Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Vo filme ste stvárnili hlavnú postavu, no boli ste zároveň producentka. Nebol to priveľký kúsok?

Samozrejme, je veľmi stresujúce byť producentom. To je ten, ktorý nemá žiadne práva, iba povinnosti zohnať dosť veľa peňazí, aby sa film mohol realizovať. Zároveň tie peniaze musí ustrážiť. Je to taká dvojitá zodpovednosť. Jedna za to, keď hrám, aby to všetko bolo, ako má byť, a&nbsp;druhá za to, ako bude film vyzerať, či sa zaplatí a&nbsp;tak ďalej. Je to stres, ale zase posunuli sme sa aj vo svete kinematografie. Je veľa hercov, dokonca aj žien, ktoré produkujú filmy a&nbsp;zároveň v&nbsp;nich hrajú. V&nbsp;Cannes vyhral film, ktorý režírovala skvelá Jus­tine Triet, ďalším ženským dielom bol film režisérky, herečky a&nbsp;producentky Jeanne du Barry, kde si aj zahrala hlavnú rolu s&nbsp;Johnnym Deppom.

Vyjadrili ste sa, že film prišiel k&nbsp;vám sám na dovolenke. Ako to teda bolo?

Boli sme na dovolenke na Hvare, kam chodíme veľmi radi, a&nbsp;zároveň máme kamarátov, ktorí sú horolezci. Takisto časť života trávime v&nbsp;Tatrách na Štrbskom Plese a&nbsp;poznáme tam celú komunitu. S&nbsp;nimi sme zažili týždeň na horolezeckej základni a&nbsp;na plachetnici a&nbsp;tá hlavná postava naozaj existuje. Je to Igor Pap, horolezec a&nbsp;objaviteľ najväčšej jaskyne na Slovensku, a&nbsp;jeho život je plný šialených zábavných príhod, ktoré sa objavia v&nbsp;tomto filme. Film bol teda inšpirovaný touto komunitou a&nbsp;istým príbehom lásky, ktorý sa odohral na Hvare.

Nakrúcanie sa odohrávalo na viacerých miestach –&nbsp;aj nebezpečných. Nemali ste problém s&nbsp;niektorými lokáciami? Napríklad pri scénach na mori ste mali päť člnov a&nbsp;prekladali ste sa z&nbsp;plachetnice na rýchločln, z&nbsp;neho na druhý čln… Alebo naháňanie na motorke v&nbsp;tuneli, stroskotanie na pustom ostrove pri 40-stupňovom úpeku, či zlaňovanie v&nbsp;horách...

Bolo to náročné, čo sa týka bezpečnosti, z&nbsp;producentského hľadiska, pretože sme mali veľmi drahé kamery a&nbsp;točili sme naozaj na rôznych miestach. Dokonca sa nám stalo, že ja sama som urobila nepredvídateľnú vec, pre ktorú skoro spadol kameraman aj s&nbsp;kamerou do rokliny, ledva ho zachytil náš „gripák“. Ale všetky tie nebezpečné scény robili našťastie kaskadéri.

Hlavná hrdinka si vyberá medzi dobrodružstvom a&nbsp;láskou a&nbsp;istotou a&nbsp;kariérou. Vy máte krásnu rodinu aj úspešnú kariéru. Museli ste si v&nbsp;živote vyberať? Kedy to bolo?

Nedá sa robiť všetko, tá kariéra musí ustúpiť. Keď príde čas na výchovu detí, pôrody a&nbsp;tak ďalej. Na sústredenie je veľmi ťažké skĺbiť hranie a&nbsp;plnohodnotne sa venovať deťom. Možno to vie niekto skĺbiť s&nbsp;pomocou ďalších ľudí, ale ja tu nemám pomoc. Vždy nastal aj u&nbsp;mňa výpadok. Keď sa narodila Ivka, moja prvá dcéra, uvedomila som si, že ja to proste nezvládam. Byť aj deväť hodín v&nbsp;divadle a&nbsp;medzitým sa venovať dieťaťu. Bolo to náročné, preto je aj taký vekový odstup medzi dcérami.

Váš film je o&nbsp;dobrodružstve a&nbsp;aj vy ste dobrodruh, veľa cestujete. Dobíjate si aj takto baterky?

Rada spoznávam svet. Chcem mať život plný, chcem niečo zažiť, niečo vidieť. Spoznávať ľudí, otestovať seba ako pri tomto filme a&nbsp;nie som dosť trpezlivá, aby som čakala, že sa niečo stane. No nič sa nestane. Musíte si ten život urobiť sám.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

FOTKY NIELEN S MANŽELOM, ALE AJ S DCÉRAMI NÁJDETE V GALÉRII

Máte aj inú oázu pokoja okrem svojho domova? Narážam na iné miesto, napríklad v&nbsp;zahraničí…

Máme tu pekný dom, takže ťažko sa mi z&nbsp;neho odchádza. Najradšej som doma. Najradšej mám také tie bežné veci – varím, dám si kávu, idem si zabehať. Inak, obľubujem Tatry, to je láska, rovnako ako Kremnica. Nemám rada večierky, celebritný život, zdá sa mi to ako zabitý čas.

Bavilo vás to niekedy, keď ste boli napríklad v&nbsp;začiatkoch popularity?

Vždy mi to bolo jedno, či som slávna alebo neslávna. Napokon, začínala som, keď sa prestalo čokoľvek natáčať, dokonca ani dabing ešte nefungoval. Nikto, naozaj nikto ma nepoznal. Prišlo to až s&nbsp;Ordináciou v&nbsp;ružovej záhrade. Ale sláva nikdy nebola mojím cieľom. Vždy som chcela robiť svoju robotu dobre a&nbsp;mala som aj veľa šťastia na dobré projekty, kde je potom popularita vedľajší efekt. Ale musím povedať, že mne to nevadí. Sú ľudia, ktorým to vyslovene vadí, že sú známi. Ja som za to vďačná, že ma majú ľudia radi. Som tu pre nich so svojím povolaním, ale nijako to neprežívam.

Viem, že ste aj výborná gazdinka, a&nbsp;teda kuchyňa je vaše kráľovstvo. Púšťate doň aj manžela?

Ale jasné. Najviac mi tam „kafre“ dcéra, ktorá tam stále niečo vypeká. A&nbsp;na druhom mieste je manžel, ktorý raz za čas urobí cestoviny. Tie má „vymakané“. Ale nič iné nevie, iba tie cestoviny. (Smiech.)

Ste spolu dlhé obdobie. Aký je váš recept na dobré a&nbsp;fungujúce manželstvo?

Recepty neexistujú. Tí ľudia musia chcieť byť spolu a&nbsp;musia mať alebo si nájsť spoločné záujmy. Musia byť hlavne kamaráti, mali by sa vedieť spolu porozprávať. My sme boli s&nbsp;Ivanom kamaráti už na vysokej škole a&nbsp;nejako nám to pretrvalo až doteraz. Nenudíme sa spolu, máme spolu zaujímavý život. Aj keď sme úplné protiklady, ale myslím si, že takáto producentská práca, akú robím teraz, sa bez rodinného zázemia robiť nedá. Je to naozaj veľký stres, a&nbsp;keď za sebou nemáte podporu, ťažko by ste v&nbsp;sebe našli odvahu do niečoho takéhoto sa púšťať.

Za čo si teda manžela najviac vážite?

Za všetky chvíle podpory celoživotne. Náš film hovorí o&nbsp;dobrodružnej láske, o&nbsp;vzplanutí, o&nbsp;veľkých emóciách, ktoré v&nbsp;novom vzťahu sú. Naozajstný vzťah je o&nbsp;tom, že si ho budujete roky, ste si blízki, môžete sa jeden o&nbsp;druhého oprieť a&nbsp;máte spoločné hodnoty. Nechcete ľudí sklamať, chcete mať poriadnu rodinu, chcete poriadne vychovať deti. To sú veci, ktoré sú oveľa ťažšie ako zahorieť láskou na jednej letnej dovolenke. (Úsmev.)

Mladšia dcéra Táňa má štrnásť rokov. Už vie, na akú cestu sa chce v&nbsp;živote vybrať?

Myslím si, že by mohla ísť na réžiu. Asi má na to predpoklady. Aj vyhrala súťaž v&nbsp;animácii niekoľkokrát. Chodí na výtvarnú a&nbsp;má cit pre hudbu, strih, všetko si to robí sama. Je s&nbsp;tým celkom úspešná, tak uvidíme.

Tak čo bude... Určite nepôjde na ekonómiu. Otec výtvarník, mama herečka. (Úsmev.)

Staršia dcéra žije v&nbsp;Bruseli, čomu sa tam venuje?

Jednu máte pri sebe a&nbsp;druhá je vzdialená tisícky kilometrov. Určite vám chýba…

Áno, ale aj ona má nárok na vlastný život. Má 30&nbsp;rokov a&nbsp;vypustili sme ju do sveta. Ale skoro každý deň spolu voláme a&nbsp;teraz je tu päť dní. Prišla kvôli premiére a&nbsp;ja mám narodeniny.

Ľudia vás poznajú najmä ako herečku, momentálne ste však rozbehli producentskú činnosť. Chcete sa jej venovať viac a&nbsp;dokonca herectvo dať na druhú koľaj?

Uvidím. Závisí aj od tém. Keď som produkovala seriál Som mama, ten bol stavaný na Kristíne Tormovej, tam som nehrala hlavnú postavu. Hrala som jednu z&nbsp;vedľajších postáv a&nbsp;seriál bol robený pre inú cieľovú skupinu. Film Smolu nosíš ty, láska je produkovaný pre moju generáciu. Som človek, ktorý sa dobre pozná, a&nbsp;viem, čo mi sedí a&nbsp;čo mi nesedí, čo sú moje silné stránky, medzi ne rátam schopnosť ľudí rozplakať. (Úsmev.) Navyše ten film poznám od prvého písmena a&nbsp;pri písaní som myslela na seba. Ale neviem, či aj v&nbsp;budúcnosti budem mať tému, kde by som hrala. Možno nebudem robiť nič. Aj to sa mi už stalo, že som mala obdobie, keď som si myslela, že skončím s&nbsp;herectvom, že už mám toho všetkého plné zuby.

Vždy sa to tak periodicky opakuje, povedala by som. Keď som mala 36&nbsp;rokov, odišla som zo Slovenského národného divadla. Povedala som si, že sa už asi herectvu venovať nebudem. Dokonca som bola rozhodnutá ísť aj na inú vysokú školu, ale potom prišla Ordinácia v&nbsp;ružovej záhrade a&nbsp;nejako som sa zase do toho vrátila. Skončila sa „ordinácia“, porodila som Táničku a&nbsp;znova som bola tam, kde na začiatku. Opäť som si myslela, že už stačilo, nebudem hrať. Viete, sú rôzne druhy hercov. Sú ľudia, ktorí hrajú technicky a&nbsp;neprežívajú tú postavu tak, a&nbsp;ja som presný opak. Keď niečo hrám, mňa to proste unavuje, vysiľuje. Som extrémne citlivý človek, a&nbsp;keďže to už o&nbsp;sebe viem, pre mňa je to hranie emočne naozaj veľmi náročné. Neskôr som si urobila pedagogické minimum a&nbsp;doteraz učím na ZUŠ. Ale opäť som sa nejako vrátila k&nbsp;herectvu.

Teraz to cítite ako? Čakajú vás roky, do ktorých bude herectvo patriť?

Neprežívam to teraz tak. Zvykla som si, že čo život prinesie, to beriem. Ešte keď mi napadne nejaká momentálna inšpirácia ako pri tomto filme, že mi prišiel do cesty, tak to proste urobím. Ak budem mať na to silu a&nbsp;banka peniaze... A&nbsp;keď to nepríde, budem robiť niečo iné.

Hrdinka vášho filmu hľadá samu seba. Je to aj váš prípad alebo môžete povedať, že vy ste už to „svoje“ našli…

Keby som sa definitívne našla, asi by som sa so sebou nudila. Myslím, že každý vek je spoznávanie seba v&nbsp;iných životných podmienkach, a&nbsp;to je zaujímavé.

Naposledy vás diváci videli v&nbsp;jojkárskom seriáli Hranica, ktorého ste súčasťou. Pár rokov ste sa však v&nbsp;seriáloch neobjavovali. Prečo?

Myslím, že už dva roky nakrúcam Hranicu. Predtým som točila Som mama a&nbsp;film Pani dokonalá, bol to môj projekt, ktorý som mala na starosti aj produkčne. Potom zákonite prišla pauza, bola aj korona, bolo voľno. Tie pauzy sú u&nbsp;každého herca, raz ste dole, raz ste hore. Je to úplne normálne. Aby človek stále točil, to je hlúposť. Každý potrebuje nejakú prestávku. Okrem Maštalíra. (Úsmev.)

Keď sa človek pozrie na televíznu tvorbu, vidí stále rovnaké tváre. Prečo tvorcovia oslovujú tie isté hviezdy?

Celý mediálny svet tak funguje. Máte proste meno a&nbsp;ľudia chodia na to meno. Máte meno a&nbsp;ľudia si zapnú a&nbsp;pozrú telku pre to meno. Je to úplná bežná vec. Sme malý trh, je tu málo hercov. To sa len zdá, že tu je iks hercov. Špeciálne však na trhu chýbajú niektoré typy. Napríklad my sme mali veľký problém obsadiť postavu Igora, pretože je to postava muža medzi 50&nbsp;a&nbsp;60&nbsp;rokmi, musí nejako vyzerať, musí niečo vyžarovať, musí to byť charizmatický herec, musí vyzerať ako horolezec. Je to ťažká alchýmia, ten kasting je pri všetkom nesmierne dôležitý.

V&nbsp;posledných rokoch sa v&nbsp;našej krajine dejú hrôzostrašné veci, narážam na vraždy, v&nbsp;politike je jeden veľký „bordel“. Ako to vnímate?

Nevieme preskočiť tých 50&nbsp;rokov, čo tu nebola demokracia. Ja už mám dosť rokov, zažila som a&nbsp;bola som účastníčka revolúcie od prvého dňa, potom som zažila mečiarizmus. Vždy je to v&nbsp;postkomunistických krajinách tak trošku na hrane medzi ľuďmi, ktorí milujú totalitu a&nbsp;obdivujú Rusko a&nbsp;Putina, aj keď žiť by do Ruska určite nešli. A&nbsp;medzi ľuďmi orientovanými prozápadne. A&nbsp;tento balans je taký jemný, že vždy sa desím, keď prídu voľby, aj teraz, akou cestou Slovensko zase vykročí. Ale nebuďme skeptici, každý jeden z&nbsp;nás sa môže zaslúžiť o&nbsp;to, aby krajina fungovala lepšie.

Ja sama sa o&nbsp;to snažím svojím občianskym postojom a&nbsp;každý z&nbsp;nás by sa mal o&nbsp;to snažiť. Už moja babička, ktorá bola vychovávaná v&nbsp;kláštore, sa každý deň modlila za obrátenie Ruska. Jednoducho to vidíte aj na demografických mapách: kde boli bašty nacizmu, teraz sú bašty Smeru. Evidentne funguje nejaké kolektívne nevedomie viazané na konkrétne miesto. Bohužiaľ, demokracia je stály boj a&nbsp;stále snaženie. Nemôžeme hodiť flintu do žita a&nbsp;myslieť si, že to za nás niekto vyrieši. Keď sme robili revolúciu, nikto si to neuvedomil. Že to nie je lusknutím prsta a&nbsp;teraz to bude super. Nie. To je každodenná práca.

Aké sú vaše zatiaľ nesplnené sny a&nbsp;túžby?

Veľmi by som chcela, aby ľudia chodili do kina na náš film, aby sa im páčil. Nejde o&nbsp;peniaze, ale o&nbsp;to dobrodružstvo. Ak by to vyšlo, potom si dám voľno, normálne si vyložím nohy a&nbsp;poviem si: Dobre, nemusela som predať byt, film sa zaplatil. (Smiech.) To je momentálne môj najväčší sen.

Aký veľký úver ste museli zobrať na tento film?

Uf, tak to bol naozaj veľký risk! Stojí to za to?

Koľko vlastne trvá, kým uvidíte, či film bude mať úspech?

To sa ukáže už prvý víkend, či ľudia vlastne prídu do kina. Či vôbec chodia do kina, ja neviem. Kinofilm som ešte nerobila. Nechám sa prekvapiť.

Herečka Michaela ČOBEJOVÁ prehovorila o svojej láske: Prečo jej to v manželstve funguje!

Roman Wesserle

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Herečka Michaela ČOBEJOVÁ prehovorila o svojej láske: Prečo jej to v manželstve funguje!

Roman Wesserle

Súvisiace články

Moderátorka ta3 Simona Frantová o dokumente Chutné Česko: O čom nechce po nakrúcaní ani počuť?

Návrhárka ECKHARDT zmenila po náhlej strate blízkych nastavenie: Toto je tajomstvo jej úspechu

V spálni to musí fungovať! DIANA MÓROVÁ svojimi radami zlepšuje priateľkám manželstvá

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás