebné. Ale nevylučujem to. Zvažujeme aj možnosť, že by sme v Bratislave kúpili byt alebo zobrali na prenájom, pretože by niekedy aj Lea chcela byť s deťmi tu. Možno aj pre ňu by to znamenalo zažiť niečo nové.

Moja Lea je stroj. (Úsmev.) Ja sa na ňu vôbec nechytám. Stará sa o deti, manžel je taký, aký je. (Smiech.) A popritom vedie tanečné štúdio. Rozhodne to nie je jednoduché a ja ju veľmi obdivujem. Práve jej podnikanie je aj dôvod, prečo zatiaľ nezvažujeme sťahovanie do Bratislavy.

Snažím sa, ale chcel by som ešte viac.

Nie, nie. Robíme obaja všetko, ale asi som ten štandardný chlap, že: „Dám tie veci do umývačky, láska. Dám, nie teraz, ale dám. (Smiech.) Nechce sa mi teraz.“ Pomáhame si, ale mám pocit, že tú domácnosť vedie viac Lea ako ja. Som ten, kto urobí, pomôže, vymyslí. Ja kosím trávnik, starám sa o záhradu. Keď treba niečo opraviť, opravím. Ale musím povedať, že Lea je nesmierne zručná vo všetkom.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Fúha, mám si naložiť?

Poviem to takto: nie každá žena by so mnou vydržala. Mám šťastie, že mám Leu, ktorá je veľmi trpezlivá, je obetavá a sme navzájom lojálni. Je veľmi mysľou otvorená a má rada nové veci ako ja. Čiže keď prídu nové veci, vítame to v našom živote. Som typ muža, ktorý potrebuje zmenu, a toto tempo by so mnou iná žena nevydržala. Sme spolu pätnásť rokov, takže ja som inú ženu nespoznal do hĺbky, s ktorou by som si vyskúšal spoločný život. Lea je moja prvá skutočná láska a verím, že aj posledná. Ale späť k tvojej otázke. Som asi dosť „sebastredný“, sústreďujem sa na svoju kariéru a potrebujem pri sebe niekoho, kto mi fúkne do plachiet a kto ma pritlačí opäť k zemi. Lea je môj najväčší kritik a bez nej by som nebol, kto som.

Som romantik. Obaja máme radi, keď sa pekne oblečieme a ideme na rande. Užiť si čas, keď sme aj sami dvaja.

Moji rodičia sú stále spolu, funguje im to a neskutočne sa ľúbia stále. Otec sa s nami hral a venoval sa nám s bratom. Boli aj ťažšie obdobia, keď veľa pracoval a nebol doma, ale robil to preto, aby nás uživil a nič nám nechýbalo. Išiel mi vždy príkladom. Ale mali sme výchovu, v ktorej nechýbali hranice. Boli sme predsa len dvaja chalani a otec vedel, že má doma dvoch diviakov. (Smiech.) Tak-že tak k tomu pristupoval. Viedol nás k zodpovednosti. A mám fantastickú mamu. Učila ma empatii, chcela, aby som rozumel umeniu, kultúre a hlavne som bol vychovávaný k tomu, že svoje emócie netreba skrývať. Obaja ma naučili nebáť sa. A to sa snažím dať aj ja svojim deťom. Dať im to najlepšie zo seba, aby to vedeli zužitkovať. Snažím sa o to, aby boli moje deti dobrými ľuďmi.

Veľmi. Úprimne, teraz nemám veľa času na cvičenie, pretože čas chcem venovať najmä rodine. No starostlivosť o seba je nesmierne dôležitá. A keďže sa živím tým, čím sa živím, uvedomujem si, že telo je môj nástroj a chorý moderátor je nepoužiteľný. Reálne pracujem so svojím telom a makám na sebe.

Usporiadaný život a tým myslím rodinu. Že dokážem deťom vytvoriť zázemie, viesť ich správnym smerom. Tým, že som telocvikár, bol som vedený ku kalokagatii. To znamená, nielen zdravé telo, ale aj zdravého ducha. Nielen mať svaly, ale mať niečo v hlave a v duši. Mojím víťazstvom je, že som si dokázal nadizajnovať život naozaj pekne. Mám fungujúcu rodinu, sme šťastní a sme hlavne zdraví. To je pre mňa dôležité. MODERÁTOR MÁ KRÁSNU RODINKU. SPOLOČNÉ FOTKY V GALÉRII